Zoltán B. Valkán: Príhody všedných dní - Tučko

Pri vchode do vilky v zelenej štvrti mestečka na malom šamerlíku mlčky sedel tučnučký chlapček. Čakal. Uprene pozoroval bránku, kedy zavŕzga a kedy sa v nej objaví otec so svojou novou družkou. Konečne!

Očakávaný škripot preťal ticho, ale namiesto ocinka a jeho milej ozlomkrky vtrhlo do dvora akési dievčatko a zastavilo sa až pri vchodových dverách, na také dva-tri kroky od chlapčeka.

- Ty budeš moja sestrička? Však? - dozvedal sa za horúca od útlej, ako z rozprávky kučeravej zlatovlásky na svoj vek až príliš telnatý chlapček.

Dievčatko sa bojazlivo zahľadelo do chlapčekovej tváre, nerieklo pritom ani slovka. Namiesto odpovede si dobre nacvičeným pohybom dalo prst do úst.

Chlapčeka trošku prekvapilo i zamrzelo, že jeho nová sestrička si ešte sťa bábätko veselo pocmuľkáva. O chvíľočku to však už bral s pochopením, veď si dobre pamätá, čo sa s ním doma tiež natrápili, ako toho času aj on ťažko prestával s tým hlúpym cumľaním palca..

- Vieš, ja som už mal jednu sestričku, ale ešte vlani odišla, vlastne ju odtiaľto odniesli, - pokúšal sa chlapček napriasť s malou návštevníčkou rozhovor. - Ale otecko ma hneď vtedy utešoval, aby som nebol smutný a sľúbil mi druhú sestričku, len čo sa skončí rozvod...

Dievčatko naďalej stálo pred ním a vytrvalo cmúľalo zaslintaný palček.

- A čo tvoji, tiež sa už rozviedli? - opýtal sa, ale vycítil, že zlatovláska nemieni ani prehovoriť, ani prestať s čoraz hlasnejším cmúľaním palca, akoby sladkého lízatka od babičky. No červeň na tvári chlapca prezrádzala, že sa rozhovoru s ňou nevzdáva a ešte sa môžu aj skamarátiť. Vzápätí šamerlík nechal šamerlíkom, podišiel k nej bližšie, teraz už s pocitom staršieho súrodenca a jeho slová zneli tiež nežnejšie:

- Sestrička, tá čo odišla, mala dve nádherné bábiky, a aby si vedela, jednu z nich som schoval. Pre teba. Chcela by si ju?

Dievčatko z toho všetkého, čo tu chlapček porozprával, nechápalo ani zbla. A vonkoncom mu nešlo do hlavy, že bude mať aj bračeka, ktorý však o nej musel vedieť už dávnejšie, keď tu vyčkával aj s bábikou, ktorú ukryl pre ňu. Ale vskutku celé toto stretnutie, všetko, čo počula, jej bolo ľahostajné. Jej pozornosť upútala skôr záhrada. Áno, záhrada, kvety, kry, stromy a na konároch plno spevavých vtákov.

- To sú vrabci, čo si tak čvirikajú, - hodil chlapček hlavou smerom k prvému stromu. - Poďme bližšie! Neboj sa, títo vrabčiaci neuletia, nanajvýš odskackajú o kúštik ďalej. Poď! - podával ruku dievčatku.

Malá zlatovláska sa tvárila, že ruku, ktorú jej otrčil, nevidí, no so sklonenou hlavou sa predsa len posunula o pár krokov k chlapčekovi. Dokonca aj prst si vytiahla z úst. Potom sa obrátila tvárou k bránke, vytušila, že akurát teraz by sa v nej mala objaviť mamina s tým vysokým, chudým pánom, ktorý ich sem doviezol autom.

- Tu sme! - vykríklo dievčatko a mávajúc rukami sa radostne hlásilo k prichádzajúcim.

Aj chlapček sa usmieval, bez slov, akosi neisto podvihol pravú ruku, naznačil pozdrav žene, ktorá bude jeho novou maminou. Iba takto ju privítal. Pokladal to za dosť slušné, veď sa s ňou už pozná, dva či trikrát sa dokonca aj stretli.

- Ja som Tučko, takto ma volá každý, - postavil sa chlapček pred dievčatko. - Ale hovoria mi aj Tučniak, lebo som tučný od všelijakých sladkostí, ktoré mám nesmierne rád. Ale na tebe vidieť, že iste papkáš len nerada, - pokračoval Tučko.- Si tenká a chudá ako palica. Čo keby som ti hovoril, že chudučká, alebo chudulienka? Môžem ťa takto volať?

- Nemôžeš! - odsekla malá kučeravá zlatovláska podráždene a s odporom mraštila tvár. - Neopováž sa mi takto vysmievať, - dodala zlovestne a znovu si začala cmúľať palček.

Predsa len by bol lepší nejaký braček a nie takáto pocikaná sestrička, zahundral si Tučko popod nos, iba tak pre seba. A keď potom pohľadom sprevádzal novú maminu a ocina, ako prihrbene, so sklonenými hlavami vlečú k domu ťažké kufre, zmocnil sa ho pocit, že splnenie jeho tajného želania možno ani nie je takou veľmi vzdialenou budúcnosťou.

Tučko v duchu odhadoval: koľko asi vydržia spolu títo dvaja, čo práve prekračovali prah ich rodinnej vilky? Uvidíme, bude to taký rok, možno i rok a pol? Čím viac dumal o tom, čo ich čaká, tým bol spokojnejší. Predsa aj minule nová otcova družka, teda jeho druhá mamina a nevlastná sestrička, ktoré rozradostený ocino priviedol, nemohli si zvyknúť, ostali tu iba necelý rok. Nikomu za nimi ani nebolo veľmi ľúto. Ocino to všetkým vysvetľoval len krátko: - Ako prišli - tak odišli...

Dobre vychované decká

Dve ženy cestujú vlakom. Sedia oproti sebe a živo sa zhovárajú. O deťoch. Mladšia má rozpálené líca, šermujúc rukami si neúnavne melie svoje - neklamný to znak temperamentu ženy stredného veku. Staršia si nemôže počať iné, ako mlčky počúvať a sem-tam prikývnutím dať najavo, že pozorne sleduje každé jej slovko že s ňou súcití, ba aj súhlasí.

- Naše decká, máme dvoch synčekov, sú prevelice zlaté a milé, - hovorí mamička, uprene hľadiac do tváre spolucestujúcej. - Nie sú rovnaké, každé je inej povahy, jedno také, druhé onaké. Ale obidvaja synátori sú skutočne zlatí, aj z nich máme velikánsku radosť. Pravda, narobia nám často aj nemálo starostí. Kolegyne sa ma v robote vypytujú, ako to s nimi vydržím, ako že mám ešte nervy v poriadku. Ja im na toto zavše odpovedám len jedno-jediné: tie decká som chcela ja, nik ma predsa nenútil, aby som ich porodila. Starostí je všade habadej. Ale decká sú milé, pekné a zdravé. Že niekedy aj zlé? Áno. Sú dni, keď s nimi vôbec nevládzem, ani čoby čert bol do nich vliezol. Zaujímavé, keď počujú, že prichádza otec, v momente sú z nich anjeli. Manžel nechce veriť, že pred chvíľkou boli ako diví a že som si s nimi nevedela rady, boli na nevydržanie. Od príchodu otca sú skutočne ako anjelici, ani nevedno, či doma alebo nie. Netreba sa im prosíkať, aby sa išli navečerať, aby si vyčistili topánky a nachystali všetko, čo budú ráno potrebovať, alebo aby sa poriadne osprchovali, odstlali si posteľ a potom hajde spať. Poslúchnu bez jediného slovíčka. Od malička sú vychovávaní tak, že keď sa otec opýta, čo bolo cez deň, na všetko musia odpovedať úprimne. Na všetko, nič nesmú zamlčať. Musia sa priznať, keď sa medzi sebou alebo s inými chlapcami pobili a vôbec, čo robili po celý deň, slovom musia sa priznať ku všetkému, k dobrému i zlému. Také neexistuje, že by mali pred nami nejaké tajomstvá. Bez prinútenia sa rozhovoria o všetkom. Naše decká sú také zlaté, sú prevelice milé a poslušné. Takto ich vychovávame. Trest by ich neminul, keby sa predsa len nepridržiavali našich očakávaní. Čo povieme, to prijímajú pokorne, vedia, že nijaké trucovanie, nijaké durdenie sa nestrpíme. Pravda, ani my im nedáme na druhý deň pociťovať, že sa ešte hneváme, napajedení sme iba sprvu, pokým ich karháme alebo musíme inak potrestať. Napríklad... Do dvoch kútov obývačky sme nasypali za niekoľko priehrští kukuričných zrniek, na tých musia kľačať... Takto ich chceme trestať bez bitky, primäť, aby si priznali, že schybili... Rýchlo sa dajú na pokánie, o malú chvíľu so slzami v očiach už prosia o prepáčenie... Strašne ich to bolí... Ja viem, že ukrutne... Vtedy už ľutujú, že boli zlí a sľubujú, zaprisahávajú sa, že budú vždy len dobrí...

Vlak brzdí, blíži sa prvá zastávka. Žena, spokojná so sebou ako dobrá mama a pyšná na svoje úspechy vychovávateľky, zmĺkne, narýchlo jednou rukou zdrapí svoju batožinu, druhou kabelku a namieri ku dverám. Než sa otvoria, na okamžik ostane stáť, obdaruje jemným úsmevom celkom príjemnú spolucestujúcu a ešte raz nad všetky pochybnosti ju ubezpečí:

- Sú ozaj zlatí, roztomilí... a dobre vychovaní...

Na pláži

Maďarské more. Horúčava. Preplnené kúpalisko pripomína včelí úľ: z obrovského davu tisíce a tisíce ľudí v rôznych intervaloch smerujú na všetky strany. Jedni majú namierené do vody, iní mierne unavení z nej tiahnu von, trielia hnaní túžbou niekde si uhasiť smäd a hlási sa aj hlad. Opodiaľ už celé húfy stoja v rade, nedočkavo bažia po pečených špecialitách, chrumkavej rybe, rozvoniavajúcom langoši, pálivej domácej klobáse. Predovšetkým však ako prvé najlepšie bodne dobre vychladené pivo.

Matka so štvor- päťročným chlapčekom tiež stojí v dlhočiznom rade, dostali chuť na palacinky. Chlapčekovi sa po čase takéto postávanie nepozdáva a dáva to i najavo.

- Strašne mi je teplo, - potiahne matku za ruku. - Ja by som chcel radšej do vody...

- Vydrž, prosím ťa! - reaguje matka nervózne. - Vidíš predsa, že sa tu zhováram s ujom, ktorý nás pozval na palacinky. Choď, namoč sa do vody! Ale dávaj si pozor, buď iba pri okraji!

Chlapček idúcky k vode si poskakuje, občas si naberie do hrsti piesok a sype ho pred seba, alebo kope doň, akoby sa naň hneval. Potom si pri brehu ľahne do slnkom vyhriatej vody a dusí v sebe plač. Ani za svet by nechcel, aby bolo na ňom vidieť, ako mu je smutno, veď s maminou nie je sám.

Matka sa pozvoľna zhovára s mužom strednej postavy okolo tridsiatky. Akosi pritom aj pozabudla na zachmúrenú tvár chlapčaťa, koketne sa usmieva a živými, zvedavými očami skúma opálenú tvár zaujímavého muža. Cíti sa výborne v spoločnosti tejto novej známosti, muža, ktorý ju už aj gavaliersky pozval na večeru a dohodli sa, že si potom v bare i zatancujú.

- Hľa, čo sa tam deje? - ukazuje muž smerom k brehu, kde sa zbiehajú desiatky navidomoči vydesených ľudí.

Žena na chvíľku stuhne, v zápätí sa zo všetkých síl pustí aj ona do behu.

- Cestu! Pustite ma! - kričí a vráža zúfale do každého, kto jej stojí v ceste.

Mladý muž vychádza z vody, v rukách drží bezmocné telo chlapčeka, jeho ovisnuté ruky jasne povedia každému, čo sa stalo. Žena klesne na zem a upadá do bezvedomia. Hneď k nej priskočia na pomoc i viacerí a položia ju horeznak na najbližšiu lavičku. Medzitým prišiel aj lekár kúpaliska, ktorý urobí najskôr obhliadku meravého detského telíčka, konštatuje smrť a malého utopenca prikryje dekou, ktorú má naporúdzi. Potom sa venuje žene, ktorá pred chvíľou padla do mdlôb a už sa aj preberá. Ako pomätená sa pozerá na prikryté telo, tušiac, že je mŕtve. Bez zaváhania, priam zúrivo strháva deku z nešťastnej obete horúceho leta, šialene sa rozosmeje a hystericky sa rozkričí:

- To nie je moje dieťa! To nie je moje dieťa! To nie je...

Susedia

Je čisté predpoludnie neskorej jesene. Sfarbené lístie košatého orecha na strome už dlhšie nevydrží, husto padá a vedno s ním padajú aj dozreté orechy. Majiteľ obrovského stromu Ján Bujna, družstevný dôchodca, rokmi čoraz hrbatejší, pokorne a s nemalou obavou sleduje poletujúce listy ako sadajú na orechy pod stromom, ktoré ešte doposiaľ nezakryla tráva a lístie. Zdá sa mu, že ich je veľmi málo. A keď zdvihne pochmúrny pohľad na konáre, sotva niekoľko naráta na ich koncoch. Trpko berie na vedomie, že nič iné nepomôže, než sa pustiť do ich zberu, pravdaže, nenechať zhniť ani orechy, čo sú už pod napadaným lístím. Najradšej by sa bol na svoj obľúbený starý orech ihneď vydriapal a tam pooberal jeho plody. To však, vzhľadom na jeho vek a starecké, už takmer bezvládne telo, nemohlo prísť do úvahy. Janko Bujna totiž od mladi, kým len vládal, orechy oberal vždy hore priamo zo stromu. Za tento jeho zvyk sa mu vysmievala takmer celá dedina. Márne vysvetľoval, že popadané orechy buď sa v tráve nenájdu, alebo ich časť sa po páde na kameni alebo i na zemi rozbije a zasa po daždi sa môžu pohrúžiť aj do blata, alebo ich ľudia čižmami jednoducho zašliapnu a rozmliaždia. Bolo známe, že dôchodca Bujna neskrýval svoj nesúhlas ani so zráňaním orechov zo stromu. Čo sú to za ľudia, zlostieval sa, čo zdrapia sťa rebelanti do rúk dlhé chabiny, hrubé drúky alebo nové poriská do sekier alebo motýk a surovo, ako besní sa pustia do mlátenia nevinného orecha. Ničia ho, lámu mu haluze, pričom napadá z neho viacej konárov ako orechov. On nepatrí a nikdy ani nepatril medzi takúto chásku.

Ján Bujna dumá. Najprv mu napadne, že by sa s orechmi vôbec ani nemal zaoberať. Nech ich čert vezme tam, kde sú! Potom túto myšlienku vypustí z hlavy a postupne si všetko po poriadku dopodrobna premyslí. Dôjde mu, že dom sa predsa bez orechov nezaobíde. Odjakživa v dome boli a teda aj naďalej by mali byť. Orechy sú mimoriadne cennou dobrotou, zamrmle si popod nos. Veď akéže by to boli Vianoce bez orechovej štrúdle! Ohromne mu chutia aj orechové halušky, nehovoriac už o orechových rožkoch. Ale orechy neslúžia iba telu, dumá starký ďalej, ale aj duši. Spomenie si na tie dlhé a dôverné zimné večery, keď vo dvojici s manželkou lúskali orechy, zhovárali sa v pokoji a porozumení. Na ten súlad, na to, ako si vo všetkom tak dobre rozumeli, veru nezabudne nikdy...

Nečudo, že Ján Bujna sa rozhodne tak ako sa rozhodol: v tomto roku ešte posledný krát, ale ozaj naposledy sa odhodlal ručne obrať aspoň zo spodných haluzí. Rýchlo mu pritom ubúdali sily, dosť často musel odpočívať, pokým nadobudol nové, aj tak iba horko-ťažko oprel rebrík o mohutný peň starého orecha a len s veľkou námahou vyliezol aspoň na dosah spodných konárov.

- Báčik Jano, oberáte, oberáte? - začul spoza plota hlas mladého suseda.

- Oberám, Paľko, oberám, - neostal dlžný, ako káže slušnosť, odpoveďou mládencovi.

- Aj stadiaľto vidieť, že váš dúži orech sa zavďačuje bohatou úrodou, - zalichotil starkému mladík.

Nastalo ticho, susedia vzájomne prejdú po sebe očami a v duchu šacujú vzájomnú úprimnosť v rozhovore o tohoročnej úrode.

- Paľko, pozri, pokojne si ober orechy z haluzí, čo prevísajú cez plot nad tvoj pozmok. Veď tie patria tebe, - prejavuje svoju prajnosť starký.

- Ale ba! My ich máme toľko, že ani sami nevieme, čo s nimi, - dával tromfa s potmehúdskym úsmevom Paľo. - Aj dnes som už vo vinohrade naoberal orechov za tri veľké košíky vrchom.

- A čože, vyzbieraj aj tieto, - vzdoroval starý Bujna.- Aj podľa nepísaného zákona patria tebe, no a zákony treba predsa dodržiavať, - zdôraznil veľkodušne starký. O chvíľku pokračoval, ale už o inom: - Chvála môjmu nebohému otcovi, že vysadil tento strom, konáre ktorého sotva vládzu uniesť ťarchu bohatej úrody...

Mladý sused sa na tieto slová iba sotva badateľne pousmial, veď aj slepý vidí, že vskutku úroda je veru teraz úbohá. Iba sem-tam vidí nejaký ten orech, a veľa ich ešte ani nemohlo popadať. Kde sú už tie časy, keď strom rodil neuveriteľné množstvá plodov. Veru, tie roky sú už het, strom zostarol, ako aj jeho majiteľ a ukazuje sa, že čoskoro i vyschne.

- A vidíš, Paľko, otec ma aj po toľkých rokoch od svojej smrti skrze tohoto stromu do dnešného dňa podporuje a obohacuje...

- Akurát preto, báčik Jano, nakoľko otec vám nechal tento strom, po ňom ste ho zdedili vy, takže aj úroda z neho patrí vám, - tvrdí nahlas mladý sused. - To je už vedľajšie, či niektorá vetva visí alebo nevisí nad našim pozemkom...

- Asi budeš mať pravdu, - váhavo prisviedča starý Bujna, v duši rýchlo a rád súhlasí s Paľkovým názorom.

- Báčik Jano, ja oberiem orechy na mojej strane do košíka a potom vám ich nad plotom podám, - navrhuje dohodnúť sa Paľko. A myslel to vážne, aj by už bol oberal a urobil radosť starkému, no sotva bolo čo oberať. Bezradne sa pozeral na konáre i na zem pod nimi, keď odrazu mu skrsla v hlave spásonosná myšlienka: predsa v komore už aj má zo tri plné košíky orechov, ktoré nazbieral spod stromu vo vlastnom vinohrade. Bez slovíčka, nebadane sa vytratil do chladnej polotmavej miestnosti, kde zdrapil najväčší a najťažší košík plný čerstvých orechov.

- Báčik Jano, nie náhodou má váš orech veľkú úrodu z tejto strany, ktorá dostáva najviac slnečného svetla a tepla, - ozval sa po dobrej chvíli ako na vysvetlenie Paľo, keď cez plot odovzdával starcovi košík dohodnutých orechov.

- Pánboh zaplať, Palinko, že si taký dobrý, že mi takto pomáhaš, - ďakoval starec, ale nezabudol dodať svoje:

- Je pravda, že nie všade, ale na vašej strane, na tej slnečnej, pekne zarodil i v tomto slabšom roku náš strom...

Medzi susedmi zavládlo ticho. A z ich láskavých pohľadov sršala spokojnosť, do očí len-len že sa im netisli chlapské slzy dojatia z toho, čo sa medzi nimi dnes tak nečakane odohralo.