Jozef Gregor Tajovský (1874 - 1940) ● Z Martina na Kestúc

Sú tam vraj dediny, kde sa stará mamka s vnúčaťom nedohovorí. Tá vie iba

po slovensky, tieto len po maďarsky. V takých pomiešaných maďarsko-slovenských obciach, kde sa za dva-tri ľudské veky trafili takí kňazi a učitelia, ktorí vynivočili slovenčinu zo školy, z kostola a potom i z ulice, ba i

do domácností sa votreli, zoškliviac deťom ich sladký materinský jazyk.

Tohoročné Turíce strávil som veľmi milo, v stálom a príjemnom vzrušení duševnom. Vybrali sme sa totiž s naším neúnavným delníkom na národa roli dedičnej, Andrejom Halašom, v piatok večer pred Turícami, po našom rečeno, „na pesničky.“

Mnohí tomu výrazu ešte nebudú rozumieť, a preto im vysvetľujem, že náš Halaša už od rokov chodí po dedinách a zbiera národné piesne, miestopisné názvy a všetko, čo sa Slovákov týka, a o dva-tri roky už budeme hľadať štedrého vydavateľa slovenských národných piesní, ktorých podistým bude za štyri-päť biblií. I dnes je už rukopisu iste vyše centa, ale ešte - sám hovorí - mnoho, veľmi mnoho chybí a pomáhačov málo. Sú ešte celé kúty, doliny, odkiaľ niet ani verša zapísaného.

Pre tú príčinu a že sme mali tri dni sviatkov, dorazili sme v sobotu ráno okolo desiatej na Kestúc do Ostrihomskej stolice.

Koho by vec nudila, nech zahodí, lebo chcem sa trochu vrátiť na cestu. Mne sa aspoň nezadriemalo na nej celú noc; nuž neviem, ako vám.

Na železnicu sadali sme večer o ôsmej. A aby sme ukázali našu demokratičnosť, sadli sme do tretej triedy. Vlastne môj principál kúpil karty do tretej triedy ešte okrem demokratických citov i pre tú príčinu, že sme sa vybrali na jednu peňaženku. O tom síce nemal nikto vedieť a tým menej naša „mamka“, t. j. ako pani principálová; ale kohože by žena nepodviedla? I ja som sa podriekol. Potom síce počal som tajiť, že ja vlastne idem „domov“ na tri dni, lenže ma dochytili, lebo vraj do Zvolena z Martina na Žilinu, Galantu a Ostrihom ani pomátaní novomanželia sa nevozia.

Aby sme ju však predsa koľko-toľko do pochybnosti doviedli, ja som šiel dobrou hodinou skorej na stanicu a pán principál, ako ukradomky, prikvitol v tichosti za mnou.

Vo vozni našli sme piatich šestnásť-dvadsaťročných parobkov. Nové čierne šaty, mašličky, topánky, kufríky, ešte všetko nové. Cudzí, obzerajú sa, upozorňujú… Už viete, kam idú… „Pogorelci!“ z gemerského Hrona.

Do Ameriky sťahujú sa len asi od troch rokov, a dnes ich je vraj už tam vyše štyristo! A tak vraj zo všetkých tých dedín vyše Brezna až po pravoslávny Telgárt a Vernár.

„Šuhajci! Či vám je nie ľúto rodiny a tých pekných, čo i trochu krátkych, vašich dievčat?“

Že veru čo by im bolo?! Z rodiny že už každý má tam niekoho, a dievčatá, keď nebudú mať doma frajerov, prídu vraj za nimi.

Ach, tie ženy! pomyslel som si. Čo tie všetko môžu za muža podniknúť!

Na Vrútkach zbohom Pogorelci! Nedostali sme sa už k nim. V duši sme im však žičili, aby mali dobré zárobky a zdraví s plným mešcom vrátili sa domov. Aby tam nielen groša, ale i rozumu, slovenského ducha a samostatnosti si nadobudli; poznali sami seba, svoj pôvod, svojich vodcov, a preto sme ich vrúcne odporúčali Bohu a pod krídla slovenských spolkov a jednôt…

My dostali sme sa do záčina k dvom ženám a jednému chlapovi. Tento, ako sa nám potom v reči predstavil, bol remeselník, Čech, v slovenskej vyšívanej košeli. Pri ňom sedela pansky oblečená staršia osoba. Poľka z Krakova. Bola v Pešti v službe u Poliakov pánov, a že aj kuchárka je Poľka, tak nenaučila sa za päť rokov po maďarsky ani slova. Sedela celá uplakaná, a čo sme ju ako ubezpečovali, nebola si istá, či sedí na pravom mieste, a že bola už i tma, trnula viac v obavách, ak skorej trafí vysadnúť, alebo ak bude musieť presadať a omylom zavezú ju späť do Pešti.

Proti nej sedela Varínčianka s batôžkom, a už ju tešila i s Čechom, že však za Čadcou budú jej už rozumieť. Poľka od radosti zase len plakala. Varínčianka vysvetľovala jej, že sú tu „čistí Slováci“, preto že jej nerozumejú, a ona čistá Slovenka celkom dobre sa s ňou zhovárala. Naša Varínčianka nepripadla na skutočnú príčinu, že vlastne konduktori sú darebáci, keď sa nechcú po slovensky zhovárať a Poľku nejako utíšiť.

Potom si pán zapálil do fajky a Varínčianka spýtala sa ho, kam ide. Že za ženou a deťmi na Moravu.

Deti. Z tých prešli na školu. Milý Čech tvrdil, že dnes radšej za áreštanta, ako za žiaka, lebo že ide chlapča zo školy a zapáli si cigaru, a on že až v dvadsiatom roku počal sa fajčeniu iba priúčať.

„Tak,“ prisvedčila štebotná Varínčianka, „kedysi fajčili chlapi, keď nemohli dýchať, teraz fajčí, čo má aké pľúca.“

Zasmiali sme sa.

A tak ďalej. Poľku nechali fikať a oni sa ďalej oboznamovali. Čech hovoril, že je v Martine vo fabrike a že sa má dobre. Sú tam vraj dobrí ľudia, Slováci, a on že sa tiež nehanbí za svoj národ.

„A čo by ste sa hanbili; to nie je pekné,“ posmeľovala ho Varínčianka, hoci sotva vedela v čom.

Ale Slovák je už takej povahy, že svoje náhľady vďačne podrobuje iného mienke, nielen ako teraz v peknej veci, ale často i špatnej, nech to len hovorí pán, alebo nejaký podľa jeho domnenia prednejší človek. Tak súhlasila Varínčianka s milým Čechom ako gazdiná i v tom, že je tam kdesi na riečke pri Váhu známy mlynár Čech, ktorý za akési malé mýto mele, ale že je vinovatý. Pretože „potom musí sa všelijak oháňať, aby vyžil: mlynárči, gazduje, remeslo robí a - nepije,“ hovoril Čech.

A tu dotyčne trunku, k nemalému nášmu zadiveniu, predsa sa rozišli na mienke.

„Eh, čo taký človek, čo si nevypije - ako hoviadko; to tiež trunku nepije. Každá vec je na to, na čo ju pánbožko nebeský stvoril, a trúnok na pitie,“ odporovala Varínčianka.

Smiali sme sa. Ale milá žena ešte raz to vážne zopakovala. Nech som Kubo, ak tá nemala za dva groše v sebe, keď sa jej tak jazyk rozviazal, a v lícach i pri slabom svetle bolo jej vidieť dve pivónie. Nosila vraj maslo na Vrútky, nuž si bezpochyby pomastila hrdlo.

Rozhovor šiel teda veselo. Poľka sedela utrápená, zamyslená a vše sa počala k nemalej veselosti smokliť, držiac v ruke kartu i akúsi druhú ceduľku; na ňu jej pani v Pešti popísala stanice až do Krakova.

Varínčianka jej radila, aby si obe schovala do záňadria. Počúvla ju. Ale prišiel konduktor a chudera Poľka nevedela ich od strachu za päť minút nájsť. Potom kartičky zase len do ruky vzala a držala, držala… Kým do Krakova prišla, sa ich niečo nadržala! I tak jej prsty okľaveli.

Varín! - Žilina! - Presadli sme.

Vo vozni na Pešť našli sme dve mladé ženy, pansky oblečené, dvoch šuhajcov s kapsičkami, od ktorých som sa potom dozvedel, že sú z Tekova a že idú z Liptova z pálenice. Potom ešte dvoch, akiste tovarišov. Títo mali na polici otrhané kufríky a uzly, jeden odrené žlté topánky a roztrhané nohavice, mladý, biely, bez fúzov; druhý čiernu bradu, fúzy, veľké kučeravé vlasy a cez chrbát roztrhanú vestu, zaiste pamiatku z „lepších“ čias.

Šuhajci, idúci z pálenice, vytiahli z kapsičky fľašku, ponapíjali sa a po slovensky ponúkli i týchto dvoch. Tí vyvalili oči, ale nedali sa dlho ponúkať.

Borovička!

„Ďakujem,“ povedal po slovensky ten s roztrhnutou vestou. „Toľko viem,“ doložil po maďarsky.

Potom si položili kufor medzi kolená, vytiahli karty a počali sa hrať na grajciare. V hre trepali všetky tri reči a o pol hodiny zunovali, povyzliekali, povyzúvali sa a ľahli jeden proti druhému.

Tie dve ženy sedeli jedna pri jednom, druhá pri druhom. Keď sa začali rozťahovať, presadla si jedna do druhej priečky a ľahla si krížom cez dve krátke lavice. Druhá si sadla k dvom páleničiarom.

Môj principál začal driemať, nemal som čo pri ňom robiť a ženy sa páleničiari ostýchali, azda že bola pansky oblečená a pekná, spať som nemohol, presadol som si teda ja k nim, naproti žene a kde ide, čo ide.

Plátenníkova žena z Oravy. Ide za mužom do Trenčína. Tam je na manévroch. A zajtra pôjdu spolu za vozom a po jarmokoch.

Jaj, ale zabudol som ešte na dvoch cestovateľov, naoko dosť zaujímavých, lenže tichých.

Za nami v Žiline vysadol totiž asi šesťdesiatročný našedivastý malý pán s veľmi otvorenými očami, pohyblivý, ale neobratný, akoby so železnicou málo oboznámený. Za ním vyšla tučná, raz tak veľká pani s fialovým čepčekom, s troma bradami a ovisnutými lícami.

Celá v čiernom, na pleciach krátky golier, ktorý jej, širokej, ešte širšie odstával. Niesli sebou tri škatule i hodný uzol, akoby za tri vankúše, pánbohvie čoho. On si chcel sadnúť chrbtom do koní, ale ona mu ukázala protivnú lavicu: „Sedni jen!“

„Víš, že já…“

Ale nepomohlo. Sadla si ona chrbtom do mašiny. Hneď som poznal, že ona nad ním panuje. Zhovárali sa po česky, ale veľmi ticho. Teda bratia! Na otázku, kam idú, odpovedali mi, že za Dunaj. Tam v Šute majú syna, je vo fabrike, žení sa, idú na svadbu. Aha, zato toľko tých škatúľ. Ale boli nezhovorčiví a zabiehali do nemčiny, hoci lepšie vedeli po česky. Najmä pán si mal na nemčine jazyk polámať, a len predsa… k tomu tá nezdielnosť - nechal som ich. Medzitým sa uhniezdili, pani vyzula si topánky, obula papučky a vyložiac nohy proti mužovi na lavicu, počala driemať. Pán si zapálil cigaru a fajčil. Keď jej boky dotlačilo a hlava počala gengať, sadla si k mužovi a oprela hlavu o jeho plece.

To mi zavdalo príčinu k poznámke a k ponuku, ale pekná plátenníčka neodpovedala. I hoci sa po svete túla, je statočná žena!

Môj principál driemal ešte sediac. Ale ako tú druhú plátenníčku tam na lavici pre dvoch ľudí skrčenú údy doboleli, vstala a zbadajúc moju prázdnu lavicu, pýtala si dovolenie a šla si ľahnúť proti principálovi. To sa tomuto tak - netresci nás, bože - zapáčilo, že si hned ľahol proti nej a ešte pekne tvárou jeden do druhého. Ale aby som mu nekrivdil, je pravda, že sňal štipec z nosa; lenže nie je on ešte taký krátkozraký, aby nerozoznal krásu od špaty, a nijako ho to predo mnou neospravedlnilo dotiaľ, kým o chvíľu nezaspal. I pomyslel som si: ten nikdy očú po pekných nevestách nepásal…

K desiatej rozhovor úplne utíchol. Vonku bolo zaoblačené, nastala úplná tma. Políhali sme si, alebo aspoň poopierali hlavy, kde sa dalo.

Pekná plátenníčka hľadela stále do tmy a bola by už rada bývala v Trenčíne, kde ju mal muž čakať, o čom padli i štipľavé poznámky, že ak ho nepustili, či ho pôjde do kasárne hľadať. Že do rána prečká i na poli, povedala celkom rozhodne. Rástla mi statočnosťou v očiach, ako keď slnce ráno spoza hory vstáva.

Môj principál už chrapkal. Ale vo sne sa mu zazdalo, že je kufrík na polici a v kufríku… Vyskočil a myk kufrík pod hlavu, aby mu vraj vyššie bolo. Ale ja som tiež nelenil. Priskočím a tiež s takou nevinnou tvárou, ako on, pýtal som fľašku s vínom, že ju ja budem opatrovať, aby sa mu pod hlavou nesteplilo. Ale zbadal, o koľkej je! Aspoň jazyk aby mu dal ovlažiť. Čo by som bol za pohana, aby som mu nedal?! Veru si ho ovlažil - boli by sme mohli tým i traja. No ale zažmúril som oči a ostatné opatroval som potom do rána verne ja… aby som tiež trochu mohol zaspať. K ránu naplnil som na jednej stanici fľašku, a keď sa principál zobudil, rozumie sa, mal suché ústa. Podal som mu. Priložil fľašku k ústam a urobil, akoby mu bolo zabehlo. Ale ja si myslím, že to schválne, lebo fľaška razila už tuho - vodou. Potúžil sa borovičkou z ploskej fľaštičky, ktorú mal v kabáte na srdci a o ktorej som ja až teraz zvedel. Ale ponúkol i mňa.

O polnoci, zabudol som podotknúť, opustila nás pekná a statočná plátenníčka, ktorú som už bol i cukríkmi ponúkol, a len si nechcela dať kurizovať. Zišli v Trenčíne i obidvaja plátenníci.

Tučná pani Slezáčka len ležala mužíčkovi na pleci, ktoré už mal celkom zvalené od večera a čo sa raz chcel pohnúť, rozmyslel si to a trpel ďalej.

Dvaja tovariši spali od večera, vše jeden, zase druhý celkom nemóresným spôsobom obrátili sa na druhú stranu.

Druhá plátenníčka ležala, ako viete, s mojím principálom, a nie vo veľmi slušnej diaľke, lebo lavice sú len tri-štyri piade jedna od druhej. Ale nevyhadzujem im to na oči a pani principálová môže byť úplne so mnou, ako sprievodcom jej manžela, spokojná, dal som dobrý pozor. Nepovedali si od večera ani slova.

V Novom Meste nad Váhom prisadli do vozňa mladá, neobyčajne pekná, v krásnom kroji nevesta s veľkým batohom výšiviek, ktoré v batohu bolo vidieť, a akýsi železničiar, vochter, rodák vraj z Piliša od Pešti.

Nevesta sa veselo pozdravila a hneď začala štebotať o tom, ako by sa skoro bola omeškala, že všetci spiaci dvíhali hlavy a hľadeli, kto sa to vrútil. Pritom skladala batoh, plný výšiviek obrusov, plachát, pokrovcov a podobných vecí.

Železničiar hneď, ako vstúpil, poobzeral sa po lavici a po maďarsky mrzko zahrešil, že prechádza vozne, a ani v jednom si nemá kde ľahnúť! Aspoň tie dlhšie lavice že sú všade zaujaté.

Ešte neskončil, už milá Vaďovčianka doň, že prečo obráža Pána Boha.

On si ju obzrel a osopil sa na ňu po maďarsky a hrešil jej.

A tá poď doň po maďarsky, potom zase po slovensky, a tak z reči do reči, a veru mu tá ani za hodinu, kým zišla, tak nadala, že sa nemohol ani hnúť. Kým on slovo, ona desať, a nedala mu vôbec k reči pristúpiť a na železničiarov zle-nedobre. Že agenti, a takí majú vše i raz toľké batohy a majú pokoj, a ona že vraj musí korunu zaplatiť od svojho batoha. A že čo sa jej nasocajú, naprezývajú, nahrešia jej, keď sa bráni.

A že Maďari! Akí Maďari?! Rodení Slováci, ale keď sa k tej železnici dostane, už mu je „büdös tót“ a „Ištenit“ („Smradľavý Slovák“ … „ti boha“).

On počal, aby mu nepapuľovala, ale ja som jej pomáhal, a železničiar uznal lepšie popustiť a nepočúvať ju, potom sa dal so mnou do reči o maďarských železničiaroch na chorvátskych železniciach, ktorých nedávno odtiaľ vyprášili, a železničiar pretrhol i so mnou reč, a chcel driemať. Ale milá nevesta len zase doň, keď som ho ja popustil, ako osa. Tak tá toho poriadne vyčistila a hádam za všetkých železničiarov, čo jej kedy ukrivdili, že keď odišla, nezdržal sa povedať, že keby bola jeho ženou, že by jej už bol ústa rozdrapil, alebo by ticho bola.

Na cestu vo dverách zavolal jej čosi pikantného, ale tá toho tak odbila, že sa hanbil ako pes, keď ho vodou oblejú, a my sme sa mu k tomu ešte vysmiali.

Na tento krik zobudil sa bol i pán principál a zakuckal sa tou vodou, ako som to už spomenul.

Do Parkanu sme už potom nespali, lebo začal sa vozeň plniť a už bolo i svitlo. Obzreli sme si ospalými očami krajinu, či nebude pršať, lebo tmavé oblaky valili sa po nebi. Na nás by to zle bolo, máme pešo ísť, ani nevieme koľko, či hodinu, či dve.

Z Parkanu do Ostrihomu dali sme sa previesť spolu i s našimi Slezákmi, lebo tí tiež šli za Dunaj do Šuty.

Zo švábskeho Dorogu, druhej či tretej stanice od Ostrihomu, pohli sme sa pešo na Kestúc. Len tak poľnou cestou, ako nás upravil akýsi úradník z Ostrihomu, ktorý vedel, kde leží Kestúc.

Šli sme po členky piesočnatou cestičkou pomedzi krásne polia zakvitnutej raži, jariny, zemiakov, kukurice, a hneď pod vŕškom zjavili sa nám kolíkmi akoby popribíjané vinohrady, či kry révy, aby ich vietor neodvial inam a mali sa i na čo pnúť.

V mladej agátovej hôrke stretli sme v strakatom kabátiku, širokých a krátkych sukniach kvetovaných, v poltopánočkách a pekných červených pančuškách, v ružovej šatôčke oblečenú dievčinu, ktorá mi na slovenskú otázku, či je ešte ďaleko na Kestúc, ani nezastanúc odpovedala, že „tri fertále“, a behom šla ďalej. Za mnou idúcemu principálovi odpovedala, že beží na štáciu.

Teda ozaj Slováci za Dunajom! - potešilo sa nám srdce.

Vyjdúc z horičky, zazreli sme na úbočí nad dolinkou kostol, pod ním domy a rozľahlé háje, ako sme sa hneď presvedčili, viníc a ovocných stromov.

Niže dediny stretli sme asi dvanásťročného chlapca, niesol uzlík čohosi a na principálovu otázku odpovedal, že ide do „vinohrada“.

„Akože ťa volajú?“

„Paľo.“

„Veď ale ako sa píšeš?“

„Baďura Pál.“

„Teda Paľko Baďura?“

„Nie, Baďura Pál.“

Darmo sme ho škriepili, on je Baďura Pál. Ale jednako potešili sme sa, že ešte i deti vedia po slovensky, lebo sú tam vraj dediny, kde sa stará mamka s vnúčaťom nedohovorí. Tá vie iba po slovensky, tieto len po maďarsky. Stislo mi srdce, keď som to počul, a spýtal som sa, či je to ozaj možné. Že hej, a to vraj v takých pomiešaných maďarsko-slovenských obciach, kde sa za dva-tri ľudské veky trafili takí kňazi a učitelia, ktorí vynivočili slovenčinu zo školy, z kostola a potom i z ulice, ba i do domácností sa votreli, zoškliviac deťom ich sladký materinský jazyk.

Dojdúc do dediny, pekne po katolícky sme sa pozdravili a spýtali, kde je fara.

Prešli sme v stálom obapolnom sa pozdravovaní s deťmi i starými vyše pol dediny, až sme došli na faru.

Tu sme, v centre kestúckych Slovákov! Pán Boh ich požehnaj!

Pri čítaní týchto riadkov prosím nespúšťať zo zreteľa, že ja píšem len „besednicu“, týkajúcu sa mnohých vecí len povrchne; vážnu štúdiu národopisnú a kultúrnu chystá nám principál do muzeálneho Sborníka.

Pána farára, Jozefa Šrobára, zastihli sme na dvore. Predstavili sme sa, a pán farár poznal nás už i trochu po mene. Je mladý, asi tridsaťročný, silný chlap, rodák z Liskovej. Je povedomý Slovák, tichý, ale tým dôslednejší a vytrvalejší borca maďarizačných klepcov stolice a jej panákov. Práve bol dostal už ktovie koľký prípis od stolice, v ňom mu vyhadzujú na oči, že za dva roky nič nedokázal na poli pomaďarčenia Kestúca, ba naopak, ešte kazil, preto teda aby nabudúce s celou oddanosťou pracoval na pomaďarčení Kestúca. Takto doslovne. Vidíte! A potom sa vyhovárajú, že nás oni chcú iba po maďarsky naučiť a že nám neberú našu materinskú reč. Známe vás a vidíme vám čertove kopytá, čo si ich aj zakrývate.

„Čo, reku, vy na to?“

„Odložím to na - príslušné miesto,“ vyslovil sa pán farár.

To je chlap! Daj nám ich, Bože, viac!

Kňaz je príkladný v každom ohľade, preto darmo sa po ňom vláčia kadejakí maďarónski streštenci po novinách a v stolici; nemôžu mu pristúpiť. Dali by mu už i kanoniu vari, len by ho mohli z Kestúca poslať a posadiť tam hoci darebáka kňaza, len by maďarizoval.

Cítili sme sa teda hneď ako doma, a keď nás predstavil pán farár svojmu starkému otcovi v národnom kroji liptovskom a slečne-sestre, bratsky stískali sme si ruky, že sa toľko povedomých Slovákov raz na Kestúci zišlo, a dali sme sa hneď vypytovať a zapisovať pre nás zaujímavé veci.

Aby to ľahšie a hodnovernejšie šlo, poslal pán farár po istého starého pána, všeobecne Geliš báčim zvaného, a my sme sa hneď s ním oboznámili; porozumel, čo chceme, a bez ostýchania rozprával nám a i takto vtipný, skúsený pán zabával nás potom za celé dva dni, iba čo sme ho vyspať sa pustili.

Geliš báči má šesťdesiat rokov, je sivý ako holub, nízky, drobné modré očká figliarsky usmievavé, biele fúzy, oholenú tvár. Rád sedáva v pivnici, ale nestačil ešte obelieť, hoci on opatruje si už iba kus viničky a role dal deťom do úžitku.

Geliš báči je rozumný, ľahko chápavý pán. Bol dlhé roky richtárom a bol si škodný za tie roky, ani sám nevie koľko tisíc zlatých.

„V obci bol notár, majster,“ rozprával mi na druhý deň chodníkom na Hutu, susednú dedinu, „a ten oberal richtárov celého notariátu, troch obcí.“

Geliš sa so stratou dve či tritisíc zlatých udržal, ale čívsky richtár ledva dýcha pod ťarchou dlžôb a hutianskeho spredali.

Premyslela bola stolica wertheimky, železné obecné kasy pre obce. Dobre. Jeden kľúč opatroval richtár, druhý notár. O dva mesiace notár jeden kľúč vraj stratil.

Čo len to! Napísal do fabriky lístok, richtár sa podpísal, udrel pečať obecnú a o tri dni poslali z fabriky nový kľúč. Richtár dôveroval a neprizrel sa na písmo, ktorý, aký kľúč objednával notár; či „stratený“ a či jeden taký, aký opatroval richtár.

O mesiac zase stratil notár kľúč. Poškrabal sa za ušami, hrešil na dierku vo vačku a veľmi ho to pred richtárom mrzelo. Kľúč však musel byť, lebo „nemohli“ do kasy.

Geliš báči mu ešte i vtedy dôveroval, lebo vraj tak presvedčivo vedel notár cigániť.

Kľúč na tretí deň bol v rukách. Teraz už však pozor naň!

A notár dal pozor veľký na to - aby ho na obecnom dome nedolapili pri kase. Dlho to trvalo, štyri-päť rokov, či aj vyše, čo takto vraj vše odčítali peniaze do kasy a vyberajúc ich - už bolo menej o desať-dvadsať zlatých, a keď sa daň vyberala a bolo viac peňazí, chybela i päťdesiatka i vyše.

Notár tíšil richtára, že azda on chybil v počtoch. Prerátali protokoly - chybí, chybí. Richtár dolož.

Ale raz predsa! Pribehne k richtárovi obecný sluha, že veru dolapil notára pri otvorenej kase, že či mu dal kľúče.

Nie! A poď o hodinu, o dve na obecný dom, že sa mu zle prisnilo, keby odčítali peniaze. Notár nechcel, že však na nič nevydávali, ako ich uložili onehdy, tak budú.

Chybelo zase. Nie veľa, ale sedemnásť zlatých je tiež peniaz, hovoril Geliš báči, notára však nechal. Svedkov nemá, jeden môže byť málo, a máš deti, ženu, vyženú ťa, zavrú, ešte by som si za povinnosť pokladal ti ich chovať.

Šiel sa pekne k slúžnemu poďakovať z richtárstva. Slúžny nechcel poďakovanie prijať, ale keď mu Geliš báči povedal, prečo ďakuje - pristal.

Nový richtár si dal lepší pozor, a notár bol čochvíľa von. Pravda - šiel iba inam kradnúť.

„Už síce umrel,“ skončil Geliš báči v rozhorčení.

Idúcky dedinou videli sme, že sú domy všetko čistučko biele, alebo modrou farbou po spodku a pri vrchu pomaľované. Či to reku len na sviatky a či vôbec, a či je i v domoch tak čisto, ako sa vidí z ulice?

Že vždy a všade, a že však sa presvedčíme. A skutočne! Boli sme vo viac domoch, ale takej príkladnej čistoty, môžem povedať, nevidel som v piatich stoliciach, ako tu. To by vás prekvapilo. A tí ľudia predsa tak majú statok, ako i u nás; tak chodia do poľa, tak sú drobné deti, a jednako taká čistota!

Pitvory vydláždené alebo kamením štvorhranným, alebo i červenou tehlou šesťhrannou vyložené; krásny murovaný alebo hrnčený „šporhed“, čierny alebo žltý kotlík, steny zamaľované a obvešané maľovanými tanierikmi a mištičkami, medzi nimi nájdu sa i staršie „slovácke“, cenné kúsky hrnčiarskej ručnej práce i zase novšie fabrické veci. Keď je pitvor celý plný, obvešaný, môže sa dievka vydávať, povedajú si.

V každom dome dve izby, predná a zadná. V tejto bývajú, tá je hosťovská a na nedele, sviatky. Do tejto odkladá sa pre dcéru, ak je v dome, čo jej bude na vydaj treba; najmä duchien v každej takej prednej izbe za dve postele, pekne, vysoko ustlané a prikryté sklepným prikrývadlom. Kedysi i to utkali, vyšili samy ženy, dnes sa to už veľmi nevyplatí, kúpia krajšie v meste, odpovedali nám, keď sme im dohovárali.

A zvláštne! Zadné izby tam majú doskami vykladané, predné sú iba vybité hlinou, a tá je posypaná bielučkým pieskom, a keď ho od steny odhrniete, vidíte, že pôda ako i steny zôkol-vôkol sú asi na piaď „porovnané“ červenkastou hlinkou a steny sú krásne biele a v každom dome tuhou modrou farbou „obrovnané“, t. j. vôkol povaliny, kde je na múr položená asi dva prsty široká modrá čiara, akokoľvek aj pri spodku.

Domy stavané sú z kameňa, tehly, ale najviac z doma narobenej surovej tehly, váľkov. Dreveného domu tam nevidieť, hoci bývajú pod horou dubovou i bukovou a pašienky, medze porastené sú agátom, ktorým sa i obkurujú. Strechy sú spolovice škridľou kryté, ostatné šindľom a hlavne slamou, najmä pivnice.

Po izbách kasne, stoličky z ohýbaného dreva a maľované lavice; kvetované truhly, almarka, ikona, po stenách obrázky svätých a tanieriky, hrnčeky na rámoch. Obrazy novšie i na sklo maľované.

Smelo vstúpite, smelo sadnete, až vám tak srdce rastie v porovnaní s našimi severoslovenskými dedinami, domami a izbami.

Ale tam niet biedy, pred ktorou by museli do Ameriky utekať, alebo na zárobky chodiť; nemusia s teliatkom, sliepkou, prasaťom v jednej izbe bývať i ľudia. To je pravda veru, že nevedia, čo je bieda. Akoby?! Keď vraj ešte i najbiednejší hofier má šesť-osem hektov vína a po štrnásť-šestnásť zlatých: už si dávky poplatí, i mu ešte ostane. K tomu má kus poľa, kde si chleba dorobí, zemiakov a strovy. Niet vraj domu, kde by nemali stále chlieb na stole. U nich vraj má ten biedu, komu nedôjde žita do nového a musí na chlieb pár ráz múky kúpiť. Pravda, nepomyslí, čo zobral za víno a že hlavne okolo toho robil.

Boli sme tam cez Turíce, ale takých bielych, s mliekom, maslom zamiesených a kadečím nadievaných koláčov ani u cukrára nekúpiš, akými nás ponúkali a do vrecák nám pchali.

Vína majú aj staré, ale nových, pravdaže, viac. V jeseni bolo lacné, kto nemusel, nepredal, a tak je vraj ešte i dnes (na Turíce) asi dvetisíc hektov lanského vína po pivniciach.

Napredávajú sa dosť i sviežeho hrozna, vína majú, terkelice, slivovice si napália. Chleba majú, mäsa - v každom dome zabíjajú obyčajne po dva, ale i po tri i po päť kusov - nuž nie div, že je to národ samostatný, že si natisnúť hocičo nedá.

Teraz im chcú silou-mocou školy zoštátniť, aby tak mohli lepšie maďarizovať; obchádzajú ich, hovejú, sľubujú, ale farár si trúfa, že školy ostanú cirkevné. A päť učiteľov platiť, to niečo znamená i pre takú bohatú obec…

Ale, viete, my na horných stranách mať taký majetný a pritom striezlivý ľud, tu na severnom Slovensku, nuž od večera do rána zmiznú z nášho kraja všetci maďaróni a bašovia z dedín!

Tam richtár sám prišiel za nami a poslúžil nám vážnymi dátami; vstúpiť tak v Turci k richtárovi, už ho bude zima drgľovať od strachu, čo mu na to povie notár, slúžny, ak sa dozvedia, že si bol uňho.

Majú síce tiež židov, počtom vari sedemnásť či i vyše, ale to sú nie takí naši židkovia; trunku nepredá skoro nič, ak niečo, tak je to dohán, sirky, petrolej a také pletky za grajciar, za dva. A cez týždeň poď do vinohradu slečna-dcéra i s otcom, materou kopať, ako druhý Kestúčan.

Tak nám vraveli. Teda, že by žida kto poslúchal, že by ten mal nejaké prednejšie slovo v dedine, ako druhý gazda - to ani pomyslieť.

Ľud má v dedine pomocnicu, niečo je dlžen i do Ostrihomu, ale to je maličkosť. Keby bol utisnutý, nedržal by toľké vína na drahšie časy.

Ach, to kestúcke víno! Nie nejaká túžava, ale dobré, znamenité, hlava nebolí. Ste veselí od neho, vtipní, smejete sa, azda si aj zatancujete, ale že by vás hodilo, to nie! Aspoň vraj nikto toľko nepije, že by sa váľal. Farár je prísny sudca, a ten povedal, že za dva roky ešte nevidel, nepočul, že by kto bol pred pivnicou alebo na ulici ležal ako hoviadko od trunku, hoci vraj dobrej vôle často bývajú najmä starší ľudia, ktorí majú na starosti pivnice, keď mladí idú do poľa. Ale neuťahujú ani týmto. Vodu majú planú, tak pijú viac víno. Ba že do týždňa, do mesiaca poniektorí vody nepijú, len víno. A preto nie div, že predošlý farár slávil dvadsaťpäťročné jubileum, čo vody nepil. Aspoň tak nám to rozprávali.

Že ho teda i nám ponúkali, to sa samo sebou rozumie, hneď ako sme pozdravenie povedali a do izby vošli. Ak bolo včaššie za rána, naliali do kalíškov terkelice, čistej ako krištáľ, ohnivej ako pahreba; neskoršie vínka bieleho, červeného, aké sme len chceli aj nechceli; lebo konečne nie sme naučení kedykoľvek piť ani principál, ani ja. U nás vína nanič a drahé…

Sú gazdovia, ktorí majú viac vína ako u nás i niektorí traja krčmári dovedna. Sú takí, čo si nadlávia ročne tridsať-päťdesiat i osemdesiat hektolitrov, i vyše dvaja-traja. Podľa toho sú gazdovia, ktorí sa vládzu na dvadsaťpäť-tridsaťtisíc; priemerne sa môžu na osem-desaťtisíc. Sú, pravda, i chudobnejší a sú i hofieri, o ktorých už bola reč.

Ľud náramne chápavý, zhovorčivý, dôverný, priateľský a nadmieru pohostinný. Nevedeli nám miesta dať, ani nás dosť uhostiť a len lamentovali, že je pôst, nemôžu dať, čo by radi. My sme pôstu boli v prvý deň veľmi vďační, lebo nech jeme mäsité jedlá, tak kestúcku pohostinnosť iste odležíme na pokazené žalúdky. A nože si nevezmi, keď ťa deväť ráz ponúknu…

Prešli sme sa dedinou i s pánom farárom a stretli sme richtára i dvoch-troch občanov. Hneď nám podávali ruky, a richtár vítal nás, ako, vraj, iste „dobrých Slovákov“. Nuž koľko je richtárov na hornom Slovensku, ktorí v černokabátnikovi vidia dobrého Slováka? To len kestúcka chápavosť! Tu mu i povieš, i ho počuješ, vysvetľuješ mu, uverí ti, azda ťa i rozumie, a keď príde notár, slúžny alebo krčmár - už ťa nezná, a je otrokom: márne si ho osvetľoval. A kestúcky richtár mimo Vlasti a Sveta a azda najnovšie Posla sv. Antona sotva viac čo slovenského číta, ale on je už od národa chápavejší! Tomu dať naše časopisy do ruky, nuž o mesiac bude apoštolom slovenčiny na Kestúci, či sa to bude notárovi, slúžnemu páčiť alebo nie. Večer nevolaný prišiel na faru a čo sme sa o Kestúčanoch a o ich zvykoch, čarách, liečbe a o čomkoľvek niečo spýtali, hneď rozumel a pomáhal, ešte len i pesničky pripomínal, keď dievčatám nemohli na um prísť. Hneď pochopil, na čo nám je to, že je to nie na posmech, načo staré výšivky, črepy, a posmeľoval, sám diktoval. Toľko rýchleho pochopu, prirodzeného rozumu a samostatnosti mať u nás richtári, nuž sú márne všetky maďarónske kortešačky, podplácania a pijatiky: richtár chytí do hrsti slovenskú zástavu a za ním pôjde celá obec. Ale tu si richtári myslia, že vždy musia byť proti obci, proti dobrej slovenskej veci, proti sebe samým. Nazdávajú sa, že je to ich povolanie - prekážať dobrej veci a byť na potupu celého národa.

Na Kestúci len trocha ohňa hodiť, a šmahom sú všetci prebudení národovci. Lebo v celej dedine sú iba dvaja maďaróni-gazdovia, i to nie z presvedčenia, len aby sa akosi prednejšími zdali, lebo sú bohatí.

Na Kestúc dochodí osemdesiat Vlasti a Sveta, vyše dvadsať Poslov, asi toľko Kresťanov, a už i pár čísel Národného hlásnika a po čísle, po dve Národnie a Ľudové noviny.

My by sme si s principálom trúfali za dva týždne prebudiť celú dedinu, vyhodiť Vlasť a Svet a uviesť čistým slovenským duchom písané noviny. Každý gazda by musel dať liter-dva vína v jeseni, to by sme predali, a boli by novinky i knihy pre celú dedinu.

Lebo takto mládež je vraj trochu rozpustilá. Šuhajci veľmi mladí počínajú chodiť na zálety, alebo po dedine spevom nočnou hodinou. Teraz už, pravda, menej, lebo farár brojí proti tomu a založil im spolok, ale predtým trinásť-štrnásťročný šuhajček už išiel na zálety k nejakej vrstovnici. Preto sa dievčatá i včas vydávajú, i pred šestnástym rokom. Mať ako vidí, rozprávali nám, že sa jej dcérka koľko-toľko „dívčí“, už šije, strojí na svadbu a do vena. O tom však neskoršie. A vôbec začnime už raz od kraja.

Ja, pravda, podávam zo zápiskov principálových a svojich, len čo nám bolo zaujímavejšie. Zaiste ani sme sa nemohli na všetko upozorniť, na čo by sa bol pravý národopisec; ale keď niet huslí, dobrá i drumbľa. Ale ani nechytil som sa do nejakej sústavnej, jednotnej, podľa istých paragrafov či otázok spracovanej štúdie; píšem, ako sme čo poznačili bez riadu a skladu. Zrno i v pleve zostane zrnom.

Kedy a ako Kestúc a ostatné slovenské obce povstali, o tom si tamojší ľud nič nerozpráva. Ba jedni by mysleli, že sú potomkami poslovenčených Turkov, lebo sú dve-tri mená ako Kara, Mincér; druhí zase hovoria, že sú to slovenské osady po tureckom pliene založené, a tretí hovoria, že možno, že sú írečité zbytky drievnych zadunajských Slovanov.

Druhá mienka zdá sa byť najpravdivejšou. Dotyčne vzrastu, tvaru hlavy a kostí neviem nič povedať, iba že sú tak chlapi, ako i ženy strednej výšky, a je viac pobelavých ako počerných.

V reči vyslovujú všetko tvrdo, na Hute však celkom opačne: všetko mäkko.

Z ktorých krajov prišli, to nevedia. Kestúčania mohli by pochodiť z Nitrianskej. Huťanci zo stredných slovenských stolíc. Že pôvodné osady boli slovenské, o tom niet pochybnosti nielen preto, že ani z dnešných obyvateľov nehovorí viac ako dvesto ľudí i maďarsky (ženy vôbec málo), ale svedčia o tom i tie z deväťdesiat percent čisto slovenské mená, ako sú zo storočnej matriky vypísané: Zemaník, Malinovský, Fiala, Slovák, Slávik, Buček, Hladký, Velmovský, Koška, Škvorec, Popruhár, Koník, Pýcha, Hučanský atď.

Že sa pôvodne osadilo azda i niekoľko Maďarov, za to by svedčili zase mená: Mésároš, Naď, Fekete, Varga; lenže ako v takom pomiešanom okolí, dosť časté sú i ženba a služba a potom i z posmechu sa často dostane i na horných slovenských stranách mnohým maďarského priemena za nejaké donesené nové slovo, alebo vec.

Ale divné je, že vrchy, polia svoje menujú jedine čisto slovenskými menami, druhé zase čisto maďarskými; tak napr. jedna zem sa volá Kratiny, druhá Čovánoše, Dlhé zeme - Tatársálaš; Nivy - Pod kétághedom; Vislancina - Barnasáj a podobné. Že však pôvodne po slovensky boli pomenované, ukazujú skomolené slovenské názvy, ktorých skomolenín schválne dopúšťali sa úrady, úradníci a kadejakí, alebo jednoducho prekladali do maďarčiny a tak dnešné „Badzáše“ volali sa „Vo cviku“, Kurtafej - Kratiny, Vecelehét - Veselý hák a viac iných.

Z takéhoto maďarčenia pochodí zaiste i tých desať-pätnásť slov, ktorých už Kestúčania v slovenčine nemajú, alebo ich ani nemali. Zaznačili sme tieto: kisbíró (obecný sluha), sokáš (zvyk), pénztárnok (kasír, pokladník od zavedenia obecných kás pred pár rokmi), mulatovať sa (zabávať sa), napsámoš (denská, nádenník), fogaš (vešiak, rám), silvás (slivnica), hát (nuž; toto slovo veľmi rady užívajú i ženy), hedmešter (hájnik) a ešte azda zopár.

Že by však kedy Kestúčanov pomaďarčili, toho sa niet čo báť. Deti všetky hovoria po slovensky, až kým do školy neprídu. V domácnosti ide všetko po slovensky. Keď sa i naučia po maďarsky a hoci celkom dobre - iba poštára sme stretli na dedine, ktorý nás po maďarsky pozdravil. Hovoria maďarsky len tam, kde toho potrebujú. Teda držia sa krajšie, ako mnohí na našich stranách, ktorí keď na robotách alebo pri vojsku naučia sa pár slov po maďarsky, už sa za slovenčinu hanbia, s maďarčinou sa vystatujú a vlastným deťom by hoci ústa do tyla obrátili, len by vedeli ako oni po maďarsky mondokovať.

Na Kestúci a po okolitých slovenských dedinách iba hrešenie ide čisto po maďarsky. V škole, pravda, tiež všetko tak, ale doma a na ulici zase všetko v materinskej sladkej mluve. Ba divné mi bolo v našich zmaďarizovaných časoch, že sa deti smú na ulici po slovensky zhovárať a tak i baviť. Pršalo napr., ukázala sa dúha, iba keď začnú deti proti nej vykrikovať: „Dúha, dúha, zajtra bude druhá!“

Ja viem aspoň príklady, kde vo zvolenskej stolici učitelia pod pokutou zakazujú sa deťom doma i na ulici v materinskom jazyku zhovárať, a zaslepení rodičia majú z toho ešte radosť, že vlastným deťom nerozumejú, ako taká sliepka, čo kačice vodí.

Kroj ako mužský, tak i ženský je v niečom rozdielny od kroja susedných Nemcov a Maďarov. Chlapi nosia čierne úzke nohavice do čižiem, čierne kabáty, ženy krátke tmavé súkenné punčochy, čierne alebo svetlé papučky, na hlave čepiec, ručník, prucľak a kabátik či „kasamajku“. Starší nosia krátke kožúšky modré so striebornými gombičkami, mentieky, či vlastne vlnou podšité krátke kabáty.

Geliš báčiho sme sa pýtali, či všetci chlapi nosia také šaty ako on.

„Nekerý má vác flakované,“ povedal vážne, a principál hneď značil „flakované“.

„A to sú aké?“ spytoval sa medzitým. Farár sa už smial.

„Hát, vác flakované,“ usmial sa i Geliš báči, a potom nám už pomohli, že zaplátané.

Ja som tiež myslel, že „zafľakované“, zašpinené. Figliar, báči, vše nám niečo na smiech prehodil a vše zase vínka podal, aby to zapisovanie nebolo také nudné.

Taktiež, keď sme sa ho spýtali, či sa nejaká vážna udalosť neprihodila v obci alebo na okolí, hneď sa hlásil Geliš báči, že veru áno.

„A tak čo?“

„Hát, starí ľudá si hovorá, že jedna maty porodyla dvojky a - nebola doma. Spravedlivá pravda… Hát, porodyla v Ostrihome a hát nemohla byt doma.“

Otca volajú „apo“, matku „mamka“. Keď je brat ženatý, malé deti, bratia, sestry, mu vykajú a volajú ho „báči“ a ženu jeho „andyka“.

Po ženbe, vydaji si kamaráti i kamarátky vykajú a vôbec si medzi sebou vykajú, len pánom povedia „oni“.

Na svadbu, či „veselí“ zabijú kravu, „nekerí aj dve“. Veselí odbýva sa často i pri dvoch hudbách, pravda, domácich, a trvá aspoň štyri dni. Na stôl prídu medziiným i kurence, sliepky, prasce. Starejšieho na svadbe niet, robí to všetko „starší družba“. Dvaja družbovia (len toľko ich býva) donesú si paličky, mladá nevesta nastokne im na ne jabĺčko, a do jabĺčka rozmarín a uzviaže ručníček. To je ich odznak družbovský. Nejakých veršovaných vinšov, odberačiek nemajú, hovoria len nakrátko, ale všetko je v tom. Nahovárači, idúc už na sobáš, nesú: jeden „bránu“ - koláč na paličke nastrčený, druhý: „čutoru“ - kulač, a tretí: „ručník“ - biely a červený ručník, zošitý ako zástavu, na špici jabĺčko a v jabĺčku rozmarín. Jabĺčko posielajú potom farárovi.

Nevestu v novom príbytku vítajú sladkým vareným vínom a svokruša podá jej na lyžici medu, aby bola dobrá.

Nevesta ide na sobáš v strakatej zelenej sukni a okolo hlavy má na turecký spôsob okrútený riedky biely, zlatými a červenými i modrými a zelenými kvetmi pomaľovaný závoj, ktorý oni menujú „šatkou“, ktorú nikdy viac nemá na sebe, iba zase do hrobu ju tak oblečú. Koho by to bližšie zaujímalo, ešte raz ho odkazujem na muzeálny Sborník, v ktorom vyjde principálova štúdia, či dôkladný, podrobný opis všetkého.

Slováci ostrihomskí ženia sa len medzi sebou; to vysvetľuje, že sa „držia“ pri všetkom strašnom maďarizačnom tlaku tak zo strany svetských, ako i cirkevných vrchností.

Ľud slovenský je tam všetko katolícky a nábožný; povery, tak sa vidí, je málo. Na Kestúci proti mračnám zvonili. Za to dostane zvonár na jeseň desať-dvanásť hektov vína, nuž robí to rád.

O zvykoch svadobných a vôbec o zvykoch susedných dedín (Čívu, Huty) nám málo vedeli rozprávať. Len to, že „na Číve celkom ináč robá veselí. Na Číve musí si donést šetko i tanérik, i lyžicu i noš - lebo pokradli“. To sa, viete, i u nás tak posmieva jedna dedina druhej.

Tance majú i pätoraké: slovenský, maďarský, nemecký. Nám sa páčil najmä slovenský. Je to podobný čardášu, ale pomalší, tichší, pekné kroky; tancujú ho na istý veniec slovenských piesní. Pán farár má ho poznačený, figúry, a piesne vynotované, sľúbil ho poslať do martinských novín. Predplácajte. Veľmi pekný tanec.

Kedysi nosili chlapi „halenky a halené nohavice i životky z kože“, poznali „klady“ a ženy svietili „len trískami na konýčku“, a pri tom priadli, šili. Teraz už len pradú. Tká tkáč, ktorý je stále v dedine.

Či, reku, nemajú v niektorom dome nejaké staré veci, truhly, od železa, knihy a podobné. Že to nie, hovorí Geliš báči, „ale, hát, kebych si ja bol nechával od tých časov, ako som sa narodel, čo som vypil, bol by som mal veľmi staré vína“.

Zabával nás stále. I slovenský tanec on vie najkrajšie tancovať.

S Morenou na Smrtnú nedeľu ešte chodia, ale nejakých zvláštnych piesní k tomu nemajú. Tiež kedysi na Jána kládli ohne, preskakovali a spievali, ale čo, to už nevedia.

Kestúčania nechodia na roboty, i do služby len málo, i to nie z potreby, ale majetné dcérky, aby sa naučili krajším spôsobom a reči. Teda len na pár mesiacov, cez zimu. Pritom sú mravní. V každej rodine je i šesť-osem detí. Ktorá žena porodí len dve-tri deti, posmievajú sa jej a ju upodozrievajú. Nebíjajú sa ani v rodine, ani na ulici. Keď sa podnapijú, tancujú; to sme i skúsili.

Na druhý deň popoludní vybrali sme sa s Geliš báčim a otcom pána farárovým na Hutu. Pravda, nemohli sme ísť bez vína.

„Dajže im na cestu,“ volal pán farár slečne-sestre.

Tá bežala; ale kým doniesla, k nemalému nášmu zadiveniu škriepil sa báči, že nám na cestu netreba.

„Ale len si - na vŕšku vám dobre padne.“

„Nie,,na cestu‘ Geliš báči nevezme, ale,do fľašky‘ hej!“

„Ale či musíme vždy piť?“ zlostil som sa ja.

„No, šak ste vy už naučený,“ bránil vínko báči.

„Som, ale…“

„No, hát, a vtedy je dobre piť, keď sa už naučí,“ obrátil moje vážne námietky na smiech a stisol fľašku pod pazuchu.

Hore vrchom rozprával mi o tom notárovi a svojom richtárstve, čo už viete. Pod vrchom zachytil nás dážď, a taký prudký, že sme dolu do doliny do Huty šli viac po chrbte ako na nohách, klzkým, hlinatým chodníkom, strmým ako strecha.

Huta je už nie taká pekná, ani nie taká čistotná. Sú chudobnejší, nemajú viníc. Ale ľud ten istý, nadmieru pohostinný, dobrosrdečný, zhovorčivý, starobylejší, spevavý, a dievčatá, ako i na Kestúci, jedno od druhého krajšie. A tu sa stalo to, čím som sa principálovi už od počiatku vyhrážal, že totiž jednu nevestu za pekné piesne pohladil až dva razy po líčku a bol by ju vari zbozkával, nebyť mňa tam a strachu, že mu vyklebetím. Mne sa nielen pesničky páčili, ale i dievčatá, a preto som ich predsa nešiel po líčkach hladiť. Nuž tak, pán principál!

Od roku 1816 majú kostol, zasvätený sv. Duchu, a od januára 1903 mimo kázne a pohrebu odbavujú im františkáni z Ostrihomu služby božie po - maďarsky, t. j. pod omšou spievajú a modlia sa po maďarsky. Predok vedie, pravda, škola.

Ako ste si to, ľudia boží, mohli dovoliť, keď ste vy tu všetci Slováci?

Nuž, že im povedali, že to zákon; notár, slúžny, že ich strašili ministrom, ak to neurobia.

Slovom, zaostalejší národ ako na Kestúci, viac oddelený od sveta, uzavretý v úzkej dolinke. Posmeľovali sme ich, ale sotva myslia na odpor. Páni pustili im voš do kožucha, a oni si myslia, že však je kožuch dosť veľký. Ale keď sa vám tam rozprasí?…

Podvečer sme sa vrátili na Kestúc a ráno o tretej už sme sa pohli k Ostrihomu a domov. Mali sme čas vymeraný.

Nuž, aby som skončil, prajem šľachetnému rodoľubovi pánu farárovi, aby sa na Kestúci dožil sto rokov, a vy, bratia drahí, jeho sa držte, jeho poslúchajte, a zdokonalíte sa vo viere, a zachováte i ďalekým potomkom svoju reč slovenskú! Daj to, Bože!

Na rozlúčku, ktorému čitateľovi sa ešte nezadriemalo, zaspievam dve-tri pilíšske pesničky:

Ej, bratre, bratre, braterku,

máme my dva jednu frajerku,

lebo ty k nej nechoď, lebo ja,

len my tam nechoďme obidva.

Máme-li sa pri nej pohorčiť,

možeme my račej k nej neit.

Kestúc

Zahraj mi, gajdoško, jakú víš -

dám ti ja na večer slepú myš.

Kestúc

Vysoko son zatal, ej, nizko iver letý,

Neboj sa, má milá, mojich drobných detý.

Kestúc, zo slov. tanca

Hej, difčence, difčence,

ďe na trávu pojďeťe?

A ja pojďem za vami,

nakosím vám otavy.

Huta

Stála ďevečka (v) voďe stuďenej.

Vila perečko z ruže červenej.

Keď ho uviješ, komu že ho dáš?

Ťebe, šuhajko, čo k nám choďevaš.

Huta

Zasaďil sem čerešenku v zime.

Dá to Pán Boh, že sa ona ujme.

Počala tá čerešenka roďiť,

počal sem ja k mojej milej choďiť.

Došel sem k nej, na lavičke spala,

boškal sem hu, aby hore stala.

Stala hore, sadla na lavičku.

Pytal sem si za širák ružičku.

Nekolko sem frejiru mávala,

žádnemu sem perka nedávala;

ani ťebe, môj najmiľší, nedám,

bárs bys‘ chodil za seďem ročku k nám.

Huta

Bratre, bratre, bratreníčku,

máme spolu frajírečku.

Veď ti hu ja neodvádzam,

len ti hu ja vyprovádzam,

za záhradku, za trnenú,

za tú ružu, za červenú.

Keby veďel, že je pravda -

ostala by f tebe šabla;

f tebe jedna, vo mne druhá -

to pre ťeba, moja milá!

(1904)

_______________________________________

Jozef Gregor Tajovský: Z Martina na Kestúc

Slovenský týždenník I, 1903, č. 2, 5, 6, 7

Spod kosy (1910), str. 167 - 196, S - 13, str. 102 - 134

Pod textom umiestil autor dátum 1904. Je to akiste dátum dokončenia celej práce, ktorá bola po častiach publikovaná už r. 1903. Cestu možno datovať Turícami 1902. State v Slovenskom týždenníku sú uverejnené pod názvami „Panslavizmus na Hute“ (Ostrihomská st.) a „Slováci v Ostrihomskej“ (Prechádzky po slovenských menšinách).

Jozef Gregor Tajovský

(* 1874 Tajov - † 1940 Bratislava)

slovenský prozaik, dramatik a básnik

Jozef Gregor Tajovský sa narodil v mnohodetnej rodine remeselníka, no detstvo strávil u starého otca. Vzdelanie získal v rodnom Tajove, neskôr v Banskej Bystrici a na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. Pracoval ako učiteľ na rôznych miestach Slovenska. Vystriedal mnoho učiteľských miest, nakoľko sa väčšinou nezhodol s vrchnosťou, či už cirkevnou alebo štátnou, pre národné presvedčenie. Napokon odišiel znovu študovať, tentoraz do Prahy na obchodnú akadémiu, kde jeho štúdium finančne podporovala Českoslovanská jednota. Po štúdiu nastúpil do Vidieckej ľudovej banky, neskôr do Tatra banky, no súčasne pracoval i v Ľudových novinách. V roku 1907 sa oženil s Hanou Lilgovou, ktorá sa stala v literárnom svete známou pod menom po manželovi ako Hana Gregorová. Tajovský sa v roku 1912 stal tajomníkom Slovenskej národnej strany v Martine, no počas vojny sa stal redaktorom Národného hlásnika. V roku 1915 bol povolaný k vojsku a odvelený na ruský front, no prebehol do ruského zajatia. Po vojne sa vrátil do Martina, v roku 1925 bol penzionovaný. Vrátil sa do Bratislavy, kde žil a tvoril až do smrti. Spolu s manželkou sa stal podporovateľom chudobných začínajúcich autorov. Pochovaný je v Tajove.

Veľká časť života prozaika a dramatika Jozefa Gregora Tajovského je spojená s rodným Tajovom, s Banskou Bystricou a s obcami v jej okolí: Pohorelá, Lopej, Horná Lehota, Podlavice. Citovo priľnul najmä k Tajovu, ku ktorému sa vracal po celý život. V Banskej Bystrici navštevoval meštiansku školu. Tu sa začínal národne uvedomovať, v tomto meste videl roku 1891 prvomájovú demonštráciu banskobystrických proletárov. Do tohto mesta sa vrátil ako absolvent učiteľského ústavu v Kláštore pod Znievom, aby tu učil krátky čas, necelý rok /1893-1894/. Potom putoval ako učiteľ po spomínaných i ďalších obciach až do roku 1898, keď pre nezhody so školskou a cirkevnou maďarizačnou vrchnosťou odišiel zo školských služieb, prešiel na obchodnú akadémiu do Prahy a už sa k pedagogickej práci nevrátil. K rodnému kraju prejavoval lásku a príchylnosť po celý svoj život. Dokázal to i tým, že sa dal pochovať na tajovskom cintoríne, ako si to želala aj jeho manželka spisovateľka Hana Gregorová.

Naša kultúra má v Jozefovi Gregorovi Tajovskom svojho významného realistického spisovateľa. Od vstupu do literárneho života nachádzal cestu k slovenskému ľudu, k jeho kultúre, s veľkou pozornosťou si všímal jeho život, odkrýval jeho mravné hodnoty, ale i otvorene písal o necnostiach a biedach, ktoré náš ľud, či z viny cudzích, či vlastných panských vrstiev, alebo z viny jednotlivcov, stíhali. A tých bied nebolo málo. Patrilo k nim opilstvo, honba za majetkom, popanšťovanie, pasivita, národná vlažnosť. Napriek tomu dával Tajovský najavo, že chudobní ľudia sú mravnejší ako bohatí, že sú „tajnými boháčmi“, vedia sa rozhodovať pre ľudské dobro. Tajovský vytvoril nezabudnuteľné postavy slovenského ľudového života: starého otca v spomienkovej próze Do konca, úbohého sluhu Maca Mlieča, statočnú Mamku Pôstkovú, obetavú matku v próze Horký chlieb, do krajnej núdze zahnaného dedinského bedára z črty Na chlieb. Súčasne Tajovský pobadal, že existuje spoločenské napätie, že z ľudu vyrastajú postavy odporujúce sociálnej nespravodlivosti. Vedel zachytiť realitu nielen pravdivo a kriticky, ale aj so zmyslom pre humorné situácie. Bol autorom úsmevných postojov, no aj autorom krátkych o vážnych mravnospoločenských konfliktoch, dramatik našich národných dejín, spisovateľ kárajúci, no vždy láskavý i v slovách varovných.

Jozef Gregor Tajovský vrúcne miloval svoj rodný kraj, Slovensko a jeho ľud, mal dobrý vzťah k bratskému českému národu, bol účastníkom boja za vznik spoločného československého štátu, ako slovenský vlastenec odmietol nacionalizmus a fašizmus. Svet, ktorý vo svojom diele predstavil, patrí minulosti. No Jozef Gregor Tajovský a jeho dielo patrí prítomnosti, lebo o ňom vyslovilo pravdu, podloženú hlbokým sociálnym cítením a láskou k človeku.

Ako prozaik patrí k vedúcim predstaviteľom druhej vlny slovenského literárneho realizmu, pričom veľký dôraz kladie na sociálne témy; ako dramatik je zakladateľom slovenskej realistickej drámy. Jeho diela sú spojené s aktuálnymi politickými a sociálnymi problémami, pričom okrem kritiky využíval často i humorné ladenie príbehov. Tie zasadzoval najmä do dedinského či malomestského prostredia, kde vynikla jeho schopnosť humorného opisu prostých ľudí a ich každodenných problémov, no tiež vyzdvihuje potrebu ich nápravy. Hojne využíva všetky aspekty ľudového jazyka. V jeho tvorbe dominuje poviedka, dráma, pomenej písal črty, fejtóny a novely. Príležitostne písal i medailóny alebo nekrológy, ale aj politické články.