S Lacom Klausom v Szerencsi ● Keď sa dvaja Pilíšania stretnú
Navštíviť krajana, dobrého priateľa je radostná vec už aj sama osebe. A čo všetko ešte k tomu v našom prípade aj okrem toho patrí! Blížiace sa významné a okrúhle výročie, zrod nie každodenného diela, a skutočnosť, že do 220 kilometrovej diaľky človek tak často nechodí... Navyše to bola aj praktická udalosť...
Môj rodák, pôvodom tiež Mlynčan, Laco Klaus, autor pre mlynských Slovákov dôležitej a zaujímavej zbierky básní, ktorá roku 2001 vyšla pod názvom VĎAKA, je zároveň aj spoluautorom významnej antológie pilíšskych básnikov a prozaikov, ktorá uzrela svetlo sveta 18. decembra 2008 s pozoruhodným názvom Pod Pilíšom - tam je náš svet. Bola to veľká udalosť v našom na finančnú podporu tak mizernom živote. Obrovská vďaka patrí tak podporovateľom zo Slovenska, ako aj našim samosprávam! Z našej strany tá kniha vyšla tentoraz len na základe porekadla Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže!, lebo z menšinovej nadácie sme nedostali ani haliera. Naše tak biedne samosprávy urobili husársky kúsok, priam hrdinstvo, keď aj to posledné si odtrhli od úst, aby tá antológia mohla vyjsť. Pilíšski a budapeštianski Slováci ukázali svoju súdržnosť a obetavosť! Vďaka im!
Každý z nás, teda aj Laco, mal v balíčku 10 autorských kníh. Tá kniha v tvrdom obale zaváži, a desať ešte viac. Poslať to poštou by stálo celý majetok. A tak odnášajú tých 10 kníh svojim vzdialeným kolegom tí skorej narodení, ktorí už cestujú zdarma. V mojom prípade sedemdesiatnik osemdesiatnikovi! Ešte šťastie, že zdravie dostávame od Pána Boha, a nie od národnostnej nadácie.
Skoro ráno som sa vydal na cestu. Vlak z Východnej stanice odišiel so mnou navlas presne, čo v našich časoch je mimoriadna udalosť. Tiahol, akoby si bol uvedomoval, že vezie vzácnu ťarchu. Teda nie mňa, ale tie antológie. Ani som sa nezbadal, už som bol v Szerencsi. Môj kolega s manželkou ma už čakali. Laco je človek vzácny a zaujímavý. Má sedem hudobných nástrojov a na každom hrá. Zozbieral vyše tisíc pesničiek. Ušije komukoľvek parádne sako a nohavice, totiž, ako mládenec v Brne vyštudoval krajčírstvo. Teda vie aj po česky. Vo Verešvári ešte zamladi si osvojil aj nemčinu. Podľa povolania však nie je hudobníkom, ani národopiscom, ale učiteľom slovenčiny. A že napísal ságu rodiny dedinského kováča Gusta Klausa v básňach, ktoré majú niekoľko desiatok, ba jedna až 124 slôh, nad tým sa človek už ani nepozastaví. To je celý on.
Už sme boli u nich doma v izbe. Rozbalili sme knižky. Bol rád, keď uvidel tú parádu. Poprezerali si s manželkou, čo všetko je v tej knihe. Až 16 autorov, a všetko Pilíšania. Laco od radosti vbehol do druhej izby a vrátil sa s ústnymi harmonikami. Na každej vyhrával naše pilíšske pesničky jednu za druhou, a rozprával, ako to po vojne bolo v Brne na odbornej škole u krajčíra Paulíka. Ukazoval mi album svojich krajčírskych kresieb. Pod každou zapísané hodnotenie: 1, najlepšia možná známka. Medzitým manželka Margita nám nanosila jedál. Polievku, druhý chod, sedmoraké torty... Nestačili sme ju chváliť. Aj sme jej zaspievali tú pilíšsku, že: Do pije, a karty hrá, a muziku platí, / ten pójde do neba, de šeci svatí...! Je to o Šefer Paľovi a žene Margite. Raz len Laco vbehne do susednej izby a prichádza s akordeónkou. Po Andulke Šafárovej už hrá Tri stromečka okolo Rajčianky... a rozpomienkami je už na Slovensku v dobe, keď Mlynčania, Santovčania, Kestúčania, Čívania... stavali Trať mládeže. Ukazuje mi zápisník s úvodným textom o trati mládeže s podpisom Viliama Širokého... Potom sme už v Budapešti na ulici Hold, kde v 1950-tych rokoch Pilíšania: Laco, Alojz Dušánek, Gizela Fuhlová, Jozef Petrík z Kestúca... študovali. Stali sa pedagógmi, prvými diplomovanými učiteľmi slovenčiny. Laco začal vyučovať v Hollóháze, potom vo Filkeháze, až sa dostal do Szerencsu. Tak sa to šibe. Človek sa ani nezbadá a už sa chystá oslavovať svoju osemdesiatku!
Najlepšie som prišiel do Szerencsu. Ešte sme si štrngli na dobré zdravie 80 ročného kolegu Laca Klausa (tých pár mesiacov do 1. novembra, keď sa to dovŕši, preletí ako fuk), a prišlo sa mi poberať domov, do Budína. Darmo, všetko má svoj koniec, chvalabohu aj zlo, a žiaľ, aj dobro. Manželka zatelefonovala synovi, aby nás odviezol na stanicu. Prirútil sa vlak a ešte cez okno som im mával rukou na rozlúčku. Bolo to vydarené stretnutie. Opäť sme bohatší o kopu pekných spomienok.
