Jozef Schwarz: Slovanské / slovenské korene vzniku Uhorska
Podľa mnohých čitateľov sa už samotným týmto názvom dopúšťam svätokrádeže - Uhorsko a slovenské? Čo iné než historická abnormalita (v lepšom prípade), alebo na cti utŕhanie historickému národu (v horšom prípade) to môže byť?!
Ale ja to myslím vážne! Predovšetkým - pojmy nie sú dojmy. Áno - pojmy a definície, to je prvé, čo treba vysvetliť a jasne (alebo aspoň jednoznačne) používať. Slovensko ako názov konkrétneho územia existuje len od roku 1918. Pomenovania jednotlivých stredoeurópskych území pred tisícimi, poldruha tisícimi rokmi, sú často úplne odlišné od dnešných. Dokonca aj tie dodnes používané nemusia znamenať jedno a to isté územie. Napríklad v nasledujúcom texte sa chcem pohybovať na území dnešného Maďarska (najmä západne od Dunaja), v západnej časti vnútornej Karpatskej kotliny. Táto časť sveta mala všelijaké pomenovania, asi najznámejšie jej zanechali Rimania - Panónia. Ale svoje meno jej dali iste aj Avari či Slovania, ktorí tam preukázateľne žili v 8. storočí (ale aj predtým a potom). A tak toto územie môžeme označovať pojmom „voľakedy Slovensko“ - od slova Sloven/Sloveni.
Na týchto územiach sa predkovia dnešných Slovákov (okrem iných) preháňali historicky dokázateľne od konca 5. storočia a predkovia dnešných Maďarov od konca 9. storočia. Jedni i druhí si túto krajinu zvolili za vlasť (ako voľakedy Kelti, Germáni a Rimania) a s väčším či menším úspechom tu žijú dodnes. (Nemeckí kolonisti také šťastie nemali.) A ani doba a spôsob vstupu na historickú scénu, ani etnický podiel na spravovaní vecí spoločných nedávajú nikomu z nás právo na výlučnosť alebo nebodaj na povýšenosť. Po slovensky povedané - v Karpatskej kotline všetci sme si rovní bez ohľadu na jazyk a tzv. historické zásluhy. Moje písané reči nemajú viesť k záveru o historickom práve Slovákov vládnuť (lebo tu boli skôr), ale k záveru, že aj (naši) slovanskí predkovia prispeli svojou troškou do mlynčeka dejín na týchto územiach a že nemáme dôvod sa cítiť menejcennými. Ani Slováci v Maďarsku.
Opieram sa o historické fakty z knihy J. Steinhubla: Nitrianske kniežatstvo, ale aj o ďalších historikov. Sústreďujem sa najmä na tzv. severovýchodné Zadunajsko a jeho zástoj na konkrétnom historickom vývine. O ktorom území hovorím? V širšom zábere ide o dnešné Maďarsko na pravom brehu Dunaja a ešte konkrétnejšie o tú časť, ktorú na severe a východe ohraničuje Dunaj od Győru cez Ostrihom až niekde k dnešnému Dunaújvárosu. Južnú hranicu možno vyznačiť čiarou od Dunaja k rieke Sió k Simontornyi a po nej až k Balatonu a južným Bakoňom až k riečke Marcali, ktorá tvorí západnú hranicu predmetného územia. Toto územie bolo v druhej polovici 9. storočia priamou súčasťou Veľkomoravskej ríše.
V deviatom storočí na časti územia Maďarska (dnešné západné Maďarsko) v Zadunajsku (na pravom brehu Dunaja) vznikajú slovanské kniežatstvá:
Ptujsko (väčšinou už na území dnešného východného Slovinska),
Dudlebsko na strednej Dráve a hornej Rábe (z dnešného Maďarska župy Vas, západná Zala, v Rakúsku južný Burgenland a východné Štajersko),
Blatniansko - niekedy aj Panónske kniežatstvo (východná Zala, Šomoď, Baraňa, Tolna) a posledné kniežatstvo (našim pilíšskym Slovákom srdcu najbližšie), ktorého historické meno sa jednoznačne nezachovalo (nazývali ho aj Etgarovo grófstvo) a ja ho nazývam Malé Zadunajsko, ktoré ležalo v miestach dnešnej Komárňanskej, Ostrihomskej, Vesprémskej, Fehérskej župy a v Pilíši. (Pre úplnosť treba poznamenať, že územia dnešnej Mošonskej, Šopronskej a západnej Győrskej oblasti a priľahlé rakúske územia v tom čase väčšinou patrili pod priamu franskú zvrchovanosť - až do dobytia Svätoplukom I.) Tieto zadunajské územia boli obývané aj (a predovšetkým) slovanským obyvateľstvom.
Po odchode - vyhnaní Pribinu z Nitrianskeho kniežatstva (a pričlenení Nitrianska k Veľkej Morave) a jeho blúdení u potiských Bulharov ako aj u franských veľmožov, sa tento za pomoci Frankov okolo roku 840 zmôže na vládnutie práve v Blatniansku (sídlo v Blatnohrade - dnes Zalavár) a vplyv má aj na ostatné zadunajské grófstva. Ale za vojen v roku 861 príde nielen o vladársky stolec, ale aj o život. Jeho syn Koceľ čiastočne pokračuje v jeho mocenských stopách, ale nami vymedzené Malé Zadunajsko sa stáva súčasťou Veľkej Moravy. Vybojoval ho knieža Rastislav. Za vlády Svätopluka I. sa hranice Veľkej Moravy posúvajú ďaleko na východ (skoro k Sedmohradsku) a juh (k rieke Dráve) a naše Malé Zadunajsko sa ocitá v hlbokom vnútrozemí slovanského mocnárstva.
Áno, územie dnešnej Fejérskej, Vesprémskej, východnej Győrskej, Komárňansko-Ostrihomskej župy ako aj Dunajského ohybu na pravej strane Dunaja jednoznačne asi od roku 861 patrilo Veľkej Morave a trvalo to asi do roku 900. Tak ako si v Karpatskej kotline - najmä na jej severozápadnom okraji - v Nitriansku a v Panónii usadení Slovania menili vládcov (alebo im ich menili), tak začali javiť záujem o tieto územia maďarské kmene spoza Karpát. Najprv im nešlo o trvalé usadenie sa, stačilo získavať korisť. Dokázateľne v roku 862 pustošili vo Východofranskej ríši, v roku 881 vpadli do Východnej marky. Až v júni 892 Frankovia v spojenectve s Maďarmi vpadli do Svätoplukovej ríše. V roku 894 prepadli a spustošili Panónske kniežatstvo. V tom istom roku sa zaplietli do byzantsko - bulharskej vojny a na jej konci prišli Maďari o pôvodnú vlasť - o Etelköz a museli ustúpiť pred Pečenehmi. Ustúpili za Karpaty do krajiny, ktorú si vyhliadli za predošlých plienení - vstúpili do Karpatskej kotliny.
Predchodcovia dnešných Maďarov vstupovali na územie Karpatskej kotliny (a konkrétne na územie dnešného Maďarska) vo viacerých vlnách: Prvá sa predpokladá v roku 896. Na základe dohody s Moravanmi (ktorí „prijali k sebe nemalý počet Maďarov“) sa usadili v stepných častiach Potisia na východ od Dunaja, ktoré najlepšie vyhovovali ich spôsobu života. Svätopluk v tom čase bol už dva roky mŕtvy a tak určite nepodpisoval žiadnu dohodu s Arpádom (výmena krajiny za bieleho koňa!). Potisie aj s prišlými Maďarmi zostalo ešte niekoľko rokov súčasťou Mojmírovej ríše (Mojmír II. bol nástupca Svätopluka). Väčšina Maďarov stále sídlila na území dnešnej Haliče na Ukrajine.
Druhá vlna Maďarov našla už Potisie obsadené a musela si hľadať nové územia. Prekročili Dunaj v roku 899 (ja by som povedal južne od Kaloče), ale aj južné výbežky Álp, vpadli až do Itálie a plienili Lombardiu. Po návrate však už nešli späť cez Dunaj, obsadili územia na juh od Balatonu - Panóniu spustošili a už v nej aj zostali. A ako dodávajú kronikári - za aktívnej účasti Moravanov! Niekdajšie Panónske kniežatstvo - západ a juh od Balatonu - dobyli Maďari definitívne asi v júli 900...
Až tretia vlna maďarskej kolonizácie Karpatskej kotliny smerovala cez Pilíš k Ostrihomu, Vesprému a Győru. Na jeseň roku 900 stratili Moravania severovýchodné Zadunajsko (nami spomínané Malé Zadunajsko).
Stručne s historikom rekapitulované:
„Nemalý počet Maďarov“, ktorých viedol Arpád (prvá vlna maďarskej kolonizácie Karpatskej kotliny), sa v prvom polroku 896 stal spojencom Moravanov a s ich súhlasom sa presťahoval do veľkomoravského Potisia. Maďari, ktorých spoza Karpát priviedol roku 899 horka Kál (otec Bulčua) - druhá vlna maďarskej kolonizácie Karpatskej kotliny - v spojenectve s Moravanmi v júli 900 spustošili a obsadili Braslavovo Panónske kniežatstvo v južnom Zadunajsku. Na konci jesene 900 asi vstúpil do Potisia Ďula Kursán so svojimi Kabarmi. Maďari potrebovali ďalšie územia, preto vyhnali z Potisia zostávajúcich spojeneckých Moravanov a dobyli od nich severovýchodné Zadunajsko (tretia vlna).
Až v desiatom storočí najmä vojenské posádky postupovali aj na sever od Dunaja, na územie dnešného Slovenska. Maďari pri tom nikdy nezaujímali pustú krajinu a nie vždy ju robili pustou... (Zámerne obchádzam problematiku usadzovania sa Maďarov v Sedmohradsku a na jeho okolí, lebo to nebola väzba na dunajských Slovanov - tieto územia boli v záujmovej sfére vtedajšieho Bulharska.) A tak tisícstoročné súžitie (súžitie nie je odvodené od súženia!) Maďarov a Slovanov/Slovákov na území Karpatskej kotliny sa začalo.... Hlavní herci budúcej historickej drámy s názvom Uhorsko sú na scéne.
Prvých 100 rokov (celé desiate storočie - roky 900 - 1000) bolo v znamení vzájomného sa poznávania. Maďari priniesli predovšetkým vojenskú silu (s kvalitným softvérom dobývania území). Slovania, budúci Slováci, ponúkali znalostnú ekonomiku tej doby - efektívne hospodárske využitie Karpatskej kotliny, najmä severozápadu. Maďari ešte pol storočie váhali s trvalejším využitím získaného životného priestoru. Ale bitka pri Lechu (955) ich jednoznačne presvedčila o potrebe zmeniť doterajší život v podobe krátkodobých cieľov prežitia (vyhraj a ukoristi!) kdekoľvek v Európe na trvalé dôchodkové zabezpečenie v podobe poberania pozemkovej renty z území v Karpatskej kotline. Pretože vodcovia ostatných kmeňov stratili životy v spomínanej katastrofe na rieke Lech v Bavorsku, do popredia sa dostali „šéfovia“ kmeňov usadených v našom Malom Zadunajsku - ktorí, ktovie prečo, pri Lechu neboli a preto ani neprišli o životy... A tak Takšoň, Gejza a najmä jeho syn Štefan sa chopili ponúknutej šance nielen vybudovať to, čo v budúcnosti nazveme Uhorsko, ale dokonca nad ním aj vládnuť.
A práve formy vzniku, založenia a spôsobu riadenia krajiny boli im sprostredkované praktickými skúsenosťami aj ich územného predchodcu - Veľkou Moravou. Dokonca do svojho štátu prevzali okrem veľkomoravského Zadunajska a Potisia aj nosnú časť tejto krajiny - Nitrianske kniežatstvo, ktoré využívali obdobne ako Veľkomoravania ako údelné kniežatstvo následníkov trónu. Podobne na vladárskom know how Veľkej Moravy profitovali aj ostatné, okolo roku 1000 vznikajúce kráľovstvá: České (to prevzalo pôvodné Moravské kniežatstvo) a Poľské - ktoré si skoro 30 rokov úspešne uplatňovalo nároky na Nitriansko voči Štefanovi I. Slovania v Nitriansku, Zadunajsku i v dnešnom severnom Maďarsku (Novohrad, Heveš, Boršod) naďalej žili a pracovali aj spolu s novými susedmi a vzájomne sa ovplyvňovali. Tak prešli do vladárskej terminológie v maďarčine aj mnohé slová zo slovenčiny tých čias. A nie od Chorvátov alebo Bulharov. Nezabudnime, že Uhorské kráľovstvo sa rodilo predovšetkým v Ostrihome a okolí! Pripojenie Chorvátska sa uskutočnilo až za kráľa Kolomana - vtedy Uhorsko už zabehnuto fungovalo. Áno, rozhodujúci vplyv na niektoré „otázky nového štátu“ mali Slovania v Nitriansku a Zadunajsku. Dosiahnutý výsledok predpokladá skôr spoluprácu medzi dovtedajšími slovanskými elitami a formujúcimi sa maďarskými, než nepriateľstvo a vojenské strety tak, ako ich opísal o hodne storočí neskôr kronikár Anonymus.
Druhých sto rokov od Štefana I. sa nieslo v znamení určitej autonómie dnešného Slovenska - Nitrianskeho kniežatstva. Zjednodušene povedané o Slovensku (Nitriansku) sa vedelo a jeho podiel na moci sa uznával. A to dokonca v takej miere, že vladármi Uhorska sa veľmi často stávali kniežatá z tejto nitrianskej línie. Platilo to až do konca roka 1108. Nitriansko ako vydelená časť kráľovstva zaniká (ale zanikli aj iné relatívne samostatné časti kráľovstva): Bihársko (ako údel), Sedmohradsko - toto jediné sa o pár storočí obnovilo za úplne neporovnateľných historických podmienok, Marošvár). Sformovalo sa jednotné kráľovstvo s územnými správnymi jednotkami - komitátmi, ktoré sa časom preformovali na stolice. Uhorsko v stabilizovaných hraniciach na dlhé roky (o chvíľu ešte pribudne v únii Chorvátsko) sa zrodilo...
A pokiaľ plnilo svoju základnú funkciu - vytvárať podmienky pre život všetkých svojich obyvateľov (bez ohľadu na etnický a jazykový pôvod), Uhorsko aj existovalo.
