Gregor Papuček: Ako ďalej - pred zánikom?

alebo mali by sme sa zmeniť od gruntu!

Mnoho som uvažoval nad našou situáciou a prehadzoval túto v nadpise uvedenú horúcu halušku z dlane do dlane; čo k tomu povedať, čím múdrym prispieť do vena tohto zmysluplného uvažovania. Hľa, takto vyzerá chudoba hojnosti, keď má človek naporúdzi o danej téme také obrovské množstvo informácií, že si s nimi nevie rady. Hovoriť o všetkom už aj len z priestorových dôvodov sa nedá, a čo vynechať, keď tu nič nie je menej dôležité. Nakoniec som sa rozhodol prihovoriť sa k tejto rozsiahlej téme iba z aspektu svojho koníčka, ako básnik a publicista takým spôsobom, aby naši Slováci žijúci v Maďarsku na základe povedaného aspoň niečo uvideli z toho, ako vlastne vyzerajú. Nastavenie zrkadla je jeden z účinných spôsobov výchovy ľudí, aj celej spoločnosti. Hrozí tu síce stále to dávno známe nebezpečenstvo, že niekomu sa svoj ksicht nebude páčiť - a rozbije mi zrkadlo. O tejto starodávnej banálnej príhode som už napísal aj niekoľko básní. Sú to všetko básne smutné, chmúrne, ako Balzacove romány. „Prečo sú moje básne neveselé? / Pretože sa nám chýli do jesene. / To svet je taký, že zlo sedí v ňom, / a moje básne sú len zrkadlom.”

V našej materskej krajine, v Slovenskej republike, nás nazývajú Slovákmi v Maďarsku, ale často aj „maďarskými Slovákmi”. Podľa mňa na nás je priliehavejší tento druhý variant: maďarskí Slováci. Áno, sme maďarskí, a zo dňa na deň stále maďarskejší. „Na Dolnej zemi Slovák opeknieva. / Ako keď v júli koža bronzovie. / Mení si farbu, stále tenšie spieva, / bledne mu šťúple sebavedomie.// Čosi-kamsi už bude z neho Maďar: / Pekný, múdry, aj sebavedomý! / Spievať mu bude nie vták, ale madár, / bol Veselý, a už je Veszeli. // (Békešská Čaba, 1995). Tak je to s nami. Aj preto, lebo: „Ten, kto chodí do mlyna, / na múku si spomína. / Ten sa skoro naučí, / že sa v mlyne zamúči. // A my sme tu, v tom zlopovestnom Grünwaldovskom mlyne^*, neustále mletí a poriadne zamúčení! Zo Škripeka tu ostal Szőnyi, zo Žlnku Zsolnai, Kršák je Kormos, Bachan je Békefi a Smolka - Hazafi, Kochan - Komoly, ba aj Koppány!, zo Štedrej si sami robíme Stedraovú, z Nevyhosteného je Nevihostényi, Ďurko je Durkó a Trnko je Trunkó…V telefónnom zozname Budapešti sú také parádne „színtiszta“ maďarské mená ako Színcsók (čistý bozk), Ádámcsók (Adamov bozk) a mnohé ďalšie. Boli to nedávno ešte pekné stredoslovenské mená Synčok a Adamčok.

Aby ma nikto neposlal zametať si svoj dvor, priznám sa, mám túto choleru aj v rodine, ba mal som ju aj v sebe: z Papučka dnes už je: Pintér, Polgár, Páncél, Pusztai, Pataki, atď. (bol aj Peterdi, ale už nie je, dostal rozum a vyliečil sa). A sotva by sa našiel medzi nami taký, kto by tento menoslov nevedel ďalej obohacovať zo svojho bezprostredného okolia! Mená sme si menili nielen my, robili to aj Nemci, aj všetky ostatné národnosti v Maďarsku. Jeden preto, lebo chcel byť „pekný“, druhý preto, lebo chcel byť „múdry“, tretí preto, aby hladom nezomrel. Lebo ak si nepomaďarčil meno, ajncvaj ho vyhodili z práce. Čiže, nech by hneď boli bývali aj stokrát uvedomelejší naši nedávni predkovia, aj tak by mali dnes maďarské mená, lebo zomrieť hladom aj s celou rodinou bol príliš krutý trest. Odišiel Jano na vojnu a vrátil sa z nej ako János. Boli sme objektmi tohto primitívneho násilného prerábania „butatótov“ na múdrych Maďarov. Dokonca „Na tento účel vznikla národná spoločnosť, jej patrónmi boli habsburský arcivojvoda Jozef, kardinál-arcibiskup Serédi (ktorý sám v praxi urobil, čo kázal, veď pôvodne to bol Juraj Sapuček, Slovák z Diakoviec), traja protestantskí biskupi a generálny riaditeľ pôšt. Jej cieľ vyhlásili v roku 1931: bolo ním pomaďarčenie 60 000 – 70 000 mien ročne a riaditeľ maďarských železníc a M. Gömbös, vtedy minister obrany a neskôr predseda vlády, boli vyznamenaní osobitnou cenou, že dohliadali na to, aby si úradníci, dôstojníci a iné osoby im podriadené pomaďarčovali mená. V roku 1933, keď sa aktivita hnutia ešte väčšmi zvýšila, sa vytýčil cieľ pomaďarčiť nemenej ako 100 000 mien ročne…“ (C. A. Macartney: Hungary and Her Successors, 1938, s. 450-451). Najvyššou hodnotou v tej spoločnosti bolo hlásiť sa k maďarskej národnosti. Zároveň bolo hanbou hlásiť sa k inej, napr. k slovenskej národnosti, ktorá v Maďarsku v tých časoch ani meno nemala, nazývali nás iba Tótmi, často aj spolu s „básnickým“ prívlastkom „buta“ (hlúpy).

Podobne to bolo aj s našou rečou. Hovoriť v škole po slovensky bolo zakázané. Za „prehrešky“ voči tomuto zákazu deti Slovákov boli zauškované a vysmievané po celej krajine. Vtedy, keď Maďari v Československu mali zabezpečené maďarské školstvo a kultúrne inštitúcie. Vo Veľkej Tarči pri Budapešti ešte aj po 2. svetovej vojne deti za slovenské slovo boli trestané finančnou pokutou! Potom mnohí, vo veci nezbehlí ľudia sa čudujú, odkiaľ to je, že slovenskí rodičia svoje vlastné deti nútili hovoriť po maďarsky. Bol to diabolský výmysel na pomaďarčovanie. Keďže chudák rodič často nemal peniaze ani len na chlieb každodenný, tobôž nie na „financovanie“ takýchto hanebných otrockých výdavkov, sám musel svoje dieťa odradiť od svojej vlastnej reči! Vidno teda, že naši maďarizátori vo svojich šovinistických blúzneniach boli mimoriadne vynaliezaví, našli si tisícoraké spôsoby na takéto čudné zveľaďovanie svojho počtu.

Do tejto „vlasteneckej“ hry vtiahli aj mnohých - spravidla práve tých vzdelanejších - Slovákov, ktorí za judášsky groš, za kariéru, boli ochotní stať sa renegátmi, využiť svoje schopnosti proti svojim. Jedným z nich bol aj Adolf Pechány, narodený r. 1859 v Ilave, učiteľ, autor učebníc a beletrie, politický publicista, redaktor novín. Dal sa do služieb maďarskej národnostnej, lepšie rečeno protinárodnostnej politiky a ako vládny komisár pre tu žijúcu „tótsku“ (ako nás vtedy nazývali) menšinu špehoval po slovenských osadách a posielal hlásenia priamo na úrad ministerského predsedu, kde aké skúsenosti mal, čo by sa malo robiť, aby sa tamojší Slováci čím rýchlejšie pomaďarčili: „Dnes ešte sa dá prekaziť prebudeniu národného povedomia békešských Tótov a posilniť proces maďarizácie. Preto nemeškajme, lebo čas súri“ - urguje vo svojom hlásení o národnostných pomeroch v Békešskej Čabe 27. júna 1942 (L. Tilkovszky: K dejinám Slovákov…, s. 111).

Keďže za svoju peknú slovenskú reč sme tu chválení a vyznamenávaní nikdy neboli, naopak, mať slovenské meno a ozvať sa po slovensky, pardon, „po tótsky“, v Maďarsku bolo čosi hanebné, nuž ako zákonitý a logický dôsledok nášho neľudského stavu postupne už aj sami sme sa začali vyzliekať zo svojho slovenského kožucha a začal sa z nás vytvárať onen čudný tvor - „maďarský Slovák“. Pozrime sa teda, akí sme dnes, čo sme to zač my, „maďarskí Slováci“:

Pokúsme sa nenápadne pozorovať Slovákov z Rumunska: dospelých, deti, školskú mládež… Ani náhodou ich nepristihneme pri rumunskej reči, hoci vedia aj po rumunsky. Ale majú svoje zdravé slovenské povedomie, dobre ovládajú slovenčinu a pekne sa ňou vyjadrujú. Tak je to u nich prirodzené. To isté sa dá povedať aj o Slovákoch žijúcich u našich južných susedov. A pozrime sa na nás. Neraz som cestoval autobusom do zahraničia s početnou skupinou našich Slovákov. Stovky kilometrov od maďarských hraníc v ktoromsi meste náš autobus sa zastavil, my sme sa z neho vyhrnuli, a naraz všade okolo znela maďarčina! Ihneď videlo a počulo celé široké-ďaleké okolie, že prišli Slováci z Maďarska!, to jest „maďarskí Slováci“. Robíme to aj v cieľovom meste, kde nás čakajú ako Slovákov, a keď nás potom uvidia, takýchto, nechce sa im veriť, že to sme my. A kto sa len troška z nás, či medzi nami, cíti byť Slovákom, horí od hanby. To sme celí my! „Maďarskí Slováci“!

Náš básnik Imrich Fuhl túto našu odpadlícku vlastnosť ilustruje takto: „V rumunskom Nadlaku, aj keď niekto náhodou nie je Slovák, hovorí po slovensky. V Maďarsku, aj keď je niekto Slovák, ani náhodou nehovorí po slovensky.“ Nuž, kto iný by to tak presne bol dokázal spozorovať a tak hodnoverne a frapantne napísať, ako tento „jeden z nás“, náš podpilíšsky básnik.

Keďže sme nikdy nemali svoje školy (ak kde-tu aká-taká predsa len prechodne bola, to je len tá výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo, že skutočne sme ich nemali), nemohli sme si svoju reč zveľaďovať, osvojiť si jej literárnu podobu, ani naučiť sa názvy novovzniknutých skutočností. O to viac, že mocensky, umelo sme boli izolovaní aj od svojej materskej krajiny. Nové výrazy sme boli nútení preberať z maďarčiny, - ako kedysi preberali zo staroslovenčiny našich predkov starí Maďari (széna, szalma, gereblye, borona, asztag, mezsgye, abroncs, szalonka…) keď prišli sem, do vyspelejšieho priestoru - a miešať si do reči slová toho druhého. Ak totiž Maďar povie, že „Szerdán megyünk szénát kaszálni”, z tých štyroch slov je maďarské iba jedno: „megyünk”. Zdanlivo je to čosi podobné, ako keď náš Slovák dnes povie o niekom, že: „Mne takto személyesen nebol szimpatikus“. Rozdiel je len v tom, že za normálnych okolností my by sme takto hovoriť nemuseli. Robíme to len preto, lebo umele sme odtrhnutí od možnosti vzdelávania sa v svojej materinskej reči, ba aj od sledovania slovenského rozhlasu a slovenskej televízie! A keďže ani podnes nemáme tu svoje slovenské školy, a aj od nášho materského národa sme poriadne odizolovaní (rozhlas, TV, tlač, knihy), náš jazyk sa ďalej derie, kazí, čo má za následok takýto rozhovor: „Povedz, pajtáš, prečo ty taký barátságtalan magatartáš tanúšítuješ velem semben?“ Pekne teda vyzeráme! Pravda, ani zďaleka nie iba z vlastnej viny, a teda ani všetku hanbu za tento hlúpy stav si nemusíme brať na seba. Z druhej strany však, ani spokojní so sebou byť nemôžeme, lebo od toho, čo sme my urobili v záujme udržiavania v dobrom stave našej slovenskosti, slovenskej reči a identity, by sa bolo dalo v minulosti, a dalo by sa aj dnes, aj v budúcnosti oveľa viacej urobiť. Boli by sme sa mohli, a mohli by sme sa aj dnes aj trošku silnejšie, zanovitejšie zastávať svojej reči. My sme však vždy mali, aj podnes máme okolo seba a medzi sebou príliš veľa veľkých „majstrov“ na odnárodňovanie, a príliš málo tých, ktorí by nám poradili, čo si za takýchto okolností počať. „A tak kdesi v Hungárii, / v obci Stará Hagara, / pozrel Slovák do zrkadla, / uvidel v ňom Maďara. //

Keď už je situácia taká, keď už sme v skutočnosti takmer pred úplným zánikom, potom ako ďalej?

Mali by sme sa zmeniť od gruntu. To jest úplne. Na to máme aj viacero spôsobov. Začnime napríklad tým, že sa prebudíme a trošku sa posmelíme, nadýchame sa trošku zdravého optimizmu. Je to potrebné, lebo pospiačky sa dá iba snívať. To sme robili doteraz a hľa, kam sme sa dostali! Prebuďme sa teda a triezvo uvažujme.

Posmeľme sa trochu. Pravda, nie borovičkou, to nám nepomôže, ale napríklad tým vedomím, že úplne zaniknúť nijako nemôžeme. Veď nad našimi krajmi od tej doby ako k nám sem prišli Maďari, prehrmelo vyše 1100 rokov, a ani také bezvládne, nemohúce, neživé veci, ako sú napr. naše zemepisné názvy, úplne nezanikli.

Mnohým sa síce stalo, že boli vymenené, ako napr. predbežne na „Szuhahuta“ zdeformovaná Suchá Huta bola vymenená na Mátraalmás. Zato tú Suchú Hutu nájdeme v archívoch, alebo aj v etymologických slovníkoch.

Veľký počet mien bol behom času pozmenený aj tak, že napr. z Tóta (Tót, Toth, …) vypustením hlások t, th, urobili Tó (jazero): Tóth Almás > Tóalmás, Tothfalu > Tófalu, Tothwaras > Tótváros > Tóváros, atď. Ibaže ako ľahko je zmeniť meno, aspoň tak ťažko je vyčariť v každej takej osade aspoň nejaké umelé jazero, aby ten názov bol opodstatnený. Na každý pád huncútstvo tohto „duchaplného“ nápadu na zmenu pôvodného (teda nášho) zemepisného názvu nápadne trčí ako konská noha z deravého vreca asimilátora.

Mnohé názvy boli jednoducho nejakým spôsobom zdeformované, nie však natoľko, aby z ich pozmeneného tvaru netrčal ten náš originál. Napr. Tesáre > Taszár, Mečiare > Mecsér, Pleš > Pilis, Kostelec > Kesztölc, Sečany > Szécsény, Tichoň > Tihany, atď. Keď napr. vedľa dediny Tesáre sa začali usadzovať aj Maďari, tú svoju časť osady si nazvali menom Ácsfalva, čo je frapantným dôkazom, že dnešná obec Taszár pôvodne mala meno Tesáre.

Nejeden zemepisný názov v cudzom maďarskom prostredí jednoducho sa nerozvíjal ďalej a ostal takým, akým bol v dobe príchodu Maďarov, až nato, že Maďari, kvôli ľahšej výslovnosti, si doň vsunuli nejakú samohlásku. Napr. Gradna > Garadna, Vrbovec > Varbóc, atď. Príkladov by bolo neúrekom. Nám však stačí aj toľko. Stačí prejsť sa po dnešnom Maďarsku, alebo len obrazne po jeho mape, a stretneme sa s množstvom zemepisných názvov, ktoré tu už boli aj v 9. storočí, a podnes sa nestratili. Či nie je to dostatočné posmelenie? Veď my, Slováci v Maďarsku, predsa nie sme neživé predmety. Keď sa tie nestratili, my nielen že sa nestratíme, my dokážeme viac: my dokážeme aj posilniť sa! Nie pálenkou, lež zdravým sebavedomím. Daj nám, Bože, aby tomu tak bolo!

^* Béla Grünwald (1839-1891), politik, člen MTA, „slávny“ maďarský vynálezca zvláštneho „stroja“ špeciálne pre Slovákov. Podľa neho totiž: „Stredná škola je ako veľký stroj, do ktorého na jednom konci hádžeme stovky mladých Slovákov a na druhom konci vychádzajú Maďari.“ (A Felvidék, 1878, s. 140). Grünwald bol skalným prívržencom násilnej maďarizácie. Spolu s Albertom Apponyim narobil obrovské škody nemaďarským národnostiam v Uhorsku. Nakoniec v Paríži spáchal samovraždu. Na to sa vraví, že Boh nebije palicou.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.