To tí Tóti a či Slováci? - Teplé leto, nezvyčajne teplá jeseň (2006)

V príjemnom prírodnom rámci stredoeurópskeho regiónu sa rozžeravila aj tlejúca pahreba slovensko-maďarských a opačne, maďarsko-slovenských vzťahov. Možno by vzbĺkla aj väčším plameňom, keby jej v tom (osobitne v Maďarsku) nebránili rozjatrené, až vybičované vnútropolitické vášne.

Ale aj tak (najmä v maďarskom) mediálnom spravodajstve takmer každý prečin či trestný čin, ktorý ako-tak možno zaradiť do slovensko-maďarského okruhu - aj nočné vykradnutie zaparkovaného maďarského autobusu - dostal prinajmenšom v podtexte etnickú motiváciu. Akoby išlo o akúsi tušenú, iracionálnu pomstu, odplatu, vyrovnávane možno historických účtov, ak už nejestvujú súčasné.

Slovensko-maďarské témy dostali popredné miesto na stránkach maďarských mienkotvorných novín a časopisov. Dosiaľ najucelenejšie argumentovaný blok príspevkov maďarských aj slovenských autorov (prevzaté zo slovenského Týždňa a Pravdy) priniesol časopis Európai utas (Európsky cestovateľ, č. 2-3/2006). V tomto časopise pre európsku spoluprácu autori vždy z iného pohľadu vyznačili momenty, ktoré bránia porozumeniu a spôsobujú blýskavice.

Je viac ako pravdepodobné, že cestu najprv k pochopeniu a potom k porozumeniu akiste nepôjde ľahko vydláždiť. Ani v kampaňovitom úsilí sa zo dňa na deň nezrodí nijaká spoločná kniha, najmä nie taká, ktorá by mohla byť učebnicou dejepisu. V danom prípade asi nepostačí iba vedieť a chcieť. Návratné stereotypné reflexy sú prejavmi pevne fixovaných oboch národných pamätí. Ak sa výstupy z týchto pamätí zrazia so súčasnosťou, možno povedať, že deformovaná je buď pamäť, alebo súčasnosť. Ale stačí, ak sa ustálená pamäť dotýka pozmenenej či nebodaj zmenenej reality. Akoby maďarská i slovenská spoločnosť vnímala zmeny a premeny skôr okolo seba ako v sebe samej.

Ak v dotyku individuálneho vedomia s realitou vznikajú nejaké skraty, obyčajne sa hovorí o poruche vedomia. Ale pri poruche kolektívneho vedomia sa to už neuplatňuje jednoznačne. Prvý aj druhý prípad patrí do kompetencie psychológie či psychiatrie.

Individuálne poruchy vedomia sa liečia (nie vždy úspešne). Na kolektívne poruchy vedomia si spoločnosť vymýšľa ideologické a náboženské teórie (tiež nie vždy úspešne).

Problém slovensko-maďarských vzťahov je okrem nedovzdelanosti a jednostranného výkladu histórie takisto predovšetkým psychologický. Zavše sa v ňom celkom podvedome prejavujú faktory, o ktorých možno bez pochýb povedať, že ide o psychologicky motivované ľudské vlastnosti: nedôverčivosť, netrpezlivosť, netolerantnosť, podozrievavosť, pohŕdavosť, poníženosť, povýšenosť, uštipačnosť, vzťahovačnosť... Motivácia je obyčajne iracionálna, navonok neopodstatnená. Často sme svedkami úbohej argumentácie: Je to tak, dolu z čerešne, a basta!

V slovensko-maďarských súvislostiach neplatí staré príslovie, že zvyk všetko najspoľahlivejšie vylieči. Prestížny hospodársko-politický informačný magazín HVG (16. septembra 2006) uverejnil vcelku veľmi objektívny príspevok o vývine slovenskej národnej identity a myšlienke slovenskej štátnosti s názvom Sebaobraz v maďarskom zrkadle (István Riba). Sprievodný ilustračný materiál však nevybočil zo starých šablón. Dominantná je reprodukcia obrazu slovenského roľníka za dreveným pluhom a dopĺňa ho popis obrázku: mýtus tisícročnej včely. V ilustračnej skladbe nechýba ani slovenský sklenár a drotár, prirodzene, zakaždým s maďarským prívlastkom „tót“.

Za takýchto okolností je azda najvhodnejšie s postojom psychológa trpezlivo začať pekne od Adama. Problém je už v tom, že na rozdiel od všeobecnej (pravdaže, neplatnej) mienky, podľa ktorej Maďari vždy boli „Maďarmi“, Slováci nimi neboli aj preto, že sa tak nevolali, presnejšie, že ich tak nenazývali. To však neznamená, že nejestvovali a nemali predkov. Maďarský spisovateľ Károly Eötvös (1842-1916) v časoch silnej maďarizácie vtipne napísal, že slovenský drotár má práve toľko predkov ako potomok najurodzenejšej uhorskej (maďarskej) šľachtickej rodiny. Ako liberálne zmýšľajúci Maďar priznal Slovákom paralelnú etnogenézu.

Na pomenovanie slovenského etnika a národa pozná maďarčina dva výrazy: Tót a Slovák (v prepise maďarským pravopisom: Szlovák).

Najmä slovo „Tót“ tu i tam z neznalosti a nesprávneho výkladu vyvoláva veľa nedorozumení. V slovenskom jazykovom prostredí sa neraz vníma ako pejoratívne.

Zrod a etymológia slova nie je taká jednoduchá, ako to uštipačne kedysi napísal Vladimír Mináč: „Keď Maďari prišli do Panónie, jeden Maďar potknul sa na kravinec, a tu z neho vyskočil egy bocskoros tót s výkrikom: toť.“ Dostupné súčasné slovensko-maďarské slovníky (napr. najrozšírenejší slovník E. Chrenkovej a kol., 1992) ho ani neregistrujú. Maďarsko-český slovník L. Hradského (1989, 2003) ho uvádza vo význame „Slovák“ s poznámkou, že je zastarané. Rozdielne výklady obsahujú staršie, málo dostupné slovníky.

Najmä odvodeniny tohto slova dokumentujú širšiu škálu významov. Maďarsko-český slovník Františka Brábka (1910) uvádza tieto slovné jednotky: 1. Tót / Slovák, 2. drótostót / drátenník, 3. pejoratívne: slovácky. Ďalej Tótország (názov krajiny): Slovácko, Slovensko. Tótos: pejoratívne, po slováckom spúsobu.

V Slovensko-maďarskom slovníku Jána Hvozdíka (1933) čítame: tót / Tót: Slovák; Tótország: Slavónsko / Slavónia. Malý exkurz dopĺňame súčasným Výkladovým slovníkom maďarského jazyka (2003): tót - zastarané a pejoratívne: Slovák, Chorvát alebo Slovinec.

(Pôvod starogermánsky... keltský).

V pestrej, až chaotickej škále významov etnonymického slova „Tót“ nás spoľahlivo a takmer celkom zhodne zorientujú slovenskí (najmä prof. Š. Ondruš) aj maďarskí etymológovia (Katalin Sipócz, Gábor Laicz). Ako vlastné meno vo význame Slovák sa v maďarčine zjavuje v 12. storočí(1121), písomne okolo roku 1405. Pôvodný tvar prevzatého slova bol „Tout“.

Nie je to maďarské slovo, nie je ani známe, odkiaľ ho starí Maďari prevzali. Na začiatku genetického radu je slovo vo významne ľud a krajina. Začína sa staroiránskym „tuath“, pokračuje gótskym „fiuda“, staronemeckým „diot“, staropruským „tauto“, latinským „teutoni“ (germánsky ľud), starotalianskym „todesco“ (Nemec), starolitovským a starolotyšským „tauta“. S týmto slovom etymologicky a geneticky súvisí aj nemecké Deutsch. Je to teda slovo indoeurópskeho pôvodu a starí Maďari ním pomenovali slovanských predkov Slovákov, Slovincov, Chorvátov a Srbov, ktorí nehovorili staromaďarskými nárečiami. Od prvej tretiny 19. storočia sa používanie pojmu zúžilo na označenie Slovákov, keď aj ostatní Slovania v Uhorsku dostali iné rozlišovacie pomenovania (Rác, Šokác, Bunevác, Slavón, Vend...).

V druhej polovici 20. storočia sa slovo „tót“ vytráca z maďarskej slovnej zásoby, ale je veľmi časté ako osobné meno. Pravdaže, neznamená to, že v Maďarsku všetci občania menom Tót (častejšie Tóth) sú výlučne slovenského pôvodu. Podľa významu a územného rozšírenia slovo „tót / Tót“ nie je správne spájať iba so Slovákmi. Rovnako nie je náležité všeobecne tvrdiť, že ide o pejoratívne, urážlivé, znevažujúce slovo. Inak by zrejme ani Ľudovít Štúr v uhorskom sneme (v maďarskom rokovacom jazyku) asi nehovoril o svojom „tótskom“ (rozumej: slovenskom) ľude.

Slovo „Tót“ pejoratívnu funkciu naberá zväčša v spojení s prívlastkami a v slovných spojeniach (porekadlách). Tieto výrazy sa opäť netýkajú výlučne Slovákov a ich základný zmysel nie je v osobitnom karikovaní Slovákov. (Tu zrejme funguje spomínaná psychologická vzťahovačnosť, ktorá vyplýva z nedôverčivosti Slovákov k Maďarom.) Hoci sa dnes pomenovanie Tót takmer výlučne prekladá ako Slovák, hodno si uvedomiť, že bolo súčasťou uhorskej reality, a v tomto zmysle preklad zužuje aj význam pôvodného originálneho slova. Preto treba v hovorovej maďarčine aj dnes používané porekadlá vnímať tolerantne: „Preberá ako Slovák medzi hnilými/prezretými, divokými hruškami. - Pustil sa doňho ako Slovák do vlastnej matere. - Daj Slovákovi nocľah, vyženie ťa z domu. - Kaša nie je jedlo, kára nie je voz, Slovák nie je človek. (Uvádza aj M. M. Hodža v Dobruom slove Slovákom, súcim na slovo.).“ Takéto „slovenské“ porekadlá sú dodnes živé aj v takých oblastiach súčasného Maďarska, kde obyvateľstvo neprichádza do priameho kontaktu so Slovákmi. Stali sa ustálenými slovnými spojeniami bez konkrétneho etnického hrotu a zacielenia.

Obraz Slovákov do širšieho maďarského povedomia vniesli a fixovali najmä výrazné literárne osobnosti druhej polovice 19. storočia, osobitne Mór Jókai (1825-1904) a najmä Kálmán Mikszáth (1847-1910). Mór Jókai pristupoval k Slovákom a slovenským reáliám ako k neoddeliteľnej realite a súčasti jednotného Uhorska. „(Slováci) nevedia rozprávať po maďarsky, ale cítia lásku k vlasti. To vedia veľmi dobre a vedia za ňu aj krvácať,“ píše v úvode nazvanom V tej krajine Slovákov k menej známemu románu Tí, čo zomierajú dva razy (1891), ktorý sa odohráva v Hornom Uhorsku počas meruôsmeho roku.

Kálmán Mikszáth vyrastal v bezprostrednom dotyku so Slovákmi.

Slovenské citáty svedčia o tom, že slovenčina mu nebola cudzia, ba vedel rozlíšiť šarišské nárečie od slovenského jazyka svojich rodákov z Malohontu a Novohradu. K Slovákom pristupoval láskavo, zhovievavo, až žičlivo.

Charakter a pracovitosť Slovákov azda najviac vyzdvihol v poviedke Slovenský metlár: „Podľa povrávky bude koniec sveta, keď sa všetci leštianski Slováci zídu doma. Ale potom je zrejmé, že svet bude večný, lebo leštianski Slováci nikdy nebudú všetci doma.“ (Rozišli sa do uhorského sveta za poživňou - K. W.) „Veci tohto sveta sa rozbiehajú na všetky strany ako črepiny rozbitého taniera. Sem sa, Slováci, zdrôtujte tento svet, nech je aj naďalej celý taký, aký bol, aspoň začas.“ Máloktorý slovenský spisovateľ takto apostrofoval Slovákov.

Na druhej strane Mikszáth medzi prvými v poviedke Tvrdé kotrby (1898) nezámerne, typicky žoviálne spája prívlastok „hlúpy“ so Slovákom. Slovné spojenie neskôr preberá hovorová maďarčina a stáva sa okrídleným výrokom na znevažovanie príslušníkov slovenského etnika. Prirodzene, stalo sa tak už mimo Mikszáthovej vôle.

Z dnešného pohľadu je naozaj obdivuhodné, čo všetko poznal a vedel povedať o Slovákoch a slovenskej realite v Uhorsku právnik, advokát, politik a spisovateľ, rodák z pribalatonskej Vesprémskej župy, Károly Eötvös v Ceste okolo Balatonu (1900, 1909). Jedným dychom vymenúva slovenské reálie napríklad z gastronómie takými maďarskými slovami, ktoré už poväčšine súčasné maďarské slovníky ani neuvádzajú: kaša, kuľaša, mrvenica, tvaroh, syr, kyslé mlieko, cmar, srvátka, žinčica.

Zo všetkých uhorských Slovákov si najviac cení plátenníkov: „Pritom slovenský plátenník nie je taký ako ostatní Slováci. Slovenský žatiar je zafúľaný, slovenský sklenár je špinavý, slovenský drotár je začmudený, slovenský želiar je pijanský, ale slovenský plátenník je čistotný a biely ako čerstvý sneh. Keby bol taký ako ostatní, ani by od neho nekupovali plátno.“

V týchto typizačných postrehoch sú zárodky budúcich šablón a stereotypov v dobovom obraze Slovákov v Uhorsku, pravdaže, aj s tým presahom, ako prežívajú dodnes. Károly Eötvös pre Maďara netypicky vyzdvihuje schopnosti slovenského plátenníka: „Aké vedomosti má slovenský plátenník! To si náš dobre hospodáriaci Maďar nevie ani predstaviť. Iba si myslí, že slovenského plátenníka robí veľký klobúk, priliehavé nohavice, krpce, mešec a voz plátna. Je pravda, treba k tomu aj to, ale okrem toho aj nesmierne vedomosti.“ Ale popritom, že empaticky opisuje slovenského plátenník, autor sa neubránil tomu, aby svoje rozprávanie uzavrel príchodom dcéry slovenského plátenníka k Balatonu týmito slovami: „Stala sa z nej taká maďarská (vyzn. K. W.) mladucha, že ju obdivovala polovica stolice.“ Zasa narážame na myšlienku jednotného politického uhorského/maďarského národa.

Taký je neskreslený obraz Slovákov očami maďarského liberála v dualistickom Uhorsku. Radno ho vnímať v dobovom kontexte a neradno vnášať do neho dnešný pohľad. A najmä nie zatracovať, preklínať, vyhrážať sa a nebodaj vyčíňať. To už predsa na tomto obraze nič nezmení, môže iba zdeformovať prítomnosť (pochopenie) a poznačiť budúcnosť (porozumenie).

Karol Wlachovský

Karol Wlachovský je prekladateľ, publicista, bibliofil. Dva razy viedol Slovenský inštitút v Budapešti, kde dnes žije. - https://sk.wikipedia.org/wiki/Karol_Wlachovsk%C3%BD