Koho možno a kto sa nedá asimilovať?
Asimilovať možno len toho, kto nie je dostatočne vkorenený do svojho etnika, kto necíti vlastnú kultúrnosť ako súčasť priestoru určovaného aj národne (a to je jav väčšmi slovenský než maďarský). Človek so zdravým národným či národnostným cítením sa nedá asimilovať, nech by žil v akokoľvek ťažkých podmienkach...
Anglický slovakista z Londýnskej univerzity Robert B. Psynsent v článku „Národnosti južného Slovenska v Habajových a Ballekových dielach“ (Romboid č. 6/1989) v súvislosti s prístupom k nastolenej problematike uvádza, že „postoje týchto dvoch autorov k národnostnej otázke sa diametrálne líšia. Habajov je v podstate romantický a Ballekov neromantický. Romantický postoj vidí národ a národnosť ako produkt konfliktu. Ba čo viac, národnosť sa vyjadruje v konflikte. Ballekov postoj chápe ľudí skôr ako komunity než ako národné celky. Podľa neromantického názoru národy, pokiaľ existujú, vznikajú skôr splynutím než na základe konfliktu“. Slovenský básnik z Vojvodiny Víťazoslav Hronec zasa akoby dopĺňa, že splynutím dvoch národných kultúrnych organizmov (napríklad v dôsledku prirodzenej asimilácie) vzniká vždy nová kvalita, ktorá poznačí a zmení aj asimilujúcu (zvyčajne väčšinovú) spoločnosť.
Otázky názvoslovia v každodennom jazykovom prejave
(a niektoré ďalšie problémy s nimi súvisiace)
Od narodenia žijem v národnostne zmiešanom prostredí, na dotykových miestach dvoch kultúr, slovenskej a maďarskej, a hoci nie som jazykovedec, ba priznám sa, že ako praktický užívateľ jazyka som teoretizovanie (a jeho vnášanie, povedzme, do literárnej, redakčnej praxe) okolo tohto fenoménu ľudského génia vždy pociťoval najmä ako príťaž, i keď nepopieram význam jazykovedy pri kultivácii jazyka a pri spracovávaní vývinových premien, ktorými jazyk prechádza permanentne. Moja životná, občianska aj autorská skúsenosť potvrdzuje, že rozumnejšia je ballekovská a hroncovská koncepcia pri nazeraní na národnostné otázky v polohe vzťahových väzieb. To, pravda, neznamená, že nevidím problémy, ktoré vznikajú tam, kde sa používajú dva jazyky, navyše história etník je spoločná, alebo aspoň blízka, ale neraz iná je takpovediac pojmoslovná výbava účastníkov komunikácie. Z tohto hľadiska mi to vychádza tak, že v onej pojmoslovnej oblasti sú prinajmenšom dve polohy, prvá praktická, každodenná, neohrozovaná konfliktnými vyústeniami pre nenáležité využívanie pomenovaní, kým druhá, vlastne tiež praktická, lebo je súčasťou bežného komunikačného procesu, je ohrozovaná rizikom konfliktov a nedorozumení. Aspoň na niekoľkých príkladoch sa pokúsim ilustrovať, ako sa tieto dve možnosti, dva prístupy, dva spôsoby používania jazyka (a rozličných, aj účelovo využívaných či zneužívaných konotáciách) prejavujú (či prejavovalo, lebo niektoré javy sú už prežité, hoci z času na čas sa objavujú tendencie o ich vitalizáciu) v každodennom živote.
Občas počujeme o tom, že v národnostne zmiešanom regióne južného Slovenska dochádza k asimilácii (pomaďarčovaniu) slovenského obyvateľstva a na druhej strane, že poslovenčovanie hrozí maďarským obyvateľom. Isteže, možno vymyslieť a prijať právne či iné ustanovenia, ktoré zabránia takýmto tendenciám, keby sa naozaj vyskytli. Podľa môjho názoru však asimilovať možno len toho, kto nie je dostatočne vkorenený do svojho etnika, kto necíti vlastnú kultúrnosť ako súčasť priestoru určovaného aj národne (a to je jav väčšmi slovenský než maďarský). Človek so zdravým národným či národnostným cítením sa nedá asimilovať, nech by žil v akokoľvek ťažkých podmienkach (história ponúka veľa príkladov), naopak problémy by utužovali jeho sebavedomie, vzdor, odolnosť voči neprávostiam, celý problém teda súvisí s otázkou osobnostnej vyspelosti. Ale, prirodzene, aj s obyčajným, praktickým postojom k životu. Poznám maďarských rodičov, ktorých deti už nevedia po maďarsky, a stretám aj rodičov slovenských, ktorých deti ovládajú maďarčinu. Jedni ani druhí tento stav nepokladajú za neprirodzený (i keď v podstate taký je), respektíve nehodnotia ho ako súčasť akéhosi (čo i len prirodzeného) asimilačného procesu. Jednoducho je to tak, že isté skutočnosti so sebou prináša život a človek žije a správa sa tak, ako mu je to najvýhodnejšie.
Bilingvizmus, ktorý sa v našom národnostne zmiešanom prostredí vyskytuje ako jav celkom prirodzený, má aj svoju inú, neštandardnú, ba dakedy až grotesknú stránku, nezriedka totiž vedie k tvorbe čohosi, čo stojí na dvojjazyčných vetách (pomocne som si ich nazval „zmiešanými“), ktoré sú základom akéhosi neoficiálneho, ustavične premenlivého dvojjazyka (platného vždy len pre daný okamih). Konkrétne: nezriedka sa stáva, že vety, ktorými sa dorozumievajú ľudia (v tomto prípade na juhu Slovenska), pozostávajú zo slovenských a maďarských slov (napríklad do maďarskej vety prenikajú slovenské administratívne a iné výrazy - „kitöltöttem a daňové priznaniet“, „az iskolában megbukott a zemepis-ből“, atď...; a naopak „nahnevala som sa, lebo Marika azt mondta, že dneska nemá čas…“ atď). Do jazykovej komunikácie vstupuje faktor praktického života (ktorý, zdá sa, nerozlišuje ľudí podľa národnosti) a človek účelovo siaha po slovenskom alebo maďarskom slove, ktoré mu v procese „vetotvorby“ práve (a prv) zíde na um… Povedzme si však aj to, že práve tu sa začína problém, ktorý síce nesúvisí s asimiláciou, ale ktorý by sme mohli pokladať aj za prejav nedostatočnej citlivosti k vlastnému jazyku, ktorý v živote moderného („uponáhľaného“) človeka pokladáme za prejav intenzívnej potreby čo najľahšie a najrýchlejšie sa dohovoriť (ale k „zmiešaným vetám“ môže dôjsť aj v dôsledku celkom prirodzenej ľudskej pohodlnosti). Napokon - v žartovnej polohe - takúto jazykovú „zmesicu“ využívala aj ľudová poetická tvorivosť, čo sa dá doložiť pesničkou:
„Sárga uborkának zelené listy má,
ennek a kislánynak frajera nemá.
Ha nincs neki, ale bude mať,
jó az Isten, bude pomáhať.“
Hoci možno pochopiť a do istej miery azda aj akceptovať takéto vysvetlenie svojím spôsobom kurióznej situácie, nad problémom by sa nám bolo treba hlbšie zamyslieť. To, čo som pomocne nazval „zmiešanými vetami“, síce bude fungovať aj naďalej tak, ako ostatne fungujú novotvary v každodennom, najmä hovorovom prejave a ako do jazyka prenikajú cudzie slová a podobne. (Ostatne, „zmiešané vety“ nie sú nič nové, o ich „vznikaní“ aj v minulosti svedčia historické pramene. Napríklad Ľudovít Haan v „Dejinách starého a nového Nadlaku“, ktoré napísal vedno s Danielom Zajacom a vydal v roku 1853, uvádza, že v tomto mestečku „Slováci, najmä muži, takmer všetci rozprávajú po maďarsky, ba i do svojej reči - ako iní dolnozemskí Slováci - mnohé maďarské slová miešať zvykli…“, s. 20 vo vydaní z roku 1994). Ani pri absolútnej miere benevolencie by sme však nemali zabúdať na to, že človek, ktorý hovorí (aj) „zmiešanou“ novorečou svojho regiónu, mal by byť rovnako zručný a pohotový aj pri používaní svojho takpovediac kodifikovaného materinského jazyka (ideálne by bolo, keby ovládal aj jazyk druhého etnika).
Kdesi na pomedzí, mohli by sme povedať, neagresívnych jazykových deformácií a konfrontáciou hroziacich odlišností nachádzame ešte jednu pojmovú, terminologickú vrstvu. Ide najmä o súčasné názvy napríklad miest v textoch z histórie, napríklad či Štúr mohol pôsobiť v Bratislave a Petőfi v Budapešti (namiesto v Prešporku a v Pešti). Tu, myslím si, je situácia riešiteľná napríklad i kompromisom, a to, že v odborných, vedeckých textoch sa budú používať (a používajú sa) výlučne dobové názvy, pomenovania, kým, povedzme, v publicistických prácach popularizačného či akéhokoľvek iného charakteru sa pre lepšiu, ľahšiu, rýchlejšiu zrozumiteľnosť dá akceptovať používanie súčasných názvov, najmä keď sa hovorí, či píše o menej známych miestach, lokalitách apod.
Napokon sa chcem zmieniť ešte o dvoch pomenovaniach, ktoré môžu vyvolať nevôľu na jednej či druhej strane slovensko-maďarského kultúrneho, historického, občianskeho spolužitia (v rámci stredoeurópskeho geopriestoru). Ide o pomenovania „Uhorsko“ a „Felvidék“.
Pomenovanie Uhorsko v slovenskom prostredí predstavuje východnú časť Habsburskej monarchie a pokladá sa za domovinu všetkých národností, žijúcich v tejto oblasti (Maďari, Slováci atď.), zatiaľ čo Maďari na takto vnímanú časť monarchie samostatné pomenovanie nemajú. (V tejto súvislosti, aj keď len v zátvorke, spomeňme pomenovania Horniaky - Dolniaky. Už toto opozitum napovedá, že medzi Horným Uhorskom a Horniakmi nemožno dávať znamienko rovnosti, keďže Horniaky označujú užší región. Ani s Dolniakmi to nie je jednoduché: Pre Slováka spod Tatier boli Dolniakmi už polia okolo Levíc, ale aj južné končiny Maďarska. Ide teda o názvy politicky bezpríznakové a nedajú sa zneužívať - na rozdiel od Felvidék-u. Nuž a napokon my dnes bežne hovoríme o Dolnej zemi, pravda, nenarúšame tým integritu ani jedného z aktuálnych štátov, keďže v našom chápaní Dolnú zem tvoria okrajové regióny toho-ktorého štátu: Maďarska, Srbska, Rumunska.)
Označenie Veľké Maďarsko („Nagymagyarország“) síce geograficky zodpovedá Uhorsku, ale väčšmi ako predstavu mnohonárodnostnej krajiny evokuje predstavu krajiny Maďarov, a práve to môže vyvolávať (a vyvoláva) skrytú či zjavnú nevôľu aj u ľudí tolerantných. Pokusy po maďarsky pomenovať Uhorsko sú, zdá sa, nateraz neúspešné. Platí to aj na férové presadzovanie názvu „Magyar hon“ (Maďarská vlasť), lenže kameňom úrazu je práve ono „maďar“, čo je pochopiteľné, veď v duchu logiky tohto názvu by to azda mal byť „Magyar-Szlovák-Német-Román-Szerb atď. hon“. Potom by išlo o popisný síce, ale korektný ekvivalent pomenovania Uhorsko. Ide, pravdaže, iba o úvahu, nič to však nemení na tom, že absencia „uhorského“ v maďarčine je a zrejme ešte dlho bude spôsobovať problémy pri úvahách, rozhovoroch, písaní o spoločnej uhorskej (nie len maďarskej, to musia uznať aj Maďari) vlasti.
[Iste nebude nevhodným odbočením, keď si v tejto súvislosti - na potvrdenie opodstatnenosti označenia Uhorsko, a nie Maďarsko, pripomenieme údaje, ktoré uvádza Oszkár Jászi v knihe „A nemzeti államok kialakulása és a nemzetiségi kérdés“ (Grill Károly könyvkiadóvállalata, Budapest 1912): pred 125 rokmi maďarské obyvateľstvo krajiny tvorilo 29%, čo predstavovalo 2,5 milióna duší, a 71% príslušníkov ostatných národností, čo predstavovalo 5,5 milióna duší (s. 367). Do roku 1900 počet obyvateľov maďarskej národnosti vzrástol na vyše 8 milióna, o pol milióna menej bolo príslušníkov ostatných národností. Vývin nárastu populácie bol teda diametrálne odlišný, dokonca v oblastiach vpravo od Tiszy nastáva pokles Nemaďarov o vyše tridsaťpäť tisíc (s. 394). Vieme, prečo boli „výstupy“ z historického vývinu takéto, ale to je už iná problematika.]
Prepáčte mi za úprimnosť a z nej vyplývajúcu formuláciu, ale maďarský národný egoizmus (povedzme jemnejšie: ego- a etnocentrizmus) občan súčasnej Slovenskej republiky môže cítiť aj spoza pojmu Felvidék (vo vzťahu k súčasnému Slovensku), ba môže v ňom vidieť aj istý prejav neúcty, nedostatočnej vnímavosti k iným (tradičný u Maďarov, pritom práve oni tak často hovoria o ujmách na ich záujmoch). O tom, že nejde o jednoznačný problém, písal už Karol Wlachovský v týždenníku Ľudové noviny, vychádzajúcom v Budapešti, aj Csaba Gy. Kiss v denníku Magyar nemzet, obaja však uznávajú nevhodnosť používania tohto geograficko-politického názvu namiesto označenia Slovensko či Slovákia. My azda môžeme zopakovať, že používanie názvu Felvidék sa stáva problematické nie v historických „pojednaniach“, ale v okamihu, keď sa dnes napríklad v maďarských médiách používa na označenie Slovenskej republiky. V tejto relácii každému, aj amatérskemu znalcovi histórie okamžite príde na um starý maďarský resentiment, (podvedomá či priznávaná) túžba po „veľkom“, predtrianonskom Maďarsku. Nečudujme sa, že to Slovákov (a nielen ich) irituje. Objektívnym faktom totiž ostáva, že od konca prvej svetovej vojny (od Trianonu?) Felvidék nejestvuje; existuje Slovensko najprv ako súčasť prvej Československej republiky, existuje vojnové potknutie sa o pomýlenú samostatnú slovenskú štátnosť a existuje súčasná suverénna Slovenská republika. Myslím si, že tento fakt sa dá - a musí akceptovať, ak nechceme byť zahľadení iba do svojich tráum, ktoré sme si, koniec koncov spôsobili sami, lebo - a to si tiež povedzme, veď ide o slobodnú výmenu názorov - keby napríklad - je to môj vyčírený názor - nebolo rakúsko-maďarského vyrovnania, v roku osemnástom sa všetko mohlo skončiť ináč a možno by tu dnes bola silná, mnohonárodnostná podunajská federácia ako stred EÚ, lenže to by Maďari ako národ museli s ostatnými znášať príkoria, ktoré ich vládnuce vrstvy spôsobovali ostatným národnostiam vrátane Slovákov.
Viem, fabulujem (pohybujúc sa však v riečisku historickej i súčasnej reality), ale v nijakom prípade nekriesim duchov, tých kriesia maďarskí a slovenskí krajní nacionalisti. Chcem iba zopakovať, že Felvidék je korektné používať v historických súvislostiach, nie ako termín na pomenovanie dnes jestvujúceho suverénneho štátu, vlasti národa v ňom žijúceho, ktorý za Maďarmi v ničom nezaostáva, ibaže, ako píše Vladimír Mináč v jednej svojej eseji, zabúda (na rozdiel od Maďarov) na svoju - i na našu spoločnú - históriu.
K problému Felvidék azda ešte toľko, že pri troche dobrej vôle možno prehliadnuť, ak obyčajný človek z Maďarska ide na návštevu na Slovensku a hovorí, že má zamierená na Felvidék, má na to - v súkromnej sfére - akési zvykové právo. Toto právo však neprináleží médiám ani oficiálnym činiteľom, a vedcom už vôbec nie. U tých sa predpokladá rešpektovanie geopolitickej a historickej reality.
Aj z týchto úvah - môžete ich pokladať za priveľmi subjektívne -, dúfam, dostatočne presvedčivo vyplýva, že cesty k obojstrannému porozumenie nevedú cez zakrývanie problémových stránok vzájomných vzťahov, naopak užitočné je ich pokojné, rozvážne reflektovanie (a ventilovanie) bez konfrontačných či nebodaj nepriateľských zámerov. Verím, že neexistuje problém, o ktorom by sa nedalo (či nemalo) hovoriť a ktorý by sa nemal (či nemohol) riešiť. Narábanie s výrazovým materiálom jednej či druhej strany v bežnom, každodennom živote nemožno nariaďovať. Ináč povedané bežný užívateľ jazyka nie je (nemusí byť) viazaný zásadami záväznými pre vedca, pedagóga, žurnalistu, politika. Spolužitie Slovákov a Maďarov na južnom Slovensku ukazuje, že nebyť účelových a nie vždy korektných politických „vstupov“ životy by narúšali (komplikovali) iba starosti bez etnického rozlišovania, lebo Slovák i Maďar rovnako potrebujú chodiť do práce, bývať, mať rodinu, priateľov, zabávať sa, študovať atď. Obyčajný človek chce žiť a komunikovať slobodne a bez zábran. Svedčia o tom aj ony „zmiešané vety“, ktoré som spomínal v prvej časti tejto práce. A tak môžem - azda trocha klišéovito - skončiť presvedčením, že nebyť prirodzených jazykových rozdielov (a bariér), Slováci a Maďari by si asi neboli až takí vzdialení. Stáročia spoločnej histórie (nech už bola akákoľvek) patinujú aj súčasné formy života, ktoré sa postupne - možno práve v rámci EÚ - znova stanú spoločnými, alebo aspoň veľmi blízkymi. Taká je logika vývinu. A to je pozitívom „globalizácie“.
