Trochu svetla do čierňavy slovensko-maďarských vzťahov!
Pripomínať aktuálnosť tejto témy je ako nosiť drevo do lesa. A že to nie je iba problém Felvidéku - Slovenska dokazuje „kauza Mlynky“. (Jozef Schwarz)
Čierna skrinka slovensko-maďarských
a maďarsko-slovenských vzťahov
a pokus o jej dešifrovanie
Slovensko - maďarské vzťahy majú trojjediný rozmer - čo sa nedostatočne rozlišuje na obidvoch stranách a na všetkých úrovniach.
Vnútroštátny rozmer (v rámci Slovenskej republiky) - vzťahy slovenských občanov maďarskej národnosti k svojmu štátu a naopak. Tento rozmer je v súčasných vzájomných vzťahoch dominujúci a zdá sa, že aj štartovací v eskalácii napätia (štartérom je zvyčajne SMK, plyn pridáva aj SNS).
Medzištátny rozmer - vzťahy medzi Slovenskou a Maďarskou republikou - pozor ide vzťahy len od roku 1918! Doba do roku 1918 je „len“ história, ktorá môže a musí byt predmetom štúdia odborníkov a podklad správnych rozhodnutí politikov dneška. Kvalita medzištátnych vzťahov sa odvíja najmä od „pocitov“ Maďarov na Slovensku (spomínaný štartér) a ich nazeraniu na dekréty, jazykový zákon, tabuľový zákon a pod. Ale svoj dlhodobý „vplyv“ má aj Gabčíkovo - pre zaujímavosť - aká činy by z Maďarska nasledovali, keby Slovensko spor prehralo??
Vnútorne slovenský rozmer (medzi Slovákmi) - otázky slovensko (Slovenská republika) - slovenských (Slováci v Maďarsku) vzťahov - (Maďari majú na takýto tematický blok výraz „maďarstvo“ - opačne možno „slovenstvo“?). Podobne ako je náš vnútorne slovenský rozmer aj na maďarskej strane majú vnútromaďarský rozmer, jeho kvalita a rozmer je však so slovenskou neporovnateľná (a z maďarskej strany reciprocita v tejto oblasti výrazne odmietaná - situácia menšín v Maďarsku je s tunajšou (na Slovensku) vraj neporovnateľná …)
Analýzy doterajšieho obsahu i perspektívy vzájomných vzťahov musia rešpektovať prinajmenej toto členenie. Špecifičnosť týchto vzťahov pramení zo vzájomne prežitej histórie od počiatku prítomnosti Maďarov v strednej Európe a najmä následného maďarského vyvlastnenia spoločných dejín (predovšetkým v 19. storočí) a slovenského podceňovania vlastnej histórie. Takouto „tisícročnou záťažou“ sa nevyznačujú vzťahy so žiadnymi inými susedmi Slovenskej republiky. Dokonca ani z Čechmi. Porovnávať sa s historickým zmierením medzi Nemcami a Francúzmi je nenáležité. Pritom by sa trecie a násilne historické plochy našli aj v našich slovenských vzťahoch s Poliakmi, Rakúšanmi, či Čechmi. Napriek tomu maďarskí štátnici a politici na návštevy (a v súlade s protokolmi) chodia aj keď sa im nepáčia niektoré naše slovenské kroky. Otázka v súvislosti s navrhovanými ospravedlneniami a neviem či zmyselná: je možné označiť niekoho za „vinníka“ a potom pozitívne riešiť vzájomnú budúcnosť?
Hlavné problémy (trecie plochy)
vzájomných vzťahov a ich dnešný stav
Možno pozorovať celý „kopec“ vzájomných problémov. Prvým vrcholom „ľadovca“ problémov je paralelný a rozdielny výklad dejov, aktov i osobností vzájomnej histórie - predovšetkým:
· maďarizácia v Uhorsku, (ta najmä a často insitne len na slovenskej strane) rozpad Uhorska a Trianonská mierová dohoda,
· Viedenská arbitráž a Parížska mierová dohoda (bez Viedenskej arbitráže by neboli Benešove dekréty!),
· Gabčíkovo a samostatná Slovenská republika.
Jadro problémov sa prejavuje na maďarskej strane v niečom, čo sa nazýva trianonská trauma (tá má novší názov v našich slovenských pomeroch Benešove dekréty), na slovenskej sa to môže nazvať „tisícročný útlak“. Dokáže sa maďarská strana zmieriť so skutočnosťou existencie Slovenska ako suverénneho štátu a v jeho terajších hraniciach a tak sa k nemu aj správať? A opačne - dokáže slovenská strana rešpektovať, že maďarizácia na Slovensku skončila v roku 1918 a preto nemá právo prípadné krivdy „robené“ Slovenskom a Slovákmi na Maďaroch považovať za spravodlivú odvetu. Problémy vo vzťahoch slovensko-maďarských na štátnej úrovni sa objavujú až vznikom ČSR, čiže prvotným faktom je už samotná existencia od Maďarska „odtrhnutého“ územia Horných Uhier - Slovenska!. A dovtedy vnútro-uhorský problém (ktorý nebolo treba verejne riešiť sa stal medzinárodným!!!!). Zarážajúce je však to, že sú to historické fakty už dávno uzavreté, nezvratné a všeobecne uznávané. Tie sa však aj dnes spochybňujú. Prečo, s akým cieľom?
Druhým problematickým vrcholom vzájomných vzťahov je reflexia postavenia maďarskej menšiny na Slovensku politickou reprezentáciou tejto menšiny. Táto reflexia je určujúca pre obsah a intenzitu napätia vo vzájomných vzťahoch. Odohráva sa prevažne v rámci pripomínania niektorých „historických krívd“, z ktorých v súčasnosti hrá prím „Benešiáda“. Konkrétne sa to prejavuje v takých čiastkových otázkach ako: lojalita Maďarov na Slovensku voči SR, otázka menšinových práv, používanie maďarského jazyka. O väčšine týchto tzv. problémoch si Slovensko myslí, že sú vyriešené alebo riešené na európskej úrovni, správne a spravodlivo. Maďarská strana to veľmi nepripúšťa.
Otázka lojality, skôr problém absolútnej absencie lojality slovenských Maďarov k Slovenskej republike. Príklad podávam na základe Ľudových novín, ktoré uverejnili článok nazvaný príznačne: P. Csáky Nemôžete nás prinútiť byť lojálni v ktorom sa píše: „Podľa predsedu Strany maďarskej koalície (SMK) Pála Csákyho v súčasnosti už nie je otázkou pre Maďarov na Slovensku to, že kde majú oslavovať sviatok kráľa svätého Štefana, či v Budapešti alebo na Felvidéku. Vo svojom slávnostnom prejave v Diakovciach pri pamätníku prvého maďarského (!!) kráľa, kde sa na jeho pozvanie zúčastnil aj maďarský prezident László Sólyom, citoval zatiaľ nezverejnené výsledky sociologického prieskumu o identite Maďarov na Slovensku, v rámci ktorého oslovili 1200 respondentov. Výsledky svedčia o tom, že ľudia cítia najtesnejšiu spätosť so svojou obcou, potom so svojím regiónom a až na treťom mieste sa umiestnila spolupatričnosť k maďarskému národu. Spolupatričnosť k určitému štátu respondenti zaradili až na piate-šieste miesto, uviedol P. Csáky. Lojálnosť nie je možné vynútiť, tá je založená na priateľskom prístupe a na úprimnosti, skonštatoval líder SMK. P. Csáky. Podľa neho najpodstatnejším odkazom svätého Štefana pre súčasnosť je, že aj súčasná generácia musí sformulovať svoje priority, a v dobrom slova zmysle musí znovu obsadiť domovinu. Ako povedal, „rodič, ktorý si dá aj teraz zapísať svoje dieťa do slovenskej školy, keď sme už členmi Európskej únie, sa stále nezbavil národnoštátnych koordinát”. (!?!?!) Naša maďarská komunita odkazuje, že chceme byť Maďarmi ako Európania, a Európanmi ako Maďari, vyhlásil predseda SMK. Sme lojálni občania, ctíme si zákony štátu, ale chceme to robiť ako Maďari, zdôraznil. V závere P. Csáky pripomenul slová svätého Štefana, podľa ktorého štát, v ktorom sa používa iba jedna reč, je slabý a zraniteľný. Vyjadril želanie, aby sa táto múdrosť zakladateľa maďarskej štátnosti zrealizovala aj v našom regióne“.
Moja autorská fikcia: dolnozemskí, novohradskí či pilíšski Slováci vyhlásia, že chcú byť dobrými Európanmi ako Slováci a nechcú sprostredkovanie cez maďarskú kultúrnu a občiansku identitu - viete si predstaviť ten hurikán maďarského odmietania?
Otázka menšinových práv a diametrálne odlišného názoru na ich definovanie. Definovanie menšinových práv Maďarov na Slovensku z pohľadu Maďarov prehľadne vyjadril slovenský politológ László Öllös (podľa agentúry SITA): „Benešove dekréty sú podľa neho jednou z najvýznamnejších tém, nielen pre Maďarov, ale aj z pohľadu demokratických hodnôt na Slovensku. Národnostné strany ako je SMK existujú podľa Öllösa dovtedy, kým nie je vyriešená problematika, ktorá je ich základom. SMK vraj rozhoduje skôr na základe vecných, nie etnických kritérií, SMK je vraj národnostná strana, nie etnická.(?!?!?) „Takéto strany, teraz nemyslím len SMK, majú budúcnosť a existujú dovtedy, dokedy problematika, ktorá je základom týchto strán, nie je vyriešená,” dodal Öllös. Na Slovensku však nie je táto otázka vyriešená - maďarčina nie je úradný jazyk (na Slovensku!), symboly Maďarov nie sú štátne symboly (na Slovensku!), nemôžu sami rozhodovať o svojom školstve a kultúre, štát nie je rozdelený tak, aby boli aj regionálnymi menšinami (na Slovensku?!). “Skrátka, z národnostného hľadiska nie sú rovnocenní, čo signalizuje aj formulácia preambuly Ústavy,” uzavrel Öllös“.. Na tieto slová tohto politika mám len jednu poznámku - čo z toho majú Slováci v Maďarsku?!?
Jazyk ako nástroj výlučnosti a nie ako nástroj porozumenia alebo kolíkovanie územia - právo len jednej strany. Pred pár dňami uzrela svetlo sveta prestrelka okolo používania zemepisných názvov (na Slovensku!) v národnostných, čiže maďarských učebniciach. Slovenská strana vraj narušuje identitu našich Maďarov a porušuje ich národnostné práva - znie unisono. Tento problém, spolu s otázkami tabuľového zákona i zákona o používaní iných jazykov je živený a vnášaný do slovenskej spoločnosti maďarskou stranou. O dôvodoch možno diskutovať. Azda nepripustenie ani náznaku lojality voči slovenskému. Známe je vyhranené poslankyne Sárközyovej voči ministerke Tomanovej, za jej slovenské a spisovné používanie prípony -ová vo vzájomnom rozhovore. V Maďarsku je pritom normálne (neviem či povinné) uvádzať mená občanov slovenskej národnosti podľa maďarského pravopisu. Podobne je to so zemepisnými názvami. A s historickými dejmi a postavami. Ani vysokoškolsky vzdelaný Slovák v Maďarsku nie je celkom schopný identifikovať Szapolyu Jánosa ako Jána Zápoľského. Nemal sa to kedy dozvedieť. Nie je ani rok od „vojny“ okolo sochy F. Rákócziho v Košiciach, ktorá vznikla len preto, že prijímatelia v Košiciach chceli aby meno bolo v slovenskej transkripcii a nie v maďarskej Rákóczi. Jazykové vyvlastnenie histórie Uhorska našimi južnými susedmi potvrdzuje aj existencia jediného pojmu pre územie Uhorska a Maďarska v maďarčine. Je nacionalizmom normálne a normatívne používanie slovenského jazyka? A prejavom občianskeho demokratického princípu trvanie na menách len v maďarskej podobe? Pritom na Slovensku existuje slušný, rozsiahly a najmä reálny vzdelávací systém v maďarskom jazyku skoro od narodenia po vysoké školy (vrátane).
Tretím vrcholom je kvalita, resp. nekvalita politického slovníka a vystúpení (vrátane tzv. súkromných návštev) na obidvoch stranách. A pretrvávanie politických stereotypov, vrátane neochoty ich zmeniť. Čomu zodpovedajú aj mediálne komentáre. Dnešné prestrelky ako výraz traumy a útlaku sú prejavom politických stereotypov na obidvoch stranách a predovšetkým neochoty hľadať svetlo v temnotách (neexistencia ani náznaku vízie, o misii ani nehovoriac). Stereotyp na „maďarskej strane“ sa zjednodušene dá pomenovať: - „Slovensko nie je náš štát“, resp. stereotyp na slovenskej strane: „nedáme si ani piaď našej slovenskej zeme“. A konkretizuje sa to do podoby rinčania zlými Benešovými dekrétmi a odpovedaním deklaráciami o ich nemennosti.
Otázka do budúcnosti však znie: sú Maďari na Slovensku ochotní sa zmieriť so životom v Slovenskej republike a Maďarsko sa zmieriť s existenciou SR v terajších hraniciach a s jej normálnou európskou politikou voči menšinám? A v čom a kde hľadať na slovenskej strane ďalšiu ústretovosť, keď už všetko okrem územnej autonómie Maďarom dali? Alebo si to Maďari vybojovali?
Z predchádzajúceho a najmä z celej histórie vyplýva supremácia maďarského „objektívneho“ pohľadu od počiatkov vzťahov a predovšetkým sústavné a koncepčné presadzovanie maďarského nazerania do každodennej praxe. Začalo to presadením sa maďarskej koncepcie Uhorska v 19. storočí (žiadne slovenské školy ani cirkev - a potom sa zdôrazňovala nevzdelanosť Slovákov...), podľa mienky v Maďarsku prevládajúcej v 1918 to neboli Slováci (za pomoci Čechov), čo založili štát, ale vznikol českou okupáciou časti maďarskej vlasti, čo pokračovalo snahou „upevniť ho“ slovanskou kolonizáciou čisto maďarských území a pod. Objavujú sa tvrdenia a naša „objektívna“ mediálna mienka na to pritakáva, že pre Maďarsko nie sú vzťahy k Slovensku a Slovákom otázkou života a smrti, ako je to vraj vo slovenskom prípade (príklad maďarského analytika Zoltána Kiszelya „slovenská karta nevzrušuje maďarskú verejnosť“) - aj tým sa dokazuje maďarský postoj, ktorý je vraj nad vecou a vraj občiansky (áno ak je občan Maďar) a pritom je ďaleko emotívnejší ako slovenský: Slovenský postoj sa však v maďarskej mienke prezentuje ako hrubo a primitívne nacionalistický. Maďarská strana je pripravenejšia (vecne i metódou) a koncepčnejšia (a dokáže si získať a silnú podporu európskej politickej mienky) aj v tejto mizérii „vnútrokarpatských“ vzťahov. Maďarská strana má na prvý pohľad častejšie pravdu a je to ona, ktorá určuje čas a konkrétnu tému.
Submisivnosť slovenského prístupu a podceňovanie hrozieb. Prejavuje sa najmä v prudkých, nevyvážených a nekvalitných reakciách na „maďarské“ podnety. V nedostatočnej (presnejšie v neexistujúcej) systémovosti. Potom aj mediálne hodnotenia (bez ohľadu či ide o slovenské alebo maďarské médiá) sa vyznačujú zľahčovaním maďarských konkrétnych krokov a znevažovaním slovenskej odozvy. Hlavným vinníkom dnešnej situácie je podľa nich Slovensko, Slota, Fico a zopár ďalších (napríklad jeden slovenský umelec píše: „predseda vlády, ktorý chcel mečom plamenným bojovať proti neprávosti a korupcii a teraz namiesto toho vyvoláva vojnu s Maďarskom aby odpútaval pozornosť od toho, že neplní vôbec nič so svojich sľubov…“) To sa odráža aj v nedostatočnej podpore slovenskému postoju zo zahraničia. Ako sa pozerá svet na náš slovensko-maďarský názorový dualizmus? Česi sú azda s nami. Rakúšania, Nemci ak ide o Beneša s Maďarmi. EÚ a ostatní skôr podľa Maďarov. Ale väčšinou nevedia o čo ide. Príklad Clinton.
Možné východiská - budúcnosť súžitia
Čo ďalej? Ospravedlnenie - čo to je? Ospravedlnenie v podobe hrubej čiary - možno, ale v podobe vymenovávania krívd (asi za posledných 200 rokov) - ťažko. Hlavným problémom v „procese“ ospravedlňovania je téma ospravedlnenia. Politológ Öllös pripomína, že takýto akt má zmysel len vtedy „ak jednotlivé strany samy môžu napísať, čo ich trápi. Maďarská strana by nemala určovať, čo trápi a čo môže trápiť Slovákov a naopak, a naopak slovenská strana by nemala určovať, čo asi trápi Maďarov“. Neviem či možno s tým súhlasiť a či potom má ospravedlnenie zmysel a význam. Slovenskú stranu ťažko môže trápiť, že získala nezávislosť od Uhorska/Maďarska v roku 1918 a nasledujúcich. Maďarskú stranu však tento historický medzník trápi a ak aj pripúšťa určitú mieru oprávnenosti vzniku ČSR, určite nie v takých hraniciach ako vznikla. A opačne je to v bledozelenom. Veď problém vzájomnej netaktnosti spočíva skutočne zatiaľ v nezmieriteľných výkladoch spoločných dejín a spoločného života. Preto riešenie v neúprimnom sypaní historického popola na naše karpatské hlavy nie je priechodné. Stali sa nám krivdy, je to nezvratný fakt, ale nepodmieňujme ich „uznaním“ budúce vzájomné ústretové kroky. Skončíme jednu kapitolu v takej podobe akou skutočne bola a... podčiarknime ju. A je jedno, aká bude tá čiara hrubá.
Porozumenie sa ukazuje ako schodná cesta ďalšieho slovensko-maďarského a maďarsko-slovenského „súžitia“. Konkretizáciu poznávacích „aktov“ viazať na proklamovanú trojjedinosť vzájomných vzťahov. Uvádzam v skratke a bez nároku na úplnosť:
V oblasti vnútroštátnej (slovensko-republikovej)
Spoznávanie cieliť na otvorenie nových pohľadov na tých druhých s ktorými žijeme teraz skôr vedľa seba, než v jednom celku. Hľadať možnosti prehĺbenia spolupatričnosti občanov maďarskej národnosti k SR. Pokúsiť sa o definovanie aktívneho občianskeho vzťahu maďarskej národnostnej menšiny k Slovenskej republike a hľadanie realizačných ciest na úrovni štátu a jeho orgánov a na úrovni samospráv. Opačne zintenzívniť proces poznania a prijímania kultúrnych a ľudských hodnôt Maďarov na Slovensku zo strany väčšinového obyvateľstva. Eliminovať na oboch stranách bariéry blokujúce tieto procesy.
V oblasti medzištátnej (SR - MR)
Iniciovať a podporovať všetky kroky smerujúce k intenzifikácii vzájomného poznania na úrovni štátnych útvarov. Na slovenskej strane možno sa treba pokúsiť aj o spracovanie politickej koncepcie súžitia akceptovateľnej všetkými politickými stranami SR.
V oblasti vnútronárodnej
Skvalitnenie poznania orientovať najmä na národné väčšiny. Pri rešpektovaní všetkých legislatívnych aktov skvalitniť „vnútorné“ toky života maďarskej a slovenskej menšiny vo väzbe na materské väčšiny. Toto sa týka predovšetkým slovenského života v Maďarsku, ktorý žalostne zaostáva za „maďarským vnútorným životom“ na Slovensku. A to nie je výčitka na adresu maďarskej strany. Medzištátne zakotviť ciele „pomoci“ menšinám a jej „hranice“. Pracovať koncepčne. Napr. zviditeľniť a zviditeľňovať slovenskú menšinu v Maďarsku na mieste (in situ) - dôsledná dvojjazyčnosť všade a vždy a to aj napriek možnej neochote niektorých domácich Slovákov. a zintenzívniť výučbu slovenčiny uvažovať aj možnostiach osvojenia jazyka na Slovensku. Na maďarskej strane pôjde skôr o skvalitňovanie pomerne intenzívneho života v „maďarskom duchu“, samozrejme, vo väzbe na vzájomne poznanie.
Záver
Slovensko-maďarské a maďarsko-slovenské vzťahy sa v súčasnosti (a v podstate od prvopočiatkov - čiže furt) vyznačujú nedostatočnou empátiou, ktorá pramení najmä v neochote vzájomne sa tolerovať v čase a priestore. A objektívne treba povedať, že týchto nedostatkov je viac na maďarskej strane. Prežívanie vzájomných vzťahov (v podobe konkrétnych historických udalostí a aktov) za ostatných viac ako 100 rokov nebolo spravodlivé ani na jednej strane. Napriek tomu a práve preto musíme aj za (ani jednej strane) nevyhovujúcich podmienok žiť spolu. A civilizačný pokrok nás odsudzuje k tomu, že sa musíme snažiť vychádzať spolu, vzájomne sa tolerovať a dobrým poznaním si azda aj porozumieť. Spokojný spoločný život sa nedá vynútiť. Ale poznaním, rešpektom a porozumením dá sa spoločný život spríjemniť.
