Z Mlynkov do budapeštianskej slovenskej školy
Volám sa Dorka Kolozsváriová a pochádzam z Mlynkov. V budapeštianskej slovenskej škole som už dvanásty rok. V tomto školskom roku mám pred sebou maturitné skúšky a v súčasnom období sa musím sústrediť len na svoju budúcnosť. Mám veľmi rada deti, preto by som chcela byť logopédkou, alebo učiteľkou v materskej škole. Ako sa to nakoniec skončí? Všetko ukáže život...
Čo sa tu dialo za tých 12 rokov ?
Skoro polovicu svojho doterajšieho života som prežila medzi stenami tejto budovy. Mám aj zlé zážitky, ale, samozrejme, prevažujú šťastné chvíle, ku ktorým sa rada vraciam vo svojich spomienkach.
Do základnej školy som začala chodiť v roku 1998 a zároveň som sa stala obyvateľkou žiackeho domova. Vtedy som prekročila prvýkrát prah školy a bola som na dlhší čas preč od rodiny. Do dnešného dňa sa pamätám na bezsenné preplakané noci, keď som sa len prevaľovala na posteli, lebo mi veľmi chýbala mamička. Našťastie tie časy sú už dávno preč, ale do dnešného dňa každý večer sa s ňou telefonicky pozhováram o udalostiach uplynulého dňa.
V prvej triede nás bolo pätnásť, ale boli takí, ktorí nevydržali nasadené tempo, preto sa náš počet rýchlo znižoval. Bohužiaľ, táto tendencia pokračovala aj v nasledujúcich rokoch. V prvej a druhej triede mi bola triednou učiteľkou teta Monika. Ona mi dala základy do nasledujúcich rokov štúdia. V tretej a vo štvrtej triede nás prevzala teta Klára. Pamätám sa, že ráno som nerada chodila do školy načas, ale v žiackom domove nebolo možné meškať, lebo o pol ôsmej sme museli opustiť svoje izby a prejsť do tried. Tam sme namiesto nezáväzných rozhovorov (klebiet) museli viesť slovenské, alebo maďarské dialógy. Nikdy nezabudnem ani na nástenné obrazy, ktoré boli namaľované pre malé deti s nápismi slovenských mien a pomáhali nám pri osvojovaní si slovenského jazyka.
Od prvej triedy som začala tancovať a spievať na školských slávnostiach.
Keď som sa dostala do vyššieho stupňa základnej školy, už som chodievala na celoštátne súťaže v speve a za dobré výsledky som bola odmenená pobytom v speváckych táboroch na Slovensku. Na vyššom stupni ZŠ som dospela k názoru, že pre mňa má veľký význam aj šport. Počas odpoludňajších prestávok som začala pravidelne hrávať futbal a basketbal s chlapcami a nevedela som sa dočkať večerných športových krúžkov. Od piatej po ôsmu triedu mi bola triednou učiteľkou telocvikárka teta Anka. Pred ukončením ôsmej triedy som stála pred ťažkým rozhodnutím: mám zostať tu, alebo ísť študovať na inú školu?
Nakoniec som zostala. Tým som stratila veľa priateľov, ale, našťastie, s mnohými do dnešného dňa udržujem kontakty.
Gymnázium mi prinieslo do života nové veci i nových ľudí. Predchádzajúcich pedagógov, ako aj priateľov vymenili noví. V prvej triede gymnázia som sa zoznámila s najlepšou priateľkou Marinou, s ktorou doteraz bývame v internáte v jednej izbe. Spev a tanec nakoniec vystriedal šport, ktorý sa stal každodennou potrebou môjho života. Po večeroch pravidelne navštevujem záujmové krúžky a podľa možností sa zúčastňujem takmer na všetkých športových súťažiach a podujatiach. Neviem si predstaviť, ako vyplním svoj voľný čas po maturite, keď sa už späť do žiackeho domova nevrátim. Veľmi veľa som sa tu naučila a spomienky na moju alma mater má budú sprevádzať po celý život. Sú medzi nami aj takí, ktorým sa pobyt v internáte nepáči a neustále vyjadrujú svoju nespokojnosť. Ja však rozhodne tvrdím, že pre mňa to je vynikajúce, lebo som tu prežila dvanásť veľmi šťastných rokov.
