Pekné, osožné stretnutie - U priateľov v Štúrove
Bol som príjemne prekvapený, keď som sa od Z. Bárikányiho dozvedel, že Slováci zo Štúrova, 11-tisícového mestečka pri Dunaji nás, dvoch „operených“ Pilíšanov, pozývajú na svoje kultúrne podujatie. Doteraz som z ich mesta poznal len železničnú stanicu, cez ktorú som často prechádzal do Bratislavy.
S radosťou a zvedavosťou som odcestoval spolu so Zoltánom B. Valkánom do Štúrova, do Miestneho odboru Matice slovenskej (MO MS) na Ul. Komenského 67. Vnútri, hlavne v kuchyni, bolo rušno, ľudia sa už zbierali. Srdečne nás privítala hlavná organizátorka podujatia, členka predsedníctva MO MS, pani učiteľka na dôchodku Mgr. Katarína Valovičová. Predstavila nás svojim kolegom a kolegyniam a voviedla nás do veľkej sály, ktorá sa čochvíľa zaplnila. Pekne vyzdobená sieň, prestreté stoly budili sviatočnú predvianočnú náladu.
Podujatie slávnostne otvoril predseda MO MS Ing. Jozef Cerula. Pozdravil početné obecenstvo a pripomenul zaužívaný zvyk pozdravenia jubilujúcich seniorov s okrúhlym jubileom. Ako prvému zablahoželal 95-ročnému pánovi, čo je veru úctyhodný vek! Početnú skupinku jubilantov úctivo pozdravili a každý dostal po jednej ružičke. S mikulášskym programom vystúpili dievčatá a chlapci z Detského domova v Štúrove. Za sprievodu naračného textu šikovného chlapca a dievčaťa oslovené deti predniesli pripravenú básničku. Bolo to milé a dojímavé. Po nich zmiešaný spevácky zbor členov MS očaril obecenstvo bohatou kyticou piesní. Boli v nej pekné, krásne, ba aj prekrásne „kvety“, dokonca aj viachlasné, ktoré dokážu dojať a očariť aj spevavého Pilíšana.
Slávnosť pokračovala večerou pripomínajúcou vianočné tradície: najprv sme dostali medový krížik na čelo, potom sme zjedli medom natretú oblátku. Rozlúskli sme oriešok, ktorý nám do budúceho roku predpovedal, či budeme zdraví... Ani sme sa nenazdali a pred nami stála misa vianočnej, veľmi chutnej kapustnice a vína „zo svojho vinohradu“! Bol to čas na priateľský rozhovor s okolosediacimi.
Po krátkej prestávke program pokračoval prezentáciou nás, slovenských spisovateľov z druhej strany Dunaja. Pani Katka Valovičová, rod. Velmovská, pochádzajúca z Kestúca, nás krátko predstavila, ale životopisné údaje zverila na nás, veď - ako povedala - my ich lepšie poznáme. Skôr však, než nám odovzdala slovo, pani Emília Molnárová dokonalým kestúckym nárečím prečítala Zolovu poviedku Jako som sa dostav g motorke, pani Ľudmila Vandová poviedku Ovocný sad a pani Valovičová znamenite predniesla ukážku z mojich básní (Nepoznám krajšiu reč a ďalšie). Robili to tak šikovne, že dojali nielen obecenstvo, ale aj samotných autorov. Potom nám odovzdali slovo. Zolo ho hneď prepustil mne ako staršiemu. Ja som sa cez peripetie vlastného osudu usiloval načrtnúť niečo zo skutočného života pilíšskych Slovákov, ale aj hrboľatý chodníček literárneho života Slovákov v Maďarsku. Zoltán svoje vystúpenie zaostril na literárnu činnosť nášho pilíšskeho regiónu, čo dokumentoval antológiou Pod Pilíšom tam je náš svet. Potom sme odpovedali na otázky prítomných a odovzdali sme našim hostiteľom zopár kníh z našej tvorby, z čoho spontánne vznikla malá autogramiáda. Bol som dojatý, keď som videl zošit pani Valovičovej popísaný mojimi básňami. Veru som sa nenazdal, že v Štúrove o nás vedia, majú nás zmapovaných ako svojich krajanských spisovateľov. Bolo nám medzi nimi príjemne a veselo. Keďže Pilíšan nikdy nemá ďaleko k spevu, nakoniec sme si aj spoločne, tak po pilíšsky zaspievali. Po srdečnej rozlúčke s našimi priateľmi sme sa vybrali domov.
Bolo to skutočne pekné, osožné stretnutie. Neviem sa vynačudovať, prečo sme naň tak dlho čakali! Veď bývame takmer vedľa seba?! Pani Katka so svojím manželom Jožkom Valovičom, rodeným Čívanom, z balkónu ich štúrovského bytu dovidia až na kestúcky chotár! Ba skoro až do Budína, kde obaja bývame! Za priateľstvo a srdečnosť im pekne ďakujeme.
