Blažej Hudeček v Partizánskom - Do sveta umelcov?
Usmievavý výtvarník slovenského pôvodu spod Pilíša Blažej Hudeček, z ktorého napriek jeho mladému veku vyžaruje profesionalita, vďaka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch strávil týždeň v slovenskom meste Partizánske. Predtým, než by sa
s nami podelil o svoje dojmy z pobytu na Slovensku, by sme ho chceli predstaviť.
O mladom mlynskom výtvarníkovi
slovenského pôvodu Blažejovi Hudečkovi
Narodil sa roku 1980 v Senondreji, býva v Mlynkoch, kde ukončil základnú školu. Potom absolvoval obchodnú školu v Budapešti, odkiaľ prešiel do Strednej odbornej školy dekoratérskej a aranžérskej, kde sa zoznámil s ľudovým umením, ktoré je preňho dodnes veľmi dôležité. Mimochodom, zaoberal sa aj s „praktickou“ stránkou ľudového umenia: 13 rokov bol členom tanečného súboru v Mlynkoch. Svoje členstvo bol nútený zrušiť, keď sa súbor rozpadol. Ľudové umenie je pre neho samozrejmosťou. Priamo zo školy sa prihlásil do skanzenu v Senondreji na civilnú službu (namiesto vojenčenia). Dodnes pracuje v skanzene ako reštaurátor. Na našu otázku, čím presne sa zaoberá, odpovedal: „Zvláštnosťou etnografického múzea je, že poskytuje možnosť na rôznorodú prácu: od zhotovovania železných vidiel po maľované debny. Okrem toho ak treba, tak reštaurujeme budovy zvonka, ale urobíme hocičo, čo je potrebné,“ usmieva sa mladý umelec. Nemá obľúbenú prácu, rád robí všetko. Ak sa jedná o malé predmety, chce ich urobiť čo najviac za daný čas. Ale jeho ozajstnou záľubou je renovovanie skríň či maľovaných debien. Široká verejnosť dozaista najdôvernejšie pozná to dielo B. Hudečka, ktoré už roky je hlavnou ozdobou snáď najfrekventovanejšej križovatky Mlynkov. Jedná sa o sochu z mramoru a dreva, ktorú postavil pred novým zdravotným strediskom a ktorá má názov Tlkot srdca. Fotografia tejto sochy dokonca figuruje aj v publikácii renomovaného kardiochirurga.
B. Hudeček je zaujímavý a skromný človek. Nechce sa „pchať“ do sveta umelcov. Ako hovorí, preňho je dôležitejšia rodina, potom kamaráti, práca a samotné umenie je až na nasledujúcej priečke. Napriek tomu udržiava dobré kontakty s uznávanými umelcami, ako je napríklad István efZámbó či János Aknay. B. Hudeček pripravuje každý rok sochy zo snehu. V jeho umení je prítomné grafity, čiže konštruktivita zobrazená aj textom. Práve tieto texty svedčia o slovenskom či skôr slovanskom pôvode umelca. Totiž ako nám prezradil, v jeho rodine nájdeme nielen Slovákov, ale aj Poliakov a Čechov.
(ef)
Nové slová
alebo
zo Sedmohradska na Slovensko
Práve som sa vrátil do svojej dedinky pod Pilíšom zo Sedmohradska a už som sa aj mohol pripravovať na cestu na Slovensko. Ešte vo mne rezonovali pestré zážitky z Rumunska, z ktorých by som vyzdvihol dve aj na tomto mieste. S tromi svojimi priateľmi - výtvarníkmi sme sa dali do spevu. Oni vyspevovali, pochopiteľne, maďarské piesne, ja som sa tiež pripojil, ba naučil ich aj nové, no a napokon s veľkým záujmom si vypočuli aj tie naše slovenské. Ten môj druhý zážitok bol oveľa boľavejší a nepríjemne ovplyvnil moje ďalšie dni (aj na Slovensku). V sedmohradskej dedinke som bol, žiaľ, príliš odvážny a pil som... vodu zo studne. Podrobnejšie by som radšej nerozpisoval jej účinky, stačí toľko, že spôsobuje nemalé bolesti žalúdka.
Do mesta Partizánske som sa vybral na týždeň. Ide o menšie mesto v hornom Ponitrí s 27 000 obyvateľmi, žijúcimi prevažne v panelákoch. Moja hostiteľka Táňa Böhmová, ktorá je sociálnou pracovníčkou mestského úradu, má už veľmi dobré priateľské kontakty so Slovenskou samosprávou v Mlynkoch, hostila už deti, ale aj starších ľudí spod Pilíša. Odporučila mi aktívne trávenie voľného času, najmä plávanie, bicyklovanie a bowling. Veľmi ma zaujal aj nekaždodenný futbalový zápas, ktorý Táňa práve organizovala. Hralo ho mužstvo Rómov proti tímu bezdomovcov a dovŕšila ho veselá cigánska muzika. Táňa so svojim manželom Andrejom vedie združenie ochotníckych divadelníkov, pričom Andrej je činný aj v jednej keramickej dielni. Zavítali sme aj do kostolíka susednej dediny, kontrapunktom ktorého je obrovský kostol socrealistického štýlu v Partizánskom.
Hlavným cieľom môjho pobytu bolo zdokonaliť sa v slovenčine, vychádzajúc zo spoznania, že človek si z daného jazyka osvojí najviac v situáciách, keď je nútený používať ho v každodennej komunikácii. Pôvodne som plánoval rozšíriť si svoju slovnú zásobu zo slovenčiny z celkom iných, oveľa príjemnejších oblastí, tá spomínaná sedmohradská studňa však rozhodla inak. So svojimi hostiteľmi v Partizánskom sme sa to snažili brať športovo a podľa možnosti s humorom, pravdou ale zostáva, že väčšina nových výrazov, ktoré som sa naučil, súvisí s mojim ochorením (napríklad: sucháre, vstrekovanie, pohotovosť, lekáreň, predpísanie liekov). Napriek tomu, že niekoľko dní som bol nútený stráviť v byte, ochota, láskavosť a v neposlednom rade dobrý humor mojich hostiteľov mi pomohli prekonať aj chorobu.
