Po stopách šľachtica Antona Grasalkoviča
Rodák z Mojmíroviec
osídľoval Slovákov medzi Dunajom a Tisou
Medzi viacerými zemepanskými rodinami, ktoré už v prvej polovici 18. storočia osídľovali Slovákov na svoje majetky v Peštianskej stolici, bola aj rodina Grasalkovičovcov. Anton Grasalkovič (Grassalkovich) získal donáciami, ženbou i kúpou aj ďalšie rozsiahle majetky, najmä na 
území medzi Dunajom a Tisou oslobodenom od Osmanov. Na Slovensku mal panstvo v obciach pri Nových Zámkoch a v Ivanke pri Dunaji.
Po živelnom sťahovaní poddaných a ich útekoch od konca 17. storočia, v prvej tretine 18. storočia už aj zásluhou týchto zemepánov, presídľovanie a usádzanie slovenských kolonistov dostalo systematickejšiu formu. Na rozsiahle majetky Antona Grasalkoviča, do osád v Peštianskej stolici a neskôr aj do ďalších častí medzi Dunajom a Tisou, prichádzajú poddaní z viacerých severných stolíc Uhorska. Mnohí, ktorí ušli od svojich zemepánov zo severných stolíc, sa v Peštianskej stolici zdržiavali už od samého začiatku 18. storočia.
Veľká časť získaných a dokúpených majetkov Antona Grasalkoviča sa nachádzala v osadách okolo Pešti a zemepán postupne s poddanými uzatváral osadnícke zmluvy. Takéto Grasalkovičove zmluvy s poddanými sa zachovali roku 1728 v Ečeri, 1729 v Kerepeši, 1731 v Čemeri a Veľkej Tarči, 1734 Išasegom, 1735 Séďom, 1744 Židovom (Vácegres), 
1750 Kóšpallagom... V neskoršom období, najmä počas panovania Márie Terézie prichádza, na jej pokyn organizované komorské osídľovanie opustených a málo zaľudnených dolnozemských oblastí. V roku 1748 za predsedu uhorskej komory bol vymenovaný práve gróf Anton Grasalkovič, ktorý mal dovtedy veľké skúsenosti s kolonizovaním svojich majetkov. Pravdepodobne panovníčka pri jeho vymenovaní sledovala aj tento cieľ. Anton Grasalkovič mal za úlohu osídliť oblasti, kde bolo najviac opustenej zemi. Najviac takýchto pustatín ostávalo ešte v dolnozemskej Báčke a neskôr aj v Banáte, kde Slováci v niektorých obciach boli už skôr a len niekde sa usádzali na komorských majetkoch a vo väčšom počte rodín. V Banáte sa Slováci usadili na princípe zemepanských zmlúv. Aj na základe týchto údajov môžme uviesť, že Anton Grasalkovič sa významne podieľal aj pri osídľovaní Dolnej zemi Slovákmi.
V historických dokumentoch evanjelickej cirkvi v Békešskej Čabe, v časti pri stavaní kostola z pevného materiálu je záznam, že keď v roku 1745 existujúci kostol z nepálených tehál - váľkov chceli Čabania zrútiť a postaviť si nový z tvrdého materiálu, kráľovská a župná vrchnosť im k tomu nedala súhlas. V tom čase prechádzal cez Békešskú župu kráľovský radca Anton Grasalkovič a ten slovenským evanjelikom prisľúbil, že si kostol budú môcť postaviť. Tak sa aj na zásah grófa Grasalkoviča stalo. Ten kostol dodnes stojí oproti ďalšiemu, neskôr postavenému a volajú ho Malý kostol. Takto aj Čabania v dobrom spomínajú na mojmírovského rodáka.
Natíska sa preto otázka: Kto bol a aké dielo zanechal tento významný uhorský šľachtic?
Anton Grasalkovič (Grassalkovich) bol príslušníkom pôvodného chorvátskeho rodu Krasalkovichovcov, ktorí v polovici 17. storočia získali majetky na území Slovenska. Otec Ján Krassalkovich (tak sa písal ešte v Beckove) bol 
správcom Beckovského hradu a panstva, matka Zuzana, rodená Egrešdiová. Jeho prvou manželkou bola Alžbeta Langová, druhá Kristína Klobušická a tretia Terézia Klobušická. Mal štyri dcéry a dvoch synov, z nich pre nás v tomto článku je zaujímavý Anton, ktorý sa narodil 6. marca 1694 v Mojmírovciach pri Nitre. Študoval na gymnáziu v Nitre a do roku 1711 v Trnave a u Andreja Dubnického právo súkromne. Advokátsky sľub zložil roku 1715 a začal pracovať ako notár kráľovského súdu. Roku 1720 sa stal advokátom vacovského biskupstva a kráľovským právnym zástupcom. Od roku 1724, kedy bol komorský radca, zastával stále vysoké kráľovské a krajinské funkcie. Anton Grasalkovič bol povýšený v roku 1732 na baróna a v roku 1743 do grófskeho stavu. Od roku 1731 bol radcom na kráľovskom dvore, od roku 1748 radcom uhorskej komory, od roku 1751 osobným strážcom uhorských korunovačných 
klenotov, skutočným tajným radcom a županom Aradskej a Novohradskej stolice. Už z uvedených funkcií a povolaní vidieť, že bol znalcom uhorského práva, národného hospodárstva a ako dobrý organizátor sa okrem vplyvu v uhorskom sneme zaslúžil aj o vyzbrojovanie a zásobovanie armády. Pod jeho vedením kráľovské výnosy vzrástli. Zreformoval činnosť komory, pomáhal pri riešení problémov so zahraničným obchodom, vyberaním cla a riešil aj posilňovanie meny. Pre toto všetko si získal priazeň všetkých Habsburgovcov, najmä Márie Terézie. Na dnešnom území Slovenska vlastnil obce Komjatice, Kmeťovo, Horný a Dolný Vinodol, Černík a Ivanku pri Dunaji. Postavil dnešný prezidentský palác v Bratislave: Grasalkovičov palác. Podieľal sa na barokovej prestavbe hradu v Bratislave, finančne podporil výstavbu piaristického kostola v Nitre, financoval výstavbu zámku v Komjaticiach (už neexistujúci, vyhorel), tam tiež podporoval výstavbu kostola. Postavil luxusný barokový zámok v centre Gedeľova (Gödöllő). Postavil zámok v Hatvane a kláštor v Máriabesnyő, kde je aj pochovaný. Popredný predstaviteľ uhorského aristokratického rodu Anton Grasalkovič umrel 1. decembra 1771 v Čemeri (Csömör, Maďarsko).
Huňadyovci pokračovateľmi na panstve Grasalkovičovcov
Z historických prameňov sa dozvedáme, že rodina Huňadyovcov, ktorá významne ovplyvnila ekonomický, kultúrny a duchovný život na území dnešného Slovenska, kúpila majetky rodiny Grasalkoviča v Mojmírovciach. Barón Imrich Huňady sa narodil 14. októbra 1735 v Čereňanoch, okres Prievidza. Zostal jediným potomkom mojmírovskej vetvy rodu. Keď zomrel jeho otec Ján, na správu majetkov mladého dediča boli podľa uhorských zákonov ustanovení za jeho ručiteľov Anton Grasalkovič a Štefan Jezernický. Významné je, že za ich tútorstva sa opravil mojmírovský kaštieľ. V roku 1755 mal Imrich dvadsať rokov, oženil sa a získal titul baróna. Vtedy skončilo aj jeho tútorstvo. V rokoch 1758 až 1776 sa rodine v Mojmírovciach narodilo početné potomstvo, z ktorého sa dospelosti dožilo päť dcér a jediný syn Alojz Samuel. Barón Imrich Huňady sa venoval 
najmä správe a rozširovaniu majetkov s centrálnou kanceláriou a archívom v Mojmírovciach. Na svojich rozsiahlych majetkoch, s využitím vedomostí najlepších odborníkov, začal zavádzať moderné formy pôdohospodárskeho veľkopodnikania, pričom rozbiehal aj chov oviec a koní. Huňadyovci usporiadali v Mojmírovciach prvé konské dostihy v strednej Európe. Barón Huňady skonal dňa 22. augusta 1792 na svojom šomoďskom majeri v Simongáte. Pochovali ho 6. septembra v krypte kostola v neďalekej dedine Mesztegnyő.
Obec Mojmírovce v znamení pamiatky Grasalkoviča
Súčasťou dodnes zachovalého huňadyovského kaštieľa v Mojmírovciach je stála expozícia pripomínajúca, že Mojmírovce sú rodiskom uhorského magnáta a donora umenia grófa Antona Grasalkoviča. Sálu zdobia nielen jeho portréty, ale aj portréty panovníčky Márie Terézie, ktoré sú oba namaľované akademickou maliarkou Jarmilou Veľkou v ich životnej veľkosti. Priestor dopĺňajú vyrezávané makety najvýznamnejších stavieb, ktoré dal postaviť tento mojmírovský rodák. Dobové erby, brnenia a veľkoplošný obraz s výjavom znázorňujúcim korunováciu Márie Terézie od akademickej maliarky Táni Žitňanovej, zase na tomto historickom mieste, aj týmto spôsobom zdávajú vďaku tomuto 
podporovateľovi umenia a architektúry.
Obec Mojmírovce pravidelne každý rok pripravuje kultúrno-historické podujatia v súvislosti s historickými osobnosťami, ktoré majú korene v obci. V roku 2011 si s názvom Po stopách Grasalkoviča pripomenuli postavu Antona Grasalkoviča a Márie Terézie. Na tomto cezhraničnom projekte spolupracovali aj s maďarským mestom Gedeľov (Gödöllő). Súčasťou programu a projektu bola aj výstava dobových kostýmov a Deň Márie Terézie, ktorá alegorickým sprievodom cez ulicu prišla do kaštieľa v pravej kópii svojho korunovačného odevu a v sprievode grófa Antona Grasalkoviča a baróna Imricha Huňadyho. Kostýmy neskôr na čas boli prenesené na výstavu do kaštieľa v Gedeľove. Kópiu originálov ušila Beáta Nitrianska. V tom istom čase odhalili v parku pred kaštieľom drevorezbárskym umením zhotovenú sochu rodáka Antona Grasalkoviča. Žiada sa 
pripomenúť, že na kultúrnych programoch konaných v obci Mojmírovce, konaných najčastejšie v prostredí okolo kaštieľa sa významnou mierou popri svojich vzdelávacích aktivitách podieľa Vzdelávací inštitút COOP, ktorý vedie zanietený vyznávač a propagátor histórie a umenia Štefan Bugár.
Priateľstvo Mojmíroviec a Čemera
Ako je už v úvode spomenuté, že v bývalej Peštianskej stolici (najmä v obciach okolo terajšej Budapešti) žijú Slováci, ktorú v prvej polovici 18. storočia na svojich majetkoch osídľoval Anton Grasalkovič. Jednou z takých obcí, kde nakoniec tento gróf zložil aj svoje kosti, je veľkoobec Čemer. Obcou na Slovensku, kde sa zase gróf narodil, je obec Mojmírovce. Už dávnejšie predstavitelia pri svojich individuálnych stretnutiach prišli na to, že obe obce majú veľa spoločného. V roku 2006 uzavreli vzájomnú zmluvu o priateľstve a spolupráci, ktorú za obec Čemer podpísal starosta Juraj Bátovský a za Mojmírovce starosta Imrich Kováč. Odvtedy sa každoročne stretávajú na obidvoch stranách pri kultúrno-spoločenských podujatiach, kde z každej strany jednotlivé súbory predvádzajú na vystúpeniach svoje umenie. Z Čemera to býva najčastejšie folklórna skupina Furmička, ktorú vedie predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Alžbeta Szabová. O priateľstve obidvoch obcí názorne vydáva svedectvo aj drevorezbou umelecky zhotovený panel stojaci na ceste pred Čemerom zo smeru od Budapešti.
