Zo študentských rokov Jána Palárika
Pred mesiacom sme si vo Vyšehrade pripomenuli 190. výročie narodenia Jozefa Karola Viktorina a hľa, za dverami je ďalšie významné jubileum: 190. výročie narodenia jeho najlepšieho priateľa, významného dramatika a publicistu Jána Palárika (* 27. apríla 1822, Raková - † 7. decembra 1870, Majcichov).
A tak pri štúdiu života a diela Jána Palárika sa opäť stretávame aj s J. K. Viktorinom. Rovnako, ako Jozef Viktorin aj Ján Palárik pochádzal z chudobnejšej rodiny, tak počiatočné klasické i hudobné vzdelanie dostal od rodičov. V klasickom vzdelávaní pokračoval v Prešove, Kecskeméte, teológiu študoval v Ostrihome, Bratislave a Trnave.
http://sk.wikipedia.org/wiki/J%C3%A1n_Pal%C3%A1rik
Ján Palárik v druhom roku štúdia v Trnave sa stretol s Jozefom Karolom Viktorinom. Vzniklo medzi nimi priateľstvo, ktoré pokračovalo aj po úspešnom absolvovaní štúdií. Nepredbiehajme však udalosti, vráťme sa do trnavského kňazského seminára a nahliadnime do života priateľov (Viktorina a Palárika), do obdobia, kedy študentské roky im strpčovalo obviňovanie z panslavizmu. To, ako na spoločné roky strávené v kňazskom seminári spomínal J. K. Viktorin nám priblíži úryvok z diela Búrlivý život Jozefa Karola Viktorina (Rusnáková, H.: Búrlivý život J. K. Viktorina, MO MS Nové Zámky, 2011.) Toto zoznámenie zakrátko prerástlo do priateľstva, bolo pre Jozefa sťa balzam na dušu, pretože do toho času videl okolo seba - ako on hovorieval - len osoby bez ducha, ktoré len chlebom žijú. 
S Jánom Palárikom to bolo iné. Vedel sa s ním o všetkom úprimne porozprávať, nachádzali mnoho spoločných tém, objavili vzájomnú zhodu názorov. Utvorilo sa medzi nimi priateľstvo bez prísah, bez sľubov, ale na pevnom základe, na jednote náboženských a národných zásad. Typickým znakom tohto vzťahu sa stali spoločné záujmy, presne premyslené a rozvrhnuté štúdium filozofie, cudzích rečí a krásnej literatúry (i cez prázdniny), odoberanie domácich i zahraničných časopisov, vedeckých diel, nadväzovanie písomného i osobného styku s vedúcimi osobnosťami národného života (s Ľudovítom Štúrom sa Viktorin zoznámil ako poslucháč teológie v roku 1845).
Výsledkom týchto snáh bolo, že Viktorin a Palárik sa svojim prospechom a postavením čoskoro dostali na čelo študentského života v trnavskom seminári. J. K. Viktorin bol najlepším študentom v seminári, takže ho zvolili za predsedu študentskej spoločnosti, hoci jeho protikandidátom bol barón Július Mednyansky. V správe seminára voľba Viktorína za predsedu študentskej spoločnosti vyvolala rozmanité ohlasy. Nie všetci boli s touto voľbou spokojní, čo sa prejavilo aj na následnom prístupe k nemu. Viktorina a Palárika začali veľmi pozorne sledovať, zbierať o nich informácie, väčšinou cez iných študentov. Na toto neľahké obdobie Viktorin spomína takto: „Zaopatrili sme si časopis Květy ako i mnohé inšie slovanské spisy. Ostatne ale sme sa celkom do náboženských skúmaní pustili... Medzitým ale ako hovoria, klinec z vrecka vždy vykukne a tak aj nás, trebárs sme sa ukrývali, mnohí do podozrenia vzali. Predsaj ale na svetlo nič nevyšlo, iba na konci roku, keď totižto istý zradca, ktorému sa Palárik zveril, všetko pred vrchnosťou vyjavil. Bolo to potom vyšetrovania. Ja som bol prvý citovaný. Po mne bolo zvolaných mnoho, až prišiel poriadok na Palárika. Tento si vedel poradiť, čo sa dalo utajiť - utajil. Zradca ostal v hanbe... Teraz sme si s Jankom pozreli do očú a povedali, že máme byť opatrnejší, bo veru málo chybovalo, že sa palica nad našimi hlavami nezlomila.“
Táto nepríjemná skúsenosť ich však neodradila od ďalšieho štúdia filozofických spisov, viac sa však začali venovať národnostným otázkam. Postupne sa k nim pridávali ďalší mladíci. „Podľa sľubu teraz sme sa najmä národnosti oddali. O krátky čas prirazilo k nám aj viac šľachetných šuhajcov, kterí tou istou cestou, ktorou my, kráčať si zaumienili. Ako sme sa my ale takto rezkejšie za našu reč a jej práva zaujali, tu sme zas upadli do druhého zlého, totižto do podozrenia z panslavizmu.“ Prvotné náznaky toho, že čosi opäť nie je v poriadku, ich veľmi neznepokojovali, napriek tomu, že aj rektor seminára Jozef Krautman bol obom mladíkom naklonený. Situácia sa vyostrila po jeho odchode. Novým rektorom sa stal Juraj Szemeš. Opäť sa našli medzi študentmi „horlivci“, ktorí Viktorina a Palárika očierňovali. U nového rektora boli úspešnejší, pretože ten všetkému uveril a všetko prísne prešetroval.
V treťom roku štúdia získali titul „Vicedoktor“. Tento titul síce dávali najlepším študentom teológie, čo obaja aj boli, napriek tomu na základe nepríjemných skúseností z obdobia druhého roku štúdia, kedy boli sústavne obviňovaní, vyšetrovaní, mali dojem, že vedenie seminára im ho udelilo preto, aby ich získalo na vlastnú stranu. Ich cieľom však bolo pokračovať v začatej činnosti - v rozširovaní idey slovenského národného povedomia. Obaja priatelia boli veľmi opatrní a tak sa dlho nedokázala pravdivosť ich obvinenia z panslavizmu. Problém však na seba nedal dlho čakať. V tom období vyšla brožúra „Reflexiones“, ktorej čítanie bolo pre študentov kňazského seminára prísne zakázané (týmto dielom autor bojuje proti maďarizácii v seminároch, zároveň zastáva aj kritické stanovisko voči cirkevnej šľachte). Jánovi Palárikovi sa podarilo túto knižočku zaobstarať a práve ona spustila lavínu problémov. Palárik ju požičal Viktorinovi, ten ďalším študentom, čo sa dostalo čoskoro na vedomie správe seminára.
Toto obdobie popisuje Jozef Viktorin vo svojej autobiografii: „Túto brožúru dal doniesť Palárik a mne ju zaraz zdelil. Medzitým ale ja som s ňou neopatrne zaobchádzal, takže sa o nej jeden Pseudomaďar dozvedel, ktorý chtiac sa tým zavďačiť vrchnosti a mne ako Slovanovi nohy podraziť udal ma u predstaveného. Tento ma hneď volá a knižočku mi odoberie... Na druhý deň ma dá rektor zavolať. Ja som však musel mlčať, lebo v Trnavskom seminári to ináč nešlo. Potom dal zavolať Palárika. Vyčítal nám, že vraj my, čítajúc zakázané knihy nie sme hodní aby sme dáke verejné úrady zastávali, za to že sme od tej chvíle z vicedoktorstva vylúčení a aby sme sa mali na pozore aj s našim panslavizmom... To bola klauzula. Tak sme my 7. februára 1845 boli kasírovaní (vylúčení - pozn. autora), na čom sa nielen celá mládež seminára, ale aj väčšia stránka vrchnosti pohoršila. Medzitým ale my sme si z toho toľko nerobili, dobre sme vedeli, že to bola pomsta už dávno chystaná a teraz len príležitostne použitá. Vedeli sme aj to, že Slovan napospol iba horké odmeny očakávať má. Uspokojili sme sa a zabudli na krivdu nám urobenú. (...) Po dokončení roku nasledovali prázdniny, v ktorých som mal prvýkrát príležitosť zoznámiť sa s pánom Ludevítom Štúrom, redaktorom tehdejších Národných novín Slovenských.“
Po prázdninách sa situácia upokojila, obaja živili v sebe nádej, že školský rok ubehne bez väčších problémov. Viktorin i Palárik užívali dôveru študentov seminára bez rozdielu národností, čo sa prejavilo aj tým, že opäť boli zvolení do študentských funkcií. Rektor seminára si pomaly uvedomoval, že nie sú takí nebezpeční, ako sa ich snažilo očierniť zopár jednotlivcov. Zvrat udalostí nastal 30. apríla 1846, kedy - ako popisuje Viktorin i vo svojom životopise - nastali nezhody medzi maďarskými a slovenskými študentmi pre spôsob organizácie rektorovho mena. Tradíciou trnavského seminára bolo, že na oslavu rektorovho mena sa každoročne vypracovávala óda. Rok čo rok bolo víťazné dielo darčekovo zviazané a na znak synovskej oddanosti slávnostne odovzdané rektorovi. Na organizácii podujatia sa zvykli podieľať všetci študenti. Toho roku to bolo inak. Víťaznú ódu vytvoril študent maďarskej národnosti, ktorý bez toho, aby sa poradil s ostatnými študentmi, prebral organizáciu celého podujatia do vlastných rúk. S vedomím asi desiatich maďarských študentov dal Ódu vytlačiť a rozmnožiť, nedbajúc na náklady a možnosti ostatných študentov spolupodieľať sa na vzniknutých nákladoch. Chudobnejší - prevažne slovenskí - študenti vyjadrili znepokojenie nad týmto spôsobom organizácie, čo vyvolalo sériu rozporov. V spore nešlo o vyjadrenie negatívneho postoja voči rektorovi, len o vyjadrenie nespokojnosti so vzniknutou vysokou finančnou čiastkou na zabezpečenie akcie. Nespokojná hŕstka samozvaných organizátorov sa vybrala za jedným profesorom, aby sa posťažovali na študentov seminára, prejavujúcich nespokojnosť s ich prehnanou a zbytočne nákladnou iniciatívou. Profesorovi prerozprávali svoju verziu príbehu, že mládež seminára sa vzbúrila proti rektorovi a odmieta platiť za vytlačenú Ódu. Ako prijal túto správu profesor? Zaplatil náklady spojené s vytlačením a rozmnožením Ódy a všetko rozpovedal rektorovi. Pre slovenských študentov nastalo opäť ťažké obdobie.
Dňa 30. apríla 1946, keď boli všetci študenti na vychádzke, dal rektor násilím otvoriť Viktorinove a Palárikove truhly a stolík a následne skonfiškoval všetky listy a knihy, ktoré v nich boli nájdené. Takto zhabali asi 200 listov obsahujúcich korešpondenciu s rôznymi slovenskými a slovanskými literátmi. Keďže rektor nerozumel slovenskej reči, dal všetky listy preložiť do latinčiny. Prekladanie skonfiškovaných listov trvalo asi 4 týždne.
4. mája 1846 na zasadnutí maďarskej študentskej spoločnosti sfanatizovaní študenti za rektorovej prítomnosti obvinili Viktorina a Palárika, že dávajú prednosť láske k materinskej reči pred láskou k vlasti, že ich treba odsúdiť a vylúčiť z ďalšieho štúdia. Vyšetrovanie v snahe potvrdiť vinu oboch naďalej pokračovalo. Na tieto čierne jarné dni roku 1846 spomína Viktorin i vo svojom životopise: „...kedykoľvek si na tie časy zmyslím, vždy sa mi žlč dvíha a neviem sa prenačudovať, že Boh takú neľudskosť za čerstva nepotresce. No ale starodávne príslovie vraví: Nie je Boh náhlivý, ale pamätlivý. 
Teraz som si pomyslel: „Bože môj, nevinne som upadol do podozrenia ako bych ja bol proti Rectorovi mládež semeniskú pobúril, tiež som nevinne upadol do podozrenia z nebezpečných tendencií - o spoločnosti akejsi tajomnej sa mi ani nesnívalo, teda mňa darmo Rector prenasleduje. Hádam ale už teraz, keď ma zas zhodením z Vicedoktorstva celkom nevinne zhanobil, teraz si myslím, že bude mať svojej pomsty zadosťučineno a napozatím sa zdrží od prenasledovania.“ - Tak som si myslel a zdalo sa, že som sa v mojom domnení nesklamal, bo od tej doby, trebárs kopa špiónov na mňa striehla, predsa som v pokoji ostatné dni semienskeho života strávil... Tak som dokončil aj tento školský rok, ktorého posledných pár mesiacov som toľko pretrpel, že som sa sám čudovať musel, ako to moja ináč slabá prirodzenosť zniesť mohla, že som pod toľkým bremenom neľudského vandalizmu na čisto neklesol. Nejdem ale opisovať tie smutné a trápne okolnosti... Pred ostatným dňom, keď sme sa mali rozejít, hovorím Palárikovi, aby sme išli pre naše listy a písma, lebo nám ich doteraz neboli vrátili...“ Obaja teda zašli za rektorom, ktorý im povedal zopár nevľúdnych viet a vrátil listy. Následne sa dvaja priatelia rozišli na prázdniny v nádeji, že zlé časy sú už za nimi, že po prázdninách sa pokojne zídu v ostrihomskom presbyteriume, netušiac, že najväčšie nebezpečenstvo, od ktorého bude možno závisieť ich budúcnosť, je ešte pred nimi.
1. október 1846 bol termínom, kedy sa mali absolventi trnavského kňazského seminára dostaviť do ostrihomského presbytéria. Jozef si zaumienil, že ešte pred tým termínom na pár dní zavíta do Pešti. Tak sa aj stalo. 24. septembra odcestoval paroloďou z Bratislavy do Ostrihomu, kde sa predstavil vicedoktorom, zložil si veci a na druhý deň odcestoval do Pešti. V Pešti sa stretol s niektorými významnými osobnosťami literárneho diania, v snahe získať viac vedomostí o vtedajšom dianí v oblasti literárnej i národnobuditeľskej.
Z Pešti cestoval do Vacova a odtiaľ do Ostrihomu, kde sa po prázdninách konečne zvítal aj so svojim priateľom Jánom Palárikom. Obaja si mysleli, že je všetko v poriadku, že ich nedávne prenasledovanie sa skončilo. Ale mýlili sa. 19. októbra vikár Jozef Kunszt oznámil, že nie všetci študenti budú prijatí do kňazského stavu. Jozef pochopil, že sa jedná oňho a o Palárika. Nemýlil sa. O niekoľko dní ho dal zavolať vikár, oboznámil ho s obvineniami voči jeho osobe, ktoré boli postavené na neznabožstve a nemravnosti. 
Jozef objasnil vikárovi všetky udalosti odohrávajúce sa v trnavskom seminári, prosil o zváženie rozhodnutia a o prešetrenie prípadu. Vikár ho ubezpečil, že nevinného v žiadnom prípade nepotrestajú. S otcovskými napomenutiami ho prepustil a dal si zavolať Palárika, ktorý bol označený ako druhý vinník. Rozhovor s ním prebehol v rovnakom duchu. Pre oboch nastali dni neistoty, strachu. Ich myšlienky opanovala jediná otázka: „Zvíťazí spravodlivosť?“ Spravodlivosť v tomto prípade zvíťazila. Ako sa Viktorin neskôr dozvedel, za oboch študentov sa prihovárali vysokí cirkevní hodnostári József Kopácsy a János Simor, ktorí zohľadňovali ich správanie a vynikajúce výsledky počas celého štúdia.
Toto obdobie zanechalo hlboké stopy vo Viktorinových spomienkach a vo svojej autobiografii takto spomína: „Od toho času sme spokojne v Presbyteriume zotrvávali, len to bola škoda, že som o krátky čas ťažko onemocnel, a tak som sa už v usilovnosti učenia ako predtým vyznačiť nemohol. Onedlho sa rozniesla povesť, že budú daktorých z nás posviacať, lebo sa mnohé prázdne kaplánky nachádzali. Ja a Palárik sme si žiadne úfania nerobili, že by sme my medzi tými boli, bo sme si mysleli, že nás zadržia do posledku, aby sa tak o našom charaktere presvedčili. Medzitým ale pán Vicár s nami ináč naložil, bo k nemalému nášmu potešeniu sme s tou novinou prekvapení boli, že medzi tými desiatimi, ktorých onedlho posvätia, aj my dvaja sa nachádzame...“ (Zo životopisu J. K. Viktorina z roku 1848, kópia v SSV v Trnave)
Obom mladíkom sa splnil veľký sen z detstva, ku ktorému viedla cesta cez nespočetné prekážky. Túžba, česť a odhodlanie boli však silnejšie, ako tie najťažšie prekážky...