Maďarsko-slovenská diskusia o Trianone
V Bratislave a Budapešti sa v dňoch koncom marca 2012 uskutočnili paralelné akcie: diskusia o Trianone a pomníkoch ako o miestach pamäti a o prístupoch slovenskej a maďarskej historiografie k týmto závažným témam. ● Pri posudzovaní spoločných dejín viac odvahy ● Bojovať proti zakoreneným predsudkom
Fórum historikov v Bratislave a Budapešti
- Menej je niekedy viac
Vzhľadom na to, že na akcii v Slovenskom inštitúte v Budapešti som sa nemal možnosť zúčastniť, moje nasledujúce poznámky sa budú týkať len diskusného podujatia „Tváre Maďarska“ („Magyarország arcai“) s podtitulom Maďarsko-slovenské fórum o historickom vedomí/povedomí („Magyar-szlovák fórum a történelmi tudatról“) v Bratislave 22. marca 2012. Spoločnú akciu v Maďarskom kultúrnom stredisku v Bratislave, ktorá sa tešila mimoriadnemu záujmu, usporiadali organizátori z Fórum inštitútu pre výskum menšín v Šamoríne (Fórum Kisebbségkutató Intézet), Historického ústavu Výskumného strediska filozofie Maďarskej akadémie vied v Budapešti (MTA Bölcsészettudományi Kutatóközpont Történelemtudományi Intézete) a Historického ústavu SAV v Bratislave. Témy podujatia, ktoré moderoval Csaba Zahorán, boli zaradené do troch blokov:
I. Deliace čiary najnovšej maďarskej historiografie a protirečenia národných historiografií (A legújabb magyar történetírás törésvonalai és a nemzeti történetírások ellentmondásai) za účasti najprominentnejších odborníkov z oboch strán: Balázsa Ablonczyho, Romana Holca, Ignáca Romsicsa, Attilu Simona, Lászlóa Szarku, Miklósa Zeidlera a Milana Zemka,
II. Politika pamäti, historické povedomie a všeobecná/verejná diskusia (Emlékezetpolitika, történeti tudat és közbeszéd Magyarországon) za účasti Jánosa Pótóa, S. Bottoniho a Gábora Egriho),
III. Niekoľko novších výsledkov maďarských a slovenských dielní a ústavov (Magyarországi és szlovákiai műhelyek és intézetek néhány újabb eredménye), v rámci ktorej boli predstavené niektoré rozšírené vydania časopisov, zborníky a monografie s tematikou maďarsko-slovenských vzťahov: dvojčíslo časopisu Limes k Trianonu, publikácia Univerzity Jánosa Selyeho v Komárne Államhatár és identitás, Minority Hungarian Communities in the Twentieth Century, A modern szlovák nacionalizmus évszázada (1780-1918), Neznámy sused, Stefano Bottoni: Un altro Novecento. L´Europa orientale dal 1919 a oggi a ďalšie.
Hneď v úvode treba povedať, že bratislavské podujatie bola vynikajúca, ale žiaľ, nevyužitá príležitosť podrobne rozobrať nielen článok Romana Holca, ale aj ďalšie aktuálne problémy a otázky maďarsko-slovenských dejín, historiografie, politiky aj publicistiky. Tento nedostatok treba pripísať jednak na vrub dvoch až troch rozsiahlych tém, ktoré sa v priebehu dvoch - troch hodín v žiadnom prípade nedali podrobne rozobrať a z tohto hľadiska platí staré známe a osvedčené: menej je niekedy (veľmi často) viac. Celkom by totiž na poldňové, celodenné a dokonca aj viacdňové podujatie bola postačila len téma Trianonu a to sa plne aj potvrdilo. Aj keď v rámci akcie dostali menší priestor aj Balázs Ablonczy a Miklós Zeidler, celé podujatie sa v podstate nieslo v znamení opakovaného, zbytočne obnovovaného a aj nadmieru neproduktívne predlžovaného duelu Holec - Romsics, v ktorom si obaja profesori vysvetľovali, kde sa zle pochopili, alebo kde sa nechápu vôbec... Toto stačilo otvoriť len raz a nie až 3 - 4-krát, pretože v podstate v ďalšom obaja diskutéri sediaci za predsedníckym stolom, iba opakovali svoje stanoviská, ktoré sa napriek takmer dvojhodinovej výmene názorov nezblížili ani o máčny máčik. Bolo by bývalo oveľa prínosnejšie, ak by bol väčší časový priestor venovaný príspevkom a otázkam aj z publika, lebo ono dostalo naozaj len minimálny priestor, ktorého väčšiu časť ešte k tomu vyčerpali diskutujúci „pro forma“, ktorí namiesto relevantných tém chceli vlastne prezentovať len svoju osobu a v lepšom prípade inštitúciu, odkiaľ prišli, ale vecnú stránku problému ničím vpred neposunuli. Potom z dôvodu časovej tiesne zaznela výzva k diskutérom: „maximálne dve minúty“, čo je naozaj fatálne, pretože v rámci dvoch minút nemožno položiť ani dobre sformulovanú otázku a nieto ešte povedať niečo o vlastnej koncepcii, prípadne rozviesť nejaké kritické stanovisko k tomu, čo odznelo, alebo niečím podstatným to aj doplniť. Toto treba vytknúť aj moderátorovi Zahoránovi, ktorý síce robil, čo mohol, ale ako to niekedy býva, možno aj z prehnanej slušnosti nezarazil tých, ktorí len mlátili prázdnu slamu. Podstatne viac priestoru sa malo dať napríklad Zeidlerovi, ktorého práca o revíznej myšlienke v Maďarsku je dielom naozaj celkom výnimočným a aj Ablonczymu, ktorý nedostal priestor, aby prípadne zodpovedal otázku, že na koho sa obracia svojou výzvou „Osloboďte sa od Trianonu!“ : na obe strany, alebo viac na jednu z nich a ak na jednu z oboch, na ktorú viac, pre ktorú stranu je jeho výzva viacej naliehavá? V uvedenom článku sa totiž píše, že Trianonská zmluva, ktorá spečatila rozpad Uhorska, stále dráždi mnohých Maďarov a nemá to zmysel, ale v iných svojich materiáloch Ablonczy túto svoju zdanlivo jednoznačne Maďarom adresovanú výzvu čiastočne relativizuje.
Veľmi zaujímavé by bolo počuť napríklad od I. Romsicsa, keby bol prečítal aj charakteristiku Martinskej deklarácie zo svojej knihy, ktorá už vyšla v dvoch slovenských vydaniach, ale on sám to nepovažoval za potrebné a ani publikum nedostalo šancu ho o to požiadať. Nie je totiž celkom pravda, čo napísal o knihe český recenzent Martin Reinisch: „Autor si zachovává v průběhu knihy velmi objektivní postoj, ten se však částečně mění v poslední kapitole věnující se samotné mírové smlouvě. Z té je cítit, že sám Romsics vnímá Trianon jako křivdu. To se však na kvalitě knihy příliš neprojevuje. V porovnání s některými českými autory, kteří značně idealizují některé postavy českých dějin, se toto částečné zkreslení jeví jako bezvýznamné.“ Aj bratislavská diskusia totiž ukázala, že nielen Holec, ale aj Bohumila Ferenčuhová boli príliš optimistickí, keď tak kladne ohodnotili Romsicsovu prácu, ktorá síce je posunom vpred zo strany maďarskej historiografie, ale zo slovenského pohľadu stále ešte posunom nedostatočným. V tejto súvislosti treba poznamenať, že je len škoda, ak sa hodnotenia Romsicsovej knihy prenechávajú neodborníkom, ktorí iba mýlia širšiu verejnosť a vecne nemajú k Trianonu a jeho optike v maďarskej, slovenskej ale najnovšie aj v americkej historiografii (Mary Heimann) čo dodať.
Ak Zahorán napríklad rozoberá tvrdenie R. Holca o tom, že „maďarská spoločnosť je chorá dejinami“, bolo by bývalo vhodné pripomenúť, že to takto nevidí len uvedený popredný slovenský historik v súčasnosti, ale takto to videli aj niektorí západní diplomati pôsobiaci v Budapešti v 20. a 30. rokoch minulého storočia! V tejto súvislosti by bolo potrebné sa zamyslieť nad otázkou, či maďarská spoločnosť od tých čias naozaj nepokročila, alebo to len Holec (zdôrazňujem však, že nielen Holec) zle chápe? Žiaľ, nezostal čas ani podrobnejšie rozobrať otázku nekompatibility uhorského sčítania ľudu z roku 1910 (jazyk, ktorý používal respondent) s československými sčítaniami (národnosť, alebo materinský jazyk) a ďalšie s tým spojené problémy týkajúce sa takmer tisícročného mnohonárodnostného uhorského štátu, kde dochádzalo k prirodzenému miešaniu etník, mobilite zo sociálnych, politických a hospodárskych príčin, ale napríklad aj z príčin kultúrnych. Toho názorným príkladom je bratislavský sochár János Fadrusz, autor zničenej miléniovej sochy Márie Terézie. Ako je to možné, že napríklad Vavro Šrobár ešte v roku 1930 a podobne aj Edvard Beneš (ten práve v Bratislave) v roku 1933 vyslovili nádej a aj želanie, že Maďari - aj keď je to pre nich ťažké - sa časom s Trianonom vyrovnajú a otvoria sa možnosti nielen pre hospodársku a kultúrnu, ale aj politickú spoluprácu medzi Československom a Maďarskom, ale stále sa tak nestalo? Ako vieme, vývoj sa vtedy uberal celkom iným smerom, ale to čo sa nepodarilo vtedy - 10-20 rokov po Trianone, nemalo by už byť až takým problémom 90 - 100 rokov po ňom! Naozaj bude pravdou to, že vraj „nikdy nebude maďarskej vlády, ktorá by uznala Trianon?“
K ďalším Zahoránovým pripomienkam z mojej strany môžem dodať len toľko, že či existuje alebo či existoval niekedy spravodlivý mier? Nebola rozdiskutovaná otázka, že prečo Nemci a Rakúšania najprv prímerie a potom aj mierové dohody akceptovali, ale Maďari nie? Veď na Slovensku (ale aj v Maďarsku) sa v dôsledku toho umieralo ešte v bojoch ďalších osem mesiacov! Mohli po tom všetkom naozaj Maďari očakávať nejaký „spravodlivý“ mier? Čo by bolo pre nich spravodlivé? Pokiaľ ide o Slovensko tak celkom zaručene ani „etnická“ hranica vytýčená prvou Viedenskou arbitrážou... A ešte otázka, ak by bol Trojspolok vyhral vojnu, on by bol nastolil spravodlivý mier? Nevedno, ale takou malou ukážkou toho „spravodlivého“ mieru môže byť vzorka Brestlitovského mieru. Hovorí sa o maďarských menšinách v nových štátoch, ale úplne sa mlčí napríklad nielen o slovenskej menšine, ktorá zostala v Maďarsku, ale aj o nemeckej... A potom, ak najmä Nemci a neskôr Hitler, ale aj Maďari od začiatku poukazovali nielen na nerovnoprávnosť, pokiaľ ide o ozbrojené sily, nepripomína sa, že mierové zmluvy boli len prvým krokom a druhým krokom malo byť všeobecné odzbrojenie, ktoré, ak by sa bolo podarilo, bolo by celkom tento argument odstránilo. Ako vieme, rokovania o odzbrojení sa aj začali, ale skončili v slepej uličke... Tak isto sa zdôrazňuje napríklad aj otázka neprimerane vysokých reparácií, ktoré mali aspoň čiastočne nahradiť vojnové škody pokiaľ ide o hospodárstvo a infraštruktúru území, kde sa bojovalo, pretože milióny zničených životov na oboch stranách ničím nahradiť nebolo možné. Príčina a následok... Ak sa často poukazuje na to, že druhú svetovú vojnu vyvolal nespravodlivý mier uzavretý na konci I. svetovej vojny, ako to bolo s obrovskými reparáciami a stratou Alsaska-Lotrinska v prusko-francúzskej vojne v rokoch 1870-1871, pričom ale - na území Nemecka sa nebojovalo a teda nebolo ani zničené? To bolo azda spravodlivé?
Zahorán pravdepodobne prehliadol, že do hlavného, kritického prúdu maďarských historikov, zaradil vo svojej reakcii aj Konráda Salamona, čo však naozaj neobstojí: Mária Ormos, Magda Ádám, József Galántai, Ignác Romsics, László Szarka, Konrád Salamon, Miklós Zeidler, Balázs Ablonczy a ja vážne neviem, kto by viac proti takejto spoločnosti protestoval: Salamon a či tí ostatní? (Pozri jeho články a aj učebnicu, ktorú kritizujú aj mnohí Maďari.) Salamon vo viacerých svojich prácach poukazuje na „útlak a vražedné úmysly“ Slovenska a Rumunska voči maďarskej menšine. Príznačný je jeho materiál „Rany Trianonu“. Veľkým omylom je chápať postavenie maďarskej menšiny v susedných krajinách - poukážme len na Slovensko - že vraj jej hrozí zánik: „Zatiaľ čo dôsledky maďarskej národnostnej politiky boli nástupníckymi štátmi od roku 1920 úspešne „napravené“, maďarské spoločenstvá za hranicami Maďarska sa neustále zmenšujú, v dlhodobom horizonte sa pred nami zjavuje pochmúrna perspektíva ich úplného zániku.“
Nie je náhoda, že historik maďarskej národnosti Gy. Csaba Kiss vo svojom článku s ambicióznym názvom „Byť Slovákom“ (!!!) napísal o Masarykovi, najprv pokrytecky priznávajúc útlak Slovákov v Uhorsku, takúto nepravdu: „Je známe, že jednou z najväčších krívd spáchaných na slovenskom národnom hnutí minulého storočia bolo neskôr často citované vyhlásenie maďarského (omyl, nie maďarského, ale uhorského - pozn. F. V.) ministerského predsedu Kálmána Tiszu: slovenského národa niet. Neuplynulo ani pol storočia, a prezident nového československého štátu Tomáš G. Masaryk sa vyjadril, že nevie o existencii slovenského národa.“ Maďarský vedec ďalej ospravedlňuje Tiszu, že vraj mal na mysli, maďarské kráľovstvo (! Kiss považuje ešte aj v roku 1997 Uhorské kráľovstvo, v ktorom Maďari nemali ani polovičné zastúpenie obyvateľstva, len za maďarské a to naozaj žiadny osobitný komentár nepotrebuje) ako politické spoločenstvo, hoci je to presne naopak a išlo mu o odnárodnenie a úplné pomaďarčenie Slovákov. Zatvorenie Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií (podľa mnohých maďarských historikov len stále opakovaná stará slovenská pesnička) to dosvedčuje celkom jednoznačne. Práve Masaryk mal pokiaľ ide o „československý národ“ ( ktorý ale nevymyslel on a ani hlasisti ako Šrobár či Štefánek, ale Ján Kollár, František Palacký a spol. v Bratislave na Evanjelickom lýceu a. v. už začiatkom 19. storočia), na mysli politický národ, nikdy Slovákov a slovenský jazyk nenapádal a Maticu slovenskú na rozdiel od Tiszu a jeho vlády nezatváral, ale morálne aj finančne podporoval. Bol zakladajúcim členom Matice, ktorej v roku 1919 venoval príspevok 102.896 Kčs a potom v roku 1930 opäť 500.000 Kčs na výskum slovenského jazyka, jeho dialektov a slovenského národopisu. Karolovi Plickovi dal 20.000 Kčs za ktoré si tento filmár a národopisec kúpil špeciálnu kameru s ktorou nakrútil Zem spieva, atď...
K ostatným vystúpeniam by sa dalo tiež hodne uviesť, pretože niektoré tvrdenia a konštatovania sa niesli nielen v znamení neznalosti, ale aj v znamení už naozaj len zbytočne pokračujúceho zahmlievania. Napríklad Attila Simon zdôraznil aj úlohu učebníc a súčasne sa nezabudol posťažovať na to, ako na neho v jednej recenzii údajne zaútočili. Simon tým myslel pravdepodobne autora týchto riadkov, čo sa však, žiaľ, z dôvodu spomenutého malého časového priestoru nedalo v rámci diskusie prípadne aj verifikovať. Treba si však prečítať spomenutú recenziu a aj Simonovu odpoveď na ňu, aby si čitateľ urobil nezaujatý a objektívny obraz o tom, kto na koho útočí. O samotnej problematike učebníc by sa dalo tiež veľmi dlho diskutovať už len na základe trojzväzkovej učebnice pre základné školy a gymnáziá s maďarským vyučovacím jazykom na Slovensku autorskej dvojice László Kovács - Attila Simon, ale na to by bol potrebný oveľa väčší priestor. 
Na okraj tejto problematiky, napríklad nielen dobová maďarská politika a publicisti, ale aj mnohí súčasní maďarskí historici píšu o Mihályovi Károlyim ako o neschopnom, pacifistickom a idealistickom politikovi, ba dokonca aj ako o vlastizradcovi. Podľa učebnice, ktorej spoluautorom je aj Simon, mal Károlyi vystupovať rozhodnejšie („erélyesebben“), aby zachránil, čo sa ešte dalo zachrániť. Pýtam sa ako? Malo azda Maďarsko samo pokračovať vo vedení I. svetovej vojny? Ale veď aj pokračovalo, hoci bolo už predtým v novembri 1918 porazené, najprv Károlyi a potom Kun vojnu predĺžili... atď., atď... Aj z hľadiska súčasnosti a názornej ukážky diametrálne rozdielneho prístupu maďarských a slovenských (aj českých) historikov k niektorým závažným problémom našej spoločnej minulosti bola len náznakovo a celkom nedostatočne spomenutá téma János Esterházy, ktorá však plní takmer úlohu lakmusového papierika a iba o tejto čiastkovej otázke by spolu mohli Slováci a Maďari (ale najmä Židia, hlásiaci sa k obom národnostiam) diskutovať celé hodiny.
V závere by sa žiadalo uviesť, aby Simonovo prianie vyslovené v súvislosti s dialógom slovenských a maďarských historikov: „Slovenskí a maďarskí historici by mali pri posudzovaní spoločných dejín preukázať viac odvahy a bojovať proti zakoreneným predsudkom. Slovenská strana by nemala hovoriť o tisícročnom útlaku v Uhorsku, maďarská by mala uznať, že Slováci mali nárok na vlastný štát... Možno to nebude milé pre maďarskú, slovenskú a ani českú verejnosť, ale historici by mali mať väčšiu odvahu... Uhorsko robilo zlú národnostnú politiku a jeho rozpad bol zákonitý. Ale brať Trianon ako nejakú dejinnú satisfakciu nie je podľa nás správne”, nezostalo len v platonickej rovine. A hlavne, pristupujme k Trianonu podobne, ako to poznamenal pred dvoma desaťročiami József Galántai, podľa ktorého Trianon zaťažil, ale nepredurčil budúcnosť. Bolo by žiaduce, aby už nepredurčoval ani slovensko-maďarský dialóg o spoločných - niekedy zbiehavých a inokedy zase rozbiehavých dejinách, ale stále súčasti dejín jednotného ľudstva.
A nabudúce: vyčleniť na takúto diskusiu viac času, nespájať také dve veľké témy a dať viac priestoru aj otázkam a diskutérom z publika. Tak zaznie nepochybne širší diapazón otázok a názorov a možno aj niektorých odpovedí, ako keď po celé podujatie hovoria len traja - štyria, aj keď veľmi fundovaní odborníci.