Dokument o Slovákoch v Alberti - Zem pre potomkov
Dokument z r. 1729 o osadení Slovákov na pustatine Alberti (dnes už 12-tisícové mesto Albertirša). ● Zápis notára Michala Chovana vo vtedajšom zaužívanom jazyku slovenskej evanjelickej inteligencie - slovakizovanej češtine. ● Evanjelický dokument sa našiel v r. 2011 v iršanskej katolíckej matričnej knihe.
Terra posteritati, vo voľnom preklade z latinčiny znamená zem potomkov. Taký názov nesie z roku 1729 zápis notára v Alberti o prisťahovaní slovenských kolonistov do tejto osady, ležiacej v juhovýchodnej časti Peštianskej stolice. 14. septembra 1711 sa prisťahovali na pustatinu Alberti (dnes už 12-tisícové mesto Albertirša) Slováci pochádzajúci prevažne zo Zvolenskej, Hontianskej a Novohradskej stolice. Popri farárovi a učiteľovi mali hneď od prvého roku príchodu na zemepanskú pôdu Varačkaia (Váracskay) a neskôr Seleckého (Szeletzky) aj notára v osobe Michala Chovana, ktorý tam túto funkciu vykonával do roku 
1745. Vlastnoručne napísaný dokument na piatich stranách, z ktorých prvá strana je písaná latinský, lebo sa týka úvodnej preambule, v ktorej je vyjadrená majetková podstata šľachtickej kalvínskej rodiny Iršaiovcov (Margareta a Mária Irsay, Štefan de Vielta, Ondrej Irsay), a vypovedá aj o tom, že roku 1717 na ich kúriu prišli slovenskí kolonisti. Ostatné štyri strany týkajúce sa prvých začiatkov osídlenia Alberti Slovákmi sú písané vo vtedajšom zaužívanom jazyku slovenskej evanjelickej inteligencie - slovakizovanej češtine. Text vzácneho dokumentu som prepísal z uvedených štyroch strán do spisovnej slovenčiny. Už posledný riadok prvej strany je písaný v slovakizovanej češtine.
Dokument z roku 1729 o osadení Slovákov v Alberti
Keď ľud z nesmiernej milosti Božej, po predchádzajúcom pohanskom pľundrovaní a mordovaní, začal sa po krajine Uhorskej množiť tak, že už v Slávnej Zvolenskej, Hontianskej a iných susedných uhorských stranách, sa obyvateľstvo tak rozmnožilo, že im i chotáre boli úzke, polia i lúky im už nepostačovali. Na to Slávna stolica Hevešská a Peštianska z väčšej čiastky ešte od predchádzajúcich pohanských pokrikov zostali pusté, a tým 
obyvateľov žiadaných, preto mnohí obyvatelia z horných strán, vydali sa na Dolnú zem a začali ju obývať. O iných, ktorí sú sem-tam rozptýlení po krajine, tu nepíšem, jedine o tých sa zmieňujem, ktorých obyvatelia boli usadení v Albert - Irši. Zo svojej vlasti neprišli hneď na Albert, ale sa najskôr usadili na Svätej Márii, a to dosť vo veľkom počte. Keďže doma mali i slovo Božie, rozložili sa tam a mienili tam zostať. Jedného času sa im pritrafilo, že sem-tam po krajine chodiaci kuruckí vojaci prišli na Svätú Máriu prenocovať. Medzi nimi bol i pán Ondrej (András) Varačkai, ktorý keď uvidel, že sú to Slováci, spýtal sa ich, či by stadeto nechceli odísť. Začal ich nahovárať, aby prešli na jeho neobývanú pustatinu Albert, a sľúbil im, že okrem tejto im dá do užívania aj susedné pustatiny Mikebudu, Iršu, Pilíš, a Dány Szent Miklós. Na túto ponuku sa mu aj prisľúbili, kým hneď Pán Boh svojou pokutou - morovou 
ranou nenavštívil Uhorskú krajinu. Týmto skutkom nestáli o nové bydlisko a zostali na mieste vo Svätej Márii. Čo sa dialo roku 1710, keď všemohúci Boh odvrátil od Uhorskej krajiny pomstu? Vtedy pán Varačkai z Pándu im napísal na Svätú Máriu, aby prišli a osadili sa na už menovanej pustatine Albert. Toto prijaté písmo obsahovalo aj to, aby Slováci poslali dvoch statočných ľudí a prehliadli si sľúbené miesto. Títo aj prišli, pozorne si prezreli pustatinu a vrátili sa na Svätú Máriu k ostatným. Keď im miesto vychválili, hneď sa spoločne poradili a na odporučenú pustatinu sa všetci jednomyseľne a dobrovoľne rozhodli prejsť. Nasledujúci rok 1711, na deň povýšenia Svätého kríža, t. j. dňa 14. septembra sa naraz všetci na 27 vozoch, pod vedením Juraja (Gyuro) Čániho (Csáni), Michala Tkáča a Pavla (Palya) Havrana zo Svätej Márii odsťahovali. Zo sebou si hneď priviedli svojho kazateľa Bedricha (Frederika) Klaudínyho. Ten mal v Alberte na Svätého Michala prvú kázeň. Odvtedy sa v tento deň v Alberte svätí založenie (posviacka) chrámu. Na ceste k svojmu budúcemu pánovi (Varačkai) do Pándu, zastavili sa tam o zostali tam celý týždeň, kým neuzatvorili medzi sebou kontrakt (zmluvu). Ten je podpísaný vlastným menom zemepána, ale tiež menami pánov komposesorov (spoluvlastníkov) 
a uchovaný je až podnes v truhlici dedinskej obecnej rady. Medzi tým vznikli isté pochybností o večnom a úplnom vlastníctve pustatiny a tým novej kolónii Albert pánom Ondrejom Varačkaiom a jeho spoluvlastníkmi, z dôvodov, že ich dokumenty nie sú dostatočné. Veľkomožný pán Martin Selecký namietal, že túto osadu od cisárskej jasnosti dostal on, intervenoval a priniesol nový donát. Týmto sa pre pána Varačkaia a iných spoluvlastníkov stala „kontraktitítia“. Na túto pán veľkomožný svojim poddaným napísal, aby sa iršanským (Irsa) pánom nepoddávali, ale jemu sa za poddaných uznali. Iršanskí páni, podobne ako aj predtým svojim poddaným rozkazovali tak, že Albertania už nevedeli komu sa protiviť, koho si nevšímať a koho poslúchať. Jedného času sa stalo, že v neprítomnosti pána veľkomožného bolo vidieť, že Albertania majú väčšiu 
náklonnosť k pánu veľkomožnému, preto že si ich podmanil riadnym cisárskym rozkazom. Iršanskí páni však k spoluvlastníctvu prijali pána Grassalkovicha a pána Beleznaiho a tí doviedli z Veľkého Kereša (Nagy Körös) k exekúcii 22 Nemcov, ktorí prinútili po dva dni albertských ľudí znášať príkorie, aby sa vrátili k poddanstvu iršanským pánom, zaplatiť im 40 forintov a navyše vojakom za ten čas museli dávať pokrm a nápoje. I keď sa tak stalo, že iršanskí páni sa držali svojho určitého práva a nechceli od neho odstúpiť, nasledovalo to, že táto vec sa musela doviesť na Slávnu Kráľovskú tabuľu, na ktorej sa dohodlo medzi pánom veľkomožným a iršanskými pánmi, že pánu veľkomožnému zaplatil Selecký 4500 forintov, ten si peniaze právom prevzal a Albertania sa stali právne Seleckého poddanými. Keď sa Albertania dohodli s nim na určitom panstve, pán veľkomožný to zmluvne (1721) potvrdil a potom pod jeho láskavým postojom a jeho obhajobou dlho až po rok 1725 zotrvali v pokoji. Potom zase medzi nimi a Pilíšanmi začala roztržka, a to pre jednu časť chotára. Albertskí obyvatelia dostali chotár nachádzajúci sa po vyše Pap berku (farárov pozemok) po jednu dolinu od východnej strany, od západnej strany na lúkach pri vrchnej ceste na Pilíš až po jarok v lúkach, ktorý označil a ukázal Albertanom ešte pán Varačkai. Pilíšania zase chotár svojho zemepána Beleznaiho držali pod pasienkom, kde sa nenachádzalo žiadne označenie. Tento kus chotára si 
privlastňovala jedna i druhá strana a keď ani jedna strana nechcela popustiť, stala sa jedného času príhoda. Bolo to na Medarda, kedy sa išlo do Pešti na jarmok. Vtedy prišli Pilíšania a brali z tohto pozemku seno na vozy, z toho istého Perešu vyšli naproti v zbroji Albertania a začala taká zvada a bitka, že nebyť Pavla Havrana a ešte dvoch našich obhajcov, že i pán Beleznai by si bol ťažko zachránil život. V tejto bitke niektorí z našich a niektorí z Pilíšanov boli poranení, nie však vážne, ale vozy, ktoré naši zastihli, porúbali. Keď Pilíšania videli, že nemôžu odolať, rozutekali sa. Neskôr tento skutok dal pán Beleznai na súd a zháňal z mnohých miest svedkov, medzi ktorými bol aj pán Varačkai, ktorý dal za pravdu Pilíšanom a tak ten kus chotára po niže Pap berku dostali. A tak Albertania ako sa vraví pre cudzí prospech si mnoho starostí, prekážok, odsudzovanie a trovy spôsobili. Aj napriek mnohému uisťovaniu a maskovaniu právnej výhry, stratili 300 rýnskych zlatých a ten kus chotára prehrali. Od toho času podnes z vôle Božej, pod láskavým panovaním pána veľkomožného, táto obec pretrváva v pokoji. Náš Hospodin nech pána velebného, nášho zemepána dobrým zdravím obdarí, dlhé a šťastné panovanie a to aj krajinské zachová. Tiež, aby mal šťastie pri obhajovaní našej albertskej obce, pri čistom slova Božieho kázaní a užívaní celých velebných sviatostí, aby mohla pokojne jeho Božská velebnosť, tak i jeho veľkomožnosť s jeho potomkami slúžiť na dlhé časy.
Die 5. maj. 1729
Michael Chovan
Jur: Notar Albertiensium
Dôvetok
Tento dokument sa našiel v roku 2011, keď sa Alberťania chystali osláviť trojsté výročie svojho osídlenia. Prekvapuje, že evanjelický dokument sa našiel medzi inými písomnými materiálmi v iršanskej katolíckej matričnej knihe. Už aj preto je to zaujímavé, že prví majitelia Irši - rodina Iršay bola aj podľa prvej latinsky písanej strany dokumentu kalvínskeho vyznania. Z uverejnených materiálov viacerých autorov (F. Pesty, Gy. Dobronyovszky, J. Sirácky...) o Alberti sa dá zistiť, že údaje o založení osady Alberti čerpali, alebo preberali od pôvodných autorov, práve z tohto rukopisu. Dokument odhaľuje aj nové skutočnosti spojené so začiatkami Alberti. Kým historici F. Pesty a Ján Sirácky napríklad uvádzajú, že Slováci dočasne usadení vo Svätej Márii sa vydali na cestu do Alberti 14. februára 1711 a na 22 vozoch, skutočnosť je podľa tohto rukopisu iná. Keď porovnávame doteraz publikované texty, zisťujeme, že prví pisatelia o začiatkoch Alberti čerpali práve z dokumentu napísaného Chovanom, ale nepozorne čítali autorov dobový rukopis, a potom od nich ďalší preberali nesprávne publikované údaje. Napríklad neprečítali si celý text o odchode zo Svätej Márii do Alberti, kde sa píše, že sa vydali na cestu na deň povýšenia Svätého kríža, čo je cirkevne 14. septembra a nie 14. februára. V dokumente je číslom 14. uvedený deň a mesiac, ktorý je nečitateľný. Bolo treba vo vete prečítať celý text, kde je uvedený názov sviatku. V Chovanovom texte sa ďalej píše, že zo Svätej Márii odišli v ten deň nie na 22, ale na 27 vozoch.
