Rozporuplná osobnosť: M. Žilinský (1838-1925)
Významný uhorský historik, politik, autor životopisov, monografií a štúdií z cirkevných aj všeobecných dejín ● Člen Liberálnej strany, tajomník Uhorsko-krajinského slovenského vzdelávacieho spolku, zvolenský župan (1892/95) ● Spolupracovník Slovenských novín a „prouhorského“ časopisu Vlasť a svet
Historik, politik, autor životopisov a knižných monografií
Békešská oblasť, ktorú od začiatku svojho príchodu Slováci postupne nielen výrazne osídlili, ale hlavne zúrodnili. Nie náhodou ju viacerí autori biblicky nazvali Kánánom a Ján Kollár dokonca slovenskou Palestínou. Popri Békešskej Čaby, nazývanej aj Sionom uhorských, čiže slovenských evanjelikov, ďalšími väčšími slovenskými strediskami stolice sa stali Sarvaš, Poľný Berinčok a Slovenský Komlóš. V týchto mestách od prvých rokov osídlenia mali 
tunajší Slováci pri sebe vzdelancov: učiteľov, farárov a notárov, ktorí sa starali o ich duchovnú, vzdelanostnú a hospodársku úroveň a udržiavanie materinského jazyka a kultúry.
Sarvaš sa stal po Tešedíkovej hospodárskej škole postupne dolnozemským strediskom školstva, kde nielen učili mnohí poprední vzdelanci pochádzajúci z terajšieho Slovenska, ale od začiatku 19. storočia tam odchádzali za vzdelaním viacerí Slováci pochádzajúci z rôznych stolíc Uhorska, vrátane dolnozemských. V polovici 19. storočia sem preložili z Poľného Berinčoka seniorátne gymnázium. Jedným z jeho žiakov a potom aj profesorom bol Michal Žilinský. Narodil sa 1. mája 1838 v Békešskej Čabe v rodine zámožnejšieho slovenského roľníka. Jeho manželkou bola Karolína, dcéra evanjelického farára a historika Ľudovíta Haana. Základnú školu navštevoval v rodisku a v Orošháze, stadiaľ odišiel na sarvašské gymnázium. V roku 1858 začal študovať na Evanjelickej teologickej fakulte v Budapešti, medzi tým bol vychovávateľom v rodine T. Fabiniho. V roku 1860 v štúdiu pokračoval na teologickej fakulte univerzity v Halle a roku 1861 v Berlíne. Počas štúdia na nemeckých univerzitách podnikol zahraničné študijné cesty nielen po Nemecku, ale aj po Švajčiarsku, Taliansku a Francúzsku. Po skončení vysokoškolských štúdií roku 1861 nastúpil za profesora dejepisu, 
maďarskej literatúry, krasopisu a náboženstva na gymnáziu v Sarvaši. Jeho veľký záujem o históriu a publicistiku ho priviedol k myšlienke zanechať roku 1874 učiteľské povolanie. K tomu prispelo najmä to, že v ten rok mu zomrela manželka, dieťa a otec. Potom sa naplno venoval nielen publicistike, ale aj verejnej a cirkevnej práci. Napísal a vydal množstvo knižných titulov a štúdií z cirkevných a všeobecných dejín, predovšetkým z dejín Sarvaša, Békešskej a Čongrádskej župy. Spracoval biografie viacerých historikov a iných osobností, dejiny významných rokovaní uhorského snemu v Bratislave a Šoprone. Vydal monografiu o Danielovi Krmanovi, preložil do maďarčiny a vydal autobiografiu Samuela Tešedíka.
Mimoriadne je cenné a dodnes historikmi a bežnými čitateľmi vyhľadávané jeho dielo Dějepis Mestečka Sarvaš a opis nynějších jeho poměrů (Pešť, 1872), ktoré vtedy vyšlo 
dvojjazyčne - v maďarčine a vtedajšej biblickej češtine. V preklade Daniela Bacháta po slovenský mu vyšlo knižne v roku 1901 v Senici dielo (Tlačou J. Bežo a spol.) Život a diela Daniela Krmana, evanjelického biskupa 1663-1740. (V roku 2011 digitalizované v rámci Zlatého fondu denníka SME). Toto cenné dielo vyšlo roku 2004 v Békešskej Čabe trojjazyčne: faksimile v maďarčine a češtine, slovenský preklad českého znenia je od Miroslava Kmeťa, ktorý ho pre slovenského čitateľa významne doplnil poznámkami a doslovom.
M. Žilinský sa venoval aj prekladom z angličtiny a francúzštiny a vydal viacero učebníc. Publikoval v maďarských historických a cirkevných časopisoch a v slovenských provládnych periodikách (Slovenské noviny, Vlasť a svet). M. Žilinský mal veľmi široký záber, pričom ako historik sa orientoval pozitivisticky (Kmeť 2004:188). Roku 1874 bol spoluzakladateľom Spolku pre výskum starožitností a dejín vzdelanosti v Békešskej župe a redaktorom jeho ročeniek. V tomto smere spolupracoval aj so svojim svokrom Ľudovítom Haanom.
V roku 1872 sa stal členom Matice slovenskej a roku 1875 vstúpil do Liberálnej strany a bol zvolený za poslanca uhorského snemu v Gyome, roku 1881 a 1901 v Békešskej Čabe, neskôr bol v Sarvaši zvolený za poslanca za robotnícku stranu. Od roku 1878 bol členom korešpondentom Uhorskej akadémie vied a od roku 
1899 jej riadnym členom. V rokoch 1903-10 bol navyše podpredsedom maďarskej historickej spoločnosti, členom heraldickej a genealogickej spoločnosti, Dr.h.c. univerzít v Kluži a v Ženeve. To všetko mu vynieslo významný post hlavného župana Čongrádskej župy (1889-92) a potom Zvolenskej župy (1892-95) /Kmeť 2004:190/. Desať rokov (1895-1905) bol štátnym tajomníkom na ministerstve cirkvi a školstva v Budapešti, tiež hlavným dozorcom békešsko-čanádskeho seniorátu, dozorcom banského dištriktu a vedúcim funkcionárom ďalších cirkevných spoločností a spolkov.
Vzhľadom na jeho vysoké postavenia a angažovanosť žiada sa tu posúdiť jeho kontroverzná osobnosť. Akú teda pozíciu zastával v protislovenskom vládnom ťažení a v čom Slovákov 
zastával? Podľa Miroslava Kmeťa si uvedomoval svoj slovenský pôvod a nikdy sa neprestal cítiť Slovákom - napriek postaveniu, v ktorom sa ocitol. Na jednej strane sa o slovenské veci zaujímal, napríklad aj tým, že roku 1872 sa stal členom MS, vo svojich prácach venoval pozornosť aj slovenským osobnostiam, na druhej strane bol verným stúpencom vlády a jej maďarizačným úsiliam. V čase tvrdých maďarizačných zákonov v rokoch 1874-75 sa nepostavil na obranu slovenských školských a kultúrnych inštitúcií. Potvrdzuje to aj fakt, že spolupracoval s novinami (Slovenské noviny, Priateľ ľudu), ktoré mali pestovať „vlastenecký duch“, čiže Slováka duševne pripraviť na jazykovú asimiláciu. V duchu týchto snažení boli založené viaceré maďarizačné spolky, ako boli FEMKE - Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok so sídlom v Nitre, ktorého M. Žilinský bol v roku 1883 spoluzakladateľom. Cieľom bolo vychovávať nemaďarské obyvateľstvo v maďarskom duchu a maďarský jazyk šíriť ako štátny. Podobnú činnosť vykonával aj MTKE so sídlom v Budapešti, ktorý vznikol roku 1885 s podporou vlády a mal byť náhradou za zrušenú Maticu slovenskú, presadzovať vládnu politiku voči Slovákom prostredníctvom kultúrnej a osvetovej činnosti v slovenskej reči. Jej tajomníkom bol Michal Žilinský.
Keď zakázanej MS chceli roku 1885 prevziať zhabaný majetok, múzeum a miestnosti, vtedy napriek negatívnej úlohe, ktorú Michal Žilinský zohral v MTKE, pomohol v tom, že matičnú základinu neprebral - dostávala sa z nej len istú podporu a ďalej pomohol aj v tom, že boli potvrdené stanovy Muzeálnej slovenskej spoločnosti Andreja Kmeťa. V roku 1907 sa zase zaslúžil o vrátenie podstatnej časti kníh a rukopisných materiálov zo zhabaného majetku Matice slovenskej. Už v roku 1895 sa stretol Andrej Kmeť s M. Žilinským a dohodli sa na postupe, čo ocenil aj Jozef Škultéty, ktorý o ňom napísal: „Bez jeho pomoci, možno povedať, neboli by sme mali Muzeálnej slovenskej spoločnosti“ (Kmeť 2004:193,194). V čase útokov na Štefana Koreňa pre jeho slovenské presvedčenie, jazyk a literatúru ho M. Žilinský ako jeho bývalý sarvašský žiak zastával a úspešne ochraňoval. V čase, keď bol Žilinský 
dozorcom banského evanjelického dištriktu, pochvalne sa o ňom zmienil maďarskými úradmi a cirkevnou vrchnosťou prenasledovaný a trestaný kovačický farár Ján Čaplovič, ktorý ho po svojej voľbe v roku 1904 v Budapešti navštívil a poďakoval sa mu za spravodlivý priebeh jeho voľby za kovačického farára. Vo svojich pamätiach zaznamenal a jeho syn potom v roku 1928 v prvej kovačickej monografii okrem iného o otcovej mienke o Žilinskom uviedol „Michal Žilinský bol zriedkavo krásnym zjavom v ev. a. v. cirkvi bývalého Uhorska. Záujem evanjelickej cirkvi a spravodlivosť nikdy nestrácal z očí a vždy neohrozene vystupoval proti každej nezákonnosti v cirkvi“ (Čaplovič 1928:206).
Historik, politik, autor životopisov, monografií, knižných diel a štúdií z cirkevných a všeobecných dejín Michal Žilinský bol roku 1906 vyznamenaný stredným krížom Leopoldovho radu. Zomrel 4. októbra 1925 v Budapešti, pochovaný je v Békešskej Čabe.
Ján Jančovic
Fotografie:
autor a archív autora
Pramene a literatúra:
Čaplovič. J.: Dejiny slovenského evanjelického a.v. cirkevného zboru. Kovačica, 1928.
Kmeť, M.: Dejepis mestečka Sarvaš a(opis jeho súčasných pomerov od Michala Žilinského. Doslov. Békéscsaba - Békešská Čaba, 2004. (České znenie v preklade M. Kmeťa do slovenčiny).
Slovenský biografický slovník, VI. zväzok T-Ž, s. 472-473.
