pon11252024

Posledná aktualizácianed, 24 nov 2024 10am

Exkurz do pamäti presídlenca

Hrsť spomienok Michala Svoreňa z KolárovaDívať sa dopredu a vziať si ponaučenie z toho, čo je za nami„Jaj, čo nás v tej Slovenskej len čaká...”Z takmer čisto slovenskej dediny Pitvaroš nás presťahovali síce na Slovensko, ale do maďarskej dediny.Akýže kulak, keď môj otec po celý život hrdlačil na cudzom...

Hrsť spomienok Michala Svoreňa z Kolárova

Najprv nazrime trochu do dejepisu s pomocou pohľadu novinára Paula Lendvaiho. Začnime tým, že ako to vlastne ešte v 18. storočí v Karpatskej kotline vyzeralo. Vtedy ešte začiatkom storočia celá východná časť dnešného Maďarska od Győru cez Pešť, Vacov, Debrecín, Košice, Užhorod, Tokaj, Segedín až po Belehrad patrila do tzv. Tureckého Uhorska a až víťazstvá Habsburských cisárskych vojsk v bitke pri Viedni, Moháči, ale najmä pri Zente na rieke Tisa, kde porazil hlavný veliteľ cisárskych vojsk v Uhorsku Eugen Savojský Osmanov a jeho víťazstvo bolo dôležitým predpokladom mierového urovnania v tejto časti Európy. V r. 1717 vyhnal princ Eugen Savojský Turkov aj z Belehradu a následne Mierom v Požarevci odstúpila Osmanská ríša Rakúsku celý Temešský Banát, pohraničné územie v severnej Bosne, Severné Srbsko s Belehradom a tzv. Malé Valašsko, čím dosiahla Habsburská ríša v tomto období svoj najväčší rozmach. Potom sa už valili na Turkov jedna pohroma za druhou. Po zničení tureckého loďstva v júli 1770 pri ostrove Chios v Egejskom mori ruským loďstvom sa už Osmanská ríša nespamätala. Tu je vhodné poznamenať, že vo vojsku Eugena Savojského nebojovali vtedy len Rakúšania, ale pravdaže aj Maďari, Slováci a aj ostatné národy Rakúsko-Uhorska a všetci bojovali za oslobodenie svojej vlasti spod tureckej nadvlády. Pritom, samozrejme, neexistuje žiadna štatistika, že akej krvi sa prelialo za slobodné Uhorsko (alebo ak chcete Maďarsko) viac, či maďarskej, alebo slovanskej, či nebodaj slovenskej. Dnes je to už pravdaže jedno, dôležité bolo to oslobodenie vlasti spod tureckej nadvlády. Dnes je dôležité dívať sa radšej dopredu a z toho, čo je za nami si vziať ponaučenie.

V r. 1785 cisár Jozef II. zrušil nevoľníctvo aj v Uhorsku - napriek odporu uhorskej šľachty (v Rakúsku a Čechách bolo nevoľníctvo zrušené už v r. 1781), čím sa začala podstatná zmena spôsobu života i pre pospolitý ľud, ktorému aj v Uhorsku svitla nádej, že už konečne bude môcť pracovať vo svoj prospech a nielen na pánov. Toľko hádam na úvod z dejín stačí.

Pravdepodobne aj týmto obdobím uhorských dejín bol inšpirovaný veľký maďarský básnik so slovenskými koreňmi Sándor Petőfi, keď napísal v revolučných rokoch 19. storočia známu vlasteneckú báseň so slovami „A magyarok istenére / Esküszünk, / Esküszünk, hogy rabok tovább / Nem leszünk!” a myslel tým vtedy podriadenosť Maďarov rakúskej vládnej moci. Táto báseň pretrvávala ako motto osláv revolučných dní rokov meruôsmych celé 20. storočie a pretrvala až do dnešných dní už 21. storočia. Je to tak v poriadku, hoci po stredovekom poddanstve a národnostnom útlaku slovanských národov začiatkom 20. storočia sa žiadalo nejednému Slovanovi v Uhorsku báseň trochu modifikovať na: „A Szlávok istenére / Esküszünk, / Esküszünk, hogy rabok soha többé senkinek / Nem leszünk!” a veľmi pravdepodobne by bol takúto úpravu schválil aj sám Petőfi - už len preto, že jeho pôvodné meno bolo Alexander Petrovič a rodičov mal Slovákov a tak ako ho svojho času iritoval útlak svoren02maďarského národa, rovnako by bol vystupoval aj proti útlaku Slovanov v rokoch predchádzajúcich 1. svetovej vojne v Uhorsku, alebo ako niektorí Maďari hovoria vo veľkom Maďarsku. Veľkí básnici totiž vždy vystupovali proti krivdám na ľuďoch vo všeobecnosti, lebo veľkí básnici neboli nikdy šovinistami. Pri prísnom pohľade i historikov vynikne ako zrejmé pozadie i rozparcelovanie Uhorska (veľkého Maďarska) po 1. svetovej vojne dohodami z Trianonu najmä ako dôsledok necitlivej, ba až arogantnej národnostnej politiky neznášanlivými maďarskými politikmi toho obdobia, takže slovanské národy Uhorska boli prinútené prestať považovať Uhorsko aj za svoju vlasť a jeho rozdelenie medzi nástupnícke štáty vlastne privítali, hoci Uhorsko dávno považovali za svoju vlasť. Svedčí o tom aj výrok Andreja Hlinku v r. 1919 na mierovej konferencii v Paríži „Extra Hungariam non est vita”, čo historici prekladajú ako „Mimo Uhorska niet pre nás života” a jedným dychom dodáva: „Pamätajte na tieto slová.” Zrejme tu pramení aj isté Hlinkovo sklamanie po založení spoločného štátu Čechov a Slovákov. Takto sa vlastne neznášanlivá národnostná politika uhorského predsedu vlády Kálmána Tisu stala prapôvodnou príčinou rozbitia Uhorska po 1. svetovej vojne. S tým už nenarobia nič ani novodobí šovinisti v Maďarsku, ktorí plačú za veľkým Maďarskom. Sú to však často slzy veľmi falošné, bez uznania faktu, že už nikdy v budúcnosti nechcú robiť otrokov, ba ani poddaných nie ani Slovania v Karpatskej kotline. Takže aktualizácia Petőfiho vlasteneckej básne z rokov meruôsmych 19. storočia má svoje dejinné opodstatnenie.

Dnes je to už viac ako šesťdesiat rokov, čo sa po druhej svetovej vojne uskutočnila vraj dobrovoľná vzájomná výmena obyvateľov medzi ČSR a Maďarskom. Vtedajší mocní chceli dať akcii istú logiku tým, že na Slovensko sa mali presídliť z Maďarska slovenské rodiny a ako kompenzácia do Maďarska sa mali presídliť zo Slovenska maďarské rodiny, ktoré žili na južnom Slovensku neraz už stáročia. Avšak aj slovenské rodiny už žili vyše dvesto rokov v juhovýchodnej oblasti Maďarska, ktoré sa tam dostali po tureckých vojnách, kedy bolo treba osídliť vyľudnené pustatiny dolného Uhorska, kam vtedajší maďarskí občania pre nehostinnosť tých pustatín nemali záujem ísť žiť a pracovať, takže vtedajší páni asi v polovičke 18. storočia nahovárali Slovákov z Horného Uhorska (terajšie Slovensko), aby sa presídlili do týchto nových oblastí, uvoľnených po tureckých vojnách a sľubovali im hory-doly. Mnohých Slovákov nebolo treba dlho presviedčať, veď doma mali iba biedu a bez majetku darmo mali aj čerstvo nadobudnutú slobodu po zrušení nevoľníctva, lebo veď sloboda sa jesť nedá. Aby sa sloboda dala zužitkovať v prospech človeka, na to musí mať človek podmienky pre slušný život a tie sa na Dolnej zemi ukazovali sľubné i keď sa tam malo žiť a pracovať na mokradiach, o ktoré maďarské obyvateľstvo Uhorska nemalo záujem. Nuž tvrdej práce sa Slováci nebáli, na tú boli zvyknutí po generáciách života v poddanstve, či nevoľníctve. Osídlením aj nehostinnej pustatiny mohli iba získať, lebo sa im zdalo, že konečne budú môcť pracovať hlavne vo svoj prospech a v prospech svojej rodiny. Vtedy vzniklo rozsiahle slovenské osídlenie východnej časti dnešného Maďarska, kde vznikli slovenské osady Poľný Berinčok (Mezőberény), Békešská Čaba, Slovenský Komlóš (Tótkomlós), Arad, Pitvaroš a mnohé ďalšie. Novým osadníkom sa nežilo ľahko, ale postupne tu zapúšťali svoje korene a pracovali na prospech nielen svojich rodín, ale aj svojej vlasti, ktorej slúžili aj v armáde a neraz zneužití v mene pochybných cieľov aj bojovali a prichádzali i o svoje životy. Napríklad aj na ruskom fronte cez 2. svetovú vojnu, kde sa aj brat môjho otca, báči Paľo dostal do ruského zajatia a po vojne sa vrátil domov, na Pitvaroš vlastne už len umrieť. Narukoval ako 90-kilový zdravý a dobre stavaný, vyšportovaný maďarský rendőr (policajt) a vrátil sa domov ako 45-kilová troska pripravená zomrieť. V tom ruskom zajatí si iste musel „užiť” svoje, lebo ešte aj na smrteľnej posteli opakoval neustále slová: „Rusovi nikdy neverte”. My sme sa o tom mali možnosť presvedčiť vlastne svoren03onedlho - v r. 1956 a 1968.

Môj otec sa takémuto osudu vyhol len vďaka svojmu sedliackemu rozumu a náhode, lebo po narukovaní do maďarskej armády si úmyselne vyfasoval o číslo menšie čižmy, ktoré mu počas krátkeho výcviku a dlhých pochodov otlačili nohy do krvava, takže ledva na nich stál. Nuž a čože na fronte s vojakom, ktorý ledva stojí na nohách. Miesto na front, šup s ním domov, nech sa vylieči za svoje, aby to štát veľa nestálo. Vtedy sme už doma boli štyri deti a otec čakal len na to, kedy sa vráti domov. Vôbec netúžil bojovať na fronte za pochybné cudzie záujmy. Potom už udalosti na fronte nabrali rýchly spád, takže na môjho otca už rad neprišiel a bol doma s rodinou až do konca vojny, kedy vzal lákavú ponuku prenajať si hospodárstvo na samote neďaleko mesta Makó, ktoré bolo majetkom tamojšej okresnej nemocnice, ktorá svoje náklady kryla aj prenajímaním malých hospodárstiev tzv. tanya do árendy, čo bolo na tie časy iste veľmi múdrym opatrením. Otec na tejto samote nemal žiadneho šéfa, ktorý by mu bol rozkazoval, čo má robiť, kedy má orať, kedy siať a kedy zbierať úrodu. To všetko sa musel naučiť robiť sám, takže vlastne tu sa z neho stal skúsený gazda, ktorý na gazdovstve vždy vie, čo má robiť, aby mu dostatočne vynášalo, lebo popri odovzdávaní dohodnutej časti výnosu hospodárstva majiteľovi (nemocnici) muselo zostať dosť ešte aj pre jeho rodinu.

O vojne sme vedeli na tej samote iba z otcovho počúvania správ kryštálkou, keď sa mu podarilo na nej vyladiť Londýn po slovensky, alebo po maďarsky, ale aj podľa vysoko letiacich anglických lietadiel, ktoré si, našťastie, svoj bombový náklad šetrili na známejšie ciele a určite nemali v úmysle ich vyplytvať na náš bohom zabudnutý kraj. O konci vojny sme sa dozvedeli podľa hrmotu ruských tankov, ktoré šli na sever po neďalekej Igášskej ceste od mesta Makó smerom na Földeák a Orošházu a aj podľa toho, že sa raz u nás na samote objavili traja ruskí vojaci s konským povozom a silou-mocou si chceli nabrať do voza klasovú kukuricu do zásoby pre koníka zo zavretej sušiarne. Darmo sa im otec s mamkou snažili vyhovoriť, že kukurica nie je naša a majiteľom nie je žiadny buržuj, ale nemocnica, ktorá lieči aj chudobných nemocných. Otvorili dvere sušiarne a nabrali si koľko chceli. Podľa ich názoru bola aj nemocnica buržujom, keď mala toľko kukurice. Nie, žiadne nepríjemnosti sme preto nemali, veď kukurica bola po odovzdaní povinnej časti nemocnici už naša a tých Rusov chceli rodičia iba odhovoriť od rabovania, ale márne. Nuž a my sme ani zdanlivo na buržujov nevyzerali, hoci na paláši (povale) nám viseli klobásky a boky údenej slaniny, o ktorú sa s nami ruskí vojaci podelili tiež. Aj tak to boli dobráci, lebo nám nevzali všetko. Zostalo nám ešte dosť až do konca vojny, ba ušlo sa ešte aj bandám Horthyho fašistov (nyilasi), ktorí v našom kraji koncom vojny rabovali poživeň u pracovitých sedliakov, ktorí sa vedia vynájsť aj cez vojnu, aby mali čo jesť. Ubrániť sme sa tomu rabovaniu pravdaže nevedeli, veď tí nyilasi mali zbrane a môj otec mal len holé ruky. Vtedy tí Horthyho fašisti sa s obľubou prezentovali peknou vlasteneckou pesničkou „Föl, föl vitézek, a csatára!...”, ktorú ukradli uhorským vlastencom z rokov meruôsmych 19. storočia a dokonca sa tí nyilasi navzájom aj drzo oslovovali slovom vitézi, teda po slovensky víťazi, čo tak isto ukradli vlastencom z rokov meruôsmych.. Môj otec mal však pre nich iba posmešné slovo „viťúzi” a pár dní po tej rabovačke u nás si už pri svojich prácach okolo domu pospevoval posmešne na adresu zlodejských viťúzov, že: „Föl, föl vitézek a padlásra, paraszt szalonna oldalára”. Môj otec už bol raz taký, že si rád robil posmešky z bezcharakternosti tých práve mocných za každého režimu a nezabudol na to ani neskoršie na Slovensku, kedy na hoci aj v televízii počutý pozdrav „Česť práci” vždy dodal „A robote pokoj”. Tým pozdravom sa po novom zdravili aj niektorí komunisti v dedine a tých môj otec väčšinou dobre poznal ako menej pracovitých ľudí, ktorým sa ani na ich vlastnom gazdovstve pre ich lenivosť neveľmi darilo. Takže, robote pokoj! Nyilasi sa mu mali pripomenúť v ešte negatívnejších súvislostiach aj neskoršie, po presídlení na Slovensko, kedy zakladanie JRD vo Veľkej Mači (kam nás presídlili z Maďarska) riadil komunista okresného formátu, akýsi Ernő Rózsa. Cez vojnu známy v okolí Galanty ako veľký nyilas, ktorý v závere vojny prezieravo vymenil kabát za červené sako. Dal sa ku komunistom a robil ľuďom v okolí Galanty naďalej zle. Zviditeľnil sa dokonca ešte aj v r. 1968, kedy na dvore okresnej knižnice v Galante urobil vatru zo slovenských kníh. Skrátka, taký nezničiteľný svoren04fašisto-komunista.

Takto spokojne prešiel okolo našej samoty front, na ktorom inde umierali tisíce ľudí. Po prechode frontu šiel raz otec nakosiť trávu pre kravy do jarku vedľa cesty, po ktorej pred pár dňami prešlo vojsko z Makó na sever. Tráva tam rástla veľmi pekná a kravičky sa jej vždy potešili. Ja som mal vtedy len 6 rokov a na kosenie som bol ešte malý. Tak som sa len tak hral v jarku vedľa cesty. Pri hre som otvoril v jarku objavenú drevenú debničku natretú na zeleno, ktorá tam zostala po presúvajúcom sa vojsku a začal som z nej vykladať akési ťažké kovové podlhovasté predmety s plechovými krídelkami na jednom konci. Drevená debnička sa mi veľmi zapáčila, hoci obsah bol nezaujímavý a hneď som aj vedel, že by sa debnička celkom iste hodila apovkovi, ako som môjho otca volal, na rôzne náradie, ktorého mal okolo domu dosť a schovával ho len tak po oknách v dome, či maštali. Aké však bolo moje prekvapenie, keď mi otec miesto poďakovania za debničku vyťal poriadne zaucho, ktoré ma až posadilo do trávy. Až neskoršie som si uvedomil, že mi vtedy vlastne otec tým zauchom zachránil život. Veď keby mi vtedy bol v rukách ten mínometný granát vybuchol, tak by som už celkom iste nikdy v živote žiadne lotrovstvo nebol vymyslel. Každý nemal takéto šťastie na život zachraňujúce zauchá, lebo o pár dní sme sa dozvedeli, že neďaleko od našej samoty mína zabila dvoch zvedavých mládencov, ktorí ju chceli rozobrať a pozrieť sa jej dovnútra, že čo zaujímavého tam skrýva.

Z tohto obdobia si pamätám ešte jednu príhodu - ako ma otec chcel pripraviť na sedliacky život. Vždy som mu závidel ako sa vedel zahnať kosou a zostával po ňom hladko vykosený rad a tráva bola pekne uložená po ľavej strane tej vykosenej plochy. Raz mi teda po mojom dobiedzaní otec zmajstroval zo starej zlomenej kosy „detskú kosu” s krátkym poriskom, aby mi kosa akurát dočiahla na zem, keď sa zohnem v páse. Samozrejme, po zhotovení som ju šiel hneď vyskúšať na trávnik za domom a nepočkal som ani na apovku. Po chvíľke „kosenia”, či skôr zaháňania sa kosou som usúdil, že kosa je asi tupá, keď po mojom „kosení” nezostáva tak pekne pokosená plocha ako za apovkom. Kosa je teda asi tupá a treba jej „napraviť” ostrie. Vybral som z plechového čachora oslu, kosu oprel o zem, napľul na oslu, dlaňou ľavej ruky som pridržiaval kosu o zem a pravou rukou som ťahavými pohybmi, ako som to odpozeral od otca, brúsil ostrie oceľovej kosy. Urobil som možno tri-štyri pohyby oslou v ruke, keď mi osla vypadla z ruky a ešte zotrvačnosťou som potiahol po ostrí aj dlaňou pravej ruky, čo samozrejme malo za následok hlbokú reznú ranu na dlani. Okamžite som sa pustil do obrovského náreku, veď sa mi z ruky valila krv potokom. Keď ma uvideli „mamovka”, tak najprv začali vyčítať apovkovi, že či máme málo trápenia, keď ešte aj chlapca nechá robiť takú robotu, hoci ju určite nevládze robiť. „Nech sa chlapec učí, ešte to bude potrebovať” - mali apovka odpoveď hneď naporúdzi. Lenže rana mi krvácala a ja som reval akoby ma na nože brali, tak ju bolo treba ošetriť. Kdeže doktor! Za doktorom bolo nielenže veľmi ďaleko, ale luxus lekára si ľudia v našom postavení mohli dovoliť až keď už bolo naozaj veľmi zle a šlo o život. Mamovka našli v skrini kus bieleho plátna, odstrihli z neho úzky pásik, ktorým mi ranu obviazali. Pred obviazaním mi však ranu starostlivo vyumývali octom a aby sa mi náhodou rana „nezapálila”, tak mi pred obviazaním ešte priložili na ranu plátok bravčovej slaniny nasiaknutej octom. Samozrejme, že to veľmi štípalo a ja som reval väčšmi ako pri porezaní, ale rana sa mi po pár týždňoch veľmi pekne zahojila, či „vystrábila”, ako povedali mamovka a aj apovka, dokonca po dlhšom čase sa mi stratila aj jazva. Už nikdy viacej ma otec nezaúčal do tajov sedliackeho remesla podobným spôsobom a vlastne som to ani nepotreboval, lebo som nepokračoval v otcových šľapajach, ale ako pätnásťročný som sa šiel učiť zámočnícke remeslo do lodeníc v Komárne a neskoršie som pracoval ako strojník na námorných lodiach, s ktorými som až do odchodu na dôchodok preplával - ako sa vraví - „celý svet”, dokonca na dátumovej čiare som niekoľkokrát určité dni aj preskočil a iné zas mal dvakrát.

To však bolo až neskoršie, keď sme už bývali na Slovensku a po epizóde s mojou triednou pani učiteľkou v ôsmej triede, ktorá raz prišla orodovať za mňa k nám domov, aby ma rodičia dali študovať ďalej, že mám celkom slušný sloh a raz by vraj mohol byť zo mňa azda celkom dobrý novinár. Môj otec si, pravda, prečítal každý deň noviny a neraz si z nostalgie kúpil aj noviny v maďarskom jazyku, ktoré na Slovensku vychádzali (Új Szó, či Szabad Földműves), lebo maďarské písané slovo mu bolo blízke, ale veľmi rýchlo zistil, že slovenské, ale i maďarské noviny vlastne nepíšu pravdu o ťažkom živote robotného človeka na dedine a klamú aj o zakladaní družstiev, tak mal veľmi negatívny názor na novinárov pod nie presnou domnienkou, že to klamú novinári. Preto sa mu ani nečudujem, že keď vtedy k nám prišla orodovať moja dobrá triedna pani učiteľka Myjavcová zo Sládkovičova, aby ma dali študovať rodičia ďalej, že by raz mohol byť zo mňa možno aj dobrý novinár, tak môj otec ukončil jej návštevu slovami: „Môj syn nebude klamať národ”. Potom som sa prihlásil do učenia v lodeniciach Komárno, kde som sa vyučil za lodného svoren05montéra, čo je čosi ako zámočník - na moju a iste aj otcovu spokojnosť.

Po skončení vojny začali po našom kraji v Maďarsku chodiť všelijakí agitátori, ktorí presviedčali apovku s mamovkou, aby sa ako Slováci prihlásili k presídleniu na Slovensko, že im bude na Slovensku lepšie ako v Maďarsku. Otcovi sa zo začiatku táto myšlienka nie veľmi páčila, veď v tom kraji sa mu darilo a na Pitvaroši a blízkom Alberte mal všetkých svojich súrodencov a ostatných príbuzných, či priateľov. Rovnako na tom boli aj mamovka, za slobodna Anna Gyorgyai. Keď však otec zistil, že sa na presídlenie na Slovensko prihlásil skoro celý Pitvaroš a agitátori mu povedali vážny argument, že „Mišo, rozhodni sa slobodne sám a choď radšej teraz s celou rodinou. Môžeš si vziať aj trochu majetku, obidve kravy a aj koníka, alebo pôjdeš o dva týždne iba s dvadsaťkilovým čomagom a sám. Tak si slobodne vyber čo bude pre teba a tvoju rodinu lepšie.” Otec s mamkou porozmýšľali a po niekoľkých bezsenných nociach sa „slobodne” rozhodli, že teda pôjdu radšej teraz a pôjdeme všetci. Veruže to nebolo rozhodnutie ľahké, lebo tým rozhodnutím sme vlastne všetci prišli o našu rodnú dedinu a aj zem. Mamovka veru nejednu noc preplakali, že „Jaj, čo nás v tej Slovenskej len čaká”. Aj keď sme tým presídlením na Slovensko všetci získali novú vlasť, hoci sa k nám od začiatku chovala dosť macošsky.

Možno by rodičov boli nahnali do „kolchozu” aj v Maďarsku, ale snáď ľudskejším spôsobom ako to urobil potom na Slovensku už spomínaný Ernő Rózsa z Galanty. To, pravda, vtedy ešte netušil nikto. Zo samotnej cesty vlakom si toho už dnes veľa nepamätám. Vari iba toľko, že v nákladnom vagóne sme mali na podlahe položené „strožliaky”, alebo ak chcete spisovnejšie slamníky, na ktorých sme väčšinu cesty prespali. Mali sme vlastne spací vagón ako páni. Veľmi sa mi rátalo, keď pri občasných zastaveniach vlaku ma brali apovka so sebou, aby sme skontrolovali, napojili a nakŕmili domáce zvieratá, ktoré sa viezli, samozrejme, v inom vagóne ako my. Takto s nami prešli na Slovensko aj náš sivý koník Baba a aj kravičky Milka a Borča, ba aj náš čierny psík Pici. Pri zastávke na stanici Párkány (Štúrovo) všetci hovorili, že už sme na Slovensku. Boli sme už naozaj na Slovensku a po pár hodinách ďalšej cesty vlak zastavil na stanici Sereď, kde sme po privítaní dychovkou a akýmisi pánmi v kravatách, medzi ktorými vraj bol aj dr. G. Husák, prestúpili do vojenských nákladných áut, ktoré nás odviezli do susednej dediny Veľký Máčad (Veľká Mača), ktorú miestni obyvatelia poznali iba pod maďarským menom Nagy Mácséd. Veľmi rýchlo sme zistili, že nielen meno dediny je maďarské, ale takmer všetci jej obyvatelia, až na miestneho starostu Lieskovského, ktorý bol Slovák a veľkostatkára Buriana, ktorý bol Čech, sú všetci obyvatelia dediny Maďari, ktorí nielenže vedia veľmi málo po slovensky, ale navyše nehovoria dobre ani po maďarsky, lebo napr. v slovách slama a jablko miesto spisovného szalma a alma zaťahujú óma a szóma. Tak toto sa organizátorom nášho presídlenia vraj do slovenskej otčiny veľmi nepodarilo. Z takmer čisto slovenskej dediny Pitvaroš nás presťahovali síce na Slovensko, ale do maďarskej dediny. Možno ako satisfakciu nám onedlho premenovali dedinu na Veľká Mača, čo sa nám zas tiež veľmi nepozdávalo, lebo náš prirodzený cit pre slovenčinu nám hovoril, že keď už chceli meniť meno dediny na slovenské, tak mali dodržať isté pravidlá jazyka, podľa ktorých by podľa nás skôr bolo pasovalo Veľké Mača, alebo keď už, tak Veľká Mačka, hoci maďarský výraz Mácséd nemá nič spoločné s mačkami. Avšak zvykli sme si, veď naši predkovia si museli zvyknúť pred dvesto rokmi v maďarskom prostredí tiež a oni po maďarsky hneď ani nevedeli. My sme boli vo výhode, pretože my sme už maďarský jazyk ako-tak ovládali a naši rodičia dokonca spisovne slovom i písmom, veď maďarčinu mali v škole povinnú.

Bol by som ju mal aj ja, veď na tej samote asi 10 km od mesta Makó som začal chodiť do školy v r. 1946 aj ja, mal som už predsa 6 rokov. Pravdaže, do školy maďarskej, keď iná tam nebola a ono je to vlastne jedno, či sa človek naučí písať a čítať písmená latinskej abecedy po slovensky, či po maďarsky, alebo počítať, veď násobilka je taká istá po maďarsky ako po slovensky. Ja som mal pravda trochu sťažený štart v škole, pretože ja som pani učiteľke veľmi málo rozumel, keď u nás doma sme sa rozprávali po slovensky. Pani učiteľku sme mali mladú a asi ani ona nebola nadšená učiť v jednotriedke na samote sedliacke deti bez možnosti styku s ľuďmi na jej úrovni. Ani sa jej nemožno čudovať, že si občas rada obrátila do seba pohárik pálenky, ktorú sem-tam dostala od sedliakov za to, že učí ich deti čítať, písať a počítať. Potom pripitá zas stvárala vývrtky aj ona, ale deti jej to radi tolerovali, aspoň ich menej naháňala do učenia. Pamätám sa, že raz v takomto opojení zmyslov nám povedala, že sme všetci veľkými hlupákmi a ona sa zbytočne snaží nás čosi naučiť, lebo aj tak všetci zostaneme sedliakmi a ako hlúpy sedliaci aj pomrieme a že teda zajtra už ani nemusíme prísť do školy. (Iste sme ju vtedy museli čímsi poriadne vytočiť). Ja som sa hneď veľmi potešil nečakanému voľnu, ale na druhý deň som v škole chýbal len ja, lebo ostatné deti už vedeli, že tieto slová pani učiteľky nemajú brať doslova a ako naschvál chýbala vtedy na vyučovaní pre prechladnutie aj moja staršia sestra Anka, ktorá po maďarsky už vedela dobre a bola by iste pochopila ako to pani učiteľka s tým voľnom myslí a do školy by som bol šiel aj ja. Najbližšie teda pani učiteľka chcela odo mňa písomné ospravedlnenie od rodičov, že prečo som chýbal na vyučovaní. Ja som však žiadne nemal a musel som jej sľúbiť, že ho najbližšie prinesiem. Doma som rodičom po pravde všetko rozpovedal, tak mi otec napísal ospravedlnenie podľa toho ako som to ja doma zreferoval. Mohol, pravda, napísať, že som bol chorý, ale klamať a ešte k tomu na papieri, to by on nebol urobil nikdy ani pre vznešenejšie účely. Pani učiteľka si to prečítala a tak sa na mňa vtedy nahnevala, že cez prestávku sa jej trstenica dokonca polámala na mojom zadku. Aby som si vraj zapamätal, že v živote sa klamať nemá a k pánom musím byť vždy zdvorilý. Pravda, dnes už, keď som zdravo prekročil sedemdesiatku, musím tej milej pani učiteľke dať v jednom za pravdu, hoci už naozaj nezomriem ako sedliak, že s tou hlúposťou takmer aj mala pravdu. Čím som totiž starší, tým lepšie vidím, že ako veľa toho ešte neviem a veľmi pravdepodobne nikdy ani vedieť nebudem, takže pri prísnom posúdení vlastne aj zomriem tak trochu ako „hlupák” a teda v svoren06konečnom dôsledku bude mať tá dobrá pani učiteľka čiastočne aj pravdu.

Moji rodičia po celý život, samozrejme, používali násobilku len v maďarčine, takže čokoľvek ak mali porátať, bola im bližšia maďarčina aj po presídlení na Slovensko. Po slovensky sa násobilku nenaučili nikdy a ani im to do smrti nechýbalo. Rodinné financie mali u nás pod palcom vždy mamovka a veruže museli vedieť veľmi dobre rátať, aby sme vždy celá rodina mali o svoje potreby postarané. Apovka do krčmy hádam neodniesli za celý svoj život ani korunu a aj fajčenie mali vždy to najlacnejšie. Najprv si na Slovensku šúľali cigarety z fajkového tabaku zn. Taras Buľba a iba na väčšie sviatky si dovolili kúpiť hotové cigarety Detva. Aj to bol pokrok oproti rokom vojny, kedy si sám krájali tabak z vlastnoručne dopestovaného v kukuričnom poli na samote v Maďarsku. Medzi kukuricou totiž z diaľky tabak nemohli zbadať nijakí financi a cez vojnu mali lietadlá iný program ako hľadanie nelegálne pestovaného tabaku sedliakmi. Veľmi sme nevyskakovali ani my ostatní a pamätám sa napríklad, že raz prišlo do Veľkej Mače putovné kino a premietali ruský rozprávkový film Čarodej Kara-mor, na ktorý sa tešili všetci moji spolužiaci, lebo vraj vstupné bude len jednu korunu a film je výborný. Tú korunu každý z nich mal už dávno našetrenú. Moje úspory však takúto sumu vedeli dosiahnuť iba tesne po Vianociach, či Veľkej noci, kedy sme si pár drobných vyspievali, alebo vyoblievali, lebo u nás evanjelikov sa na Veľkú noc nešibalo, ale „oblievalo” a akúsi korunku sme vždy dostali. Veľmi som však chcel ten film vidieť už len preto, aby som nebol zaostalejší ako moji kamaráti. Po veľkom nadýchnutí sa som teda šiel poprosiť mamovku, či by som mohol dostať jednu korunu do kina na film. Mamovka síce nevedeli čo je to kino, alebo film, ale dovtedy ani ja nie. Najprv som si musel vypočuť prednášku o tom ako ťažko sa musí robiť na peniaze a ja ešte neviem zarobiť nič, ale už by som míňal. Mamovka však mali pochopenie aj pre slabosti svojich detí a tak po sľube, že sa budem v škole dobre učiť a nosiť domov iba dobré známky, že budem doma pomáhať a bez rečí budem chodiť pásť husi aj kravy, ba budem aj „zetke” vyberať, som tú korunu dostal. Sľúbil som aj „zetke” vyberať, čo bola práca, ktorú som doma zo všetkých prác miloval najmenej. Bolo totiž treba povyberať z jaslí všetky zbytky po kravami obžratom kukuričnom kôroví a tieto obhryzené stonky na dvore úhľadne poukladať vedľa seba do snopov a zarovnávať podľa hrubších sekaných koncov spolu. Snopy potom poviazať a poukladať úhľadne do okrúhleho stohu, ktorý niekedy vedel vyrásť na dvore aj do päťmetrovej výšky, či aj viac. Bola to činnosť veľmi jednotvárna až primitívna, pri ktorej nebolo treba veľa rozmýšľať a takú prácu som ja nikdy neobľuboval. Okolo domu však bolo treba robiť aj takéto práce. V zime sme potom tieto „zetke” používali ako kurivo do pece, alebo aj v lete, keď bolo treba pec vykúriť kvôli pečeniu chleba, či iných dobrôt, čo naša mamka ovládali veľmi dobre. Ani sme o tom nerozmýšľali a správali sme sa dnešným jazykom povedané „vysoko ekologicky”, lebo sme spracovali v hospodárstve každý odpad.

Pred večerom som sa už aj ja tlačil s mojimi kamarátmi s korunou v ruke na chodbe základnej školy pred učebňou, kde sa malo premietať. Aké však bolo moje prekvapenie, keď pri vyberaní vstupného chceli odo mňa nie jednu korunu, ale dve, lebo vraj film je farebný a poslali ma domov, aby som si vypýtal ešte jednu korunu. Rada to bola dobrá, ale v mojich očiach nerealizovateľná. Nevedel som si totiž ani predstaviť, čo ešte by som mohol mamovke sľúbiť, že budem ešte robiť, keď ja som vlastne už všetko sľúbil za tú jednu korunu a bol som veľmi prekvapený, že som ju vôbec dostal. Zdalo sa mi nehoráznou drzosťou odvážiť sa ísť pýtať si domov ešte jednu korunu, keď ja navyše ešte ani neviem peniaze zarábať. Vtedy som to vzdal a do triedy, kde sa premietalo som nešiel. Miesto pýtania ďalšej korunky som vyšiel von z budovy školy a čakal som na ulici pod oknami triedy na začiatok premietania. Sluch som v tom čase mal ešte bezchybný, takže som sledoval dej filmu iba podľa zvuku vonku pod oknom triedy, kde sa premietalo a predstaviť si zlého čarodeja zas až tak veľkým problémom nebolo. Po filme vyšli aj bohatší kamaráti von ku mne a nadchýnali sa ako bolo nakoniec so zlým čarodejom vybabrané. Ja som sa diskusie zúčastnil takmer plnohodnotne, lebo som predsa dej sledoval podľa zvuku a čo mi uniklo pod oknom, to som sa dozvedel od kamarátov po skončení premietania. Dokonca po filme som mal lepší pocit ako moji kamaráti, lebo mne zostala koruna vo vačku a oni museli pohľadať vo vačku na vstupné ešte aj druhú. Po príchode domov som však nevyužitú korunu poctivo vrátil mamovke, keď už som bol v tej hlúpej situácii, že som ešte nevedel peniaze zarábať. Možno som si z tejto príhody čosi do života aj zapamätal, lebo ani neskoršie, keď už som si vedel prácou zarobiť na moje potreby, som peniaze nikdy ľahkomyseľne nemíňal. Ten film som nevidel dodnes, hoci dnes by som už na vstupenku do kina celkom iste vedel z mojej penzie akosi naškrabať.

Našu rodinu po presídlení do Veľkej Mače umiestnili v rodinnom dome bývalého dedinského kováča, ktorý už bol presídlený do Maďarska, takže sa nám ušiel rodinný dom v centre dediny pri Obecnom úrade. Mali sme tri izby - prednú izbu, ktorá mala okná do ulice, za ňou bol pitvor a potom bola ešte jedna izba, ktorú sme pomenovali „zadná”. Pretože sa nám ušiel dom po dedinskom kováčovi, tak sme mali na dvore ešte jednu samostatnú stavbu susediacu s ulicou - kováčsku dielňu, ktorá bola kompletne vybavená vyhňou, mechmi, nákovou aj kováčskym náradím, ktoré nám však nebolo na nič, lebo môj otec síce občas potreboval aj kováčske služby, ale sám bol sedliakom a kováčske remeslo ovládal len veľmi povrchne ako každý sedliak, ale pritom sa bez neho neobišiel. Po pár rokoch sme kováčsku dielňu prebudovali na letnú kuchyňu na dvore, kde sme trávili čas väčšinu dňa po celý rok. Dostali sme dom v relatívne dobrom stave, ale keď nám začala vlhnúť jedna stena v zadnej izbe, tak otec už spokojný nebol, lebo na Pitvaroši zanechal rodinný dom, ktorý postavil iba pár rokov pred vojnou, takže bol vlastne úplne nový a celkom iste mu ešte nevlhli steny od základov. Podlahy v izbách sme, samozrejme, mali len z udupanej hliny, ale aspoň sme ich údržbu dôkladne poznali už z Maďarska. Vtedy sa ešte nevyrábali a ani nekupovali žiadne chemické prípravky na podlahy, nebol ešte Ajax, ani Alex a na bežnú údržbu našej udupanej podlahy stačilo zájsť do maštale a spoza koníka nazbierať do starého lavóra pár buchiet, ktoré vypustil koník (koňacienka), rozrobiť s vodou, handru namáčať do tohto biologického roztoku a po pozametaní podlahy v izbe takto namočenou handrou vyutierať celú podlahu. Podlaha vyzerala rovnomerne čistá, rovnako tmavá (vtedy sa ešte lesklá podlaha „nenosila”) a v celej izbe bola príjemná sedliacka aróma, lebo sedliakovi aróma koníka bola vlastne vôňou. Takéto ošetrovanie podláh aspoň raz za týždeň sme volali „zašuchávaním”, ktoré robili mamovka, alebo moja staršia sestra Anka, lebo to bola ženská práca. Pri používaní toho konského prostriedku, samozrejme, gazdinkám nehrozili žiadne alergie ako z dnešných chemikálií. Tým však nechcem propagovať návrat k používaniu konského trusu pri ošetrovaní dnešných všelijakých plávajúcich, či svoren07mramorových podláh, lebo kde by sme nabrali toľko konského trusu?!

Takže sme si zvykli, hoci najťažšie sa zvykalo na miestny spôsob života. Totiž, že na dvore sme neboli samí. Za zadnou izbou ešte stavanie pokračovalo ďalej ďalšími dvomi izbami s pitvorom, kde bývala úplne cudzia rodina a za nimi podobne bývala ešte tretia rodina. Až po izbách poslednej rodiny na dvore boli hospodárske stavby ako chlievy, maštale, veľká stodola a potom sme mali ešte dosť rozľahlú ovocnú záhradu, ktorá sa končila až pri ceste, za ktorou bol už len Burianov majer s vilou a hospodárskymi stavbami, ktoré mu onedlho po založení JRD aj tak „znárodnili”. Tak toto bolo pre nás úplne cudzie, lebo na Pitvaroši bývala na jednom dvore vždy len jedna rodina. Na tento nový spôsob života sme si hádam zvykali najťažšie, hoci my sme bývali na dvore len tri rodiny, ale boli aj takí, kde na jednom dvore žilo spolu štyri- päť rodín, ale zvykli sme si, veď my sme mali tolerantnosť vari vrodenú v krvi, my sme nikdy nemali pánske, či povýšenecké maniere a apovka nás vždy vedeli zahriaknuť, keď sa nám ako deťom možno niekedy aj oprávnene zdalo, že čosi vieme lepšie ako tí druhí.

Vážny problém nastal hneď po prvej noci strávenej v našom novom bydlisku, keď ako každé ráno bolo treba ísť najprv odľahčiť svojim vnútornostiam. Apovka vstávali vždy prvý z rodiny, aby najprv opatrili koníka Babu a kravičky Milku a Borču. Našťastie, neďaleko maštale bola vykopaná kruhová studňa, ktorá mala steny vyložené pálenými tehlami a vedro s vodou sa vyťahovalo pomocou dreveného vahadla s protizávažím na druhom konci vahadla, čo sme z Maďarska už tiež poznali, takže som vedro vody vládal onedlho vytiahnuť zo studne aj ja sám, teda napojenie dobytka problémom nebolo. Hneď pred maštaľou bolo hnojisko, pri ktorom si otec v prvé ráno na Slovensku pohodlne uľavil po stojačky. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď o chvíľku zbadal susedku z dvora, ako vybehla na dvor, potom na hnojisko, vyhrnula si geceľu (sukňu), stiahla gate a hanba-nehanba v podrepe sa vymočila, ba zanechala aj kopček. Otec ju pozdravil „dobrô rano”, na čo mu ona odpovedala „jó reggelt”. Otcovi nerobilo problém odpovedať jej po maďarsky „Jó reggelt” a hneď sa ju po maďarsky opýtal, či oni nemajú záchod. Dozvedel sa novinku, že veru v dedine čosi takého nemá nikto, oni chodia na hnojisko. Aké bolo mamovkino prekvapenie, keď jej otec šiel vysvetliť, že sa asi bude musieť ísť ráno „ocediť” v podrepe na hnojisko. Mamovka hneď protestovali, že oni veru nikdy nebudú ukazovať na dvore holú riť a nech ide apovka hneď teraz postaviť drevený „budár”, aký sme mali na samote v Maďarsku. Takže otec ako prvú vážnu prácu mal na Slovensku postavenie drevenej latríny hneď za kováčskou dielňou, aby sme to nemali ďaleko ani v noci a aby sme nechodili ukazovať na dvor všetci holú riť. Mamovka aj tak v prvý deň na Slovensku sa museli uskromniť. Avšak miesto hnojiska odišli až úplne dozadu na koniec ovocnej záhrady, kde si našli patričné súkromie pod rozrasteným kríkom pri plote na medzi.

Ďalšou novinkou pre nás bolo, že nám prestali platiť maďarské peniaze, ktoré nám vymenili ešte na hraniciach v Párkányi (Štúrovo) za československé koruny. Otec sa vždy cítil byť Slovákom a nehanbil sa zato, hoci ho v živote neraz nazvali „Butatótom” a tak sa veľmi ani nenamáhal problémom ako utratiť na Slovensku naše prvé peniaze. Kúpil slovenskú zástavu, ktorej hneď v prvý deň sám zmajstroval drevenú žrď a na druhý deň ju hrdo vystrčil z vetracieho okienka na streche smerom do ulice a rozvinul. Pri kúpe zástavy u Žida v Seredi mal najväčší problém akú zástavu vlastne kúpiť, lebo on takú s trojuholníkom nechcel, lebo to vraj nie je slovenská zástava, ale česká. Nakoniec však obchodník kdesi vyhľadal aj bielo-modro-červenú zástavu s rovnými pruhmi, tak sa kúpa uskutočnila. Otcovi sa začalo na Slovensku dariť a onedlho si kúpil aj nutný pluh a sedliacky voz dostal od štátu ako všetci repatrianti, ktorí sa vtedy ľahko dali spoznať podľa rovnakých nových sedliackych vozov natretých na zeleno. Okrem voza mu repatriačná komisia pridelila v chotári obce aj necelých 5 hektárov ornej pôdy, ako náhradu za pôdu, ktorú nechal v Maďarsku. Hospodáril na nej ako vedel. A vedel veru veľmi dobre, lebo vynikajúcu skúsenosť získal počas hospodárenia na prenajatom nemocničnom majetku na samote u mesta Makó, kde si tiež všetky práce organizoval sám. Tam sa vlastne vyučil za vzorného gazdu. Vstával každý deň už pred svitaním a po prácach okolo domáceho hospodárstva na dvore ešte počas brieždenia zapriahal do voza a odchádzal na pole, kde bolo stále čo robiť. Počas žatvy koncom leta sa každý deň pred večerom, alebo skoro ráno ozývalo na dvore otcovo klepkanie na kosu, aby mu vydržala byť ostrá na druhý deň od rána až do večera. Počas žatvy sme po raňajkách celá rodina nasadli na sedliacky voz a odišli na pole. Apovka s mamovkou sa vždy pred prvým zaťatím kosou najprv pomodlili a až potom otec začal „vytínať” rad. Najmä mamovka boli silno veriacou evanjeličkou a dosť ťažko niesli skutočnosť, že v dedine je iba katolícky kostol, kde sú navyše bohoslužby iba maďarské. Rovnako ťažko niesli skutočnosť, že vo Veľkej Mači nemáme takmer žiadnych príbuzných, lebo rodinu apovkovho brata báči Jana presídlili do obce Veľké Úľany a tety Anky Bučanovej do Senca, čo od Veľkej Mače bolo vzdialené v oboch prípadoch vyše 20 km a autobus vtedy ešte medzi obcami nechodil a na vzácne návštevy museli apovka zapriahnuť do voza, či v zime do vlastnoručne zhlobených saní a aj tak sme rodinu boli navštíviť.

svoren08Ja som počas žatvy rozkladal povriesla pod snopy a staršia sestra Anka bola hrabáčkou, teda „zbierala hrste”, čo znamenalo pozbierať apovkom nakosené obilie drevenou kvakou v tvare veľkej jednotky a poukladať ho do snopov na povriesla. Keď sa apovka dokosili na koniec poľa, tak sme sa vracali na jeho začiatok, kde stál voz s priviazaným koníkom a cestou sme všetci viazali snopy. Pri voze sme sa napili vodu, ktorá bola v sklenenom opletenom „buťkoši” v tieni pod vozom a apovka šli vytínať ďalší „ratok”. Predpoludním bola jedna prestávka „na fruštik”, kedy sme si zjedli z domu prinesený mastný chlieb s cibuľou, alebo chlieb so slaninou, či klobásou. Obed sme mali veľmi podobný, lebo variť nemal kto, keď aj mamovka pracovali s nami pri žatve na poli. Odpoludnia, keď sa už schyľovalo k večeru, sme všetky snopy poukladali do krížov stredom poľa, apovka pohrabali celú skosenú plochu, aby ani klások nevyšiel navnivoč a po skosení celého poľa sa kríže zvážali domov na zadnú časť dvora, kde snopy počkali uložené do stohu, kým prišiel na nás rad a potiahli nám do dvora mláťačku poháňanú najprv parným strojom, neskoršie dieselovým motorom Slávia, alebo elektromotorom, lebo na rozdiel od Maďarska sme tu v dedine svietili elektrinou a až tesne pred založením družstva sa objavil v dedine americký traktor Fordson, ktorý mláťačku nielenže pritiahol na dvor, ale potom ju aj poháňal cez dlhý a široký plochý remeň. Zvážanie obilia z polí na dvor nebolo jednoduché, lebo jeden koník plne naložený voz po poli a poľných cestách nevládal sám utiahnuť. Keďže však apovka mali len jedného koňa, nášho sivka Babu, tak sa museli vždy dohodnúť s niekým z dediny kto mal tiež koňa, že si pri zvážaní obilia navzájom pomôžu a pozvážajú obilie dvomi koňmi najprv jednému, potom druhému (hovorilo sa tomu „spriahnutie sa”). Chlebík sme mali náš domáci z pšeničnej múky, ktorý raz za týždeň napiekli mamovka. V súvislosti s pečením chleba museli naši vyriešiť jeden veľký problém nedlho po prisťahovaní sa do Veľkej Mače. Mamovka vedeli napiecť veľmi dobrý chlebík, ale museli mať k tomu nielen múku a drevené korýtko na miesenie, ale samozrejme aj pec. V Maďarsku bola pec na pečenie chleba samozrejmou súčasťou každého domu, ale tu po dedinskom kováčovi nič také nezostalo, izby boli holé. Mamovka sa však hneď prvý deň dozvedeli od susediek, že všetci nosia upiecť chlieb k dedinskému pekárovi, ktorý mal svoju živnosť iba nejakých slabých sto metrov od nášho domu. Pretože sme doma pec nemali, tak najbližšie pečenie chleba mamovka absolvovali u pekára tiež. Hotové, vymiesené cesto sme odniesli v okrúhlych slamienkoch k pekárovi, ktorý ich na lopate doformoval na okrúhly tvar a na tej drevenej lopate potom „pousádzal” do vykúrenej pece. Pekár mamovku pochválil, že aké perfektné cesto na chlieb urobila, lebo vraj od miestnych domácich gazdiniek mu cesto neraz steká z lopaty pod nohy na zem a mamkine cesto pekne drží svoj tvar pohromade. Po upečení chleba bol pekár prekvapený znova, lebo náš chlieb počas pečenia v peci tak narástol, že upečený bochník nevedel z pece vybrať, nezmestil sa mu cez dvierka pece von. Chlieb miestnej výroby mu v peci narástol vždy najviac na výšku len okolo desať centimetrov, ale ten náš mal 25-30 cm a dvierka mali výšku len akýchsi 15 cm. Keď si mamovka šli pre upečený chlieb, tak pekár sa ešte stále trápil s problémom ako dostať náš chlieb z pece von. Nakoniec nič inšie nezostalo, len po zachladnutí pece každý bochník prerezať ešte v peci približne v polovičke výšky a bochníky povyberať vždy rozdelené na dva kusy. Aj tak však tento chlieb bol pre nás chutnejší ako ten tmavý miestny. Najväčšou chybou bolo, že po takomto prerezaní bochníkov boli moji rodičia pripravení o rituálne načínanie chleba doma, kedy sa celý bochník oprel ľavou rukou o seba (pri srdci) a najväčším kuchynským nožom sa na spodnej časti pecňa chlebík prežehnal - urobil sa najprv špičkou noža pomyselný krížik a peceň chleba sa prerezal asi v tretine výšky - chlieb bol načatý a potom sa už len odkrajovali krajce na jedenie. Samozrejme, že tento problém museli apovka vyriešiť operatívne čo najskôr postavením murovanej pece do prednej izby domu. Najťažšie bolo postavenie komína, aby sa nebodaj od neho čosi na povale nepodpálilo, čo však zvládol tiež. Pec postavil okrúhlu s podlahou z pálených tehál a na stavbu stien použil kúsky z porozbíjanej strešnej krytiny, ktorú tiež kdesi v dedine našiel. Medzi pecou a stenou izby vznikol úzky priestor tzv. „kuckov”, kde sme po kúrení v peci ako deti veľmi radi odpočívali, či len tak sa schovávali, ba niekedy (hlavne v zime) aj spali, lebo pec sme používali nielen na pečenie, ale aj na vykúrenie izby. Zo strany izby bola okolo pece murovaním vytvorená akási „lavička” na sedenie, kde si na návšteve starší ľudia v zime veľmi radi posedeli a zohrievali si chrbát o vykúrenú pec, ktorej vonkajšiu plochu mamovka ešte prstom namočeným do hnedej farby vyzdobili ľudovými ornamentmi. Otvor do pece, ktorým sa pec kúrila už otec urobil dostatočne veľký a žiadny chlebík nemal šancu narásť na takú výšku, aby sa nedal z pece vybrať. Pec sme kúrili „zetkami”, čiže snopmi kravami poobhrýzaného kukuričného kôrovia, alebo snopmi raždia, ktoré nám zvyklo zostať po likvidácii už starých, či chorých stromov v ovocnej záhrade, ktoré sa otec rozhodol nahradiť mladými stromkami a v núdzi sme pec vedeli vykúriť dokonca aj slamou po vymlátenom obilí, čo však mamovka videli veľmi nerada, pretože po kúrení slamou vždy zostal v pitvore hrozný neporiadok. V peci mamovka samozrejme nielenže piekli chlieb pre celú rodinu, niektorých susedov, ale občas sa v nej piekli aj zákusky. Všelijaké kifle, tvarožník, koláč, alebo vinuté makovníky, jablkovníky, či orechovníky a na nový rok vždy makový, či tvarohový, alebo i kapustový „rejteš” (štrúdľa). Nuž a takmer pri každom pečení chleba boli pochúťkou z chlebového cesta napečené ploché kapustníky, alebo opekance, ktoré sa v ďalších dňoch používali napr. makové, či tvarohové ako hlavné jedlo dňa. Veľmi nám chutila aj mamovkina špecialita - v hrnci uvarená fazuľová polievka s údeným mäsom, ktorá sa uvarila vo vykúrenej peci počas pečenia chleba tak, že hrniec s polievkou sa dal „za ďugov”, čiže dovnútra pece za vynímateľný kryt peciska.

V neskoršom živote som neraz spomínal, že na šporáku sa veru tak chutná fazuľová polievka nedá nikdy navariť ako „za ďugovom” v peci. Nuž medzi mnohé nenávratne v minulosti zaniknuté dobroty bude už celkom iste patriť aj varenie, či pečenie všelijakých dobrôt v domácej peci „za ďugovom”, pretože náš spôsob života podlieha tiež prirodzenému vývoju a dnes sa už v rodinných domoch s pecami na pečenie chleba vôbec nestretneme. Zvykli sme si chlieb náš každodenný kupovať v obchodoch s potravinami, alebo v špecializovaných predajniach, ktoré predávajú len chlieb a pečivo a čo je najzvláštnejšie, dokonca sme si na takýto chlieb aj zvykli a chutí nám, ba odborníci ho dokonca považujú za zdravší ako bol u nás kedysi doma pečený biely z čisto pšeničnej múky. Nuž aj tak celkom iste do konca života bude moja generácia spomínať na chuť doma čerstvo upečeného chlebíka, ktorému sa napr. pri bočnom prasknutí vypiekol tzv. pupok, ktorý potretý domácim maslom vlastnoručne vybitým zo smotany v drevenej diežke a zapíjaný bielou kávou bude naveky patriť k chutiam, ktoré nám už moderný potravinársky priemysel nedokáže ani len priblížiť.

A propos maslo. Aj my sme si ho doma, samozrejme, vyrábali sami. Mamovka pozbierali smotanu z doma nadojeného mlieka a po určitej dobe sa z tejto smotany dalo urobiť maslo ručne „tlčením „ v drevenej kruhovej nádobe, ktorá sa držala pri sedení na stoličke medzi nohami a rukami sa intenzívne pohybovalo hore-dolu pohyblivým stredným dielom tej „zbenky”, ktoré dreveným piestom s otvormi prudko bilo do smotany, čím sa oddelilo maslo od srvátky.. Nadojené mlieko najprv mamovka samozrejme vždy zmiešali dohromady od oboch kráv, úradmi predpísané množstvo sme museli odovzdať do štátnej mliekarne a o toto mlieko sme sa už ďalej nezaujímali. Raz však napadlo mamovku uschovať mlieko zvlášť od každej kravy a takto oddelene zbierať aj smotanu. Po určitom čase sme zistili, že maslo vyrobené z mlieka od Borče má úplne inú chuť ako od Milky. Maslo od Borče sa dalo krásne ľahko natierať na chlieb aj chladné, ale od Milky bolo po zatuhnutí aj pri izbovej teplote jednoducho nenatierateľné. Ak som si ním chcel natrieť chlieb, musel som z kocky masla odrezávať úzke plátky masla a tie klásť na chlieb a dotvarovať ich vyhladením. Ten tenký odkrajovaný plátok sa dokonca odlupoval a lámal ako keby som krájal akýsi krehký materiál a nie maslo. Dodnes nemám pre tento jav seriózne vysvetlenie, veď to maslo nebolo z chladničky, ale malo izbovú teplotu, okolo 25 °C. Keď som však zahryzol do takto namaslovaného chleba maslom od Milky, tak sa mi v ústach maslo pomaličky rozpúšťalo a dostávalo oveľa lahodnejšiu chuť ako maslo od Borče. Na jazyku priam „kypelo” lahodnou chuťou. Ktovie prečo to tak bolo, lebo obe kravy jedli z toho istého válova úplne rovnaké krmivo, aj pili vodu z tej istej studne, ale v ich mlieku musel byť predsa len akýsi nikdy nepoznaný rozdiel, ktorý sa už sotva niekedy podarí vyskúmať, lebo na dnešných veľkofarmách sa samozrejme všetko vyprodukované mlieko mieša dohromady a už nikto nemá ani dôvod zisťovať, ako by chutili mliečne výrobky zvlášť od jednotlivých kráv.

Zvykli sme si už aj na všelijaké umelé maslá a chutia nám podobne, ako nám chutí chlieb kupovaný v obchode a upečený vo veľkopekárňach. Ten mamovkin chlieb aj tak pre nás zostane večnou spomienkou, že aká to bola dobrota. Nuž a aby vedeli napiecť domáci chlieb aj moje sestry Anka a Marka, tak ich mamovka toto umenie starostlivo naučili a počas toho učenia ako napiecť chlieb ich učili aj starú ľudovú pesničku, ktorá je hádam svoren09dnes už aj zabudnutá. Spievali takto:

Povedal mi jeden chlapec,
že ja neviem chleba napiecť,
Trenčín Trnava, ruža voňavá,
chleba napiecť.

A ja som mu povedala,
že som na to ešte malá,
Trenčín, Trnava, ruža voňavá,
ešte malá.

A po pár veršoch, kde sa postupne spievalo ako sa chlebík pečie, bol ešte verš:

Taký sa mi chlebík udav,
čo pod kôrkou kacúr dudav,
Trenčín Trnava, ruža voňavá
kacúr dudav.

Pekná pesnička to bola s veľmi peknou melódiou a naša mamovka ju veru vedeli veľmi pekne zaspievať. Nedlho po presídlení našim predpísali povinne odovzdávať od dvoch kráv mlieko každý deň. Naši chápali nutnosť odovzdávania mlieka štátu, lebo veď mlieko a mliečne výrobky chcú jesť aj vojaci, či chorí v nemocniciach, takže štát nemá inú možnosť na získanie mlieka ako „podojiť” roľníkov. To by bolo v poriadku, ale začiatkom päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa povinné odovzdávanie produktov práce roľníka neustále zvyšovalo. Už bolo treba odovzdávať aj časť úrody z polí, časť domáceho zvieratstva na mäso, vajcia a vôbec štát sa delil s roľníkom o každ” produkt jeho práce. „Dojil” ho veľmi nemilosrdne. Potom sa začalo so zakladaním Jednotných Roľníckych Družstiev podľa vzoru kolchozov zo Sovietskeho Ruska a založili takéto družstvo aj vo Veľkej Mači. Samozrejme, že nahovárali na vstup do družstva aj mojich rodičov a presviedčali ich, že len vo veľkovýrobe sa dajú mechanizovať ťažké ručné práce, ktoré si každý roľník inak musí robiť sám so svojou rodinou. Malo to svoju logiku, keď však môj otec videl, že do družstva vstupujú ako prví najslabší roľníci, tak ho hneď prešla chuť ísť do družstva. Najslabší roľníci nielen v zmysle najchudobnejší, ale najmä v zmysle najmenej pracovití, či inak najlenivejší, alebo takí, ktorí si svoj majetok prelievali dolu hrdlom v krčme, kam môj otec ako veriaci evanjelik nechodil, lebo to je predsa hriech prepíjať svoj majetok a aj majetok celej rodiny, ktorá potom neraz má hlad, alebo deti nemajú ani na oblečenie. Náš otec vždy hovoril: „S takýmito darebákmi sa ja mám dať do spolku? A hneď si aj odpovedal - „Nikdy!” A pretože môj otec bol naozaj veľmi usilovným a aj čestným človekom, tak sa mu na Slovensku začalo celkom slušne dariť a postupne si prikupoval aj rôzne hospodárske stroje, náradie, či ďalšieho koňa. K traktoru sa však už nikdy nedopracoval, pretože ho nakoniec do toho družstva predsa len dostali, hoci dosť drsným spôsobom. Postupne mu predpisovali také množstvo „kontingentu”, ktorý musel povinne odovzdávať štátu, že ho jednoducho prestal vládať plniť. My sme mali napr. takmer plný dvor sliepok, ale praženicu z vajec sme si nie vždy mohli dovoliť, lebo vajcia bolo treba odovzdať štátu a rodičia nechceli, aby zostali „voľačo dĺžni”, lebo to mohol byť dôvod na reštrikcie, ktoré si páni na chudobný ľud vždy vedia vyhútať dosť a dosť. Aby sme teda vedeli odovzdať predpísané množstvo vajec štátu a sliepky odmietali zniesť viacej ako jedno vajce denne, tak mamovka chodili neraz peši, či na bicykli na trh do 5 km vzdialenej Serede, aby od všelijakých priekupníkov nakúpili vajcia, ktoré potom odniesli odovzdať štátu ako „kontingent”. Aj takto dusili mojich rodičov, aby vstúpili do družstva. Najviac ich „dusenie” inicioval akýsi Ernő Rózsa z Galanty, ktorý bol vtedy okresným funkcionárom komunistickej strany a cez vojnu ho poznali v celom okrese ako funkcionára Horthyho nyilasov (fašistických šípových krížov a robil zle aj miestnym Maďarom). Po vojne sa však veľmi rýchlo zorientoval, že „odkiaľ fúka vietor”, vymenil kabát, dal sa ku komunistom a robil ľuďom zle naďalej. Pohár trpezlivosti mojich rodičov pretiekol, keď v istý letný deň, keď apovka boli s koňom pracovať na poli vonku v chotári, prišli akýsi ľudia na čele s E. Rózsom a so žandármi, či príslušníkmi Verejnej Bezpečnosti, ako sa im vtedy nevinne hovorilo a potiahli vlečku s traktorom k dverám sušiarne kukurice na našom dvore, otvorili si sušiareň a začali nahadzovať klasy kukurice na vlečku. Doma sme boli len my deti a mamovka, ktorá samozrejme hneď spustili nárek, že ako si môžu dovoliť takto prísť vo dne na dvor k človeku a otvorene kradnúť, dokonca za pomoci žandárov. Okríkli ju, aby bola ticho, lebo vraj nemôže voľakto mať doma plno krmiva a v družstve nemajú zvieratá čo žrať. Mamovka im hneď vykričali, že to je ich vinou, lebo nevedia hospodáriť a sú leniví. Nepomohli si však a darmo si ľahli na zem pred traktor, že tú kukuricu odvezú len cez ich mŕtvolu a darmo sme nariekali spolu s mamoukou aj my deti. Mamovku odtiahli tí ľudia nabok a kukuricu si aj tak odviezli.

Po tomto incidente to moji rodičia do Družstva už podpísali, odovzdali do spoločných maštalí aj koňa a Borča s Milkou tiež prešli do veľkej družstevnej maštale, ktorú zabrali veľkostatkárovi Burianovi. Keď sa mamovka dozvedeli o pár dní, že aj kravy v družstve hladujú, tak chodili cez záhradu tajne prikrmovať Milku aj Borču, lebo chudery kravičky predsa nemôžu za hlúposť ľudí. Mlieko od našich kravičiek sme však už nikdy nevideli, začali sme si ho chodiť kupovať do štátnej mliekarne, ktoré však už nikdy nemalo tú chuť ako to naše od Borče a Milky. Po tejto príhode pretiekol aj mamovkin obrovský pohár trpezlivosti a raz hrkotali v izbe na ich milovanej šijacej mašine Singer, ktorú si tiež priviezli z Maďarska pri petrolejovej lampe po celú noc. Ráno sme už nemali slovenskú zástavu, ale zato mladšia sestra Marka mala slušivú bielu sukničku, ja modré a mladší brat Paľko červené trenírky. Ja som si neskoršie po vyučení v lodeniciach, zarábal na živobytie ako zámočník v úkolovej mzde v Pražských lodeniciach v Libni, kam ma osud zavial tiež podivnou hrou. Počas učenia sa remeslu v komárňanskej lodenici som totiž patril medzi tých lepších žiakov, lebo ma remeslo bavilo a aj zaujímalo a s pracovitosťou som tiež nikdy nemal problém. Takže keď prišla ponuka od vtedajšieho Ministerstva školstva, že škola má navrhnúť štyroch žiakov na štúdium na Vysokej Námornej Škole v Gdyni, zdalo sa mi, že som už istým kandidátom. Dokonca som sa na to štúdium v Poľsku aj tešil, lebo sa mi zdalo, že musí byť oveľa zaujímavejšie na lodiach plávať po svete ako ich budovať v lodeniciach. Spustil sa kolotoč vypracovávania kádrových posudkov na nádejných študentov námornej školy a čuduj sa svete, nikam som nešiel práve ja a do Poľska odišli študovať žiaci s oveľa horšími výsledkami v učení, než aké som mal ja. Po pár rokoch som sa aj dozvedel, že prečo sa tak stalo. Na MNV do Veľkej Mače totiž prišla žiadosť z Ministerstva školstva, aby sa vyjadrili k môjmu vyslaniu na štúdium do Vysokej námornej školy v Poľsku a vtedajší predseda MNV - mimochodom, tiež presídlenec z Maďarska, ktorý bol na Pitvaroši členom Horthyho Šípových krížov, ale hneď po vojne prezieravo prestúpil ku komunistom a vo Veľkej Mači mu ako komunistovi zverili najvyššiu funkciu v dedine. Môj apovka ho však nemal rád, lebo aj jeho považoval za lenivého a neschopného gazdu, ktorý vždy len špekuloval, ako vyžiť bez práce. Tak tento „richtár” mi napísal do posudku, že neodporúča moje vyslanie na štúdium do zahraničia, lebo môj otec ako dedinský kulak bránil zakladaniu JRD v dedine. Akýže kulak, keď môj otec po celý život hrdlačil na cudzom a aj na svojom hospodárstve vždy pracoval len sám a teda nikdy nikoho „nevykorisťoval”. To však už nikoho nezaujímalo. Stačilo napísať, že otec bol kulakom a ja som mal okamžite zatrhnuté svoren10ďalej študovať. Nikoho nezaujímalo, či to s tým kulakom je pravda, alebo nie.

Keďže som sa už túžbou plávať na lodiach bol naozaj nakazil, ale do školy v Gdyni som sa nedostal, tak som sa po vyučení v komárňanských lodeniciach prihlásil aspoň na strednú školu vodnej dopravy v Dečíne, kam som aj nastúpil na štúdium hneď po prázdninách. Keď však po prvom mesiaci v škole prišiel k nám domov účet, že treba zaplatiť čosi okolo tristo korún za môj internát, tak som dostal upozornenie listom od mamovky, že „syn môj okrem teba máme doma ešte štyri krky, ktoré tiež treba živiť a ty si už vyučený, tak sa o seba postaraj”. Postaral som sa tak, že som šiel pracovať ako zámočník do Pražských lodeníc v Libni a zároveň som sa prihlásil na večernú strojnícku priemyslovku, ktorú sa mi po pár rokoch štúdia popri zamestnaní aj podarilo dokončiť. Tu som sa dozvedel, že existuje v Prahe podnik, ktorý prevádzkuje námorné lode a dá sa k nim dostať pracovať vraj aj preto, že na osobnom oddelení toho podniku pracuje pracovníčka, ktorá predtým pracovala v lodeniciach v Libni a žiadatelia z lodeníc majú u nej akési „očko”. Bol som posadnutý myšlienkou dostať sa pracovať na námorné lode za každú cenu a keď už prešlo pár mesiacov a mne sa z toho podniku neozývali, začal som veľmi ľutovať, že sa asi môj sen nesplní. Vtedy mi ktorýsi dobrák poradil, aby som vstúpil do komunistickej strany, že tak by som sa do toho podniku oveľa skôr dostal. Nemal som vôbec dobré pocity, keď som tú prihlášku podpisoval aj preto, že som sa veľmi dobre pamätal, akým spôsobom dostali komunisti môjho otca do družstva. Ale veď ja som nešiel robiť žiadnu politiku, iba som sa chcel dostať k vysnívanej práci. Neviem, či mi vtedy ten vstup do Strany akosi pomohol, ale onedlho som už cestoval na loď Republika do Štetína. S odstupom času si myslím, že vtedy mi asi viacej pomohla dobrá milá stará pani Vávrová ako ten unáhlený vstup do štátostrany. Dodnes z toho vstupu do Strany nemám dobrý pocit, lebo veď mňa kedysi nevzali ani za pioniera, lebo som bol prichytený ako v dedine strhávam plagáty, ktoré mali presvedčiť roľníkov, aby vstupovali do JRD. Nuž a mne sa už ako dieťaťu nepáčil spôsob, akým dostali do družstva mojich rodičov. Za to strhávanie „názornej agitácie”, ktorá propagovala spoločné hospodárenie roľníkov na dedine som dokonca dostal vo štvrtom ročníku trojku z chovania, lebo ten ktosi čo ma pri tom strhávaní plagátov videl, to nahlásil u pána riaditeľa základnej školy. Ten si ma potom zavolal akože na pohovor a takmer sa mi ospravedlňoval, že budem musieť dostať trojku z chovania. Našťastie z toho bola síce trojka z chovania, ale len pri štvrťročnej klasifikácii, čo mi vonkoncom nevadilo. Nuž a tiež ma preto nikdy nevzali za pioniera, čo mi už vadilo viacej najmä v puberte, lebo som závidel mojim spolužiakom pionierom, keď mali možnosť bližšie sa stretávať so spolužiačkami pionierkami aj po vyučovaní, či dokonca, keď im tieto pionierky vlastnoručne naprávali zle uviazaný uzol na šatke pod krkom. Aj takto sa na mne za socializmu vybláznila puberta. Odvtedy však už prešlo okolo sedemdesiat rokov a neskoršie som sa naučil uviazať si vlastnoručne dokonca aj kravatu.

Autorovi uverejnených pamätí Michalovi Svoreňovi ( *1939 Pitvaroš) vyšla v češtine na sklonku roku 2013 vo vydavateľstve Mareczech v Prahe knižka s názvom Slaný chléb s podnázvom Odysea socialistického námorníka (186 strán). Dolnozemský Slovák, žijúci od presídlenia z Maďarska v Kolárove, bol námorníkom, prvým strojným dôstojníkom na lodi Karlovy Vary. Vo svojom zaujímavom námornom cestopise pútavo napísal svoje celoživotné príbehy a skúsenosti z moreplavby.