Ako je to s tou našou „staroslovenčinou“?
Gregor Papuček: Bolo by načase, aby sme sa vrátili k pôvodnému, historicky aj jazykovedne podloženému úzu: staroslovenský, staroslovenčina. ● Odkiaľ sa vzali tie bežné „učené“ formy „Slovien“, „sloviensky“?! Do roku 1883 sa nikomu na svete o takýchto prepisoch ani len nesnívalo. ● Dr. Jiři Polívka a „Pražská škola“
Narodil som sa v slovenskej rodine, v slovenskej dedine, kde sme všetci celkom prirodzene hovorili po slovensky. Mojím materinským jazykom je slovenčina. Naše manželky, matky, dcéry, teda ženy a dievčatá sú, prirodzene, Slovenky. Náš materský štát je Slovensko. Niet v tom nič zvláštne, nič nezrozumiteľné. Z toho všetkého by celkom logicky vyplývalo, že my chlapci, muži, sme Sloveni. A predsa všetci okolo nás vravia, ba aj my sami to vravíme, že sme Slováci! Ako keby sme boli cudzinci tu, medzi svojimi. Ako, prečo, od čoho to je?
Až do 13. - 14. storočia naši predkovia si zachovali pôvodnú formu „Sloven“, celkom tak, ako napríklad naši severní slovanskí susedia sa nazývali „Poľan“. Niekedy v 13. - 14. storočí etnické názvy Slovanov v našom kultúrnom priestore zamenili koncovky -en, -an, -in na doteraz zachované -ák, -ak, (Sloven - Slovák, Poľan - Polak, Rusin - Rusnak...). Zaujímavé je pritom konštatovať, že u nás, Slovákov sa táto zmena zaužila iba pre podstatné meno mužského rodu, kým pre všetky ostatné formy nám ostali pôvodné „Slovenka“, „Slovensko“, „slovenský“. Dodám ešte, že tá časť panónskych Slovenov, ktorá sa zachovala na južných okrajoch kedysi Slovenmi obývaného Zadunajska, seba podnes nazýva Slovenmi, dokonca aj Maďari ich tak nazývajú, i keď trošku skomolene (szlovének). My ich dnes už nazývame Slovincami, čo asi tiež nie je náš výmysel.
Keď naši predkovia, ktorí tu žili v 8.-13. storočí, boli Sloveni, a boli najmenej o vyše 700 rokov starší od nás, potom ich oprávnene môžeme dnes nazývať starými Slovenmi, to jest staroslovenskými obyvateľmi, a ich reč staroslovenčinou. Tak to robia, a oprávnene, aj všetky ostatné národy. A predsa: keď tak urobíme, hneď sa na nás zomelie fúra kritiky, a idú nás „opravovať” práve tí, ktorí by najlepšie mali vedieť, že pravda je na našej strane, a poúčajú nás, že to boli Staroslovieni, alebo Slovieni, a ich reč bola staroslovienčina, alebo slovienčina. Dokonca sa mi stalo, že som si zapísal do Google slovo staroslovenčina, a ten mi poznamená: „Mali ste na mysli: Staroslovienčina“! Skoro som odpadol pod stôl, keď som to uvidel. Nie, guglík, nemal som na mysli staroslovienčinu. Vidím, teba sa dalo, ale mňa sa nedá naprogramovať na túto ničím neopodstatnenú vymysleninu.
Ozaj, odkiaľ sa vzali tie bežné „učené“ formy „Slovien“, „sloviensky“?!
Treba vedieť, že až do roku 1883 sa nikomu na svete o takýchto prepisoch ani len nesnívalo. Všetci vzdelanci, ktorí sa zaoberali týmito otázkami, označovali najstaršie formy literárnych pamiatok Slovanov ako „staroslovenské“, prípadne „starobulharské“. Ale v spomenutom roku mladý český slavista Dr. Jiři Polívka (1858-1933) - žiak zakladateľa „Pražskej školy“ slavistiky prof. Jana Gebauera, ktorý povýšil na „dogmu“ svoju teóriu o slovenčine ako púhom nárečí českého jazyka, - uverejnil v „Slovanskom sborníku“ článok „Kterým jazykem psány jsou nejstarší památky cirkevního jazyka slovanského - starobulharsky či staroslovensky?“ V ňom navrhol, aby sa v češtine namiesto dovtedy všeobecne zaužívaného výrazu „jazyk staroslovenský“ začalo písať „staroslověnský“ a sám to uviedol do praxe tým, že to takto začal písať! Malá, nebadaná zámena „e” za „ě” mala prispieť (a aj prispela) k zoslabeniu starých národných tradícií Slovenov-Slovákov, a pripraviť tak pôdu na ich asimilovanie do „československej” etnickej i jazykovej jednoty. Aj keď Polívkov pokus odmietali najmä poľskí slavisti, jeho českí kolegovia návrh prijali (vedeli, prečo), a začali používať tvary Slověni, slověnsky, staroslověnčina, hoci to nemá žiadne historické ani filologické opodstatnenie.
Uvedením tejto typickej českej litery „ě“ do označenia jazyka, ktorým písali sv. Cyril a Metod a nimi vyškolení žiaci, Polívka utvoril akýsi optický súvis medzi češtinou a týmto najstarším kultúrnym jazykom Slovanov, čím pomáhal vylúčiť - celkom v duchu Gebauerovej teórie - jestvovanie slovenského jazyka a našich predkov Slovenov (dnes Slovákov) už v 9. storočí. Napriek tomu, že išlo o prvú uverejnenú prácu mladého autora (mal vtedy iba 25 rokov!), celá „Pražská škola“ si návrh promptne osvojila a začala písať o „Slověnoch“ a o „slověnskom jazyku“. Kam tým smeroval, to vysvitne aj z jeho nasledujúcej vety: „Mezi slovenčinou a češtinou býval aspoň - niní ovšem již není - týž poměr, jaký jest podnes asi mezi spisovnou horní němčinou a ostatními nemeckými podřečími.”! Podľa toho aj slovenčina je len „podřečím”, čiže nárečím spisovnej češtiny, a to je škola čechoslovakizmu.
V tejto škole sa formovali aj všetci slovenskí slavisti, ktorí nemali možnosť nenasledovať úzus svojich českých učiteľov. Takto „vyučení” potom vyučovali doma, na Slovensku. Síce mali problémy s tým českým „ě“, ktoré slovenská abeceda nepozná, ale vymenili české „ě” na „ie” a takto vznikli tvary „Slovien“ a „sloviensky”. Keďže tento úzus nemá nijaké striktne vedecké opodstatnenie, a sú dnes jasné aj jeho politicko-hegemonistické korene, bolo by načase, aby sme sa my, Slováci, vrátili k pôvodnému, historicky aj jazykovedne podloženému úzu: staroslovenský, staroslovenčina.
