Pečať Nadlaku v znamení slovenských evanjelikov
V Nadlaku si Slováci nielen zachraňujú kultúrne dedičstvo svojich predkov, ale slovenskú reč a kultúru považujú za každodennú potrebu. ● Prví Slováci prišli z dolnozemských miest ● Jedinečnosť a svojráznosť ● Vysoká vzdelanosť a kultúra ● V minulosti nutnosť, dnes pekná tradícia: trúbenie na turni pretrváva
Slovenskú reč a kultúru považujú za každodennú potrebu
Počas potuliek po stopách Slovákov v bývalej Čanádskej stolici (dnes Čongrádska župa so sídlom v Segedíne) som sa okrem Čanádalbertu, Pitvaroša, Ambrózky a Čanádpaloty zastavil aj v Slovákmi osídlenom Nadlaku, hraničnom meste na území Rumunska. Kým v Nagylaku na maďarskej strane bolo osem hodín, v rumunskom Nadlaku podľa východoeurópskeho času už deväť. Bol štvrtok, a to je v tomto meste tržným dňom. Hneď po zastavení neďaleko „pľacu“, 
rozprestierajúcom sa pred evanjelickým kostolom a administratívnou budovou slovenského evanjelického cirkevného zboru, ktoré tvoria dominantu mesta, prichádzam na toto námestie v spoločnosti priateľov z Diakoviec, ktorých rodičia sa v roku 1947 presídlili z Čanádalbertu na Slovensko. Prechádzame po chodníku, ktorý vedie popri trhovisku a pýtam sa prvého staršieho človeka, že kde sú kancelárie evanjelického zboru a seniorátu, a tým aj hľadaného seniora Slovenského evanjelického luteránskeho seniorátu Juraja Bálinta, ktorý nám mal byť nápomocný pri prehliadke kostola a tiež dať súhlas k výstupu na vežu evanjelického kostola. Odpoveď s krátkym rozhovorom prebiehala po slovensky. Poďakúvam sa ochotnému Nadlačanovi a zostávam prekvapený, keď tento občan mesta mi nakoniec prezrádza, že on je Rumun a zdôrazňuje, že to nie je zvláštnosť, že pôvodní spoluobčania Slovákov tu ovládajú slovenskú reč, ale skôr samozrejmosť. Aký to rozdiel medzi pôvodnými Slovákmi žijúcimi na maďarskej strane hraníc (Pitvaroš, Ambrózfalva i Slovenský Komlóš...), z ktorých už len tí najstarší ovládajú reč svojich predkov a Slovákmi v Nadlaku, ktorí v nedávnej minulosti žili na rovnakom etniku. Dokonca Pitvaroš vznikol zo slovenských prisťahovalcov z Nadlaku. Ako vidieť zostať Slovákom a zachovať si svoju reč a kultúru, stačilo po rozpade Rakúsko-Uhorska stať sa obyvateľom 
slobodnejšej krajiny. Pán zborový farár a zároveň senior Juraj Bálint nás v Nadlaku ochotne prijal a bol nám ústretový počas celej návštevy. Pri rozhovoroch s nami boli prítomní aj farár z Vukovej Ľudovít Bobčok, bývalý zborový dozorca Ondrej Kelo a jeho syn veterinárny technik Ondrej Kelo, ktorý bol našim ochotným sprievodcom nielen vo veži kostola, ale aj po celom meste.
Prví Slováci prišli z dolnozemských miest
Evanjelickí Slováci osídlili toto mesto roku 1803 a od svojho začiatku tu vždy mali medzi ostatnými národnosťami celkovú prevahu, a to aj v čase, kedy mesto malo 22 tisíc obyvateľov. Prví slovenskí 
obyvatelia do vtedajšej osady Nadlak prichádzali v rámci sekundárnej kolonizácie z neďalekých dolnozemských stredísk - Slovenského Komlóša, Békešskej Čaby a Sarvaša a až po nich sem prúdila druhá vlna Slovákov priamo zo slovenských hornouhorských stolíc. Keďže takmer všetci boli evanjelici, evanjelická cirkev od začiatku až podnes tu zohráva medzi obyvateľmi mesta kľúčovú úlohu. Práve tento rok tu slovenskí evanjelici oslávili dvojsté výročie postavenia kostola, okolo ktorého tu prebiehali za dve storočia také významné udalosti, ktoré zohrali rozhodujúcu úlohu pri udržiavaní a rozvíjaní rodnej reči, identity a dedičstva po predkoch. Najväčšiu zásluhu na tom mali osobnosti z radov farárov a učiteľov, akými boli najmä Ľudovít Haan, Daniel Zajac, Ondrej Severíni, Karol Hrdlička, Ľudovít Boor, Ivan Bujna, ale i bankový úradník a spisovateľ Jozef Gregor Tajovský a iní. Možno preto povedať, že slovenskú pečať Nadlaku ako mesta slovenských duchovných hodnôt si tu slovenskí prisťahovalci zachovali práve vďaka viere a cirkvi, ktorá od začiatku trvala na sústavnom vzdelávaní svojich členov najmä tým, že pre tento cieľ materiálne a finančne vedela zabezpečiť rozvinuté školstvo a účinne podporovala aj slovenskú kultúru. Veď už od polovice 19. storočia tu zaznamenali vydavateľské počiny so slovenskou tlačou a tiež začínajúcu spolkovú činnosť, ktorá významne prispievala 
k vzdelávaniu a kultúre v rodnom jazyku. V tom čase prevažne v poľnohospodárskom meste sa začali rozvíjať aj všetky remeslá potrebné pre plnohodnotný život občanov.
Mesto je známe jedinečnosťou a svojráznosťou
Mesto, ležiace na pravom brehu rieky Maruša, má od začiatku svojho vzniku široké rovné ulice a veľký chotár, v ktorom ešte v polovici minulého storočia stálo do tisíc „sálašov“ - samôt s obytnými a hospodárskymi budovami, kde žili a obrábali zem slovenskí roľníci. Rozvojom remesiel a majetkovou diferenciáciou, keď niektoré roľnícke rodiny zbohatli, na konci 19. storočia začal sa meniť aj ráz Nadlaku. Stavbou väčších gazdovských a remeselníckych domov sa vtedajšou 
architektúrou značne zmenil vzhľad hlavných ulíc. Na niektorých miestach domy a budovy podnikateľov pripomínali a dodnes pripomínajú ich meštiansky charakter. Vybudovaním lesoparku za mŕtvym ramenom Maruše, slúžiacim aj pre oddych a zábavu, získalo mesto v nadväznosti na centrum a vzhľad ulíc príťažlivé urbánne prostredie.
Popri Slovákoch tu od začiatku žijú aj iné národnosti, čím aj touto multinacionálnosťou a kultúrou dáva toto mestu charakter svojráznosti a jedinečnosti. Slováci v Nadlaku, za významnej podpory evanjelickej cirkvi, si v meste vybudovali viaceré objekty slúžiace na vzdelávanie, oddych a kultúru. Takým bol aj hotel Slovák, v ktorom sídlila aj Slovenská ľudová banka a v ktorej viac rokov pôsobil J. G. Tajovský, ktorý v meste napísal niekoľko diel a kde je teraz sídlo Školského strediska Jozefa Gregora Tajovského. V tejto historickej budove od skončenia druhej svetovej vojny sa zabezpečuje pre tunajších Slovákov úplné stredoškolské vzdelanie. Škola mala od jej založenia viac názvov. Z tohto gymnázia vzišlo od roku 1946 množstvo študentov, ktorí po ďalších štúdiách ako pedagógovia zaplnili najmä slovenské školy v bihorskej oblasti, no mnohí našli a dodnes nachádzajú uplatnenie v rôznych profesiách aj na 
Slovensku. Žiada sa pripomenúť, že už desaťročia v Nadlaku nachádzajú svoj domov aj Slováci - katolíci, ktorí sa tu usádzajú z vrchárskych obcí, nachádzajúcich sa v Sedmohradskom rudohorí a takto svojou prítomnosťou pomáhajú zachovať v Nadlaku slovenskosť. Tá je tu už veľmi potrebná, lebo odchodom mladých Slovákov do iných miest, ale najmä na Slovensko, v meste už pomaly strácajú dlhotrvajúcu národnostnú prevahu.
Od začiatku vysoká vzdelanosť a kultúra
Slováci v Nadlaku sú na celej Dolnej zemi známi svojou rozsiahlou literárnou činnosťou, ktorú odborníci nazvali nadlackým literárnym fenoménom. Od roku 1994 po Literárnom krúžku a iných názvoch vznikla Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku, zaoberajúca sa aktivitami tvorivými, 
vedecko-výskumnými, kultúrno-poradenskými a vydavateľskými. V meste tvorí viac ako desiatka slovenských spisovateľov a básnikov. Jednotlivci však vynikajú aj v iných oblastiach umenia. Bohatú tradíciu a širokú základňu má aj ochotnícke divadlo a folklór. Medzi labužníkmi gastrošpecialít je v celej krajine a v zahraničí vyhľadávaná chutná dolnozemská nadlacká klobása. Jej výroba a recepty sa prenášajú z generácie na generáciu. Značka jej kvality poteší nejedného turistu a náhodného návštevníka mesta, ktoré vyžaruje zvláštnym koloritom a atmosférou. Tieto rarity treba v tomto už od začiatku multikultúrnom meste len trpezlivo hľadať. Patria medzi ne aj kultúrne pamiatky, medzi nimi päť kostolov rôznych konfesií: evanjelickej, pravoslávnej (rumunský a srbský), katolíckej a gréckokatolíckej a tiež modlitební viacerých náboženských spoločenstiev. Dobre ich panoramaticky vidieť z ochodze veže evanjelického kostola.
Trúbenie na nadlackej turni dodnes pretrváva
Byť v Nadlaku a nevyužiť jeho ďalšiu jedinečnosť aj tým, že s povolením farára a seniora Juraja Bálinta nevyjsť na vežu 
kostola, kde už dvesto rokov dodržiavajú tradíciu zvonenia a hlásnickej služby, je ako byť v Paríži a nevidieť Eiffelovu vežu. Aj tá patrí k svojráznosti a jedinečnosti mesta. Na nadlackej turni dodnes pretrváva trúbenie z ochodze kostolnej veže. Tento zvyk, ktorý tu udržiavajú zvonári od príchodu Slovákov, spočíva v tom, že teraz už iba dvaja zvonári držia službu celých 24 hodín a zdržiavajú sa v zariadenom byte vo veži kostola, v ktorom majú aj posteľ, kachle, stolík, skriňu, telefóny, tlač a iné vybavenie. Každú štvrť, pol a celú hodinu vychádzajú na ochodzu a trúbia vždy inou trúbou (podľa jej hlasu, tóniny) na všetky strany mesta. Okrem tejto hlásnej služby v 72 metrov vysokej veži, do ktorej vedie 154 kľukatých schodov, prebieha aj tradičné zvonenie, ktoré je od roku 1981 elektrifikované. Vo veži sa nachádzajú štyri zvony, na ktorých sú slovenské nápisy.
V minulosti nutnosť, dnes už pekná tradícia
K čomu slúžil a doteraz slúži tento tradičný nadlacký zvyk? To mi už v roku 1983, keď som prvýkrát vystúpil na túto vežu, vysvetlil zvonár - trubač Pavel Došniak. V minulosti stáli v osade, neskôr meste a už spomenutých odľahlých „sálašoch“ domy pokryté slamou, čo bolo najčastejšie príčinou požiarov. Popri tom sa ľudia poväčšine zdržiavali na poliach a požiare a povodne, ktoré spôsobovala rieka Maruša, bolo potrebné nejakým spôsobom obyvateľstvu oznamovať. Z tohto dôvodu vtedy cirkev volila štyroch zvonárov, ktorí strážili vo dne - v noci mesto a celý rozľahlý chotár, ktorý bolo z veže dobre vidieť. Zvonením dávali najavo, že je všetko v poriadku. Dodnes sa zvoní ráno o štvrtej, a to na počesť toho, že prvá skupina Slovákov pred dvesto rokmi dorazila do osady skoro ráno o štvrtej hodine. Mnohých obyvateľov to síce ruší, ale tunajší Slováci nemienia od tejto tradície ustúpiť. Ďalej sa zvoní na obed o 12.00 hod. a večer o 21.00 hod. Okrem ranného, poludňajšieho a večerného zvonenia na každú stranu odtrúbili malou trúbkou štvrťhodinu a veľkou trúbkou celú hodinu. Okrem toho ešte zvonili každé dve hodiny vtedy, ak niekto umrel. Vtedy sa štyria striedali na smenách po dvoch a veru mali čo robiť. No aj tí, čo mali voľno, museli byť v 
pohotovosti, pretože nevedeli, či niekto neumrel a vtedy bolo treba ručne zvoniť na štyroch zvonoch a ešte aj odtrúbiť. To trvalo do elektrifikácie zvonov roku 1981. Vtedy dostával každý zvonár-hlásnik od každého domu za slamienok kukurice alebo pšenice. Keď bol občan štátnym zamestnancom alebo remeselníkom, vyplatil hodnotu naturálií v peniazoch. Dnes sú zvonári platení cirkvou a mestom v peniazoch. Terajšími zvonármi sú Štefan Kondač a Martin Kováč, pripravení sú aj Michal Veleg, Michal Lavrinec a Štefan Červenák. Ak zvonári-hlásnici zistia, že niekde vznikol požiar, zvonia pomocou povrazov srdcom na bok zvona. Aby ľudia a požiarnici vedeli, v ktorom sektore horí, zvoní sa nasledovne: keď horí v prvom, všetky zvony bijú na bok raz, ak v druhom - 
tak všetky zvony bijú na bok dva razy a takto až po piaty sektor. Navyše majú vo vežovom byte čiernu zástavu, ktorú vztýčia tým smerom, kde horí. Pri piatom sektore vedia, že horí mimo mesta, v chotári. V noci zástavu nahrádza červené svetielkovanie.
V Nových Sadoch pri Nitre v rodine Molnárovcov, ktorí sa prisťahovali po svetovej druhej vojne na Slovensko, sa zachoval poplatkový záznamník z roku 1928 a 1929 zvonára Martina Molnára (otca do Nových Sadov presídleného Petra Molnára), v ktorom sú mená a údaje občanov mesta, sálašanov a viničiarov, ktorí platili zvonárom naturáliami.
Z dolnozemskej šírej roviny odchádzame s dobrým pocitom nielen vykonaného prieskumu miest, kde žili a dodnes ešte žijú slovenskí evanjelickí osadníci, ale aj z návštevy mesta Nadlak, kde si Slováci - prevažne evanjelici - nielen zachraňujú kultúrne dedičstvo svojich predkov, ale kde slovenskú reč a kultúru považujú za každodennú potrebu a preto pretrváva dodnes.