Z rodiska spisovateľa Imricha Madáča

Ján Jančovic: Madáčovci donátori dolnostrehovských evanjelikov - Najstaršia história obce Dolná Strehová a jej evanjelického cirkevného zboru je úzko spojená so šľachtickým rodom Madáčovcov (Madáchovcov), ktorí tu mali svoje panstvo plných päť storočí. Táto významná novohradská rodina dlhodobo výrazne ovplyvňovala celkové dejiny obce. Slovenskí cirkevní historici už dávnejšie publikovali, že dolnostrehovskí Madáčovci pochádzali z Čerína (Zvolenská stolica). V období reformácie koncom 16. storočia sa vlastníkom obce stal jeden z pokračovateľov rodu po Jánovi Madáčovi, vojenský kapitán Peter Madáč, ktorý sa vrátil z tureckého zajatia. Ten ovplyvňovaný protestantským prostredím a rodinou, stal sa evanjelikom. Jeho syn Gašpar Madáč (1590 D. Strehová), bilingvistický básnik písal po slovensky a po maďarsky. Jeho strýkom bol tiež dolnostrehovský rodák Ján Rimaj (1570), básnik a diplomat. Gašpar Madáč zastával v Novohradskej župe popredné funkcie a literárne tvoril. Jeho tvorba sa zachovala v rukopisnom zborníku Kódex Jána Rimaya a Gašpara Madáča. Tvoril žartovnú a satirickú lyriku. Po roku 1620 napríklad napísal žartovnú pijanskú báseň s názvom „Reverende páter, pán farár potrenský“ (pôtorský). Ďalším významným evanjelikom bol Ján Madáč, syn novohradského podžupana Ladislava Madáča. Aj tento bol právnikom, statkárom a veršovníkom. V rámci protestantského hnutia finančne pomáhal evanjelickej cirkvi a obhajoval ju na viedenskom dvore. Jeho pohrebná pieseň vyšla roku 1743 v Tranovského evanjelickom kancionáli. Po slovensky a latinsky písal aj príležitostnú gratulačnú poéziu. Roku 1768 tu aj umrel. Koncom 17. storočia rodina Madáčovcov vydržiavala latinskú nižšiu strednú školu, na ktorej študovali viacerí významní Slováci, medzi nimi aj polyhistor Matej Bel-Funtík z Očovej. Od roku 1569 sú známe mená všetkých tu pôsobiacich farárov. V rokoch 1639 - 1647 tu bol napríklad farárom Štefan Pilárik, 1665 - 1676 galejník Baltazár Nikléci, 1760 - 1766 tu pôsobil a zomrel básnik a autor veršovanej kroniky o zemetrasení v Lisabone, senior Ján Čerňanský.

Madáčovci donátori dolnostrehovských evanjelikov

Tunajší farári boli aj seniormi. Boli nimi v rokoch 1655 - 1661 Ján Fidicinis, 1721 - 1732 Ján Hojči, 1755 - 1757 Ján Stráňovský. V roku 1716 sa tu narodil polyhistor, pedagóg a spolupracovník Mateja Bela Ján Severíni. Od roku 1909 - 1925 tu pôsobil ako farár prvý poprevratový náčelník okresu Modrý Kameň, myjavský rodák Pavel Maliarik, ktorý na tunajšom evanjelickom cintoríne ma posledné miesto odpočinku s celou svojou rodinou. Po ňom ďalším farárom a novohradským seniorom do roku 1948 bol Ľudovít Jaroslav Hrdlička,vyrastajúcom od roku 1904 v Slovenskom Komlóši.

Madáčovská rodina bola významnými donátormi dolnostrehovského evanjelického cirkevného zboru od začiatku jeho existencie a aj potom, ako prestúpila na katolícku vieru. Napríklad v roku 1652 jeho patrónom bol Ján Madáč, Michal a František Libertšej (Ľuborečský). Keď v roku 1653 navštívil cirkevný zbor superintendent Dávid Láni, privítal ho aj patrón cirkvi Ján Madáč. V roku 1717 inšpektorom (dozorcom) cirkevného zboru bol Ladislav Madáč. Pôvodný neskororenesančný kostol z roku 1652 zničil roku 1758 požiar, ktorý vtedy zasiahol aj školu a kaštieľ. Kostol prestavali v roku 1819 v klasicistickom štýle, ale veža k nemu bola pristavená až za pôsobenia a pričinenia farára Pavla Maliarika v roku 1923.

Stavba novej školy

Dolnostrehovský evanjelický zbor mal už dávnejšie vlastnú školu. Ten 30. januára 1814 na zborovom konvente, za prítomnosti inšpektora (dozorcu) cirkevného zboru Petra Dúbravického, rozhodol o výstavbe novej budovy školy. Aj vtedy na ňu najväčšou čiastkou prispeli Imrich a Alexander Madáč, v tom čase už katolíci. Alexander Madáč a jeho matka, ktorí konvertovali ku katolíkom roku 1811 dali 40 zlatých, Imrich 30 zlatých, ale ten ešte okrem toho daroval pozemok ležiaci vedľa domu kostolníka Juraja Ferka, a to spolu ešte aj so stajňou a chlievmi. Peter Dúbravický daroval 30 zlatých. Na murovanú školu sa náklady na jej stavbu rozdelili podľa kľúča: Dolná Strehová (matka) dala 40 zlatých, fílie Ľuboriečka 20 zlatých, Vieska 15 zlatých a Kľačany 15 zlatých. Na zborovom konvente boli v tom roku vo svojich funkciách potvrdení Juraj Korbeľ za kurátora a Juraj Ferko za kostolníka. Odznela aj potešiteľná správa, že zemepán Imrich Madáč zamenil pôvodný darovaný grunt na stavbu školy za väčší a lepší, ležiaci medzi Jurajom Ferkom a Adamom Balážom, čo cirkev s vďačnosťou prijala.

Ako vidieť aj keď Madáčovci prestúpili na katolícku vieru s dolnostehovskými evanjelikmi udržiavali nepretržite priateľské vzťahy. Napríklad evanjelický farár Juraj Bukva,ktorý tu pôsobil v rokoch 1810 - 1851 bol krstným otcom spisovateľa Imricha Madáča (Imre Madách) a po ňom ďalšieho farára Augusta Henríciho (pôsobil tu 1852 - 1909) poverila madáčovská rodina pomôcť uhladiť neveru spisovateľovej manželky Alžbety Fráterovej. Žiada sa uviesť, že kým v tom čase v tejto šľachtickej rodine bola dorozumievacou rečou maďarčina, uvedení evanjelickí farári v kostole a v styku s cirkevníkmi používali svoj rodný slovenský jazyk. Dokonca sa zachovali písomnosti o tom, že August Henríci veršoval v slovakizovanej češtine.

Fragmenty z bohatej histórie
Učiteľský vokátor

Učiteľom v novovybudovanej škole bol jeden z mojich predkov, pôtorský rodák Ján Jančovic, predtým súkromný učiteľ u Prónayovcov v Malých Zlievcach a evanjelický učiteľ v Pôtri a Sennom. Jeho obnovený vokátor bol pred dvesto rokmi napísaný takto:

1. Má role do každého poľa 7 ⅓ a tak do troch polí 22 kil, pri ktorých všetky práce vykonávajú farníci.
2. Má na troch kopcoch lúku, ktorú kosia, hrabú a vyvážajú cirkevníci.
3. Má konopnicu a kapustnicu
4. a) od Matky, od hospodárov s pluhmi 12 kil, od želiarov a domami rovnako, od pastierov po jednej merky žita, od mlynárov v Matke i vo fíliách po pol kile
b) na fíliálnych - z Ľuboriečky 5 kil
- z Viesky 3 kily
- z Kľačian 3 kily
c) Od Pánov vysoko urodzených Petra Dubravického 2 kily a Baltazára Pongrácza 1 kilu z lásky
 5. Drevo
a) z Matky osem fúr
b) z fílií - Ľuboriečky 3 fúry
- Viesky 3 fúry
- Kľačian 3 fúry
6. Na výročné slávnosti má tri kantácie, a to vo všetkých štyroch osadách. Okrem toho na Martina tiež kantáciu a na Vianoce hostiaciu
7. Na Blažeja lavidáciu a na Gregora ováciu
8. Pánu Patrónovi testiváciu
9. Od každého žiaka 1 zlatý a fúru dreva
10. Z troch ofier ma tretí a zo spovedi šiesty peniaz
11. Z pohrebu zo spievania 8 groší, s veršami 1 zlatý

Hlahol nového zvona
Pro memoria z ohľadu preliatia zvona Mediana

je názov záznamu v jednej knihe zápisníc evanjelického cirkevného zboru v Dolnej Strehovej. Záznam sa týka poškodenia zvona na kostolnej veži, ktoré spôsobili dolnostrehovskí mládenci. Takmer pred dvesto rokmi dňa 20. apríla 1829 na veľkonočný pondelok farár Juraj Bukva z kancľa veriacim oznámil, že všeteční mládenci, nachádzajúci sa v nedeľu na zvonici, bez rozumu trieskaním a lomcovaním zvonmi spôsobili veľkú škodu. Stredný zvon, nazývaný „median“ tak rozštiepili, že sa nedal používať. Farár Bukva, ktorý tu ako farár pôsobil 41 rokov (1810 - 1851), apeloval na veriacich, aby dobrovoľnými zbierkami prispeli na nový zvon. Pri tejto príležitosti vyzval rodičov, najmä matky, aby vplývali na výchovu svojich detí. Na ženy - matky hlavne podľa tohto zápisu preto, že doma pálili pálené a z toho mali osoh a že to mohlo mať aj vplyv na chovanie mládencov. V cirkevnom protokole je poznačený menoslov všetkých 66 darcov, ktorí na tento účel zložili 98 zlatých. Kým väčšina darcov venovala sumy do jednej zlatky, miestny zemepán Imrich Madáč, vtedy už katolík (otec dramatika) s manželkou, venoval na tento účel 20 zlatých. Nie je náhodou, že krstným otcom dramatika Imricha Madáča bol v roku 1823 práve evanjelický farár Juraj Bukva.

Nový zvon, ktorý bol zliaty v zvonolejárni Michala Heidenbergera v Lučenci stál 120 zlatých a 40 grajciarov. Rozdiel 22,40 zlatých zaplatila cirkev z vlastnej pokladnice. Podľa protokolu z roku 1856 tento zvon v pôstnom čase opäť pukol. Nový zvon ťažší o 50 funtov (30 kg) dali potom zliať u zvonolejára Preisa v Banskej Bystrici a vážil celkom 2,5 centov.

Stavba fary

V roku 1758 cez nešporové bohoslužby zhorela časť najstaršej fary. Ďalšia fara postavená v roku 1798 nevyhovovala a tak 16. mája 1860 postavili novú murovanú faru. Počas jej budovania boli platidlom bankovky, tzv. rakúskeho čísla. Jeden zlatý bol o päť grajciarov slabší než stiahnutý z obehu konvencionálny. Dolnostrehovskí evanjelici si objednali na stavbu veľkozlievskych murárov, ktorí v tomto remesle mali dobré meno. Hrubú stavbu sa dohodli vymurovať za 200 zlatých, navyše za omietnutie „gangu“ (podsteny) 10 zlatých a za fajermúr 4 zlaté. Jedľové drevo na strechu a dosky stáli 356 zlatých. Tesára, zjednaného za 140 zlatých, pre opilstvo museli vymeniť. Dvere, obloky a dlážku zhotovili stolári z Lučenca za 210 zlatých. Škridla dovezená z Poltára (30 tisíc kusov) stála 150 zlatých a tehly k múru 53 zlatých. Za troje kachle s ich postavením zaplatili 34 zlatých. Ďalší materiál a práca celkom stáli cirkev 1 323 zlatých a 63 grajciarov. Okrem cirkevníkom na stavbu fary prispel finančnou čiastkou 100 zlatých už v tom čase katolík, dramatik Imrich Madáč. Jeho krstným otcom bol vtedajší evanjelický farár Juraj Bukva. Na zákonný úrok najviac peňazí na postavenie fary 400 zlatých požičal Ján Vaškor z Pôtra a 300 zlatých inšpektor cirkvi Pavol Sontágh z Horpáča. Kurátorom cirkevného zboru bol v tom čase Martin Ferko a kostolníkmi Juraj Hudec z Kľačian, Pavel Makovník z Viesky, Pavel Ďalogz Ľuboriečky a Adam Bačúr z Dolnej Strehovej.

Pri príležitosti postavenia fary vtedajší dolnostrehovský farár August Henríci,spriaznený s madáčovskou rodinou, zložil túto báseň.

Který sám dům stavíš silný hospodine,
k tobě vroucí prosba lidu tvého plyne.
Čos skrz nás učinil cirkvi každodenní,
nech nám to neštestí v prach popel nezmení.
Ty sám, který velíš životu všelikému,
nedaj ten dům zrušiť k želi lidu tvému.
Co naše mozole težsce vystaveli,
uč se kdo žít budeš, z toho každou chvíli.

Aká je prítomnosť?

Novohradský seniorát mal do rozpadu monarchie (1918) 47 cirkevných zborov, 17 z nich pripadlo do Maďarska, ktoré okrem dvoch zborov (Sečany, Šalgótarján) boli pôvodne osídlené Slovákmi. Na slovenskej časti Novohradu zostalo 30 zborov z celkovým počtom 31 752 evanjelikov. Dolnostrehovský zbor mal v roku 1924 721 členov a okrem matkocirkvi patrili a patria dodnes k nemu evanjelici z Ľuboriečky, Slovenských Kľačian a Viesky. Dolná Strehová bola dlho prevažne evanjelická. Jej konfesionálne zastúpenie sa zmenilo prisťahovaním obyvateľov z Podpoľania, ktoré je rímsko-katolíckeho vyznania, a vysťahovaním evanjelikov a ich prirodzeným úbytkom, katolíci zaznamenali od druhej polovici minulého storočia v obci prevahu. V povojnovom období od roku 1948 do roku 1988 tu pôsobil farár Juraj Podhradský. Po jeho smrti tu krátkodobo pôsobilo, alebo administrovalo zbor niekoľko duchovných. Aj teraz je dolnostrehovský evanjelický cirkevný zbor administrovaný z Pôtra, farárkou Janou Štiasnou.

Má tristo členov a bohoslužby sa konajú každú druhú nedeľu a dozorkyňou je Slávka Čerpáková. Aj napriek málopočetnosti tunajší evanjelici vedomí si aj svojej bohatej evanjelickej tradícii sa príkladne starajú o svoj svätostánok a faru. V ostatných rokoch oba tieto objekty opravili nielen stavebne, ale aj v interiéroch. V roku 2009 dokončili reštauráciu oltára a zároveň opravili aj organ. V tom istom roku v rámci každoročne usporiadaných Madáčovských dní v budove farského úradu zriadili a otvorili Pamätnú izbu venovanú dlhoročnému farárovi Jurajovi Podhradskému (1913 - 1988), ktorý na tejto fare štyridsať rokov úradoval a býval. Pri týchto spomienkových podujatiach organizujú prehliadku spevokolov s názvom Chrámová pieseň. Členky zboru pripravili výstavu ručných prác a tiež sladkých domácich pochúťok. V uplynulom roku bolo v zbore 34 bohoslužieb, štyri deti boli konfirmované, 96 členov pristúpilo k Večeri Pánovej a farárka slúžila tento obrad dvom chorým členom v nemocnici a dvom v domácnosti.

Obec je známa aj za hranicami vlasti svojím rozsiahlym kúpeľným areálom s termálnou vodou, kde každoročne oddychuje približne 80 tisíc návštevníkov. Tento v letnej sezóne najnavštevovanejší kúpeľno-rekreačný objekt regiónu tento rok prebudovali na moderný oddychový areál s viacerými bazénmi, 57-metrovým toboganom, novým wellnesscentrom a hotelom so 42 izbami. Akvapark s 37 °C termálnou vodou z hlbinného 520-metrového vrtu očakáva prílev náročnejších zahraničných návštevníkov, najmä z maďarskej strany Ipľa. K tomuto cieľu poslúži aj nedávno obnovený hraničný most cez rieku Ipeľ Rároš - Rárospuszta, ktorý je vzdialený od Dolnej Strehovej 9 kilometrov.
Starostom obce Dolná Strehová, ktorá dlhšie udržiava priateľské styky so Slovákmi obývanou obcou v Maďarsku - Veňarcom (Vanyarc), je už druhé volebné obdobie Dušan Mališ.
Rodný kaštieľ Imricha Madáča je miestom Múzea kultúry Maďarov na Slovensku, ktoré každoročne navštívi množstvo maďarských turistov.

Ján Jančovic
Foto a repro: autor