Slováci v Maďarsku nezabúdajú na Viktorína
Áno, hovoríme o Vyšehrade, dnes známom pojme pre spoluprácu Česka, Maďarska, Poľska a Slovenska.
Kto bol Jozef Karol Viktorín?
Jozef Karol Viktorín sa narodil 2. marca 1822 v Zavare pri Trnave (medzi dedinou a mestom sa dnes nachádza automobilka PSA Peugeot). Jeho otec Anton bol pôvodom z Moravy a matka Alžbeta rod. Ernstová z Čiech. A tak sa syn stal typický Uhorský Slovák. Preskočím 
detstvo (vyrastal a do školy chodil aj v Dolnom a Hornom Čepení pri Seredi a v Trnave. Vo svojej autobiografii poznamenal: „Ja som odjakživa v tej myšlienke rástol, že som rodený za kňaza“. A som presvedčený, že dobre urobil. Po trnavskom gymnáziu pokračoval v tamojšom seminári. „Príjmačky“ do seminára v roku 1840 i posledný rok absolvoval v Ostrihome (Esztergom) a napriek problémom, ktoré vyplývali z jeho slovenského vlastenectva tam aj prijal kňazskú vysviacku v kaplnke sv. Ignáca 15. 1. 1847. Relatívne dobrý život kňaza mal pred sebou. Zvolil si však život kňaza so slovenskou pridanou hodnotou. „Kaplánku“ začal vo februári 1847 v Senici na Záhorí. Aj úzke priateľstvo s J. M. Hurbanom z neďalekého Hlbokého mu pridalo biľag panslavizmu. Ešte ten istý rok v októbri ho preložili do Trstína, kde prežíval prvé chvíle revolúcie meruôsmeho roku tak aktívne, že 26. mája 1848 ho uväznili v prešporskom stoličnom dome a sedel v tamojšom árešte až do Štedrého dňa - sedem mesiacov bez súdu! Dnes je to „stará“ budova Národnej rady SR. Čo tak, vážení zákonodarcovia, uctiť si ho aspoň pamätným nápisom na budove? Aj jeho práca prispela k existencii dnešného samostatného Slovenska! Z väzenia sa vrátil opäť do Trstína a v apríli 1850 ho na vlastnú žiadosť preložili do Skalice. Ale so svojim slovenstvom neprestal. Keď ho 
„prichytili“ pri korešpondencii s Karlom Havlíčkom Borovským, nadriadené orgány ho poslali do krajov neslovenských.
Ostatok života pracuje a tvorí v srdci Uhorska. Od apríla 1852 je kaplánom v Starom Budíne (Óbuda) až do konca roka 1855. Od prvého januára 1856 sa posúva zopár kilometrov južnejšie do farnosti sv. Anny v Budíne. Pre znalcov Budapešti: je to cez rieku oproti dnešnému parlamentu (samozrejme, vtedy ešte nestál). Pôsobí tu do konca apríla 1866 - vyše desať rokov, zasa len ako kaplán. Treba poznamenať, že tak Starý Budín ako aj Budín boli vtom čase mestá s väčšinovým nemeckým obyvateľstvom. Napriek týmto skutočnostiam jeho práca pre slovenský národ sa nestratila, ba priam nabrala na intenzite. A nielen na poli 
literárnom, edičnom, vydavateľskom. Už v roku 1851 nastolil otázku založenia Matice slovenskej. Nepochodil. V roku 1857 sa „znovu vracia k myšlienke založenia MS“. Nevládne však jednota v slovenskom národnom kruhu. Viktorín národne pracuje inými prostriedkami. Vydáva almanachy Concordia, Lipa (tri ročníky), zobrané spisy básnické Andreja Sládkoviča a dielo Jozefa Hollého. Po založení Matice slovenskej (1863) sa stal členom Výboru a v menoslove zakladajúcich členov má poradové číslo 2. Stále žije a pôsobí mimo súčasného Slovenska - v dnešnej Budapešti!
Viktorín na Vyšehrade
Prejdime k poslednej štácii jeho života - k Vyšehradu, čo je dôvod môjho príspevku. Vyšehrad (dnes maďarský Visegrád) bol nemecko-jazyčnou dedinou Plintenburg. Tamojší Nemci prišli po Dunaji z Bavorska od Ulmu, o čom sa môžete presvedčiť z maľby na budove kompy. Mimochodom kompou sa dostanete na druhý breh do Nagymarosu (Naďmaroš), známym zo sústavy dunajských vodných diel. Tam majú aj železnicu do Pešti, či 
Bratislavy. Za Jozefa Viktorína nič nepripomínalo slávnu minulosť. Badateľné boli ako tak ruiny Dolného a Horného hradu. Dá sa však povedať, že Viktorín vycítil „rozvojový potenciál“ lokality. A tak okrem svedomite vykonávaných každodenných kňazských povinností a súvisiacich prác (založenie Pamätnej knihy Vyšehradskej farnosti, stavba školskej budovy), okrem neustávajúcej práce na poli matičnom (vydáva drámy Jozefa Záborského) „usilovne skúmal najmä minulosť staroslávneho pôsobiska“. Viktorín sa obrátil na uhorského ministra kultu Jozefa Eötvösa so žiadosťou o pomoc pri obnovovaní pamäte na slávu Vyšehradu. Sám napísal a vydal publikáciu Vyšehrad včera a dnes (1872) v maďarčine a nemčine - jazykoch vtedajšej klientely cestovného ruchu. Zaslúžil sa o začiatok renovácie Horného hradu, sprístupnil ho chodníkom - dnes nazývaným 
Viktorínova promenáda. Pridal dnešnou terminológiou povedané produkt turistiky - postavil pod hradom kríž na počesť Kláry Zachovej - hrdinky vcelku známej historickej „story“ z dôb panovania kráľa Karola Roberta. Maďari si prácu Viktorína na odkrývaní vyšehradskej minulosti veľmi vážia. Pri vstupe na jeho promenádu je výrazná tabuľa pripomínajúca jeho skutky, pri pôvodnom kríži Zachovej vztýčili kamenný monument v tvare písmena V, dobre viditeľný z podhradia a nábrežia Dunaja. Posledné týždne Viktorínovho života boli veľmi ťažké. Dostával záchvaty zúrivosti, liečil sa štyri týždne v budínskom ústave dr. Vaškoviča a posledné dva dni prežil v budínskej nemocnici Milosrdných bratov, kde aj 20. júla 1874 zomrel. Príčinou tragickej smrti boli nádory na mozgu. Pochovali ho na vyšehradskom cintoríne, kde sa môžete aj dnes zastaviť pri jeho dobre udržiavanom hrobe.
Viktorín, Vyšehrad a Slováci
Preleťme časom skoro 140 rokov. Ako si pripomíname J. Viktorína dnes? My, Slováci? V ostatných rokoch sa 
to zlepšilo. Na Jozefa roku 2012 sa uskutočnil pamätný deň Jozefa Viktorína. Súčasťou bola konferencia „J. Viktorín a doba, v ktorej žil a pracoval“, pietna spomienka pri jeho hrobe a otvorenie výstavy „J. Viktorín a Vyšehrad“. O dva roky neskôr, 22. marca 2014 sa konal slávnostný akt odhaľovania pamätnej tabule Jozefovi Karolovi Viktorínovi na budove Základnej školy L. Áprilyho, o ktorú sa zaslúžil „oslávenec“. Pamätná tabuľa sa zrodila z iniciatívy Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti a v neposlednom rade vďaka finančnej podpore Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
A v spomínanú tretiu júlovú nedeľu sme sa zišli opäť na počesť J. Viktorína. Na dvore „jeho“ školy pred pamätnou tabuľou si uctili jeho pamiatku starosta mestečka András Félegyházi, 
predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai (zaslúžili sa o tabuľu), riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti Gabriel Hushegyi a odborný pracovník vyšehradského Múzea kráľa Mateja Péter Gróf spolu so skupinkou Slovákov z Maďarska. A položili k nej venčeky. Pridala sa aj naša rodina. Po skončení sme sa premiestnili do Kráľovského paláca na malé občerstvenie, ale predovšetkým na veľkú prehliadku veľkolepo obnovovaných priestorov bývalého kráľovského sídla z čias Anjouovcov, Luxemburga a Mateja Korvína. Za J. Viktorína boli ostatky paláca pochované pod zosuvmi a nánosmi pôdy a času. Ale aj jeho činnosť pri opätovnom pozdvihovaní Vyšehradu z temnôt zabudnutia vytvorila priestor a možnosti novej slávy Vyšehradu. Práve v Kráľovskom paláci začiatkom deväťdesiatich rokov sa položili základy novovekého zoskupenia známeho ako Vyšehradská trojka / štvorka. Pripomína to pamätná tabuľa pred miestnosťou podpisu. (V tom čase to bola jediná miestnosť obnovovaného paláca, ktorá mala strechu.)
Pamiatka na Jozefa Viktorína vo Vyšehrade žije. Z roztrúsených tabúl, krížov, samotného hrobu nevyčítate 
obrovské dielo, ktoré vykonal v budovaní slovenského národného vedomia. Ale to nie je chyba Maďarov. To je naša slovenská bieda. Doteraz nás zachraňujú naši Slováci v Maďarsku. Poriadne „rozvojové“ impulzy musia prísť z našej strany, z našej iniciatívy, za naše peniaze. A na príklade Viktorína a Vyšehradu vidím dokonca zatiaľ veľmi vzdialené svetielko hľadaného cezdunajského porozumenia. Na Viktorinovom hrobe sa čoraz častejšie zjavujú stužky slovenskej trikolóry, aj teraz tam boli vence a kytičky zo Zavaru, Nových Zámkov, matičné zo Štúrova, Svodína a ďalšie. Samozrejme, aj naše petržalské.
Ako som spomenul náš hrdina sa zaslúžil aj o vydanie divadelných hier Jonáša Záborského. Viem si predstaviť veľkolepú inscenáciu jeho Feliciána Zácha v autentických priestoroch...
Z početnej literatúry dávam do základnej informačnej pozornosti: Ján Hnilica: Literárne a gramatické dielo Jozefa K. Viktorína, Post Scriptum z roku 2009 a Helena Rusnáková: Búrlivý život J. K. Viktorína, 2012.
