Ľudovít Markušovský na pokračovanie
Zabudnuté miesta slovenskej pamäte ● Spolok Maďarov z Rijeky si „neželal“, aby sa spomenula slovenskosť Markušovského, pretože „každý, kto sa narodil v Maďarorságu, môže byť len Maďar“. ● Daň za našu slovenskú nedôslednosť správneho prekladu slova uhorský. ● Kytička so slovenskou trikolórou pri hrobke...
Čitatelia portálu oslovma.hu sa už zoznámili s niektorými zaujímavosťami života a pripomínania si pamiatky významného uhorského lekára 19. storočia Ľudovíta Markušovského (1815-1893). Stručne zopakujem: MUDr. Ľudovít Markušovský sa narodil 25. apríla 1815 v Štrbe v čisto slovenskej rodine evanjelického farára. Po krátkom štúdiu práv v Bratislave vyštudoval medicínu v Pešti a celý život sa angažoval predovšetkým v oblasti verejného zdravotníctva v Uhorsku. Univerzitný profesor, vynálezca nosného zrkadielka, autor mnohých publikácií, jeden z prvých organizátorov moderného 
zdravotníctva v strednej Európe, uhorský vládny radca pre zdravotníctvo. Zomrel 21. apríla 1893 v Opatiji (dnešnom Chorvátsku).
Práve v Opatiji na dovolenke som sa s nim „zoznámil“. Objavil som v parčíku Markušovského lavičku a na priečelí hotela, v ktorom zomrel, dvojjazyčnú chorvátsko-maďarskú pamätnú tabuľu. V jej texte sa zdôrazňovala maďarskosť tejto osobnosti. A treba zdôrazniť, že v dnešnom Maďarsku si Markušovského neustále ctia a vážia. V Budapešti je jeho busta i ulica, v Szombathelyi nesie jeho meno župná nemocnica. V Markušovského mene udeľujú aj odborné ocenenia. A v obci Vasegerszeg je pochovaný.
Na našej slovenskej strane je to poslabšie. Zistil som, že existuje jediná pamätná tabuľa na jeho rodnom dome v Štrbe, aj tú osadila v roku 1965 Československá lekárska spoločnosť na popud Maďarskej lekárskej spoločnosti. Rozhodol som sa to zmeniť. Obrátil som sa na viaceré slovenské štátne i verejné organizácie s niektorými námetmi. Hlavným zámerom pre mňa bolo pridať v Opatiji tabuľu, ktorá by informovala verejnosť, že 
Markušovský bol slovenského pôvodu. V spolupráci s Maticou slovenskou v chorvátskej Rijeke sa to podarilo pripraviť, ale nie ju osadiť. Do hry vstúpil spolok Maďarov z Rijeky, ktorý nesie meno uhorského ministra železníc Gabriela Baroša (rodáka zo Slovenska a v Ilave aj pochovaného). Spolok si „neželal“, aby sa spomenula slovenskosť Markušovského, pretože „každý, kto sa narodil v Maďarorságu, môže byť len Maďar“! Aj to na tom zastalo a zatiaľ stojí. Použili ešte jeden argument, v Štrbe na spomínanej tabuli je písané, že to bol významný maďarský lekár. Bola to pravda a je to daň za našu slovenskú nedôslednosť správneho prekladu slova uhorský, ktorý slovenčina na rozdiel od maďarčiny pozná a používa na obdobie nášho spoločného štátu.
Rozhodol som sa to napraviť. Prostredníctvom poslanca Národnej rady SR sme interpelovali ministerku zdravotníctva i ministra kultúry v snahe zvýrazniť povedomie Slovenska o Ľudovítovi Markušovskom. Tiež sme tým umožnili našim ablegátom spoznať meno a dielo Ľ. Marušovského. Reakcie boli milé, chápavé a končiace konštatovaním, že podnet odstúpili na budúce možné riešenia najmä profesionálnym spolkom a samosprávnym inštitúciám. Našťastie, Štrbania si uvedomili absurditu tvrdenia o svojom rodákovi a minulý rok dali vyhotoviť a osadiť novú tabuľu na rodnom dome Ľ. Markušovského. Už sa verejne hlásia k svojmu slovenskému rodákovi a jeho slovenským koreňom. Pôvodnú tabuľu s 
úctou ponechali v areáli fary. Zároveň nadviazali kontakt so samosprávou obce Vasegerszeg, kde Markušovský spočíva.
Rozhodol som sa spoznať miesto jeho posledného odpočinku aj ja. Zo „zahraničného predmestia“ Bratislavy v Rajke je to vlakom iba 89 km. Železničná zastávka obce je v poli, ale po pár minútach ste v prvej časti dvojobce Iván-Egerszeg. Dva kostoly, malé dedinské múzeum, obchod a konečne ulica vľavo nesúca meno Ľ. Markušovského. Pokračujeme po hlavnej ulici, posledné budovy vpravo sú obecný úrad so zaujímavou drevenou sochou. Chodník pokračuje popri hlavnej ceste (asi tak päť kamiónov za minútu), z druhej strany polia a asi po 500 metroch nasleduje druhá časť obce Kemény-Egerszeg a hľa, ukazovateľ smerujúci ku Markusovskému kaštieľu. Ten je v záhrade za zatvorenou bránou, vidíme, že je na jeho priečelí aj pamätná tabuľa. Po konzultácii v budovách obnovovaného veľkogazdovstva smerujeme konečne k hrobke významného lekára. Na severný okraj dediny, pred nami záplavové územie Rábnice (Répce) a vpravo alejou asi 200 metrov a na malom pahorku je náš cieľ. Uprostred živého plotu jednoduchý hrob s náhrobkom Ľudovíta Markušovského, jeho ženy a jej rodiny - Kissovcov. Ľudovít sa sem priženil a vyženil aj spomínaný kaštieľ. Na hroboch zopár vencov s maďarskými farbami, jeden aj od samosprávy župy Vas. Pod pomníkom aj kytička so slovenskou trikolórou - predpokladám, že z obce Štrba. Pripájame aj našu kytičku s trikolórou v mene petržalského odboru Matice slovenskej, v ktorej sa už dlhšie snažíme mapovať najmä zabudnuté miesta slovenskej pamäte.
V Bratislave začali stavať nové biomedecínske centrum akadémie vied, na ktoré bude nadväzovať aj moderná nemocnica. Črtá sa tak možnosť dôstojného uctenia pamiatky nášho významného lekára - Ľudovíta Markušovského na celoslovenskej úrovni. O rok si pripomenieme 200 rokov od jeho narodenia.
