Čanádalbert dnes očami potomkov zo Slovenska
Výročie presídlenia Slovákov z Čanádalbertu do krajiny predkov, predovšetkým do obce Diakovce v Šalianskom okrese, nás priviedlo na myšlienku navštíviť dedinu, ktorú založili a od rokov 1843-1844 do roku 1947 spravovali viaceré generácie slovenských osídlencov. ● Rodí sa monografia Alberťanov...
Obyvatelia obce Čanádalbert v 19. storočí pochádzali zo skôr osídlených dolnozemských stredísk - Slovenského Komlóša, Nadlaku, Pitvaroša, neskôr aj rovno z viacerých slovenských hornouhorských stolíc. Začiatkom septembra t. r. sa chystáme osláviť výročie presídlenia aj tým, že po oslavách mienime vydať monografiu Albertu a Alberťanov, a ako sa možno dozvedieť z jej zostaveného obsahu, dovtedajší pobyt Slovákov v obci Čanádalbert s poldruha tisíckou slovenského obyvateľstva, bol do začiatku druhej svetovej vojny v hospodárskej oblasti ako-tak sebestačný. Obec bola vybudovaná, charakterizovali ju široké a dlhé ulice a navyše v chotári stála 
aj takmer stovka roľníckych sálašov, na ktorých hospodárili statoční slovenskí gazdovia. Na svoj uspokojivý život si vedeli svojim umom a prácou dostatočne zarobiť. To, čo Slovákom tu najviac chýbalo, bolo bránenie možnosti uplatniť si svoj národný život. Navyše hnanie detí a starcov v sprievode žandárov roku 1945 na Gádoroš s vyhrážkami skoncovania s ich životom v rieke, bolo poslednou bodkou o definitívnom rozhodnutí presídliť sa po skončení vojny do materskej krajiny.
Bol začiatok júla 2012, keď sme sa vydali na Dolnú zem po stopách našich rodičov, starých rodičov, dedov a pradedov, ktorí sa v tomto Kúte búrok (Viharsarok) viac desiatky rokov, podobne ako ich súkmeňovci v Pitvaroši, Ambrózke, Slovenskom Komlóši, podielali na kultivácii dolnozemskej roviny, ktorej zem práve od ich príchodu vydáva bohaté plody.
Hneď po príchode do dediny sme sa ohlásili na obecnom úrade, aby sme sa čo-to dozvedeli o terajšom stave obce, 
ešte žijúcich Slovákoch a tiež o tom, čo tu po jej zakladateľoch nájdeme. Dozvedeli sme sa, že obec má 490 obyvateľov, všetko vraj maďarskej národnosti. Podľa iných zdrojov v roku 2001 sa tu však za Slovákov prihlásilo ešte osem obyvateľov. To je aj príčina, že prečo tu nemajú slovenskú samosprávu. Majú ju však Slováci v susednej Ambrózke. Donedávna starostom Čanádalbertu bol Štefan Tuška, ktorý sem dochádzal z Ambrózky a mal korene v Alberte. Vzhľad obce nezanechal v nás najlepší dojem. Vysvetlenie sme dostali priamo na úrade. Presídlenie pôvodných obyvateľov - Slovákov v roku 1947, nezamestnanosť a pretrvávajúce odsťahovávanie rodín do miest sa negatívne podpísali, že vzhľad obce a situácia v nej je priamoúmerná uvedeným skutočnostiam. Predsa sme sa potešili, keď nám pracovníčka úradu povedala, že tu žijú ešte 3-4 rodiny, v ktorých sa nachádzajú najstarší Slováci, ktorí vedia po 
slovensky. Pokus stretnúť sa s nimi, a to aj po našom ohlásení pracovníčkou obce rodinám, sa pre pokročilý vek, chorobu a či iné dôvody nevydaril. Podarilo sa však osloviť človeka, ktorý mal kľúč od evanjelického kostola a ktorý sme mali veľký záujem si prezrieť. Kostol, ktorý postavili roku 1882 naši predkovia, má do kameňa vyrytý a dodnes čitateľný text „Slúžte Hospodinu s veselím, vcházejte do chrámu jeho díkčinením a do síni s chválami, oslavujte jej a dobrorečte jménu jeho“, žalm 100, a to aj napriek tomu, že práve vonkajšia časť tejto vzácnej pamiatky, pripomínajúcej pobyt a duchovný život našich predkov, je značne ošarpaná. Hlavná loď interiéru kostola je pomerne zachovaná aj z toho dôvodu, že sa už dlho nepoužíva. Využíva sa len presklenenou stenou oddelená vstupná časť kostola, v ktorej je pár stoličiek a provizórny oltár. Autorom oltárneho obrazu v lodi kostola je čabiansky maliar Anton Haan. Namaľoval ho na objednávku cirkvi, keď sa zdržiaval na ostrove Capri. Na náprotivnej strane interiéru kostola je organ, ktorý zase pochádza z dielne organára Martina Šaška, ktorý vtedy pracoval v Čabe.
Vysvetlenie o návšteve kostola a bohoslužbách sa nám dostalo, keď sa počas prehliadky kostola k nám pripojila potomkyňa slovenskej rodiny Ildika Kišová, ktorá je v neďalekej budove bývalej školy opatrovateľkou starších ľudí, ako je pri vstupe na tabuli napísané aj po slovensky, že je tam „Klub starcov“. To je po historickom nápise nad vchodom do kostola jediný slovenský nápis v obci. V dedine však už nikto po slovensky, až na pár izolovaných starcov, nevie. Naša informátorka Ildika prezrádza, že pochádza tiež zo slovenskej rodiny, ale reč svojich predkov neovláda. Jej otec bol Štefan Kiš, matka Judita Krišková, starý otec Štefan Kriška a stará matka Judita Šuľanová. Práve od Ildiky sme sa dozvedeli, že v dedine žijú ešte štyri pôvodom slovenské evanjelické rodiny, medzi nimi rodina Jana Zaťku, Martina Hudáka, vdova po Jánovi Zaťkovi a rodina Pavla Kukučku, ktorý sa však nedávno odsťahoval.
Ildika nám vysvetlila, že vo vyčlenenej, oddelenej časti kostola by sa mali konať evanjelické bohoslužby každú prvú nedeľu v mesiaci a tiež na výročné cirkevné sviatky, čo však nie je pravidlom. Na bohoslužby a pohreby tunajšieho zostatku evanjelikov dochádza farárka z Pitvaroša. Pri pohreboch sa zvoní podľa starého zvyku, trikrát mužovi, dvakrát žene a raz dieťaťu.
Po prehliadke kostola sme sa vybrali na prehliadku ulíc a cintorína, kde zložili svoje kosti a spia svoj večný odpočinok naši predkovia. Na množstve náhrobných kameňov ešte stále prevládajú slovenské priezviská a viaceré aj so slovenskými epitafmi. A to rovnako na najstarších, ako i povojnových hroboch. Opúšťame dedinu, ktorú naši rodičia a prarodičia budovali viac ako storočie. Žiaľ, musíme konštatovať, že po ich odchode vyzerá ošumelá a pustá. Ulice cez deň sme našli prázdne, stretli sme na nich iba troch mužov, ktorí v rámci aktivačných prác v strede dediny upratovali parčík. Ulice zostali tak ako boli pri odchode, len ojedinele tu teraz vidieť novší, na druhej strane však prebudovaných pôvodných domov. Bývajú tu väčšinou starší obyvatelia, mladý človek sa tu ťažko udrží. Dedina na prvý pohľad vyzerá tak, ako by sa tu život už dávnejšie zastavil.
Pohľadom na symbol a dominantu dediny - evanjelický kostol, ktorý na tejto šírej rovine vidieť z diaľky, sa lúčime v nedávnej minulosti ešte s veľkopočetnou obcou, na ktorú nás, potomkov viažu nostalgické spomienky na dlhú prežitú dobu našich predkov. Želáme vedeniu obce, aby sa im podarilo zastaviť vyľudňovanie a nájsť spôsob jej zrevitalizovania, vrátane záchrany a obnovy najväčšej kultúrnej pamiatky - evanjelického kostola, ktorý stále zostáva nielen viditeľnou dominantou obce, ale aj citovou väzbou na rodiny zakladateľov Čanádalbertu, ktorých potomkov nachádzame na viacerých miestach Slovenska a medzi ktoré sa radí aj naša Urbanovská a Čiernikovská.
