Jeden z najpevnejších prvkov našej identity
Folklórne hnutie
Vedúci súborov, ale i členovia, po vystúpení a kvalifikovaní majú možnosť i osobne konzultovať s odborníkmi, členmi poroty, o svojej činnosti, o možnostiach rozvoja.
Terajší štvrtý ročník prebiehal v troch regiónoch: v Zemplíne - v Pálháze, v Zadunajsku - v Tatabáni-Bánhide a v typickom dolnozemskom prostredí a ovzduší, v Poľnom Berinčoku.
V Pálháze boli účastníkmi súťažnej prehliadky spevokoly zemplínskych osád: Kvety Hút z Pálházy, spevácke zbory z Baňačky a Malej Huty. Súbor z Vágašskej Huty nakoniec neprišiel. Z Bukových hôr boli prítomné dva kolektívy: spevácky zbor z Répašskej Huty a spevácka skupina Horenka z Novej Huty (Bükkszentkereszt). Novinkou v Pálháze bolo vystúpenie chýrneho Slovenského speváckeho zboru z Mlynkov. Zámerom organizátorov v tomto prípade bolo vzájomné oboznámenie sa s odlišnými tradičnými vrstvami ľudovej piesne a spevnej kultúry. Kým pilíšske ľudové piesne nadväzujú na západoslovenskú a juho-moravskú tradičnú kultúru, zatiaľ zemplínske piesne si zachovali prvky z východného Slovenska a Bukovčania sú nositeľmi piesňového repertoáru juhoslovenských krajov. V Pálháze mimo súťaže vystúpili žiaci slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom ako spevácko-citarová skupina.
V Bánhide sa predstavilo 8 speváckych zborov a folklórnych súborov. Boli to spevácke skupiny z Bánhidy, Tardošu a Zimozeleň zo Síleša, ktorú založili pred 18 rokmi. „Chceli sme si založiť literárny krúžok, tam sme začali spievať a nakoniec zostal len spev,“ týmito slovami sa predstavili obecenstvu. Tu vystúpil kolektív Perla Matry z Malej Nány a Páví krúžok zo Santova, ktorý si ako jediný zachoval pôvodné pomenovanie spred tridsiatich rokov. K jubileu vydal CD nahrávku Po santovskej hradskej, na ktorej spieva 37 piesní. V Bánhide vystupovali aj tri početné folklórne skupiny: Zornica z Jače, Rozmarín z Veňarcu a folklórna skupina z Pišpeku, ktorá bola znovu založená na počesť Štefana Lamiho, ktorý bol dlhé desaťročia hybnou silou slovenského kultúrneho života v Pišpeku.
Na prehliadke v Berinčoku vystupovalo 14 speváckych skupín. Počet vystupujúcich spevokolov vzrástol aj tým, že z jednej osady prišli až dve - tri skupiny. Napr. z Kétšoproňu, Čabačudu a Slovenského Komlóša boli dva, z Békešskej Čaby až tri. Citarový súbor pozostávajúci z dospelých a detí z Kétšoproňu predniesol sarvašské ľudové piesne, kým „zbor penzistov“ - ako sa sami predstavili - spieval svadobné rituálne piesne z Vojvodiny. Tieto sa vo väčšine zhodovali so svadobnými piesňami slovenských osád békešského regiónu a tak aj so svadobnou tradíciou Kétšoproňu. Zo Slovenského Komlóša prišla už vyše šesťdesiat rokov známa ženská spevácka skupina, niektoré ženy v nej spievajú už 50 rokov. Popri cenných miestnych piesňach nás tešilo, že sa znovu vrátila k pôvodnému komlóšskemu kroju, na ktorý na predošlej prehliadke (Dunaeďház) akoby zabudla. Ozajstným prekvapením bola mandolínová skupina Komlóšanov strednej generácie Tremolo. Predniesla výlučne komlóšske piesne. Tento mandolínový orchester pokračuje v tradíciách komlóšskeho mandolínového orchestra založeného okolo roku 1800 a obnoveného v rokoch 1820-1830, ktorý vznikol pod vplyvom vojvodinskej slovenskej, resp. srbskej mandolínovej hudby. Terajší orchester, ktorého členovia sú väčšinou predstaviteľmi komlóšskej slovenskej inteligencie, predniesol komlóšske ľudové piesne a slovenské umelé piesne, ktoré vznikli v mestskom prostredí v Békešskej Čabe. Odtiaľ sa potom rozšírili najmä po Békešskej župe a v Nadlaku. Podobne ako komlóšska inteligencia má svoje zoskupenie aj čabianska slovenská inteligencia: spevácky zbor Čabiansku ružičku. Okrem interpretácie čabianskych ľudových piesní sa ujal prednesu spracovaných a štylizovaných ľudových piesní z celej slovenskej oblasti, ako aj piesní z domácich slovenských jazykových ostrovov. V Berinčoku vystúpili s piesňami z Pilíša. Hoci prednes bol zaujímavý, porota napriek tomu navrhla, aby súbor na kvalifikačných súťažiach vystupoval s domácim piesňovým repertoárom. Krásne spievané, autenticky interpretované piesne sme počuli od súborov z Berinčoku, Telekgerendášu, od detskej skupiny (s dvomi dospelými) z Pitvarošu. Podobne pekným prednesom potešili porotu a obecenstvo členovia známeho tradičného čabianskeho speváckeho zboru Orgován. Tento zbor sa môže zaradiť medzi najautentickejšie skupiny zo Zadunajska, akými sú spevokoly zo Santova, Tardošu, Bánhidy, Mlynkov a z východnej časti krajiny z Baňačky. Tieto kolektívy veľmi prísne chránia tradičnú kultúru svojich osád a snažia sa objavovať nové miestne piesne, piesňové veno, ktoré im zanechali ich predkovia.
Medzi pozoruhodné interpretácie patril prednes súboru z Répašskej Huty, ktorý zaspieval kyticu miestnych ľudových balád a ktorý spolu s komlóšskym patrí medzi najstaršie domáce slovenské spevokoly, veď vystupoval už v r. 1950.
Spevokol zo susednej Novej Huty sa od predchádzajúcej súťaže tak počtom, ako aj obsahovo rozšíril, obohatil, v kruhu najstaršej generácie objavuje už dávno zabudnuté piesne. K novým javom tohoročného Slovenského škovránka patrí aj to, že sa zvýšil počet vystupujúcich mužov, ba hudobno-spevácka citarová skupina z Čabačudu pozostáva výlučne z mužov. Medzi kvalitné súbory patrila aj skupina z Malej Nány so svojím trochu eklektickým repertoárom. Tu treba poznamenať, že Malá Nána z hľadiska pôvodu slovenských ľudových piesní doteraz nebola odborníkmi preštudovaná.
Zdá sa, že spevnú kultúru vystupujúcich posilnili aj vystúpenia a festivaly chrámového spevu, veď interpreti cirkevných piesní sa mnohokrát kryjú s členstvom ľudových speváckych zborov.
Okrem speváckych skupín sa na tohoročnom Slovenskom škovránkovi zúčastnili aj tri folklórne skupiny, ktoré predniesli zvyky zo svojej osady. Rozmarín z Veňarcu, ktorý za svoju existenciu vďačí vynikajúcej osobnosti osady Anne Hudecovej, predniesol regrútsku rozlúčku. Bolo pre nás prekvapením veľké množstvo regrútskych piesní z tejto novohradskej osady, veď doteraz sme v takomto množstve poznali regrútske piesne len z pilíšskych, resp. zo zadunajských slovenských osád. Folklórna skupina Zornica z Jače predniesla jačiansku svadbu a skupina z Pišpeku časť miestnej svadby (čepčenie nevesty). Rozdiel medzi dvoma predstaveniami bol závažný. Kým Jačania predviedli tradičnú slovenskú jačiansku svadbu, zatiaľ Pišpečania dvojjazyčný, slovensko-maďarský variant miestnej svadby. Prednes a spevy boli autentické, ale v kruhu poroty sa nadhodila otázka, či by táto skupina nebola schopná obnoviť, rekonštruovať tradičnú, výlučne slovenskú svadbu. Samozrejme, treba zachovať aj tento dvojjazyčný javiskový variant.
Na súťaži spevokolov a folklórnych skupín sa vytvorila vynikajúca nálada, ktorá láka spievať aj tých, ktorí nemali, alebo k tomu nemajú odvahu, a ktorá nabáda k tomu, aby sme si vážili tradičnú spevnú kultúru.
Vystupujúce skupiny sú ochrancami týchto našich bohatých tradícií, ako to skoncipovala vo svojom článku Môže aj dnes vzniknúť ľudová pesnička? v 41. čísle Ľudových novín (14. 10. 1010) významná slovenská etnomuzikologička Eva Krekovičová, ktorá už niekoľko rokov skúma, zapisuje slovenské piesne aj medzi našimi Slovákmi: „Dedinské folklórne skupiny dnes preukazujú ľudovej piesni neoceniteľné služby tým, že zachraňujú zanikajúce prejavy folklóru a vracajú v umeleckej podobe na scénu folklór jeho pôvodným majiteľom a ich potomkom.“