Popis pletenia korbáčov
Na pletenie potrebujeme bežné domáce náradie, 14 tenkých veľmi ohybných prútov (ak prút vydrží ohyb do pravého uhla a na vonkajšej strane nepraskne, je vhodný na pletenie - obr. 1) a 1 hrubší (obr. 2), ktorý v strede rozštiepime (obr. 3) a medzi stlačenými kolenami ťahom hore a do strán ho rozštiepime (obr. 4). Hrubší koniec nožom zrežeme (obr. 5), aby bol tenší, a vsunieme medzi 14 tenších prútov (obr. 6). V prvom ovinutí prekrížime (obr. 7) a ukončíme tak, že vložíme medzi prúty (obr. 8). Päť prútov dáme do strán a pletieme „špirálku“ (obr. 9 - 20).
Po vypletení založíme prútiky medzi ostatné prúty (obr. 21). Deväť prútov rozdelíme - 4 na jednu a 4 na druhú stranu. V strede zostane jeden prút (obr. 22). Z ľavej strany zoberieme najvzdialenejší prút a preložíme ho okolo stojaceho prúta k sebe (obr. 23). Z pravej strany zoberieme najbližší prút a preložíme ho okolo stojaceho prúta od seba (obr. 24). Keď takto vypletieme všetky prúty (obr. 25 - 30), dostaneme štvorice prútov nad seba.
Podľa obr. 31 - 34 berieme prút vždy zo spodku raz z jednej strany a potom z druhej strany až do vypletenia. Pri braní prúta zo strany od seba ho pridržíme ukazovákom pri stojacom prúte a až potom ho otočíme okolo neho (obr. 35). Pri braní prúta zo strany pri sebe ho pridržíme palcom pri stojacom prúte a až potom ho otočíme okolo neho (obr. 36). Na korbáči nebudú nepekné vypukliny. Ak sú prútiky už krátke, spojíme ich dohromady a od vrchu ovinieme stojacim prútom, ktorého koniec zasunieme pomocou šidla aspoň tri razy do korbáča (obr. 37 - 41). Štikacími kliešťami ostriháme vyčnievajúce prúty (obr. 42). Záhradníckymi nožnicami zastrihneme koniec pri rúčke a nožom začistíme hranu (obr. 43 - 44). Pri pletení si korbáč pridržiavame kolenami.
Veľkonočné korbáče od dopravného námestníka
K najkrajším sviatkom jari bez rozdielu, či sme v Maďarsku alebo na Slovensku, vo veľkomeste alebo v odľahlej dedinke, patria halúzky bahniatok, zlatý dážď, kraslice, ale i čokoládové vajíčka, zajačikovia a kuriatka. Niekde - napríklad u našich Slovákov pod Pilíšom, takmer po celom Slovensku, ale aj - čuduj sa svete - u Chorvátov okolo Moháča - aj korbáče. Nie tri ako-tak spletené prútiky, ale tie pravé, precízne upletené korbáče, ktoré už pri miernom švihnutí rozihrali nohy, ruky i hlasivky dievčat a žien. Kedysi si ich mládenci plietli sami pod dohľadom otcov a starých otcov, dnes v rodinách tento krásny zvyk pomaly vymiera. Zostalo len zopár ľudových výrobcov, ktorí pletú veľkonočné korbáče na majstrovskej úrovni. Pri pátraní po nich sme sa obrátili na bratislavské Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), kde nám poradili vyhľadať inžiniera Jána Zemana zo Starej Turej, presnejšie z Durcovej Doliny. S vďakou sme si zapisovali telefónne čísla a hlavou nám priam premávali otázky - inžinier v západoslovenskom mestečku, chýrnom Chiranou, závodom, kde vyrábajú moderné zdravotnícke prístroje, a pletie korbáče? Nečudo, že to bolo prvé, na čo sme sa ho po predstavení sa spýtali.
- Áno, zaoberám sa košikárstvom a som inžinier, lež poľnohospodársky, zootechnik, - odpovedá a z jeho hlasu vycítim, že prekvapenie ešte len príde. - Ale pracujem na Železniciach SR, som dopravný námestník.
Nuž toto musím rozuzliť, korbáče chvíľku počkajú.
- To teda máte pestrú životnú dráhu...
- Áno, ale diktoval mi ju život. Pracoval som na družstve ako zootechnik. Keď sa koncom 80. rokov začali nad družstevníkmi zbiehať mraky, rozhodol som sa hľadať si istejšie miesto. Našiel som ho pri železnici. Za 16 rokov som pracoval v 11 funkciách - od skladníka cez prednostu stanice až po dopravného námestníka. Samozrejme, ku každému postupu som musel zložiť odbornú skúšku. S prechodom na železnicu je spojený aj môj záujem o košikárstvo. Po odchode z družstva som si zaopatril kravičku. Potreboval som sečkový kôš, ale kde ho vziať? Kolega pri železnici plietol koše a tak som ho požiadal, aby mi jeden urobil. Uplietli sme ho spoločne. Tak som sa 6. januára 1992 dostal ku košikárstvu.
Snažím sa vybaviť si pred sebou človeka na druhom konci linky. Takúto presnú evidenciu o práci vedie iba pedant, ktorý k nej má mimoriadne vrúcny vzťah. Či si takto pamätá všetky významnejšie dátumy svojho života? Potom musí byť aj zriedkavý manžel, ktorý nezabúda na rodinné výročia... Potlačím však v sebe typicky ženskú logiku a pokračujem v pôvodne vymedzenej téme.
- Ste rodený talent?
- Nuž v našom kraji kedysi ľudia plietli koše, každý pre svoju potrebu. Niečo som odpozoroval od svokra, ale pustil som sa aj do sveta - chodil som po odborných učilištiach na Slovensku i po Morave, aby som sa naučil všetky fortiele.
- Čo všetko robíte z prútov a odkiaľ máte materiál?
- Prúty si pestujem sám, len tak si dokážem zabezpečiť kvalitný materiál. Pletiem vari všetky druhy košov - zemiakové, čerešňové, sečkové, hubové, ale aj kufre. Momentálne uvažujem nad tým, že by som mohol robiť aj nábytok.
- Akou formou realizujete svoju produkciu?
- Spolupracujem s Ústredím ľudovej umeleckej výroby v Bratislave. 80 percent výrobkov zhotovujem na objednávku. Ostatné predám na výstavách a jarmokoch, napríklad na Dňoch majstrov v Bratislave, na sviatkoch Vítania jari. Teraz, pred Veľkou nocou, mám plné ruky práce. Ešte dobre, že mi pomáhajú manželka, syn, dcéra a zať. Ani som si nemyslel, že sa mi košikárstvo natoľko zapáči. Len ma trocha trápi, že toto remeslo pomaly vymiera. Tešil by som sa, keby sa našli mladí ľudia, ktorí by si ho obľúbili tak ako ja. Za tých 12 rokov som ukázal pletenie snáď štyridsiatim ľuďom. Chytil sa jeden mladík, ale potom sa mu podarilo dostať sa na vysokú školu a bolo po robote. Teraz v januári sme v Dome kultúry v Starej Turej rozbehli 6-týždňový kurz pletenia košíkov. Päť ľudí sa osem hodín týždenne zaúčalo do tajov tohto remesla. Nedávno som im ukázal svoj prútnik, aj oni si chcú nasadiť plantáže, aby mohli pracovať s kvalitným materiálom. Viete čo, príďte sa pozrieť, ako pracujeme tu na Staroturianskych kopaniciach. Viem, Veľká noc sa blíži a vy by ste chceli vedieť, ako pletiem korbáče. Nuž tak vám pošlem emailom niekoľko fotografií, ktoré zachytávajú pracovný postup pletenia tých pravých myjavských a staroturianskych korbáčov, aké robil kedysi aj môj starý otec.
Nevychádzam z údivu. Prostredníctvom telefónu som spoznala príjemného, zhovorčivého, otvoreného človeka, vyzbrojeného množstvom všestranných vedomostí, zručnými rukami, modernou technikou a odvahou púšťať sa do nových vecí, oprášiť dedičstvo svojich predkov, aby ho v plnej kráse mohol predložiť dnešným generáciám.
