Činnosť slovenského voleného zboru (so samostatnou miestnosťou vhodnou aj na poriadanie akcií), klubu a záujemcov o kurz slovenčiny sa prirodzeným spôsobom prelína a navzájom dopĺňa. Klubovníci sa stretávajú raz mesačne, takmer dvadsať účastníkov jazykového kurzu - začiatočníci aj pokročilí - zase raz týždenne. Niektorí z nich si už celkom slušne osvojili slovenský jazyk, o čom svedčia aj „prvé lastovičky,“ zvládnuce bez problémov nielen základný, ale aj stredný stupeň štátnej skúšky zo slovenského jazyka. V tomto školskom roku ich učí osvetárka z Mlynkov, absolventka Univerzity ELTE Annamária Szeifertová. O kurz prejavujú už tradične záujem nielen Pomázania so slovenskými koreňmi, ale aj príslušníci väčšinového národa a v meste žijúcich národností, najmä Nemci a Srbi. V rámci slovenského klubu v Pomázi pravidelne oživujú výročné ľudové zvyky a často sa s menšou prednáškou alebo prezentáciou pripravia aj členovia klubu, ktorí sa radi podelia so svojimi priateľmi o zážitky a poznatky z kultúrno-poznávacích výletov, ale napríklad aj o ľudovom liečiteľstve. Slovenská samospráva v Pomázi koncom uplynulého roka usporiadala slávnosť, v rámci ktorej pripravila najmä pre členov slovenského klubu čisto slovenský program - úryvky z Biblie, nádherné koledy a básne predniesli účastníci slovenského jazykového kurzu.
(fuhl)
Z minulosti Pomázu
Snáď odjakživa viacnárodnostné (dnešnou terminológiou multietnické a vďaka tomu multikultúrne) mestečko Pomáz sa nachádza iba niekoľko kilometrov severne od Budapešti, v susedstve Senondreja (Szentendre) a Budakalászu, v bráne pilíšskeho pohoria. Na tomto území bola usadlosť už pred 50 tisíc rokmi. Najstarší nález je náradie, ktoré našli v brlohu blízkeho vrchu, vytesané zo zuba jaskynného medveďa. Podľa tureckého sčítania daňovníkov v roku 1546 tu žilo iba desať rodín, roku 1685 bola obec neobývaná. Roku 1690 pod vedením patriarchu Arzéna Černoviča prišli do okolia Srbi, ktorí si tu čoskoro vybudovali drevený kostol, ktorý však neskoršie zhorel. V zmysle nariadenia Leopolda I. cisársky dvor napomáhal zaľudňovanie okolia. Príchodom srbských rodín sa oživilo hospodárstvo lokality. Slováci začali prichádzať do Pomázu v roku 1765 a po nich (od r. 1771) sa tu objavujú aj nemecké rodiny. V roku 1775 už žilo v Pomázi 1 224 ľudí, z toho 846 Srbov a 378 katolíkov. V 18. storočí sa Pomáz stal druhou najvýznamnejšou osadou regiónu, jeho územie bolo vhodné na všetky druhy hospodárenia. Zaľudnenie okolia po ústupe Turkov si vyžiadalo administratívne úpravy chotára obce. V roku 1828 v 483 domoch žilo 1274 ortodoxných Srbov, 1115 katolíkov, 299 veriacich reformovanej cirkvi a 51 Židov.
V roku 1860 v Pomázi spočítali 560 Slovákov. V tom čase každá národnosť a každá cirkev mala svoju vlastnú školu. V r. 1901 tu postavili prvú štátnu ľudovú školu. Krátko predtým (r. 1887) odovzdali miestnu železničnú stanicu, vďaka ktorej sa značne zlepšilo spojenie Pomázanov s hlavným mestom. Prvá svetová vojna zlomila tento pozitívny proces, ale potom sa obec natoľko posilnila, že sa stala strediskom okolitého kraja. Druhá svetová vojna opäť priniesla zlom, hlavne keď po jej skončení 1032 nemeckých obyvateľov presídlili do Nemecka. Po vojne sa Pomáz spamätal, začal sa rozrastať. Roku 1970 sa stal veľkoobcou a roku 1995 mal 13 000 obyvateľov. Titul mesta získal roku 2000.
