Potom (cca. pred dvadsiatimi rokmi), keď sme síce svetovú hospodársku krízu poznali len z histórie, ale zato prežívali sme tú svoju lokálnu, začalo sa to akosi (nijako) neoplácať. Veľa vložiť a málo vyberať nie je žiaden biznis, a tak nečudo, že krmníky sa vyprázdnili a tradícia rodinných zabíjačiek spolu s poslednou hrochkajúcou obeťou definitívne zakapala. Akcie v super-hyper-plázových marketoch nám navonok vynahradili stratu lacnou bravčovinou. Pribúdaním rokov nám ale čoraz viac chýbajú staré obľúbené chute, vône, nehovoriac o jedinečnej atmosfére zabíjačiek.
Novodobá podoba akcie ako obľúbená spoločenská udalosť sa udomácnila v mnohých našich osadách. V tretiu januárovú sobotu takúto kolektívnu tradičnú zabíjačku (bez prívlastku slovenská - to aby sa na nič zlé nemyslelo) po prvýkrát usporiadali aj v našej najslovenskejšej dedine. Podujala sa na to Slovenská samospráva v Mlynkoch ako hlavná organizátorka spolu s miestnymi podnikateľmi - sponzormi a seniormi futbalového klubu PILE. Na dvore Slovenského domu a obecného úradu usporiadatelia privítali početných záujemcov, ktorí s nostalgiou spomínali na niekdajšie domáce zabíjačky, veď doma už na to nemajú možnosť, ktorí pri dobrej slovenskej hudbe miestnych harmonikárov vo vynikajúcej nálade ochutnávali čerstvé hurky (jaternice), klobásy, kapustnicu a pečené mäso.
Hlavného aktéra, 175-kilogramového brava, so značnou zľavou kúpil zbor slovenských poslancov od miestneho gazdu Jána Diószegiho (Furulyása), ktorý ho vraj nevykrmoval žiadnymi „svinstvami“, skôr biokrmivom zo svojej záhrady. Tradičné zakáľanie vraj už nie je povolené, takže ostrie noža by sme ani nemali spomínať, skôr usilovnosť chlapov pri akte a šikovnosť vyučeného miestneho mäsiara, tridsiatnika Zoltána Papa. Tradičné prvky zabíjačky sa teda miešali s profesionalitou - podobne ako slovenské s maďarskými slovami v reči mladších pomocníkov, napr. „melyik kotelba vagy miskába?“ Text a foto: Imrich Fuhl
