Vydávanie slovenských publikácií medzi rokmi 1948 a 1998
I. Historický prehľad
K tomu, aby sme pochopili vytváranie okolností rozvoja či stagnácie vydávania slovenských publikácií v Maďarsku, pokladáme za potrebné poskytnúť krátky prehľad o historickom pozadí tohto menlivého procesu. Totiž iba vtedy môžeme dať vierohodnú odpoveď na také otázky, ako napr.: Čo je tomu príčina, že v prvom desaťročí po druhej svetovej vojne sa tento proces vážne narušil a aj v ďalších dvoch desaťročiach charakterizovala proces literárnej tvorby a s ňou súvisiace vydávanie literárnych publikácií 2o rokov trvajúca pauza. Ďalej, aké boli predpoklady toho, že tento proces dosiahol svoj vrchol práve v osemdesiatych rokoch a čo bola príčina toho, že v rokoch po zmene režimu sa vážne nalomil elán tohto sľubného rozvoja. A musíme nájsť odpoveď aj na otázku: Čo je príčina toho, že tieto publikácie sotva majú dnes rozširovateľov a čitateľov.
Postavenie a úroveň slovenskej literatúry v Maďarsku a s ňou súvisiace vydávanie publikácií sa vytváralo v závislosti od bežnej národnostnej politiky, od národnostného zákona a školstva. Tak tomu bolo aj v období dualizmu, medzi dvoma vojnami a tak tomu bolo i v poslednom polstoročí, ktoré je predmetom nášho prieskumu.
Dualizmus po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) v mnohonárodnostnej monarchii zaručoval výlučnú hegemóniu iba pre Nemcov a Maďarov. Národnostný zákon, zrodený r. 1868, ani len nedeklaroval rovnoprávnosť ostatných národov/národností, vyhlasoval iba rovnoprávnosť štátnych občanov ako jednotlivcov, nezávisle od ich národ(nost)nej príslušnosti. Nemaďarským národom/národnostiam (Slovákom, Slovincom, Srbom, Rumunom, Rusínom, atď.) národnostný zákon nezabezpečil kolektívne práva, čiže neuznával ich za štátotvorné faktory. Ostatným národom by bol mal usporiadať ich politický a právny štatút patričnými ústavnými garanciami na štátoprávnej úrovni. Za samostatný národ Maďari uznávali iba Chorvátov, ktorí disponovali dávnymi štátoprávnymi tradíciami, ale na nich sa tento zákon nevzťahoval.
Bol to vlastne od základu diskriminačný zákon, ktorý zaviedol za štátny a úradný jazyk maďarčinu vtedy, keď nemaďarské obyvateľstvo bolo oproti Maďarom v prevažnej väčšine. Celý rad neskôr schválených zákonov a oficiálnych rezolúcií priamo protirečil nariadeniam národnostného zákona a jeho deklarovanej funkcii, ktorý sa vlastne v praktickom živote nikdy ani neuplatnil.
Potrebu asimilácie nemaďarských národov/národností maďarská politika vysvetľovala ako štátny záujem. Použila mnohoraké prostriedky na pomaďarčovanie slovenskej inteligencie a na preferovanie maďarského jazyka v slovenskom jazykovom prostredí, za účelom vytlačiť z verejného života používanie slovenského jazyka. Asimilačné snahy štátu maximálne podporovala aj cirkev. V cirkevných školách výchova slovenskej mládeže sa konala v maďarskom jazyku a v maďarskom duchu, pričom zároveň prenasledovali kňazov a učiteľov so slovenským národ(nost)ným povedomím, pre ich účasť v národ(nost)nom hnutí.
Školské zákony vydané r. 1907 boli zamerané na úplné pomaďarčenie elementárnych škôl, aby už na základnom stupni znemožnili vyučovanie v materinskom jazyku. Konečným cieľom maďarskej politiky bolo vytvorenie jednojazyčného maďarského národného štátu. Tomuto cieľu slúžila aj štatistická genocída. Zákon o názvoch osád v nemaďarských etnických oblastiach nariadil ich pomaďarčenie. Bola to koniec koncov negácia historicky vytvorenej etnickej štruktúry vtedajšieho Uhorska, lebo tento zákon bol zameraný na vymazanie reálne existujúceho etnicko-územného profilu krajiny. Vtedy vznikli také maďarské názvy národnostných lokalít, ako napr. Szatmár (Satu Mare), Branyiszkó (Branisko), Kis Inóc (Malý Inovec), Szuha Patak (Suchý Potok), Tapolcsány (Topoľčany), Tapolca (Teplica), Draskóc (Dražkovce), Zsolna (Žilina), Dévény (Devín), Kraszna (Krásna), Kraszna Horka (Krásna Hôrka), Királyhelmec (Kráľovský Chlmec), Beszterce (Bystrica), Zselíz (Želiezovce), Szepes (Spiš), Szécsény (Sečany), Miskolc (Miškovec), Eger (Jáger), Petény (Peťany) atď., ktoré v maďarskom jazyku nemajú nijaký význam.
Kultúrny život nemaďarských národov/národností systematicky paralyzovali, aby postupne stratili svoju samostatnú národ(ost)nú tvár, identitu. Zakázali činnosť najdôležitejšej kultúrnej inštitúcie Slovákov Matice slovenskej a násilne zlikvidovali aj tri slovenské gymnáziá, pričom zhabali ich majetok, ktorý vznikol z dobrovoľných príspevkov slovenských národovcov.
Nie div, že za takýchto okolností vedúci predstavitelia slovenského národného hnutia sa začali orientovať na vytvorenie spoločného štátu s Čechmi, ktorý sľuboval pre národné bytie Slovákov oveľa vyššiu úroveň, než akej sa im ušlo v monarchii.
Počas prvej svetovej vojny maďarská vláda sa snažila prostredníctvom vojenského a žandárskeho teroru úplne paralyzovať národné politické hnutie nemaďarských národov/národností. Na Slovensku pomocou štatária znemožnila akýkoľvek politický pohyb. Slovenská národná strana bola nútená utiahnuť sa do ilegality.
V dôsledku všestranného nátlaku slovenské národné hnutie sa premiestnilo do zahraničia, v ktorom vedúcu rolu zohrávala v USA fungujúca Slovenská liga, ktorá pre slovenský národ žiadala územnú samosprávu a právo zvrchovanosti tak v politickej, ako i v hospodárskej a kultúrnej sfére. Na svojej prvej konferencii tiež v Amerike fungujúcej Českej národnej jednoty, usporiadanej spolu so Slovenskou ligou, v októbri r. 1915 sa zrodila tzv. Clevelandská dohoda, ktorá sa zamerala na uskutočnenie demokratickej federácie Čechov a Slovákov s právom úplnej zvrchovanosti, respektíve kultúrnej a územnej autonómie. Po rozpadnutí monarchie, na území ktorej vzniklo viac národných následníckych štátov, sa utvorilo aj samostatné a nezávislé Československo.
Po Trianonskej mierovej zmluve, uzavretej r. 1920, víťazné veľmoci sa usilovali určiť hranice medzi Maďarskom a Československom v oblastiach so zmiešaným obyvateľstvom tak, aby na oboch stranách zostal približne rovnaký počet maďarských, respektíve slovenských obyvateľov. Tento počet bol okolo 600 000 duší. Mierová zmluva zaviazala následnícke štáty monarchie, aby na svojom území žijúcim národným menšinám bezo zvyšku zabezpečili ich národ(nost)né práva. Avšak túto svoju povinnosť neplnil každý štát. O tom svedčí aj fakt, že podľa posledného sčítania ľudu (2000) na Slovensku sa prihlásilo k maďarskej národnosti okolo 570 000 občanov, pričom v Maďarsku sa hlásilo k slovenskej národnosti menej ako 10 000 ľudí.
Trianon sa stal národnou traumou Maďarov, ktorá do určitej miery pretrváva podnes. V medzivojnovom období sa stala pálčivou úlohou maďarských vlád revízia tejto mierovej zmluvy. Výsledkom ich snahy bola nimi vynútená prvá a druhá Viedenská arbitráž, respektíve vojenská agresia v Juhoslávii (Nový Sad). V dôsledku prvej Viedenskej arbitráže Horthyho vojsko obsadilo južné a východné pohraničie Slovenska, kde ozbrojeným násilím terorizovalo inteligenciu so slovenským národným povedomím. Účastníkov slovenského národného hnutia prenasledovalo, pri ich výsluchoch používalo aj mučenie, na konci ich úrady prepúšťali z práce a vyháňali za hranice. Avšak vo „výhodách“ odpojenia južného Slovenska a juhoslovanskej agresie maďarskí revizionisti sa mohli vyžívať len dovtedy, kým trvala moc ich podporovateľa, hitlerovského Nemecka. Po druhej svetovej vojne víťazné veľmoci znova zaviedli pôvodný trianonský poriadok.
V medzivojnovom období maďarské revizionistické vlády naďalej pokračovali v protinárodnostnej politike s cieľom úplne zlikvidovať národnostné povedomie. Táto tendencia sa prejavovala v oblasti národnostného školstva a kultúrneho života, ale aj v politickej sfére paralyzovali každý pohyb.
Napríklad Adolf Pechány, štátny tajomník národnostného školstva, v medzivojnovom období sústavne pripravoval hlásenia o svojich školských inšpekciách. V nich viedol evidenciu o pedagógoch, ktorí sa nie dosť oduševnene zúčastňovali pomaďarčovania slovenských žiakov.
Slovenské ľudové divadelné hnutie v Békešskej Čabe a v Slovenskom Komlóši, disponujúce asi polstoročnou tradíciou, sa usilovali násilníckymi prostriedkami zlikvidovať. Vedúcich hnutia prenasledovali, zakazovali javiskové vystúpenia. V čase svetovej hospodárskej krízy prepúšťali z práce v prvom rade občanov, ktorí neboli ochotní pomaďarčiť si mená. Po vypuknutí druhej svetovej vojny vedúci národnostného hnutia sa ocitli na najnebezpečnejších úsekoch frontu, kde sa mnohí stali invalidmi, alebo padli.
II. Premeškaná reforma národnostného školstva
Slovenská národná menšina, vydaná napospas už asi 150 rokov trvajúcim maďarizačným snahám, nadnes skoro úplne stratila národnostné povedomie a svoj materinský jazyk. Na zámenu jazyka prišiel rad v šesťdesiatych rokoch, keď Slováci už aj medzi sebou začínajú uprednostňovať používanie maďarského jazyka. Materinským jazykom dnešných školákov slovenského pôvodu je už maďarský jazyk, lebo aj ich rodičia sa učili v maďarskej škole, kde nanajvýš jeden predmet bol venovaný slovenskému jazyku. Školy tohto typu nie sú vhodné na zachovanie identity a materinského jazyka. Ba, napriek tomu, že ich nazvali národnostnými školami, keďže sú povinné, sú ony hlavnými inštitúciami násilnej maďarizácie, lebo v danej osade neexistuje nijaká alternatívna škola, alebo aspoň trieda, do ktorej by si mohli zapísať svoje deti rodičia, ktorí sa ešte nezriekli svojej slovenskej materinskej reči a identity. Tým pádom sa zároveň stratila možnosť pre zaškoľovanie detí do škôl dvojjazyčného typu (v Budapešti, v Békešskej Čabe, v Slovenskom Komlóši, v Sarvaši a v Novom Meste pod Šiatrom).
Inak ozajstná národnostná škola je tá, v ktorej sa vyučujú všetky predmety v národnostnom jazyku, a nie taká, kde sa fakultatívne vyučuje národnostný jazyk, pričom všetky ostatné predmety sa vyučujú v maďarskom jazyku a v maďarskom duchu. Žiaľ, 95 % tzv. slovenských národnostných škôl je takéhoto typu, ktoré potrebuje maďarská vláda pre svoje maďarizačné zámery a vylepšovanie štatistiky, ale pre národnosti sú naskrze škodlivé. Samozrejme, pedagógovia bez slovenskej národnostnej identity, ktorí sa obávajú o svoje zamestnanie, vyhlasujú aj tieto školy za potrebné. Je paradoxná skutočnosť, že na niektorých miestach slovenskí obyvatelia sú nútení bojovať i za to, aby im nezrušili školu takéhoto typu. Avšak keby sa premenili tieto školy na slovenské jednojazyčné, ihneď by nastal nedostatok slovenských pedagógov. Čiže slovenskí pedagógovia by sa nemali obávať takejto školskej reformy, lebo ich spoločenská prestíž by sa neslýchane zlepšila, keďže dopyt voči národnostným odborným pedagógom by sa z roka na rok zvyšoval. Avšak pri takýchto zreformovaných školách by sa musela zaviesť i slovenská jednojazyčná škôlka, v ktorej by sa všetko vyučovalo v slovenskom jazyku, a to z nultého jazykového stupňa, keďže materinská reč detí slovenského pôvodu je už maďarčina. V prvých rokoch 15-ročnej školskej reformy (3-ročná škôlka + 8-ročná základná škola + 4-ročná stredná škola) potrebný počet odborných slovenských pedagógov by sa zabezpečil formou hosťujúcich pedagógov zo Slovenska, a to dovtedy, kým by sa nerozvinula domáca príprava slovenských odborných pedagógov v potrebnej šírke a na žiaducej úrovni. Za tento čas v predreformových ročníkoch by sa zachoval starý vyučovací systém a mnohí z týchto pedagógov za 15-ročné obdobie by odišli do dôchodku. Ostatní by zasa mali dosť času pripraviť sa na požiadavky reformy, ktorá by sa uskutočňovala postupne z roka na rok, od 1. ročníka škôlky až po 4. ročník strednej školy.
Systém takejto školskej reformy som navrhol na žiadosť pani Töttössyovej, vedúcej Národnostného oddelenia Ministerstva školstva MR, ešte v r. 1990, ale na môj návrh od tej doby až podnes dôstojne nikto nereagoval. (V tom čase slovenským referentom tohto oddelenia bol Michal Mata, ktorý mohol byť svedkom môjho návrhu na školskú reformu.) Keby sa vtedy, od školského roka 1990/1991 bola začala uskutočňovať táto reforma, v školskom roku 2005/2006 by bola už dokončená. A nemuseli by sme si klásť otázku, „Ako ďalej, pomaďarčení Slováci?” Naša cesta by nebola zarúbaná, ale otvorená do ďalekej budúcnosti. O čom som tu hovoril, to všetko príslušníci maďarskej národnosti na Slovensku majú zabezpečené. Majú svoje školy s vyučovacím jazykom maďarským od škôlky až po univerzitu. Kolektívne práva majú zabezpečené vysoko nad európskym štandardom. Strana maďarskej koalície má svojich poslancov v parlamente a vo vláde SR sú niektoré ministerské kreslá obsadené Maďarmi. Vydobyli si aj kultúrnu autonómiu. Teraz bude nasledovať už len vynútenie územnej autonómie a „mierové“ odpojenie južného Slovenska k Maďarsku. Oproti tomu zdecimovaní Slováci v Maďarsku nemajú svoju stranu, ani zastúpenie v parlamente a, samozrejme, ani vo vláde.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
