Príbeh, o ktorom sa na konci článku zmienime, je opísaný v týždenníku Pilishegyvidéki Hírek (PH, Správy z pilíšskej vrchoviny, vychádzali v rokoch 1927-1936). Periodikum bolo určené špeciálne pre obyvateľov pilíšskeho kraja, teda aj pre mnohých tunajších Slovákov. V úvodníku prvého čísla sa medziiným píše, že „cieľom tohto časopisu je predovšetkým pestovanie vlasteneckého ducha, čo by v konečnom dôsledku malo prispieť k svätej veci pre nás všetkých najdôležitejšej: k opätovnému nastoleniu starých hraníc Maďarska.“
Vlastenecká výchova bola vraj potrebná aj preto, lebo keď vezmeme napríklad Pilíš, „okolie sa hemží slovenskými priezviskami“. Zo samotného časopisu vysvitne, že slovenské priezviská mali aj mnohí vyšší či nižší funkcionári, dokonca aj niektorí z tých, ktorí tie noviny píšu: obvodný tajomník bol Hornyik, hlavný notár Zapotoczky, zapisovateľ Belopotoczky, riaditeľ školy sa volal Jakula, dôstojník bol Kralovits, veľmi „účinnú revizionistickú reč mal Iván Klincsek“, a kto pravidelne písal do tohto časopisu „vlastenecké“ či „iredentistické“ básne Március idusán (15. marca), Mai Magyarok (Dnešní Maďari), Feltámadás (Vzkriesenie), sa volal: Ábrahámfalvi vitéz Machula Béla! (t. j. Abrahamovčan zo Slovenska - pozn. autora), o prostých radových Pilíšanoch ani nehovoriac: Bachán, Csiliák, Krsák, Kluvich, Drobinoha, Podhorányi, Szvetylák, Szvat, atď... Z týchto mien takto na počutie skutočne nevyžaroval taký maďarský duch, ako z básní viťúza B. Machulu. A tak pod vplyvom spomínanej vlasteneckej výchovy prišlo do módy meniť (si) priezvisko. Považovalo sa to za vlastenecký čin a tieto zmeny sa zverejňovali pod titulkom Névmagyarosítások (pomaďarčovanie mien). Z Hornyika sa stal Hortobágyi, z Bachána Békefi, z Csiliáka Sziklás, z Kršýka Kormos, z Drobinohu Dombai, a pod... O tom, že táto situácia z maďarského národného hľadiska v Pilíši nebola jednoduchá, ba naopak, zložitá, ba až tiesnivá, hovorí aj nasledujúci príbeh.
Maďarská turistická organizácia zvolala valné zhromaždenie, na ktorom sa konali aj voľby nových funkcionárov (pozri PH 13. 9. 1931, s. 3). Po týchto voľbách „v miestnosti turistického oddelenia slávnostne odhalili obrazy dvoch bývalých predsedov: Gyulu Czibulku a stovického rytiera Emila Szlovikovszkého. Ich zásluhy pietnymi slovami pripomenul Iván Klincsek“. Čiže Slavikovský, Cibuľka a Klinček. Tak sa volali predsedovia organizácie maďarských turistov.
Od tej doby prehrmela svetová vojna a preletelo rovných 74 rokov. Ak dnes zalistujeme v telefónnom zozname Budapešti, nestojí nás veľa námahy, aby sme zistili, že „okolie sa hemží slovenskými priezviskami“!
