Na podujatí, ktoré usporiadal Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) 13. marca Klube slovenských spisovateľov, sa zúčastnili literáti a milovníci literatúry, vrátane hlavných podporovateľov antológie - na čele s predsedom Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozefom Havelkom. Spoluvydavateľom publikácie je Zväz Slovákov v Maďarsku, pričom k jej zrodu v značnej miere prispel bratislavský hostiteľ prezentácie: ÚSŽZ. Prítomných pozdravila predsedníčka úradu Vilma Prívarová, ktorá hovorila o dôležitosti zomknutia sa a o sile literatúry. Moderátorkou vydareného večierka v preplnenom klube bola pracovníčka ÚSŽZ, výborná znalkyňa našej literatúry Ľubica Bartalská, ktorá nakrátko predstavila tvorbu účastníkov prezentácie. Antológiu potom odborne zhodnotil aj našim čitateľom dobre známy literárny kritik Peter Andruška, venujúci sa už dlhé desaťročia tvorbe dolnozemských slovenských autorov. Prítomným sa prihovorili redaktori a zároveň autori antológie (Gregor Papuček, Zoltán Bárkányi a Imrich Fuhl), ako i autori Marta Glücková Demjénová, Eva Fábiánová a Rudolf Fraňo. Atmosféru Pilíša prednesom ľudových piesní tohto kraja priblížili speváci z Mlynkov Levente Galda a Melinda Černá. Prinášame recenziu P. Andrušku.
Svedectvo o živej literatúre
Aj letmý pohľad do slovenskej literárnej histórie nás poľahky presvedčí o tom, že v našom literárnom živote už tradične patrí významné miesto antológiám a almanachom. Ostatne aj prvý knižný titul napísaný v štúrovskej literárnej slovenčine (Nitra II. z roku 1844) bol almanach. Podobne by sme si mohli pripomenúť hviezdoslavovsko-banšellovský „národní zábavník mládeže slovenskej“ Napred (1871) či ďalšie knižné tituly, určené na kolektívnu prezentáciu autorských úsilí básnikov, prozaikov, ba aj kritikov, literárnych vedcov, etnológov, atď... S antológiami sa stretáme aj v slovensko-maďarských literárnych kontextoch a kontaktoch. Iste sme nezabudli na Krčméryho antológiu slovenskej poézie v maďarskom preklade Antológia szlovák költőkből (1925), ani na antológie slovenských prekladov z maďarskej poézie - na Beniakovu Večernú blýskavicu (1956), Lukáčovu Spoveď Dunaja (1976), na Kondrótov Mužný vek (1980), alebo na starší slovensko-maďarský Lukáčov a Szalatnaiho „projekt“ z vojnových rokov Na brehu čiernych vôd (1943). Opačným príkladom môžu byť antológie maďarských prekladov zo slovenskej poézie Gyújtópont (1984), respektíve slovenskej prózy Agyaghegedű (1982). Charakter antológie mala knižka Ozveny rovín (1985), v ktorej Ľubka Bartalská predstavila slovenských ľudových spisovateľov z medzivojnového Maďarska, no a počnúc Hruškami mamovky Špiakovej (1955) celý doterajší vývin slovenskej literatúry, vznikajúcej v Maďarsku (ale sčasti aj v Rumunsku a Srbsku) sprevádzajú antológie ako (po časopisoch) najpružnejší spôsob predstavovania výsledkov literárnej tvorivosti.
Neprekvapuje teda, ba pokladáme za prirodzené, že aj tvorivú cestu slovenských autorov v maďarskom kultúrnom prostredí popri sólových autorských vydaniach dláždili antológie: Výhonky (1978), Fialôčka, fiala (1980), Chodníky (1984), Pramene (1982), Cestou k slovám (1996), až po nateraz najnovšiu knižnú publikáciu Pod Pilíšom - tam je náš svet (2008), ktorú tvorcovia predstavili ako „literárnu antológiu pilíšskych slovenských autorov“.
V antológii sa predstavujú prozaici Zoltán Bárkányi-Valkán, Ildika Fúziková, Marta Glücková Demjénová, Imrich Fuhl a Rudolf Fraňo. Slovenská poézia má početnejšie zastúpenie, ako to už býva bežné v tomto stredoeurópskom regióne, kde v národných (a národnostných) literatúrach zvyčajne dominuje poézia. Popri známych a uznávaných básnikoch Alexandrovi Kormošovi, Gregorovi Papučkovi, Imrichovi Fuhlovi sú to Gabriel Kara, Eva Fábiánová, Zlatko Papuček, ale aj Jozef Baďura, Jozef Bajtek, Štefan Benďúr a Anton Drevenka.
Zo žánrového (a obsahového, výpovedného) hľadiska v poézii ide najmä o prírodnú i občiansku (na národnostnú otázku orientovanú) lyriku, kým v próze, ktorá je prekvapujúco zaujímavá, moderná aj významovo obsažná, sú to nielen poviedky, ale aj denníkové záznamy, historické texty beletrizované (Fraňo) aj inklinujúce k historickej eseji (Kormoš). Pokiaľ ide o autorskú zostavu, každého, kto túto literatúru sleduje a číta, iste poteší literárny návrat Marty Glückovej Demjénovej, ale aj Gabriela Karu.
Antológia Pod Pilíšom - tam je náš svet má aj svoj ďalší, výtvarný a knihotvorný rozmer. Pri hodnotení, pri zamýšľaní sa nad významom tejto publikácie totiž nemožno obísť fakt, že je to pekne, kultúrne riešená knižka, možno jedna z najlepšie urobených slovenských knižiek, ktoré vyšli v Maďarsku, k čomu určite prispela aj jej obrazová časť. Knihu totiž tvoria (nielen dotvárajú) umelecké i dokumentárne fotografie o krajine i ľuďoch pod Pilíšom. Iste nikomu z autorov fotografií neuberiem z hodnoty ich práce, ak poviem, že v prvom rade Imrich Fuhl sa zaslúžil o umelecké fotografické stvárnenie pilíšskeho regiónu.
V každom prípade možno (a treba) povedať, že Pilíšania touto antológiou zaťali do živého, vzopäli sa a ukázali, že akékoľvek „rekviem“ za slovenskou literatúrou v Maďarsku je predčasné, pretože tvorivý potenciál má svoj fundament nielen v nových (novovznikajúcich) dielach, ale aj v istej návratnosti, v schopnosti sprítomňovať minulé literárne skutky, ba ukázať aj to, že literatúra vie kultúrny kontext obohacovať aj na základe (prostredníctvom) regionálnych aktivít. Ostatne Pilíšania v úvodnom slove k svojej antológii vyzvali aj slovenských spisovateľov z iných regiónov Maďarska, teda prinajmenšom Budapešťanov a autorov z békeščabianskej oblasti (kam rátame Sarvaš i Slovenský Komlóš) k vytvoreniu a vydaniu podobných knižných diel. V tejto súvislosti prihodí mi na um, že akosi mimo hry ostal Andrej Medveď, ktorý svoj život dožil v Senondreji (Szentendre), teda k Pilíšanom to nemal ďaleko, hoci sa narodil v iných končinách.
V literatúre sú akékoľvek prognózy nemiestne, môžeme však azda povedať, že hoci literárny vzostup slovenských spisovateľov z Maďarska, ktorého svedkami sme boli v 80. rokoch minulého storočia, sa tak skoro nezopakuje, antológia Pod Pilíšom - tam je náš svet dáva nádej a upevňuje vo viere, že slovenská literatúra v Maďarsku žije a bude žiť aj naďalej, má svoje zvučné mená (a nielen tie spod Pilíša), a tak časom (a za podpory Slovenskej republiky) sa možno zrodí aj „celomaďarská“ slovenská antológia, ktorá pripomenie literárne hodnoty z uplynulých období. Takýto edičný počin by si zaslúžili nielen Pilíšania, ale aj Juraj Dolnozemský, Pavol Kondač, Michal Hrivnák, Oldřich Kníchal, Mária Fazekašová, Július Szabó či Gabriel Hattinger, ale aj ďalší „post-ľudoví“ autori.
Povzbudení vydaním podpilíšskej literárnej antológie azda môžeme povedať, že štart nového nástupu (alebo aspoň úspešného pokračovania) slovenskej literatúry v Maďarsku sa uskutočnil, trať je voľná, príležitosť by sa mala využiť, a to napriek tomu (alebo práve preto), že niektoré kritické ohlasy na hodnotenú antológiu boli, slušne povedané, nekompetentné. Ide o to, že ak sa renomovaný kritik podujme vysloviť prísny (príkry) názor bez toho, aby poznal texty, o ktorých píše (alebo na ktoré sa odvoláva), ide o správanie sa, ktoré nemožno akceptovať. Pravda, týmto odbočením mi nejde o polemiku, iba pripomínam - aj našim autorom, aby nezabúdali, že nie každý, kto o nich píše, ich diela aj číta, a tak netreba brať každú vyslovenú mienku vážne, i keď nespravodlivo vyrieknuté slovo bolí.
Na prezentácii antológie v Klube slovenských spisovateľov sa zúčastnilo na bratislavské pomery nezvyčajne veľa záujemcov, priaznivcov zahraničnej slovenskej kultúry a literatúry, čo pokladám za dobrý signál - pre autorov, ale aj pre nás, ktorí im držíme palce v ich tvorivej práci a želáme im len úspechy.
