Michal Kormoš: Kolek ide nakladať

Zvečerievalo sa. Stabil už našiel nakladačov na rannú smenu. Jeden robotník - na klenbu pece - však ešte chýbal. Stabil myslel na Koleka, ktorý až dovtedy, kým to nezunoval, bol tiež stabilom u jedného zámožného majiteľa pece v obci.

(Zo života pilíšskych vápenkárov)

Kolek bol jedným z tých vápenkárov, ktorí sa najlepšie rozumeli dielu. Známy bol tým, ako dokázal drviť kameň, ako sa usmieval, aj tým, že bol ramenatý a dlane mal ani lopaty. Nakladanie vápna však neznášal, keďže nerád vypľúval vápno.

Pec sa zastavila na poludnie, lebo Stabil musel ďalej kúriť, pretože uhlie nebolo výdatné. Majiteľ pece nedostal na skládke paliva vo Verešvári kvalitné „sliezske”, iba kúskované z Dorogu, aj smena sa oneskorila o celé hodiny, a keď napokon prišla, poslal ju domov. V jednom ťahu pracoval dvadsať hodín - dve šichty - až si sotva cítil ruky a plecia, dobreže mu neodpadli. Kríval na ľavú nohu, lebo keď si ju popálil železným špicom, darmo ju natieral bravčovou masťou, bolesť nechcela poľaviť ani zaboha.

Bol koniec týždňa. Stabil svojho času prisľúbil manželke, rodáčke z Pomázu, že raz za mesiac spolu strávia aspoň jeden víkend a jedno ráno. Zaviazal sa, že k tomu prispôsobí aj nakládku. Dobre vedel, že to nie je taká veľká obeť, a svoju ženu veľmi miloval. Ak nájde Koleka, dá mu, ako je zvykom, mzdu nakladačov, aj ho zobudí keď treba, ale teraz sa chystal k odpočinku, veď od marca už tretí mesiac je zapriahnutý v jednom kuse.

Koleka hľadal už od vykúrenia pece. Aj ho našiel, ale to ešte spal. Ležal na šezlóne, ktorý si vyniesol na povalu, nohy roztiahnuté a ruky zopnuté pod hlavou. Usmieval sa zo sna, snáď sa mu prisnilo čosi pekné. Kolek býval v lete na povale, ako sa tam bývalo kedysi, sám to odpozoroval od starších mužov v dedine. Vápenkári, drevorubači, drviči kameňa ako aj všetci Slováci takto odpočívali po návrate z týchto mrchavých prác. Nemali ani chuť na jedlo, na kúpanie sa im zriedka dostalo sily a než zostarli, zvykli si na to.

Na povalách v dedine ešte vždy bývalo veľa starších ľudí, bolo vidno, ako spoza povytiahnutých škridlíc pozorujú ulicu, niekedy v dobrej nálade, ale zväčša zronení. Často preliezali k sebe navzájom, hrali karty, rozprávali sa o tom, prečo išli na smrť pri Isonzó, mladší zase o Donskom ohybe, ale nechcelo sa im tam dolu, do krčiem, kde najčastejšie mohli posedávať v rohu a čakať na darovaný strik a ktovie, či sa ho dočkali. Ťažko sa pohybovali a tak príbuzní im vynášali na povalu aj jedlo. Iba zimy trávili v letných kuchyniach a zomrieť si želali tiež iba hore a v rakvi, ktorú si sami zhotovili.

Stabil sa doma okúpal, zajedol si z pripraveného a po zvyčajnej fľaši piva sa s manželkou dohodli, že ráno iba vstane a v každom prípade sa vráti do postele.

- Rozhýbem ťa, - povedal jej láskavo a uštipol ju do tváre. Z Ančinho vďačného pohľadu vyčítal, že už bol veru najvyšší čas.

Rýchlo obišiel krčmy, zhromaždil šiestich, iba Kolek ako siedmy chýbal. Znervóznel, keďže na povale ho nenašiel. Prečesal pivárne ešte raz a opäť vyliezol na povalu. Usmernil ho ujo Fero, ktorý v súmraku na výstupku povaly šermoval párom klobás.

- Zájdi do Schodíkovej! Tam som ho videl vkročiť.

Stabil poďakoval za radu a poponáhľal sa ku kotlíkovej čárde. Na kraji cesty musel chvíľku počkať, kým sa popri ňom neprehnal na červenej Jamahe dedinský hrobník Tibor Szél. Zo zadného sedadla zamával kňaz, ktorého čierna reverenda viala vo vetre, keď vyrevúval šláger Ajaj, ide čierny vlak. (Snáď išli s posledným pomazaním).

Majiteľ Schodíkovej bol Kolekovým spoluučňom, s ktorým roky pracoval v lodenici. Nejaký čas chodili aj zápasiť na blízky športový areál, až kým si Ferdinand neroztrhol ušný boltec a snúbenici Evičke sa karfiolové ucho nepáčilo. Kolek ešte trochu chodil trénovať, aj tréneri ho dosť povzbudzovali, avšak chýbala mu výdrž. Nedokázal si získať priateľov medzi športovými druhmi a tak po čase sa mu nepozdávalo, aby iní v ňom videli iba vrece piesku.

Po učňovských rokoch Ferdinand krátky čas pracoval. Priznali mu dôchodok, keďže si nevhodne zodvihnutou doskou zlomil driek. Teraz žije z čapovania vína, v zime mával aj pálenku a mnohí chodili k nemu, lebo - nepodvádzal. Kolek bol jediným Ferdinandovým spoľahlivým priateľom, čo malo svoj pôvod vo svetlých okamihoch mladosti, pre ktoré sa obidvaja oduševňovali a keď sa rozcítili, celé hodiny rozprávali o dávnych príhodách, o tom, ako často položili na lopatky vtedajších legendárnych šampiónov, a všetko jedno, či to bola pravda alebo nie, veď kto by to potvrdil a kde, hlavne, že rozosmiali poslucháčov. Kolek si sám postával v iných miestnych krčmách a vtedy k sebe nikoho nepripustil, iba blúdil v spomienkach a domýšľal - pri deci rumu s kolou, alebo „mačke”, ako sa s obľubou vyjadroval. Lenže kto by ho chcel vyrušovať, veď už zďaleka bolo vidno na jeho zaslzených očiach a poklesnutých nohách, že je duchom neprítomný. Ak si pospevoval - bol predsa aj členom pávieho krúžku Studienka - tak potom čísla zo šesťdesiatych rokov o neobyčajných nociach, keď iba jemu patril celý ostrov a ohrada starobudínskej lodenice, pri ktorej ho chceli mať všetky dievčatá... Tým bol teda známy.

Podobne ako Stabil a iní z dediny, aj on si nahovoril manželku z Pomázu. Marika bola preňho všetkým a pre ňu aj o všetko prišiel. Zanechal lodenicu a dal sa na pálenie vápna, preto sa z neho stal Stabil. Tak totiž zarába oveľa viac a potom bolo treba renovovať sedliacky dom, ktorý zdedil po rodičoch. Potrebujem peniaze! - vykrikoval často. Boj za obživu bol jeho druhým bojovým výkrikom. Dokiaľ nebol dom hotový, čakali s deťmi, ale žiaľ, ako sa často stáva, jasná tvár sa v ťažkej práci pomúti. Manželka nezniesla tú hanbu, po nakládkach a kúrení stále behať za ním, a raz, keď ju zavolali znovu, kopla do muža rozvaleného na zemi, zbalila sa a vrátila sa do dediny k matke, odkiaľ ju už Kolekove prísľuby a s kňazovou pomocou písané listy - keďže ruka často zaváha po ťažkej práci - nedokázali zlákať späť.

Kolek to často spomínal. - Hej! Iba to jej bolo treba! - mávol rukou. Hento! No a peniaze.

Stabil sa opatrne blížil ku Schodíkovej, najprv načúval a iba potom vstúpil. Reč bola práve o tamtom. O jeho psovi (volal sa Vajco), ktorého lesník musel odstreliť, lebo bol besný. Privolal ho sused, ktorý v jarku na cintoríne zbadal líšku, zatiaľ čo nič netušiaca manželka mu požičala psisko. Vajco prehryzol líške krk, ale v hlave mŕtvoly, ktorú podrobili rozboru, objavili ten problém. Nepochopili suseda a Stabil - podľa toho, ako načúval - im dal plne za pravdu. Zo suseda sa stal neskôr „obchodník”, roznášal chlpy po krčmách, zato „kožušinu” od neho nekúpil nikto. Žiaľ, mnohí z jeho rodiny, menovite deti, s úľubou hladkali líšku, až ich bola preto plná ordinácia.

Stabilov nečakaný príchod nevyrušil obidvoch priateľov z dôverného rozhovoru, iba Kolek zvýskol od radosti:

- No čo je, ty dlhý pažerák! Perla stabilov! Vysmädol si?

- Nie. Vlastne áno, - odpovedal prichádzajúci, - jednu rundu. Červené. Zajtra?

- Dobre. Idem, - odpovedal Kolek. Ale podľa toho, aké je družstvo. Namiesto druhých totiž nerobím, - zodvihol ruku nad hlavou, ako keď sa vzdáva. Minule tam boli mladí, samí žrebci. Pásli sa na kameňoch. Veľké nechali ležať, rozdrviť ich nevedeli a hlavne nechceli povynášať ani sutinu.

- Aj ty si tak kedysi začínal - povedal Stabil.

- Čože?! - vyhŕkol Kolek. - Pravdaže. Lenže ja som zato toľko nedostal ako títo mudrci. Spočiatku som chodil k peciam zadarmo, len aby som sa naučil. Hmaty.

- Jamenko sa uzdravil, - odbočil v reči Stabil.

- Viem, bol tu - na to Kolek. - Ale zatiaľ nemôže drviť. No nič, však si vezme na starosť taligášov.

- Príde aj Ferko, - pokračoval Stabil, - no a dvojičky.

- Prídu dvojičky? - zasmial sa Kolek, - takže na roráty sme doma. Na drvenie, zaklenutie a fúrikovanie sú fajn. Šrepne sú?

- Sú... a súkromník priviezol nové vidly. Na drvinu. Ľahšie sa vám budú naberať kamene. Aj do kladív som nechal urobiť nové poriská. Všetko je pripravené na ofenzívu.

- A čo psohlavé kamene na hornú úroveň? - stiahol obočie Kolek.

- Aj tie sú, aj umývané kamene sú, nechal som priviezť dve fúry. Na spodnej úrovni sú čolníky. Nie dolomit. Ale s tými psohlavými kameňmi už daj pokoj. Prosím ťa, - dodal nesmelo. - Nedávno prišli zaskakovať dvaja cudzí. keď som spomenul psohlavé, behom celej nakládky hľadali v krovinách psov. Navyše im chýbal záchod a keď som im napajedený predhodil rýľ, iba nechápavo zízali.

- Čo si namýšľali? - žmurkol Kolek na Ferdinanda. - Že sme v Hiltone či kde?! S cudzími neslobodno robiť. Možno ich síce ukrátiť o pár stoviek, lenže človek sa kvôli nim iba znervózňuje, k nakládke treba chirurgické ruky. Potom už radšej žrecie družstvo. Víno bude? - prešiel Kolek na podstatu.

- Bude. Aj basa piva. Vzhľadom na sviatky.

- Tak sme sa dohovorili, - pokračoval Kolek, - môžeš ísť hoci domov. Ja už si neľahnem, vstával som sotva pred dvoma hodinami. Daj mi peniaze, po práci zaplatím v dolnej, šaty mám vonku v kasni, koženú zásteru mi snáď neukradli. Pred svitaním vypadnem. Ešte niečo. Karolovi si nepovedal?

- Nie, - odvetil Stabil, - lebo to nešlo. Odkazuje, že má modrú hlavu preto, lebo keď išiel po drieň do lesa nad hostincom Csikógyöp, vieš, tam kde je paseka...

- Viem, - prerušil ho Kolek.

- Proste tá bučina je dosť vysoko a pri tej paseke začul nejaký šramot, zbystril pozornosť, akože vysliedi, čo sa tam deje, pokĺzol sa a zrútil sa. Lenže mal šťastie, lebo v poslednom okamihu, ako vraví, ho zachytil orol.

- Orol? - pobavene si plesol Kolek na kolená. - Orol? To je ohromné.... ohromné... to by sme nedokázali vymyslieť ani s Ferdinandom. Nemyslíš si, že taký veľký orol by mohol krúžiť okolo dolnej krčmy?

- Pravdepodobne, - usmial sa Stabil, nato dopil zvyšok striku, vyplatil mzdu nakladačov a vzdialil sa tak rýchlo, že pritom prevrátil hokerlík s lavórom. Bol už dosť ďaleko, keď sa ozval Kolek:

- Počuj, Ferdinand! Ten vyzerá príšerne. Neje poriadne?! Natoľko sa štve?! Natoľko potrebuje peniaze?!

- Natoľko, - povedal Ferdinand, - ale nemá to ľahké.

- Je vyučený? - spýtal sa Ferdinand.

- Je. Myslím, že zámočník. Lenže s tým si hovno zarobil. Preto je teraz pri peciach. Samozrejme, nakladať, zbierať, kúriť, no a kričať a popoháňať ľudí. Hnusné. Lenže teraz už niet takého echt súkromníka, ktorému by som to urobil. Potom už radšej povala, pravdaže, blázon, občas pije víno z vedra.

- Môj ty bože, - odrazu zosmutnel Ferdinand. - Z vedra? Ale veď to je hrozné - odovzdane mávol rukou. A odmlčal sa.

Ferdinandova manželka s dvomi deťmi bola na návšteve u príbuzných v Kestúci, takže dom bol prázdny a obidvaja priatelia mali dosť času. Dohodli sa, že ak si Ferdinand bude chcieť zdriemnuť, Kolek obslúži návštevníkov. Okolo polnoci sa dostavil „zákazník”, ruský proviantný dôstojník z blízkej základne. Priviezol na predaj čierne cvičné uniformy a dôstojnícke čižmy. Nakladači, ale aj iní muži v dedine, obľubovali tie uniformy a čižmy, keďže boli vyrobené z náramne pevného materiálu a odolávali kameňom. Kolek si kúpil hneď dva a nechal odložiť aj Ferdinandovi, s tým, že ich predá ďalej. Úrady sa totiž o ne nezaujímajú. Dávnejšie ich takto priviezli z inej strážnice, tiež sa v dedine zapáčili, až kým sa náhle nevzchopila vojenská polícia, lebo úbytok v kasárni bol príliš nápadný. Zastavovali mužov na hlavnej ulici a kto nevedel potvrdiť pôvod stroja, musel dolu. Ak chudák Slovák kládol odpor, pekne ho stiahli dolu. Dedina bola vtedy plná lampášov, mnohí posedávali a zúrili v krčmách. Aj k Ferdinandovi zašli, lenže darmo! RUTINA JE RUTINA!

Až do svitania si neprišiel nikto ukojiť smäd. Ferdinand chrápal. Kolek si dačo zajedol na ranné posilnenie. Okolo štvrtej sa vydal k peciam cestou, ktorá viedla k čívskemu lesu.

Preložil: (ok)

Vápenkárstvo poskytovalo živobytie väčšine Slovákov obývajúcich západné svahy Pilíša. V Santove, Mlynkoch, Číve, Huti a Pilíšskej Čabe až do 20. storočia sa našli vápenkári. Remeslo sa dedilo z otca na syna. Bola to ťažká práca, ale príroda ponúkala k jej vykonávaniu všetko: vápenec aj drevo. Technológia sa ani po stáročiach veľmi nezmenila: vápno pálili v milieroch vykurovaných drevom. Časom sa začalo míňať drevo v lese a bolo ho treba privážať zo vzdialenejších oblastí. Hoci vápno pálili aj v bakonských a bukových horách, pilíšske vápno bolo známe po celom Maďarsku. Vápenkári ho rozvážali až na Dolnú zem: najprv na konskom záprahu, neskôr na nákladnom aute.