sob11232024

Posledná aktualizáciapia, 22 nov 2024 10am

Bendeguz, Kolompos a Pišta Kurtaforint

bendegu0Satirický román Jána Chalupku (1791-1871) „Bendeguz alebo Z Turca až na koniec sveta” je svojrázna donkichoniáda, vykresľujúca slovenské národné odrodilectvo 19. storočia. Dvaja pomaďarčení turčiansky zemani Bendeguz a Kolompoš sa vyberú na cestu do sveta hľadať „pravlasť” Maďarov.

Sprevádza ich sluha Pišta Kurtaforint, ktorý na tejto ceste zastáva úlohu akéhosi cervantesovského Sancha Panzu. Chalupka vo svojom diele paroduje maďarský šovinizmus a nadradenosť, proti ktorým stavia obyčajný zdravý sedliacky rozum.

Román Jána Chalupku Bendeguz vyšiel v roku 1841 po nemecky

Bendeguz - román Jána Chalupku (1791-1871), vyšiel v roku 1841 po nemecky pod názvom Bendegucz, Gyula Kolompos und Pista Kurtaforint. Eine Donquixottiade nach der neuesten Mode. Dichtung und Wahrheit (Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy. Báseň a pravda). V slovenčine bol publikovaný až v roku 1953 v preklade Jána V. Ormisa. Podobne ako pri hre Kocourkovo anebo Jen abychom v hanbě nezůstali (1830) sa Chalupka snažil zakryť svoje autorstvo - v texte naznačoval, že román napísal „P. P. - s“ (Peter Pavol Šramko) a preložil ho z maďarčiny spisovateľ šľachtického pôvodu bendegu1„L. von Sch.“ (Ľudovít Šuhajda, autor jednej z obranných brožúr).

V románe Chalupka doplnil a rozpracoval svoju kritiku feudálnych a šovinistických praktík zemianskych a meštianskych vrstiev slovenskej spoločnosti, ich odnárodňovanie a charakterové kazy, ktoré predstavovali základnú tému jeho divadelných, predovšetkým „kocúrkovských“ hier. Týmto dielom predstihol ostrosť svojich obranných spisov. Kritiku týchto javov rozvinul v obraze života a zachytení spoločenských podmienok, z ktorých kritizované javy vyrastali. Jeho cieľom bolo upozorniť na nezmyselnosť vyhraneného nacionalizmu a národnej výlučnosti, čo docielil hyperbolickým spracovaním príbehu odnárodnených turčianskych zemanov Bendeguza (Arpáda) a Gyula Kolomposa (Slaninu) v sprievode sluhu Pištu Kurtaforinta (Štefana Drobného), ktorí sa vydajú hľadať pravlasť Maďarov.

Na púti využíva Bendeguz oboch spoločníkov - priateľa pre jeho finančné prostriedky, sluhu pre jeho praktickú funkciu. Kolompos plní v románe najmä úlohu akéhosi moderátora, flegmatického pozorovateľa Bendeguzových príhod; cez postavu sluhu autor odhaľuje morálny profil oboch zemanov (sluha má veľa spoločných čŕt so Sanchom Panzom, ktorý podobne sprevádzal svojho pána v románe Miguela Cervantesa Don Quichote a Sancho Panza).

bendegu2Prostriedkami Chalupkovej kritiky sú humor a irónia, s vyústením do satiry. Dôležitú funkciu plní jazykové spracovanie románu, reč postáv (vysoký litanický štýl kombinovaný s nízkym rečovým okolím) a prítomnosť početných citátov a úsloví z cudzích jazykov, ktoré majú makarónsku podobu (chybné citáty funkčne charakteristické pre štýl malomeštiakov). Smiech je v románe trojaký: situačný, vyplývajúci z filozofickej situovanosti diela, je výsmechom spojeným s parodickými pasážami fanatického vlastenectva zemianskej a slovenskej proveniencie a je smiechom filozofa, ktorý je schopný vidieť život ako komédiu.

Podľa Jána Števčeka (Dejiny slovenského románu, 1989, s. 38) možno román „považovať za pamflet vo vzťahu k jeho ideologickej náplni, za cestopis, ak vezmeme do úvahy jeho fabulu, no aj za dielo, ktoré obe uvedené stránky syntetizuje a prekonáva ich v postoji k látke: tento postoj možno charakterizovať ako odstup osvietenského vzdelanca od témy, ktorú nastolil“. Hoci bol adresovaný domácemu (vzdelanému) čitateľovi, pomýlenému zemianstvom a zaslepenému politikou - teda kruhom, ktorým nemčina nebola vzdialená, práve jazyk predstavoval značnú percepčnú bariéru diela. Napriek autorovým očakávaniam bol ohlas naň oveľa menší ako na jeho divadelné hry. Z literárnohistorického hľadiska predstavuje román významné dielo odrážajúce národnoobrodenecké idey. Preto i pre svoju vydarenú umeleckú realizáciu tvorí pevný základ zlatého fondu slovenskej literatúry.

Ján Chalupka
Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint
Donquijotiáda podľa najnovšej módy
(úryvky)

bendegu3Úvod

Keď vidíme nejaké zaujímavé dieťa, celkom pochopiteľne sa prezvedáme na jeho otca. - Kto je pôvodcom tejto aventuriády? Pravda, on sám to vie najlepšie. Nazval sa P. P-s, ale mne, prekladateľovi, tak sa zdá, že je to len obyčajný fígeľ, po akom siaha anonymita. Nemôžem teda nič iného povedať, než to, čo mi udrelo do očú pri čítaní rytierskeho románu, čo pôvodca sám prezradil. Každý čitateľ, ktorý prečítal knižku sine ira et amore [Pozn. red.: Sine ira et amore (lat.), bez hnevu a lásky.] dá mi za pravdu, že je táto humoristická hlúposť, ako by ju nazvala redakcia Pressburger Zeitungu, zriedkavým plodom maďarskej literatúry. - Zdá sa, že pôvodca žije v Prešporku a že zanevrel na Ährenlese tamojších novín. Iste veľmi dobre pozná aj Pešť, nevynímajúc ani isté podozrivé miesta, čo mu neslúži práve na česť. Vôbec, prezrádza sa ako človek, - nechcem sa o ňom bližšie vyjadrovať. - Rozhodne je to mnoho cestovavší Ulyxes, keď ešte aj len Hajnáčku tak dobre pozná. Ale ako len prišiel do Berlína a do Bambergu? Vari len nesprevádzal francúzske vyslanectvo alebo grófku Voroncovovú? Nuž a človek takého kalibru ako môže poznať ešte aj len oždianske Múzy? Rozhodne študoval v Gemeri. Iste žil vo Viedni nielen veselo, ale až neviazane, keď tak dobre pozná hostince.

Ale kde ho čert zavliekol do Mehádie? Obdivujeme to u neho tým viac, že sa zároveň zdá byť teológom, človekom, ktorý vôbec veľa vie bez dôkladných vedomostí. Maďarom rozhodne nie je, lebo sme našli v rukopise niekoľko takých gramatických chýb, aké by rodený Maďar nikdy nespravil. A je hodne pravdepodobné, že je to Turčan, ktorý chodil do školy v Banskej Bystrici. Od svojich právnických rokov sotva videl Debrecín, inak by nehovoril toľko o jeho blate. Ak aj práve tam nebol ako právnik, možno mal príležitosť brodit sa debrecínskym blatom ako vychovávateľ niektorého šľachtického chovanca. - V akom vzťahu by mohol byť k terajšiemu krupinskému vyslancovi na krajinskom sneme? Gyarmat a Soroksár navštívil iste len pred nedávnom. Je to naozajstný Všadebol, polyhistor, znalec niekoľkých rečí, veselý kompan, možno až bonviván. [Pozn. red.: Bonviván (z franc.), kto rád dobre žije, všetko si dožičí.] Skoro by som uveril, že svojho otca, ktorý je istotne mäsiarom, sprevádzal do Valašska a vystál kontumáciu pri priesmyku Červená veža, keby sa nebol dopustil istej chyby pri Karolíninej ceste. Možno ho pri tom len pamät sklamala. - Ako badám, príliš mnoho sníva o turčianskych krásaviciach, z čoho vyrozumievam, že ich dobre pozná, ak sa nedal ešte aj nahovoriť na nejakú službu v Necpaloch.

Ostatne, nech je kto chce, ako znalec medicíny spôsobil, že sa mi pohýbala bránica a tým mi aspoň na dva dni uľahčil hypochondrické utrpenia, a to mnoho znamená. Preto mu, veľkému neznámemu, vyslovujem vďaku a ostávam s najhlbšou úctou

JEHO VEĽKÝ CTITEĽ X + Y.

bendegu4Odkiaľ asi pochádza rytier Bendeguz

Hol volt, hol nem volt. (Kde bolo, tam bolo.)

V raji Uhorska (vie každý, že hovoríme o Turčianskej) v druhej polovici predošlého storočia žil si istý šľachtic v pokojnej držbe svojej kúrie, na ktorú boly všetky šľachtické výsady práve tak dôkladne pripäté, ako na kráľovské majetky nejakého Koháryho a Esterházyho. - Za insurekcie soznámil sa s jednookou dcérou rotného trubača a vyviedol ju z hrmavíc bojov, ktoré zďaleka počúval, na svoje pokojné sídlo. O niekoľko týždňov potom nanútil ju svojmu Štefanovi ako odmenu za vernosť, dokázanú cez celé vojenské ťaženie, za pochodov a v huku bojov, keď sa po hostincoch tu a tam staly malé nedorozumenia.

Gyula (tak sa volal šľachtic), mohol sa poďakovať svojmu Štefanovi, že sa vrátil odtiaľ živý, alebo že aspoň svoju fyziognomiu doniesol domov takú nezmenenú, akú si ju ta vzal. Štefan totiž zachytil dobre mierenú fľašu, ktorú hodil do neho istý jeho spolubojovník z jedného kúta veľkej krčmy. Pravda, sám sa naskutku postaral o zadosťučinenie svojou trstenicou, ale Štefan si odniesol tri poranené prsty, pre ktoré celé tri týždne nemohol tabak krájať a čižmy čistiť, takže pán strážmajster musel sám prevziať túto úlohu. Gyula dal svojmu vernému sluhovi do vena kravu, ktorej sa práve malo uliahnuť trináste teľa. Sľúbil sa aj za krstného otca dieťaťu, ktoré čoskoro dalo viditeľné dôkazy svojho ukrytého života, a Štefanovi spolu s jeho rodinou sľúbil doživotné bezplatné bývanie, na čo chcel zaviazať aj svojich prípadných dedičov.

Takto teda bolo spomožené obidvom. Štefan badal, že je viac než dobre zaopatrený a Gyula sa teraz mohol už aj oženiť primerane svojmu stavu. Štefan bol vtedy práve osemnásťročný.

Vrchy, doliny a rieky nás síce rozdvojujú, ale nemôžu roztrhnúť sväzok, ktorý láska spojila. Tak i tu. Nášmu Gyulovi vŕtala v hlave spomienka na istú krvnú príbuznú, to znamená zemiansku vdovu, u ktorej bol ubytovaný celých osemnásť dní a sedemnásť nocí. Bola rodená Maďarka a k tomu ešte aj kalvínka. Celá rada, že sa vydá, ako každá vdova, ktorá po poldruharočnom manželstve len nedávno stratila muža, povolila jeho žiadostiam a prišla cez vrchy, doliny a rieky do Žebrákovíc.

Prešťastnému manželovi sa túžobná nádej čoskoro zmenila v istotu, že jeho kmeň neuschne, ale v synovi a ak Boh tak chce, vo vnukovi pevne zakorenený bude sa ďalej zelenať až do toho dňa, keď sa na jeho veľkú mrzutosť pominie rozdiel medzi sedliakom a šľachtou. Zárukou lásky, pýchou otca, radosťou matky bol práve náš hrdina. Prišiel na svet už v deviatom mesiaci ich manželstva a jeho otec nemálo si na tom zakladal, že v tejto veci pretromfol najväčšieho hrdinu devätnásteho storočia, lebo rímsky kráľ alebo barthélemyovský „le fils de ľhomme“ 1narodil sa až v jedenástom mesiaci Napoleonovho manželstva s Lujzou, čo si mohol veľmi ľahko vyrátať podľa kalendára nášho Palkoviča. Krst by sa bol skoro stal prvým popudom na manželskú neshodu, keby stoličná baba bola bývala menej rozumnou ženskou. Gyulovou kapricou bolo, mať zo syna Kazimíra, naproti tomu matka, aby nezaprela svoj pôvod, na ktorý bola hrdá, chcela ho dať pokrstiť na Arpáda. Ani jeden nechcel popustiť a Gyula vzdorovito trval na svojom práve. Nakoniec urovnali dlhý spor, ktorý by bol trval celú noc, diplomatickou cestou, ako im to navrhla baba, druhý Talleyrand. Shodli sa, že dieťa dostane obidve mená, ktoré bude mať v abecednom poriadku a z nich po umretí jednej alebo druhej smluvnej strany si podrží to, ktoré navrhla preživšia stránka. O desať rokov umrel muž a s ním zároveň pochovali aj Kazimíra. Zostal na žive Arpád, kým aj jeho nezamenil Bendeguz, keď šuhaj prišiel do takého veku, keď mohol voľne rozhodovať o svojej osobe.

bendegu5Budapešť

Nagy városon nézik. Amade.
(Hľadia na veľké mesto. Amade.)

Konečne prišli na potravnú čiaru (musíme tak hovoriť, ako keby sme boli vo Viedni) a nevšímajúc si colníkov a hriešnikov, prešli voľne, lebo zamestnanci sa už natoľko vyučili, že videli každému na nose, či je pasažier na oclenie alebo nie. Mohlo im hroziť nebezpečenstvo, že ich taký zeman, ktorý tak málo dbá na fiškálsku akciu ako človek na mesiaci, dogniavi, keby sa mu zdali takými grobianmi, ako sú colníci, medzi Rakúskom a Bavorskom. Bendeguz sa však aj tváril tak, že by sám žandár na polícii v Bambergu bol dostal pred ním poriadny rešpekt, žandár, ktorého pôvodca tejto histórie musel napomenúť, aby nezabúdal na rešpekt, ktorý je taký kôň boží povinný mať k cestujúcim.

Teraz bola dobrá rada drahá. Kdeže mali páni sosadnúť? Budapešť sa mení každým rokom a Gyulov predošlý pobyt tu bol len krátky. Čo nazýval svojimi jurátskymi rokmi, to bolo niekoľko mesiacov, strávených na patvarii. Za ten čas si raz vyšiel so svojím principálom, aby mu bol naporúdzi pri jeho obchodoch, to znamená, pri nákupe liptovskej bryndze. K takému obchodu sa utiekal doktor juris, 1odkedy sa advokáti rozmnožili ako huby po daždi, a svoje pôvodné zamestnanie tým menej mohol odhodiť, ak chcel žiť podľa svojho stavu. Páni sa teda opýtali prvého lepšie oblečeného človeka, kde by mohli sosadnúť. Ten si chcel urobiť žart s týmito dobrodružnými postavami a upravil ich na Lakeť, ba bol taký ochotný, že ich ta aj zaviedol. Prijali ich tam práve tak, ako by si ich boli žiadali, a najmä dámy z domu sa zdaly zvlášť priateľské. Gyula zavoňal, o čo ide, a vedel, s kým má šťastie, ale Bendeguz ich pokladal za práve také bohyne z mytologických čias, aké si vyčaril ešte v rétorike. Zdaly sa mu aspoň dámami z vyšších stavov a oveľa vznešenejšími, než aké vídaval v Turci. Keď sa vzdialily, nevedel dosť prenachváliť ich vľúdnosť a láskavosť. Najmä jedna ho nebodaj zaľúbeným pohľadom takrečeno prevŕtala a podľa jeho vlastného priznania jej dlhý stisk ruky ho elektricky prenikol.

Gyula ho vystríhal pred nebezpečenstvom a nakladal mu na srdce, akou vernosťou je podlžen svojej vernej žene. Hovoril mu dlhú kázeň, z ktorej Bendeguzovi veľmi málo zostalo, keďže sa jeho fantázia príliš mnoho zaoberala s pomilovania hodnou sirénou. My so svojej strany sme síce navyknutí o svojom bližnom myslieť vždy to najlepšie, a skoro veríme, že Bendeguz aspoň tentoraz dobre obstál v skúške ctnosti. Zlý svet však chcel spozorovať ženskú osobu, ktorá sa vkradla k nemu do postele, keď bolo svetlo zahasené. O Pištovi sa už dá ťažšie tvrdiť, či odolal pôvabu, s akým kravská dievka zaútočila na jeho cudnosť. Prišla sa v noci viac ráz podívať, ako sa má krava-švajčiarka, ktorá sa podľa jej výpočtu mala oteliť o tomto čase.

Obráťme sa však zase nazad a nadviažme na niť rozprávania. Sotva sa páni umiestili na svojom byte, už ich aj vytiahli z ich úkrytu. Ach, sláva je ťažké bremeno! Ako musí byť človek každému zvedavcovi k službám, od každého sa musí dať vyobzerať zozadu i zpredu, ani čo by prezerali nejakú ťavu, akú ešte nikdy nevideli, alebo nejakého hada štrkáča. Ako už vieme, povesť predbehla našich rytierov, ba vlastne z Pešti sa inde rozšírila, takže ich poznali ešte prv, než ich videli. Juráti, ktorí mali to šťastie, osobne ich poznať, museli každému zvedavcovi o nich rozprávať, i čo vedeli, i čo nevedeli. Dámy boly najmä na to zvedavé, ako im narástly nosy a postavy. Spytovali sa ľudia aj na iné maličkosti, ktoré u slávnych ľudí tak mnoho znamenajú, či fajčia alebo šnupú, ako si odkašliavajú, aké fúzy majú, aký majú pohľad a pod. Naši rytieri boli teda dostatočne opísaní, aby ich bolo možno poznať na prvý pohľad. To sa i stalo. Dvaja podnapití Juráti zatúlali sa do toho istého výčapu piva. Jeden štuchol druhého do rebra a povedal mu niečo do ucha. Druhý otvoril oči a zrejme schválil, čo ten povedal. Zmizli a priviedli so sebou niekoľkých Turčanov. Teraz už nebolo nijakej pochybnosti. „Kde sa tu beriete, domine perillustris?“ zvolal jeden z nich v slovensko-turčianskom nárečí, mysliac tým Ben-deguza. „Aj vy ste tu?“ zakričal druhý a myslel Gyulu. Naši Kryptomaďari prišli do nepríjemných rozpakov a od tých dvoch pánov bolo veľmi netaktné osloviť ľudí takých kvalít v strede Uhorska po slovensky. Obidvaja robili sa teraz veľmi hlúpymi a vyzerali veľmi sprosto ako zosobnené rozpaky. Nechceli nic vedieť o známosti a ešte menej o slovenčine. Nezdvorilí krajania sa pri tomto tvrdení nahlas rozrehotali a pred celým svetom po slovensky pokračovali v trápnom rozhovore. „Teda ma nepoznáte?“ opýtal sa jeden z nich: „Ej, ej, ako sa len vedia pretvarovať!“ podotkol druhý. „Nerobte predsa žarty. Hanbíte sa za svojich krajanov, a či za svoju materinskú reč?“ Tí im odpovedali po maďarsky, ale juráti boli dosť bezočiví a posmešne zopakovali každé ich prehrešenie sa proti gramatike. Po dlhej tortúre museli preto na obveselenie shromaždivších sa poslucháčov i proti svojej vôli pokračovať v rozhovore v opovrhovanej materinskej reči. Akí boli naradovaní, keď krajania napokon prejavili vôľu odísť, aby sa už nevrátili. Nato začali sypať nadávky, nenechávajúc bez nadávania nič na Slovákoch, počínajúc od ich reči a končiac strihom ich nohavíc, k čomu hojne príspevkov doložili aj prítomní Maďari. Keď si takto pľúca prečistili, vzali dvoch patriotických dobrodruhov medzi seba a hoci sa vzpierali, vodili ich ako nejaké cudzie zvery po najživších uliciach. Nakoniec sa rota pevne usadila v Kemnitzerovej kaviarni, kde drahých hostí pohostili všetkým najlepším. Ešte predtým sa jeden člen spoločnosti uvoľnil a zabehol do redakcie novín, keby azda noviny boly už v stroji, ako naozaj i boly, aby vymohol od redaktora ich osobitné vydanie, kde by bol oznámený príchod vysokých cestujúcich, spolu aj s ich bytom. Na prvú zvesť pribehlo všetko, čo nosilo v prsiach vlastenecké srdce. Nebolo konca kraja radosti. No najlepšie ešte len malo prísť. Keď sa jedni na druhých dosýta naprizerali, všetko sa rozišlo. Keďže pánov na večer pozvali do Kasína, zakázali si akékoľvek návštevy. Predstierali, že sa predošlej noci nevyspali a preto si musia popoludní podriemať, aby potom večer v milej spoločnosti nepospali. Jeden zo spoločnosti sa prisľúbil, že ich podvečer ta zavedie.

Dôležitý objav. Pišta nežartuje

Magyar, hajnal hasad! (Maďar, rozodnieva sa!)

Gyulovi sa za dlhého pochodu zdalo, ako by bol počul jednotlivé maďarské zvuky. Ach, pomyslel si, bola to asi len šiaľba mojej fantázie, lebo „čo sa babe chtilo, to sa babe snilo“. Keď sa však dvaja chlapci s knihami pod pazuchou začali ruvať a keď premožený privolal víťazovi: „Megállj, szamár, majd megmondom a rektor úrnak!“, všetkým trom poskočilo srdce od radosti. Bendeguz sa náhlivo spýtal chlapcov, či sú Maďari. „Áno!“ zaznelo odrazu z desiatich hrdiel. Prešťastní zatknutí nechceli veriť svojim ušiam a ich radosť, ktorú pocítili, bola nesmierna. Ach, ale tá hneď zmizla. Prišli pred kriminálnu budovu, kde práve boly na oštepoch vystavené hlavy troch popravených. Bol to strašný pohľad pre našu trojicu. Každému z nich sa zdalo, že tam vidí svoju vlastnú hlavu, lebo nevedeli, čo môžu očakávať od tureckej spravodlivosti. Pišta sotva vládal sosadnúť, keď ich viedli k ispravnikovi, ktorý ich dal odviesť do väznice, lebo mal práve u seba vznešenú spoločnosť.

Nechajme teda svoju mnohoskúšanú trpezlivosť prahnúť jednu noc vo väznici a Pištu dvanásť nekonečne dlhých hodín skoro bez sna stráviť medzi strachom a nádejou,“ lebo kedykoľvek začal driemať, už aj stály pred ním tri krvavé hlavy. Bolo ho počuť striedavo vzlykať, stenať a vrieskať, nedal sa vôbec ničím potešiť. Bendeguz mal i pri svojich úzkostiach toľko rozvahy, že sa vedel shovárať s Gyulom o včerajšom objave. „Je to možné, že sme tu, v krajine neveriacich, skutočne objavili svojich rečove príbuzných? Lebo naozaj, ja to môžem tým istým, ba ešte väčším právom nazvať objavom, ako si Kolumbus osoboval, že on objavil Ameriku, čo som si ešte z Gemera veľmi dobre zachoval. Bolo dané niektorému smrteľníkovi pred nami urobiť tento objav v Bukurešti? Kým pred Kolumbom bolo to už mnohým dané a za nimi mu len stačilo ísť. „Mal už isté stopy a na tých založil svoju domnienku. My však sme prišli do tohto tak nevinne, ako Pilát do Kréda. Bertold Schwarz k svojmu pušnému prachu a iní k svojim vynálezom a objavom.“ „Bendeguz, hovoríš ako z knihy, rozvíjaš tu takú učenosť, akú by som u teba nikdy nebol hľadal.“ „Nabok s lichôtkami. Predo mnou sa však trbliece nádej, keď si pomyslím na bijúcich sa školákov, že tam, kde sa ešte maďarsky hovorí, nemáme sa čo obávať. I tu musí predsa vládnuť Boh Maďarov a na neho sa spolieham. Pišta, spíš? Ako môžeš byť taký malomyseľný, akže veríš v Pána Boha? Nepoznávaš v týchto Maďaroch našich bratov? Áno, mám chuť veriť, že sme možno už dosiahli cieľ svojich túžob a že sme už tam, kde sme chceli ísť. Načo my máme ísť až k Volge, keď máme všetko, čo hľadáme, pred nosom?“ „Ja tomu pravdaže neverím, a to by znamenalo vieru príliš prepínať.“ „To som nevedel“, odpovedal Bendeguz, „vari by to bol prvý prípad, kde ľudia pre samé stromy nevidia les? Čo všetko vo svete nevidíme jedine preto, že to máme pred nosom? Áno, opakujem, mne sa zdá, že sme pri cieli svojej cesty. (Pišta si vzdychol.) Naozaj neviem, prečo by sme s takýmto dôležitým výťažkom nemohli domov tiahnuť. Preváži to tak mnoho iných zpráv, ktoré roztrúbia cestovatelia. Našej zpráve rozhodne patrí prvá strana v Magyar Kurire, Jelenkore, Tudományos Gyüjteményi, v almanachoch Akadémie, v Tudománytáre, Magyarországi Minerve, v Kritkai Lapok, v Aurore, nepriateľskej im obidvom, a ako sa všetky tie haraburdy volajú. Uvidíš, všetky chvatne siahnu po tom, ako malé dieťa po hračke, a naša sláva je hotová. Len čo budeme na slobode (Pišta si vzdychol), na čo mám najpevnejšiu nádej, soberieme sa a zašleme svoju druhú a pravdepodobne aj poslednú zprávu do Tudományos Gyüjteményu. A teraz dobrú noc!“ Gyula už odpoly spal a obidvaja by boli na pokoji spali, keby Pišta, ktorého zlé vízie ľakaly, nebol s času na čas vyskakoval ako bez rozumu. S tým je zle, pomyslel si Bendeguz, ak mu nepomôže seknutie žilou. Ráno musím mu dať odčapovať trochu krvi, to je nevyhnutné. Ráno ešte spali, keď im dvere väznice otvorili a oznámili, že sú slobodní. Pre Pištu to bolo miesto akéhokoľvek seknutia žilou. Vyskočil, pomodlil sa krátku modlitbu a šiel za svojimi koňmi. Hospodár sa dopočul o ich uväznení, dal si vyrozprávať celý prípad, zistil, že je pas správny, keďže uznal za dobre rešpektovať podpis agu Selima z Oršovy, nakoľko nota bene 2vtedy Hospodár ešte nebol potvrdený vo svojej hodnosti od Vysokej porty. Pas im vrátili s návodom, aby sa obrátili na rakúsky generálny konzulát, ak chcú pokračovať v ceste nerušene a bez podobných nepríjemností. Mohli si nájsť byt podľa vôle a s tým im vypovedali nočné ubytovanie. Boli ešte takí ochotní, že im ukázali hostinec, v ktorom síce museli zaplatiť za drahý účet, ale bojarom ich druhu, ktorí iste majú peniaze, bolo ľahko niečo takého oželieť, len keď ich obslúžia podľa ich stavu. Tam našli nemeckého čašníka, s ktorým sa Gyula dal do rozhovoru. Horel túžbou dozvedieť sa, ako je tu s maďarskou rečou, a teraz spolu s Bendeguzom veľmi rád počul, že je tu veľký maďarský sbor, omnoho väčší ako obidva maďarské sbory v Pešti, ktoré vraj majú len jedného farára a učiteľa. Gyula zpočiatku nebol ochotný všetko veriť, ale rozprávanie čašníka, ktorého by bol chcel vybozkávať, bolo také podrobné a pritom nepredpojaté, že už nepochyboval o správnosti jeho výpovede. Teraz si už nič túžobnejšie neželal, ako navštíviť pána farára a na vlastné oči a uši sa o tom presvedčiť. Bendeguz už ako chlapec mal dosť rozumu, aby pochopil, že Tomáš nebol tak celkom v nepráve, keď požadoval rukolapné a očividné dôkazy pre Ježišovo zmŕtvychvstanie, akže mal v to uveriť.

Hodili sa teda do svojho parádneho obleku a šli navštíviť farára. Tu sa ich očiam a ušiam naskytla nová scéna. Z bočnej ulice nenazdajky prichádzal proti nim drotár, ktorý stále to isté hovoril, a tak nerušene, ani keby bol v Dolnom Záturčí a v Dražkovciach: „Dajce harenci drotovac!“ Nevedeli sa zdržať smiechu, ale ich mrzelo stratiť pár slov s chudákom, lebo nemohli vedieť, či ich nepočuje nejaký Maďar, a to by sa boli pekne blamovali. Podľa drotárovho prízvuku zbadali, že to bude nejaký Rusnák z Kamjonky. Dychtivo sa na nich díval a bolo vidno, že by sa ochotne pustil s nimi do rozhovoru, ale oni zabočili inam a tak šťastne vyhli rozpakom. Farára našli nezadlho. Málo chýbalo, keď uvideli pána duchovného, že nepadli pred ním na kolená ako pred nejakým svätým. Dobrý človek prichádzal k nim tým priateľskejšie, lebo videl, akí dojatí stáli. Bolo im tak, ako by stáli pred superintendentom z Debrecína, alebo pred kalvínskym farárom z Nagyfalu. Keď sa prebrali z úžasu, povedali mu o príčine svojej návštevy, pozvoľna ho oboznámiac s cieľom svojej cesty, ako aj so svojimi doterajšími aventúrami, nakoľko sa to mohlo totiž niekomu tretiemu vyrozprávať tak, aby sa pritom nezosmiešnili. Farár počúval v nábožnom, dopredu naklonenom postoji, so složenými rukami, potom odišiel do susednej izby, doniesol odtiaľ niekoľko čísel novín a dal im ich so slovami: „Tu vidíte, páni moji, že ste mi neboli neznámi. Teraz sa teším, že vás môžem osobne poznať. Prečítajte sami, ako vás po zásluhe ocenili, ako vašu slávu v próze roztrúbili a vo veršoch ospievali. Buďte mi tisíc ráz srdečne vítaní, ste na dnes mojimi milými hosťmi. Nepustím vás odtiaľto do večera.“ „Aj keď nám toto pozvanie veľmi lichotí, musíme najpokornejšie prosiť, aby ste nás milostive ospravedlnili.“ „Nie, to neprijímam. Nemôžem prijať nijaké takéto ospravedlnenie, a ostatne, ktorý Maďar bude poklony strúhať, keď je v styku s iným Maďarom. Hádam ste luteráni, páni moji!“ „Ale predsa musíme v hostinci poriadky porobiť, aby…“. „Čo chcete? Moja slúžka to asi práve tak dobre vybaví. Oj, tá rozumie i valašsky. Rôzne reči sa u nás v Turecku dobre znášajú. Chceli by ste niečo…?“ „Musíme sa postarať o svoje kone.“ „Máte predsa jazdeckého sluhu, ak sa dobre pamätám (pozrel do novín), tak je. Volá sa Pišta Kurtaforint, toho statočného človeka musím tiež poznať. No, odkážeme mu, aby sa staral o kone, a nech si rozkáže holbu vína.“ „Ak budete taký láskavý.“ „Tu to máme, len poklony a samé poklony. Áno, áno, všetko tak bude ako chcete.“ „A tento piaster, prosím, doručte mu, aby neprišiel do pomykova v neznámom meste.“

Pištovi veľmi vhod prišiel tak piaster, ako i zpráva, že jeho páni prídu až večer. „I tak sa tak chytro neuvidíme,“ pomyslel si, „musel by som byť opravdivý blázon, aby som sa ďalej púšťal do nebezpečenstiev života. Tu sme ešte medzi kresťanmi, a už mi je tesno okolo krku. Čoho všetkého by som sa musel báť, keby sme prišli ku krvilačným tureckým psom, ktorí nič nevedia o Bohu a o večnom zatratení.“ Mal na mysli niektoré modlitby proti Turkom, ako sa ich bol naučil za mladi. Jeho rozhodnutie bolo pevné. Nakŕmil kone, potom si osedlal koňa, vypil po jedle holbu vina a uháňal odtiaľ.“Pas, celkom pochopiteľne, vzal so sebou.

Bendeguz a Gyula, odkedy odišli z Debrecína, neboli tak srdečne veselí a dali si sľub, že tento deň (bolo tretieho augusta) budú svätiť cez celý život. Dobre jedli, pili dobré víno, fajčili knaster. Počúvali pána farára, ktorý im rozprával čo sa mu prihodilo na jeho cestách, keď sa namáhal sosbierať pre svoj sbor obete od štedrých kresťanov; ako ho prefíkaný klamár ošaľbiaril o päťdesiat dukátov, ktoré mu poslalo jeho veličenstvo kráľ pruský atď.

Spokojne sa vracali domov a Bendeguz, aký bol shovorčivý, už sa vopred radoval, ako rozveselí Pištu radostnou zprávou, že tu našli spolubratov, spolukresťanov, každý z nich príslušníkov svojej viery.

Ach, ako krátkozraký človek nikdy ráno nevie, čo všetko ho zájde, ešte prv, než slnko zapadne! Vo chvíli zatiahnú jasné nebo oblaky, naplnené hromobitím, a nenadále sa spustí lejak, hoci sa prv slniečko tak milo usmievalo.

bendegu6Que faire?

A nemzeti nóta pereg. Csokonai.
(Národná pieseň ide dokola. Csokonai.)

Bendeguz zostal stáť ako hromom zasiahnutý, keď sa dozvedel od čašníka, potom, čo Pištu podaromnici hľadal v maštali, že ten asi o dobrú hodinu po ich odchode odtiaľ odbehol a už sa nevrátil. Pánom viac nebolo treba, jasne videli, že ich opustil, lebo inšie ani nebolo možno očakávať po jeho zúfalých lamentáciách. „Už si prišiel o svoju penziu, darebák!“ povedal výhražné Bendeguz. „A k tomu aj o sedliacke sedenie,“ doložil Gyula, „Ale čo si chlap počne bez peňazí a bez pasu?“ Vtom sišlo na um Bendeguzovi prezrieť vak. Gyula to tiež urobil. Peniaze boly nedotknuté, ale pasu nebolo nikde. Nová ťažkosť pre usužovaných. No jednako sa chytro uspokojili, lebo beztak si museli vykonať nový pas. Že nie sú ušlí podvodníci, za to mohol ručiť sám Hospodár, keďže videl ich pas. Nadbytočné sa však ich meno prostredníctvom novín stalo príliš známym, než by bol mohol generálny konzul odoprieť, dať na pas svoje vízum a dopomôcť im k fermanu.

Teraz sa musel každý starať o svojho koňa. Rozmaznanému Gyulovi to nebolo milé, ale Bendeguz si nič z toho nerobil a ochotne obidvom koňom donášal vodu. Kým boli večer hore, jediným predmetom ich rozhovoru bol neverný Pišta, ktorý zatlačil zatiaľ všetky z fary prinesené city. O toľko včaššie šli spať, o koľko nepokojnejšia bola predošlá noc, a ešte spali, keď už slnko vysoko stálo. Kone, žiaľ, nespaly zároveň s nimi a musely sa postiť, kým Bendeguz nevstal a neobliekol sa. Aj teraz usporil Gyulovi námahu. No stále tak nemohlo byť. Bola len otázka, kde vziať takého sluhu, tu v cudzine, na ktorého by sa dalo spoľahnúť. Hneď po raňajkách šli k farárovi a oznámili mu svoje ťažkosti, ale ten im nevedel pomôcť. Poprosili ho, aby sa prihovoril za nich u generálneho konzula, ale na svoje veľké zhrozenie počuli, že ten odcestoval, aby užil morské kúpéle a že sa sotva vráti včaššie, ako za šesť týždňov. „Nie, proti nám sa musely sprisahať nebo a zem a všetky živly,“ bedákal Bendeguz, bijúc sa do čela. „Jedna ťažkosť podáva druhej ruku,“ doložil Gyula.,.Naozaj. už naše doterajšie utrpenia by postačovaly na bohatú látku pre jeremiádu.“ „Čo máme robiť?“ spytoval sa Bendeguz, chodiac hore a dolu, s rukami založenými za chrbát. „Šesť týždňov máme naskrze stratených!“, povedal Gyula. „A čo tu budeme tak dlho robiť? Alebo, myslíte, pán farár, že sa dostaneme do Carihradu i bez pasu?“ „Páni moji, najlepšou odpoveďou vám je predvčerajší prípad a myslím, že na vlastnej škode možno zmúdrieť. Moja výstraha by vám bola preto celkom zbytočná.“ Nastala prestávka, keď si farár šiel do svojej študovne napchať do fajky. „Delibera cito, fac diu!“ 2nemusíš sa preto tak roztrpčovať. Teda, ako som povedal, po roku budete počuť v celej krajine iba jedno a to isté maďarské nočné hlásenie, čo pre mňa nie je také bezvýznamné, ako sa to zdá niektorým posmievačom. Jednota, i keby záležala iba v strihu nohavíc, je tiež dobrá, je to prvý krok k jednote v dôležitejších veciach. A počujte len, peštianske nemecké divadlo sa tiež skôr či neskôr zmení na sklad uhlia pre naše parné lode. V každom prípade stratí svoje určenie, keďže už sú tu také uzavretia, ktoré nás oprávňujú na túto nádej. Odteraz sa už nestrpia v krajine cudzorečoví potulní komedianti.“ „Áno, nech idú kopať alebo žobrať,“ povedal pán farár, „a nás nech nechajú na pokoji so svojou Máriou Stuartovou a so svojím zlodejským Elsterom. Náš Vérnász so svojimi sto dukátmi preváži sto takých kusov, ako je Don Carlos a Lumpacivagabundus.“

Takto sa pokračovalo v rozhovore a všetci traja sa radovali, že boli tak rýchlo hotoví s vyničením všetkých obyvateľov Uhorska.

Bol však už čas, aby mali jasno i vo veci svojho rozhodnutia. „Delibera cito, fac diu!, to Vám opakujem, páni moji, vyvarte si tú vec a podľa toho konajte. Do rána je dosť času a teraz nemôžete ísť ďalej nijakým činom.“ Farár mal niektoré úradné povinnosti a poprosil o prepáčenie. Oni sa sobrali do hostinca. Keďže tam pri jedení sem i tam rozmýšľali, pri fľaši vína rezonovali, 3debatovali, schvaľovali a zavrhovali, nakoniec sa rozhodli nastúpiť zpiatočnú cestu.

Pravdažejjiravdaže, jednému i druhému vŕtalo ešte čosi v hlave, báli sa posmešných jazykov, ktoré mohly cestu zosmiešniť, keďže sa vrátili a nič nevykonali. Ale i proti tomu sa vedeli ohradiť. „S posmechom sa u mňa nepochodí,“ povedal Bendeguz, „nevykoná sa mnoho. Ja im už dám odpoveď! Choď a urob lepšie, uvidíme, či to ďalej dotiahneš ako našinec.“ Nuž a objav, aký učinili v Bukurešti, nepreváži azda všetko, čo až dosiaľ vykonal Csoma? Medzi Turkami, Valachmi, Arménmi a dvadsaťtisíc Nemcami nájsť závažný maďarský sbor, to nebola nijaká maličkosť. Objavil Csoma niečo takého, i keď prenikol oveľa ďalej? Veľmi správne usudzovali, že niekto z Bukurešti môže omnoho ľahšie nájsť prasídlo svojich otcov, keďže má proti Turčanovi hodný náskok asi sedemdesiat-osemdesiat míľ. Obidvom spadol so srdca ťažký kameň, keď, čo si každý z nich želal, teraz i otvorene vyslovili a svoje mienky vzájomne schválili: jednako sa obidvaja museli tváriť, ako im je ťažko, veľmi ťažko vzdávať sa veľkolepého plánu. Len to jedno si želali naši argonauti, aby mohli doniesť domov zlaté rúno, totiž arménsky rukopis pre krajinskú knižnicu. „Á propos, počujte,“ opýtal sa Gyula čašníka, „ako ďaleko je odtiaľto do Erzerumu?“ Čašník sa zamyslel: „Páni moji, ja tu v Bukurešti neviem o nijakom Erzerume.“ „Aj ty si sa zle učil zemepis,“ zašomral Gyula a ubezpečoval Bendeguza, že to musí byť veľmi ďaleko, keď to bolo čašníkovi takou španielskou dedinou.

Bolo sa už treba len o pas postarať, čo im čašník sľúbil obstarať za dobré prepitné a zaplatenie slušnej taxe.

Potom už boli schystaní na cestu. So slzami v očiach sa rozlúčili s dobrým farárom a sľúbili mu, že mu občas pošlú obsiahle zprávy o pokrokoch, aké dosiahla civilizácia a osveta v Uhorsku rozširovaním maďarčiny. Poprosili ho, aby opísal ich cesty a rukopis prostredníctvom kníhkupectva poslal Ottovi Wigandovi, ale aby nezabudol na zprávu o maďarskom sbore v Bukurešti, ktorá bude perlou pekného cestopisu, aký boli oprávnení očakávať z jeho pera. Ostatne si vymienili, že sa v úvode pred tvárou celej Európy ospravedlnia, že sa tentoraz vzdali svojho predsavzatia, aby svet, sklamaný vo svojich očakávaniach, pripísal všetko na úkor neverného Pištu a neprítomného generálneho konzula, a tak aby ich dobrá povesť zostala na pokoji. „Buďte zdravý, pán farár!“ „S Bohom, páni moji!“

Životopis Jána Chalupku

Narodil sa v rodine učiteľa a evanjelického farára Adama Chalupku, autora cestopisu Vypsání země svaté kananejské (1829 - 1831) a prehľadu dejín evanjelickej cirkvi v Brezne Historické paměti cirkve ev. březňanské (1837). Jeho bratom bol romantický básnik Samo Chalupka.

Krátko študoval v Brezne a Ožďanoch, v rokoch 1805 - 1809 na lýceu v Levoči, odkiaľ prešiel do Prešova a Blatného Potoka. V roku 1815 pôsobil ako domáci učiteľ v Radvani a vo Viedni, aby nadobudol finančné prostriedky na ďalšie vzdelávanie. Štúdium evanjelickej teológie, filozofie a filológie ukončil na univerzite v Jene (1816 - 1817), kde v tom čase študoval napríklad aj Pavol Jozef Šafárik. Tu sa začal zaujímať o divadlo - videl niekoľko predstavení, o. i. napríklad Schillerových Zbojníkov (za ním v lóži sedel Johann Wolfgang Goethe, o ktorom si Chalupka zaznamenal niekoľko pozoruhodných poznámok) a do rúk sa mu dostali texty viacerých divadelných hier. Po návrate na Slovensko učil na gymnáziu v Ožďanoch a na evanjelickom lýceu v Kežmarku. Od roku 1824 do smrti pôsobil ako evanjelický farár v Brezne. Hovoril plynule po slovensky, latinsky, nemecky, maďarsky, francúzsky a taliansky; rozumel anglicky, grécky a jidiš. Svoje práce publikoval vo viacerých jazykoch (česky, maďarsky, nemecky a slovensky). Dramatické práce, napísané a publikované v češtine, prepísal pre potreby súborného vydania svojho diela Dramatické spisy I - IV (1871 - 1874) do slovenčiny.

Ján Chalupka je známy predovšetkým ako dramatik. Je autorom deviatich divadelných hier, z ktorých sedem sa odohráva v legendárnom Kocúrkove - meste „všade pred nosom“, na ktoré po Chalupkovi odkazovali vo svojich dielach aj Ján Palárik či Jonáš Záborský. Obraz Kocúrkova a Kocúrkovčanov vytvoril v prvej hre Kocourkovo anebo Jen abychom v hanbě nezůstali (1830) a v nasledujúcich - Všecko naopak aneb Tesnošilova Anička se žení a Honzík se vydáva (1832), Trasořitka anebo Stará láska se předce dočekala (1833), Třináctá hodina aneb Však se nahledíme, kdo bude hlásníkem v Kocourkově (1835), Starouš plesnivec anebo Štyři svadby na jednom pohřbe v Kocourkově (1837) - ho postupne rozširoval a rozvíjal až do podoby „sedemdielnej ságy o Kocúrkovčanoch“ (Čavojský, 1973, s. 22), v ktorej podrobil ostrej kritike spoločenské a individuálne nedostatky slovenskej spoločnosti, najmä meštianskych a zemianskych vrstiev: odnárodňovanie, nevzdelanosť, obmedzenosť, šovinizmus, pýchu uhorského konzervatívneho zemianstva, hašterivosť, klebetenie, intrigánstvo a závisť, pričom pri koncipovaní hier vychádzal z dobrej znalosti divadelnej produkcie tohto typu (nemeckej - Ch. M. Wielanda a M. Kotzebueho - a maďarskej - K. Kisfaludyho a V. M. Csokonaia). „Kocúrkovské“ hry, predovšetkým prvá, majú ťažiskový význam pre rodiace sa slovenské divadelníctvo v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia. Väčšina hier, ktoré autor napísal po revolúcii (činohra s témou revolučných udalostí rokov 1848 - 1849 Dobrovoľníci, 1854; fraška Huk a fuk alebo Prvý apríl, 1862; veselohra Juvelír, 1868; didaktická jednoaktovka Hrdá pýcha skrotla, 1874), už taký zásadný literárnohistorický význam nemá.

Racionalisticko-osvietenecký koncept, prezentovaný v hrách z kocúrkovského prostredia, spracoval Chalupka-prozaik na vyššej a prepracovanejšej úrovni v románe Bendeguz, ktorý bol napísaný a publikovaný po nemecky v roku 1841 (v slovenčine vyšiel až v roku 1953). Podtitul románu Donkichotiáda podľa najnovšej módy naznačuje, že autor prevzal a pre aktuálne slovenské spoločensko-historické pomery adaptoval „donquichotský“ model prístupu k svetu z klasického románu Miguela Cervantesa Don Quichote a Sancho Panza. Na postavách pomaďarčených schudobnených turčianskych zemanov Bendeguza a Guylu Kolomposa, sprevádzaných na ceste za hľadaním hrobov svojich legendárnych maďarských predkov sluhom Pištom Kurtaforintom, podrobil neľútostnej satire šovinizmus uhorskej spoločnosti, individuálne neresti a stratu ľudskej dôstojnosti - vlastnosti a ich prejavy, ktoré podľa autora smerujú k úpadku humanity.

Román Bendeguz sa z hľadiska myšlienok a ideí v ňom spracovaných považuje za obdobu Chalupkových politických spisov, ktoré taktiež napísal po nemecky: spisy proti maďarizačným praktikám Durch welche Mittel lässt sich die Verbreitung der magyarischen Sprache unter den Einwohnern Ungarns am sichersten erzielen? (Akými prostriedkami možno najistejšie dosiahnuť rozšírenie maďarskej reči medzi chudobnými uhorskými obyvateľmi? So sarkastickým podtitulom Mit Speck fäangt man Mäuse/Myši chytíš na slaninu, 1834) a Ungarische Wirren und Zerwürfnisse (Uhorské zmätky a roztržky, 1841), obrannú brožúru Schreiben des Grafen Carl Zay, General-Inspectors der Evangelischen Kirchen und Schulen Augsburgischen Confession in Ungarn an die Professoren zu Leutschau (List grófa Karola Zaya, generálneho dozorcu ev. a. v. cirkví a škôl v Uhorsku, profesorom v Levoči, 1841), ktorým zareagoval na útok generálneho dozorcu evanjelických cirkví a škôl proti almanachu Jitřenka (1834). Dôležitým prameňom k tzv. Slovenskému prestolnému prosbopisu je po latinsky písaná (nepublikovaná) správa Iter Viennense 1842 (Cesta do Viedne 1842). Osvietenskú predstavu sveta šíril autor mimo krásnej literatúry aj v kázňach (Kázne nedelní a svátečné I, II, 1846 - 1847).

V kocúrkovských hrách vytvoril Ján Chalupka typy, ktoré celé nasledujúce desaťročie ožívali v dielach neskorších satirikov a humoristov. Ochotnícke predstavenie „prvého“ Kocúrkova v roku 1830 sa považuje za začiatok rozvoja slovenského divadelníctva a Ján Chalupka za zakladateľa slovenskej javiskovej satiry, slovenskej divadelníckej (hoci vo svojej dobe zatiaľ iba ochotníckej) tradície a najvýraznejšieho satirika národnoobrodeneckej literatúry.

(zlatyfond.sme.sk)

Literatúra:
BARTKO, Ladislav (ed.): Ján Chalupka 1871 - 1971. Martin : Matica slovenská, 1973.
MIKULA, Valér: Ján Chalupka. In: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava : Kalligram - Ústav slovenskej literatúry, 2005, s. 232 - 234.
NOSKOVIČ, Alexander: Ján Chalupka - tvorca slovenskej veselohry. Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1955.
RAMPÁK, Zoltán: Ján Chalupka dramatik (1791 - 1871). In: CHALUPKA, Ján: Drámy. Bratislava : SVKL, 1954, s. 473 - 505.
ŠTEVČEK, Ján: Ambivalenstný smiech Jána Chalupku. In: Dejiny slovenského románu. Bratislava : Tatran, 1989, s. 38 - 49.