Gorazd Zvonický - Básnik, pedagóg, kňaz, misionár

Jozef M. Rydlo: Zopár perál o ich rozsievačovi ● G. Zvonickému udelili cenu Fra Angelico (in memoriam) za celoživotné dielo a prínos kresťanských hodnôt do umenia ● Popredná osobnosť katolíckej moderny ● Pôsobil ako profesor na slovenskom gymnáziu v Ríme ● Bol významným prekladateľom

Významnému básnikovi, prekladateľovi, pedagógovi, katolíckemu kňazovi, saleziánovi a misionárovi Gorazdovi Zvonickému bola 14. februára 2013 v Primaciálnom paláci v Bratislave slávnostne udelená cena Fra Angelico (in memoriam) za celoživotné dielo a prínos kresťanských hodnôt do umenia. Cenu Fra Angelico udeľuje Konferencia biskupov Slovenska prostredníctvom Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru. Odovzdávania sa zúčastnili bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský, predseda Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru pri KBS Mons. František Rábek a ďalší hostia. Cenou Fra Angelico bolo ocenených viacero osobností. Ocenenie pre Gorazda Zvonického prevzal provinciál Saleziánov don Bosca na Slovensku Karol Maník.

Gorazd Zvonický (29. 6. 1913 - 27. 7. 1995), vlastným menom Andrej Šándor, sa narodil v Močaranoch, dnes súčasť Michaloviec. Je významnou osobnosťou slovenských dejín a katolíckej moderny. V júni 2013 si verejnosť pripomenie sté výročie jeho narodenia. Pri tejto príležitosti pripravuje provincia Saleziánov don Bosca na Slovensku v spolupráci s mestom Michalovce, Zemplínskou knižnicou Gorazda Zvonického a Maticou slovenskou v Michalovciach viacero aktivít a podujatí.

Životné dielo a tvorba Gorazda Zvonického výrazne ovplyvnili vývoj literatúry na Slovensku. Zaslúžil sa o bohatú básnickú tvorbu - vydal viacero básnických zbierok (napr. Sejba perál, Mýtnik pred Madonou, Prebúdza sa zem, Len črepy, Smer Mariánska hora a mnohé iné), cyklus sonetov s názvom Na igricovom kare. V roku 1973 vydal zborník s názvom Rozsievač perál. Písal tiež eseje a novely, napr. Okolo kľúčovej dierky či Keď mlčať nie je zlato. Osobitným spôsobom sa venoval mariánskej poézii. V roku 1993 vyšiel výber z jeho básnickej tvorby s názvom Chcem sa ti ozvať (pri príležitosti 80-tych narodenín) a dielo Si krajšia moja vlasť.

Gorazd Zvonický bol významným prekladateľom, k jeho najväčším prekladateľským prínosom patrí trojzväzkové dielo Hymny na posvätenie času, ktoré sa používajú v súčasnej liturgii. V roku 1974 vydal výber päťdesiatich ôsmych básní zo zbierky Rerum vulgarium fragmenta, ktoré aj prebásnil.) V roku 1985 preložil z taliančiny životopis svätého Františka Saleského z pera Adolfa L´arca. Zvonický pomáhal pri redakcii Rímskeho misálu latinsko-slovenského, ktorý vyšiel v roku 1966. Z latinčiny prekladal aj pápežské encykliky. Bol veľmi aktívny pri pastoračnej službe Slovákom v emigrácii. V roku 1959 stál pri zrode Zahraničnej Matice slovenskej, v roku 1966 sa stal redaktorom básnickej edície Lýra, ktorá sa stala vlajkovou loďou slovenskej exilovej poézie. Gorazd Zvonický vykonával aj pedagogickú prácu - pôsobil ako profesor na slovenskom gymnáziu v Ríme.

V roku 1984 Ústredie slovenskej katolíckej inteligencie (ÚSKI) so sídlom vo Švajčiarsku udelilo Gorazdovi Zvonickému Veľkú zlatú cyrilo-metodskú medailu. V roku 1993 mu prezident Talianskej republiky Oscar Lugi Scalfara udelil vysoké štátne vyznamenanie Commendatore Al Merito della Republica Italiana - Rytiersky rád Za zásluhy o Taliansku republiku. Zaujímavosťou je, že sa v roku 1950 Gorazd Zvonický zúčastnil druhého prechodu - úteku cez hranice do Turína. Tento prechod viedol salezián Titus Zeman. Zemanov diecézny proces blahorečenia bol na Slovensku ukončený v decembri 2012. (saleziani.sk)

Jozef M. Rydlo: Zopár perál o ich rozsievačovi

S Gorazdom Zvonickým som žil pod jednou strechou počas svojich štúdií v Ríme, vlastne vo Vatikánskom mestskom štáte, kde som študoval a absolvoval renomovanú archívnu školu Vatikánskeho tajného archívu a nemenej povestnú knihovnícku školu Vatikánskej apoštolskej knižnice. Mám na neho toľko spomienok, že by z toho mohli byť čítavé memoáre, a priznám sa, neviem, kde začať.

O tom, že v Ríme žije Gorazd Zvonický, som vedel z jeho kníh, čo som našiel najprv u P. Martina Mazáka SDB, keď som v Morges na Ženevskom jazere robil murára a potom v Padove, keď som ako študent tamojšej Alma Mater katalogizoval knižnicu lektorátu slovenčiny, ktorý bol zriadený na literárno-filozofickej fakulte tejto jednej z najstarších univerzít na svete. V Ríme žil a tvoril ešte jeden slovenský básnik, Eugen Vesnin, Zvonického vrstovník, vlastným menom Ignác Zelenka, ktorého existenciu slovenská literárna história i kritika ignoruje, hoci bol nielen vynikajúcim literátom, ale aj špičkovým knihovedným odborníkom, ktorý svoju kariéru ukončil ako rešpektovaný riaditeľ katalógu tlačených kníh Vatikánskej apoštolskej knižnice.

So Zvonickým sme nadviazali prvé kontakty hneď po mojom príchode do Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. Vzniklo z nich úprimné, dlhoročné priateľstvo, ktoré ukončila iba Sorella Morte. Počas svojich padovských štúdií som chodieval do Ríma veľmi často, ba možno povedať, že keď som začal písať svoju doktorskú prácu o Jozefovi Cígrovi-Hronskom, tak som bol viac vo Večnom meste ako v Benátsku. Vtedy som nadviazal styky s Guidom Gonellom, niekoľkonásobným ministrom pravosúdia a školstva a dávnym priateľom prvého slovenského vyslanca pri Svätej stolici Karolom Sidorom, s Mariom Scelbom, niekdajším predsedom talianskej vlády, viacnásobným ministrom vnútra a predsedom Európskeho parlamentu a predovšetkým s tichým, hlboko veriacim, spravodlivým, čestným a vždy ochotným mužom Luigim-Oscarom Scalfarom, ktorý sa neskôr stal deviatym prezidentom Talianskej republiky.

Gorazd Zvonický mi pomáhal dokresliť si obraz J. C. Hronského, ktorého roku 1960 pochovával v Lujane. Tak ako Hronského, aj Zvonického spájal emigrantský osud s Argentínou. Kým Hronský musel utiecť do Argentíny preto, aby si zachránil holý život, Zvonického po úteku zo Slovenska poslali do tejto krajiny jeho rehoľní predstavení. Obaja stáli pri založení Zahraničnej Matice slovenskej. Dlhé roky pôsobil vo Farnosti sv. Jána Evanjelistu v prístavnej štvrti Buenos Aires La Boca, kde vyrastali nielen chýrni futbalisti, ale aj obávaní hrdlorezi. Sám spomínal, že tam prežil len vďaka Božej ochrane a revolveru, s ktorým spával pod vankúšom. A vždy mi opakoval, že nebyť toho, že ho Msgr. Štefan Náhalka pozval za profesora klasických jazykov do Slovenského gymnázia Antona Bernoláka v novozaloženom Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda, tak by bol v ďalekej Argentíne už dávno skonal. Počas svojich argentínskych rokov Gorazd Zvonický vydal iba jednu básnickú zbierku S ukazovákom na mraku. Bol na ňu nesmierne hrdý, lebo úvod do nej napísal J. C. Hronský. Keď som sa ho spýtal prečo iba jednu, iba melancholicky mi odpovedal: „Mať ja iba také záväzky ako Dilong, nuž napísal by som tých básní omnoho viac ako on, a lepších...“. To, že Zvonický bol zavalený prácou, mi v roku 1996 potvrdil jeden argentínsky salezián, ktorý aj po tridsiatich rokoch si naňho spomínal: „Padre Andrez, el Eslovaco“.

V roku 1968 som strávil svoje prvé exulantské Vianoce. Bolo to v Monteortone, frakcii kúpeľného mestečka Abano Terme, ktoré patrí medzi najznámejšie kúpele v Taliansku a pre nás Slovákov je vzácne tým, že v ňom generál Milan Rastislav Štefánik rokoval s talianskym kráľom Viktorom Emanuelom o vzniku Česko-Slovenska. Nebol som sám, v hoteli Mamma Margherita sa zišla hŕstka slovenských študentiek a študentov, čo sa dostali pod krídla Milana St. Ďuricu, profesora padovskej univerzity. Aby nám ušla sviatočná chvíľa rýchlejšie, tak sme spievali slovenské koledy. Už neviem, ako áno, ako nie, zrazu sa objavili v našich rukách básne Gorazda Zvonického o invázii z 21. augusta 1968, ktoré boli uverejnili najstaršie slovenské noviny Slovák v Amerike. Veľmi citlivo na nás zapôsobili. Vtedy nám profesor oznámil, že Spoločnosť pre českú a slovenskú kultúru „Arturo Cronia“ sa rozhodla tieto verše vydať knižne v talianskom preklade. Tak sa aj stalo. O niekoľko týždňov zbierka vyšla po slovensky pod názvom Len črepy...! a krátko nato v dvojrečovom taliansko-slovenskom vydaní Soltanto rovine...! Viem, že Zvonický si túto zbierku nesmierne cenil. A tí, čo poznali jeho dielo, sa vyjadrili, že je to jeho najautentickejšia zbierka celého jeho básnického diela.

Keď mal Gorazd Zvonický v roku 1973 svoje 60. narodeniny, pripravili sme na jeho počesť zborník Rozsievač perál. Nie každý hľadel na túto iniciatívu kladne, vraj treba, aby sa zdôrazňovala salesianità, a nie nazionalità… Msgr. Štefan Náhalka našiel peniaze na jeho vydanie a ja som vtedy pozháňal materiál od všetkých tých autov slovenského exilu, ktorí ho mali radi, boli však aj takí, čo mu mu nevedeli prísť na meno… Habent sua fata libelli.

Gorazd Zvonický bol obľúbeným profesorom. A v gymnáziu, ktoré sa riadilo saleziánskym pedagogickým know how, sa pracovný deň završoval tzv. večerným slovkom. Bol to večerný príhovor, ktorý mal vždy niekto iný z vyučujúcich, alebo niekto z hostí. Najpočúvanejšie boli „slovká“ Gorazda Zvonického, pretože boli najzaujímavejšie. Vždy keď mal „slovko“ on, tak do kaplnky prišli aj iní obyvatelia Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. A možno iba ľutovať, že ani jeden z tých jeho úsmevných príhovorov nevyšiel ani knižne, ani časopisecky.

Gorazd Zvonický bol členom Pracovného kruhu Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda, ktorý mal na starosti vydavateľskú činnosť tejto inštitúcie. Sám redigoval štvrť storočia jedinečnú edíciu Lýra. Ako eminentný znalec slovenčiny i latinčiny sa zúčastňoval na príprave slovenských liturgických textov, ktorými sa po 2. vatikánskom koncile zavádzala do slovenských katolíckych chrámov v diaspóre aj na Slovensku liturgická reforma. Na mnohých z týchto textov preložených do slovenčiny nefiguruje jeho meno, pretože to bol de iure spoločný výsledok pracovného kolektívu, ale kto pozná zákutia a krásy liturgickej slovenčiny, ten vie, že ju mohol vytvoriť iba zrelý a skúsený básnik a erudovaný teológ.

Gorazda Zvonického občas zavolal do svojej zafajčenej pracovne Msgr. Anton Botek, ktorý v Ríme prekladal Bibliu. Raz som bol s ním v Pápežskom biblickom ústave, kde jeho preklad podroboval odbornej kritike biblista P. Pavlovský SJ. Neviem zabudnúť na jednu jeho opakovanú poznámku: „Škoda, že Starý zákon nepreložil Ján Holý.“ P. Pavlovský SJ narážal na Botekovu i svoju neschopnosť nájsť vhodný slovenský ekvivalent pre istý hebrejský výraz. Anton Botek pred Gorazdom Zvonickým nemal priveľký rešpekt, pretože básnik-salezián dokonale ovládal versológiu i metriku tak latinčiny, ako aj slovenčiny a netoleroval Botekove „prekladateľské úlety“, najmä pri prekladaní žalmov. Nepomáhal ani dobrý koňak, iba čo sa Gorazd Zvonický vždy napálil, že „premrhal čas v jalovej debate s človekom, ktorý ma silou-mocou chce presvedčiť o svojej hlúposti“. Nehneval sa však dlho, iba do podvečernej hóry.

Ak by niekto povedal, že Gorazd Zvonický bol smutný človek, nepovedal by pravdu. Raz som ho však v jeho izbe našiel ak nie smutného, tak veľmi zatrpknutého. Sedel vo svojom dosť nepohodlnom kresle a pozeral sa na chlapcov, ako športujú s R. Blatnickým a A. Ondrejkom. Bolo to vtedy, keď od Daria Dettiho doniesli čerstvo vytlačené Duchovné cvičenia Jána Palárika v Ostrihome. Prečo bol zatrpknutý? Pretože on preložil celé toto dielko z latinčiny do slovenčiny a editor, prelát Jozef Vavrovič, nepovažoval za vhodné to v knihe nikde ani len spomenúť...

Keď mal Gorazd Zvonický osemdesiatku, deviaty prezident Talianskej republiky Oscal-Luigi Scalfaro mu udelil veliteľskú hodnosť Commendatore dell’Ordine al merito della Repubblica Italiana [Rad za zásluhy o Taliansku republiku]. Keď dostal úradný dekrét s rozhodnutím hlavy talianskeho štátu, zavolal mi do Turčianskeho Svätého Martina a narážajúc na moje dlhoročné priateľstvo s týmto talianskym štátnikom mi povedal: „Jožko, čo si mi to urobil? Moji spolubratia ma nemajú príliš v láske, lebo viem písať básne, teraz ma priam znenávidia...“.

Naposledy sme sa videli v saleziánskej ošetrovni na Pio XI° krátko po jeho mozgovej príhode, ktorá ho postihla. Ležal tam aj so svojím spolubratom Františkom Novanským. Boli sme ho navštíviť: správca Matice slovenskej Mišo Adamov-Kováč, riaditeľ Bibliografického ústavu Slovenskej národnej knižnice MS Miloš Kovačka a Blažej Belák, renomovaný slovenský bibliograf. Bol nesmierne rád, že sme si v rámci náročného programu našli čas aj pre neho. Z vtedajších našich matičných plánov sa neuskutočnilo nič... Ešte však aj dnes mi rezonuje v ušiach Gorazdovo rozlúčkové prekáranie: „Dovidenia, Jožko, dovidenia v nebi, alebo v pekle...“. O niekoľko mesiacov „rozsievač perál“ nás navždy opustil a ja som prišiel o priateľa, akého som si nezaslúžil.

Jozef M. Rydlo
člen Slovenského ústavu

Použitá literatúra
Jozef M. Rydlo: Gorazd, rozsievač perál. In: Literika, roč. 4, (1999), č. 3, s. 76 - 86.
Jozef M. Rydlo: Mlčať nie je zlato: Hovoríme s básnikom Gorazdom Zvonickým / Gorazd Zvonický, J. M. Rydlo. In: Literárny týždenník, roč. 4, (1991), č. 8 s. [1] a 11.

Stiahnite si! - Jozef M. Rydlo: Gorazd Zvonický ako prekladateľ - niekoľko údajov
www.oslovma.hu/XXX/Zvonicky.rtf