Stará Pazova - Južná hranica slovenskej kultúry
Slováci v Starej Pazove sú skutočne veľmi životaschopnou komunitou Slovákov v zahraničí. Kde je Stará Pazova? No predsa na najjužnejšej slovenskej Dolnej zemi. A ako sa tam Slováci dostali? Pred vyše 200 rokmi v rámci vnútornej kolonizácie osídlili úhorom ležiace kraje na tzv. vojenskej hranici rakúskej monarchie.
Oživili a slovenskosť vtlačili už pre nás dobre známym zemepisným pojmom: Báčka (napríklad Slováci z Petrovca), Banát (dobre známymi sú Slováci z Kovačice) a Sriem - to je kraj medzi Dunajom a Sávou a práve ten reprezentujú Slováci zo Starej Pazovy. Uvedené územia poznáme aj pod názvom Vojvodina. A ich dnešnou vlasťou je Srbsko.
Slováci v Starej Pazove prežili a prežijú
Tak ako pred stáročiami neobsedeli na zadku tu, na pôvodnej slovenskej zemi, aj dnes mnohí z nich pokračujú ďalej. Žijú po celej pôvodnej Juhoslávii, v Európe, ale i v Amerike a Austrálii. 
Viacerí z nich sa vrátili do zeme, ktorá je už 1500 rokov miestom ich národného zrodu a dnes materskou krajinou: do Slovenskej republiky. Ale staropazovské vetry ich ošľahali natrvalo. Aj dnes sa hlásia k spolurodákom a predkom, ktorí dokázali v pustatine a pod neustálou vojenskou hrozbou svojou tvrdou prácou vyčarovať svieži kraj plný „chleba a mlieka“ a zachovať si svoju slovenskú kultúrnu postať.
Tohto roku sa uskutočnilo už 17. stretnutie Pazovčanov žijúcich na Slovensku. Aj toto stretnutie obohatili voľbou Gazdu a Gazdinej roka. Vyzvali preto všetky Pazovčanky, aby na stretnutie napiekli a do súťaže prihlásili „rejteša“ (pre porotu 10 ks, ale je vhodné priniesť celú ťapšu, aby aj iní mohli ochutnať) a všetkých Pazovčanov, aby sa prezentovali doma vyhotovenými „pazovskima klbásami“ (pol kila pre porotu). Sľubovali, že najlepšie rejteša a najlepšia klbása prinesú ich autorom uznanie Gazdiná a Gazda roka 2012. Tak sa aj stalo, a v sobotu po Hromniciach, teda 4. februára 2012 sa zišli Pazovčania, ich priatelia a známi v Závodnej jedálni Slovnaft - Vlčie hrdlo. 
Stretnutie otvoril richtár tunajších Pazovčanov Peter Poljovka. Jedlo bolo zabezpečené, pijatika tiež, hudbu doviezli priamo z Pazovy, a tak mohlo vypuknúť spomínanie, rozprávanie, tanec, spev a nesmieme zabudnúť na bohatú tombolu - jednoducho stretnutie ľudí, ktorí si rozumejú a majú čo povedať. Súčasťou podujatia bol aj predaj kníh nielen s pazovskou tematikou, ktoré vydáva či distribuuje Pazovčan, spisovateľ Miro Demák. Tohoročná „slovenská pazoviáda“ bola obohatená o predajnú výstavku ručných prác, ktoré zhotovili členky združenia pazovských žien. Som vraj chlap, ale poviem vám, že to čo priniesli a ponúkali panie Katky Havranová a Vargová - to bolo skutočne zaujímavé a oči i cit hladiace.
Potešila prítomnosť veľvyslankyne Srbska na Slovensku, pani Radmily Hrustanovičovej. Samozrejme, na stretnutí privítali aj delegácie predstaviteľov Miestneho spoločenstva a Obce Stará Pazova na čele so starostom Goranom Jovičom. 
Ako pozoruhodnosť uvádzam, že starosta je nielen dobrým verejným činiteľom, ale aj spevákom, v tombole bolo aj cédečko ním nahraných pesničiek. Nielen to, on sám naživo vystúpil a pre potešenie prítomných niekoľko z nich aj zaspieval.
Spolupráca so Slovákmi zo Srbska a nielen s nimi, veď v Starej Pazove je už srbská väčšina, dostáva ďalšie impulzy. Na tomto stretnutí boli aj družobní Púchovčania a v tento deň priamo na akcii podpísali aj novú spoluprácu Pazovčanov s mikroregiónom Podunajsko (obce Miloslavov, Rovinka, Dunajská Lužná, Hamuliakovo). Je to dobrá správa. Slovenskosť Sriemu a výnimočné vzťahy Slovákov a Srbov v tejto časti sveta obohatia nové zdroje. Veď ako konštatovala pani veľvyslankyňa, vzťahy Srbska a Slovenska sú azda na najkvalitnejšej úrovni všetkých čias. A na tom svoj nemalý podiel majú aj Pazovčania. Ako sami pyšne (a pravdivo) hovoria, oni sú južná hranica slovenskej kultúry.
Na záver len taká malá poznámka. Slováci v Srbsku a najmä Pazovčania na svojej historickej ceste na juh mali niekoľkoročný „osadnícky tréning“ na dolnozemských rovinách dnešného južného Maďarska. Skúsenosti, ktoré získali, iste prispeli k ich slovenskej životaschopnosti. Prajem aj Slovákom v Maďarsku (a nielen „dolnozemským“), aby svoju prirodzenú pracovitosť pretavili do udržania svojej slovenskosti.
