Bola prvou slovenskou kurátorkou Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny a zaslúžila sa o zveľadenie mnohých slovenských tradícií. V neposlednom rade je vynikajúca slovenská ľudová speváčka, ktorá nikdy nie je unavená, keď treba niekoho pohostiť, nikdy neodmietne naučiť sa novú pieseň a ľahko nájde spôsob na splnenie svojich cieľov.
Gizela Fuhlová sa narodila v Mlynkoch v roku 1932. Po ukončení strednej školy začala pracovať na mlynskom obecnom úrade (vtedy ešte miestnej rade) ako pisárka. Raz na jar ju zavolali na prijímací pohovor do novozaloženého slovenského učiteľského ústavu v Budapešti, na ktorom uspela a v septembri 1949 mala začať štúdiá. Avšak do školy sa nedostavila a po dvoch týždňoch museli po ňu osobne prísť a prehovoriť ju, že má talent na vyučovanie detí, dobre ovláda slovenčinu a mohla by byť príkladom pre ďalšiu generáciu. Či preto, alebo kvôli prísnym slovám otca, to už ani sama nevie, ale isté je, že od októbra už spolu s ostatnými nádejnými učiteľmi chodila po Budapešti, merala cestu z internátu do školy, prípadne na iné aktivity. Po ukončení štúdií začala svoju učiteľskú dráhu v Slovenskom Komlóši. Na nížinu si však nemohla zvyknúť. Hory jej prirástli k srdcu a keď ich nevidela, trpela clivotou. V komlóšskej slovenskej škole vydržala dva a pol mesiaca, potom sa vrátila späť do Mlynkov.
V rodnej obci vyučovala v nižších ročníkoch a podľa potreby slovenčinu aj vo vyšších, a to viac ako štyridsať rokov. „Mali sme dobrý kolektív a dobrých žiakov. Ja som bola na nich prísna, ale som ich mala rada,“ spomína bývalá učiteľka, ktorá je najviac hrdá na tú triedu, z ktorej siedmi jej bývalí žiaci sa stali učiteľmi. O tom, že ju mali radi aj žiaci, svedčí nasledujúca historka. Raz ochorela a musela sa dlho liečiť. Žiaci ju navštívili doma, požiadali ju aby sa čím skôr vrátila k nim, lebo už budú dobrí. Na potvrdenie svojich slov jej priniesli kreslo, v ktorom by sa jej pohodlnejšie sedelo počas vyučovania. Toto zelené kreslo stálo vždy v jej triede až do odchodu do dôchodku ako memento lásky jej žiakov.
Vydala sa za vojenského náčelníka - Maďara zo Slovenska, ktorý slúžil v mlynskej kasárni. Hoci slovensky dobre nevedel, po čase si zvykol na to, že jeho manželka sa rozpráva so svojimi blízkymi po slovensky. Podobne je na tom aj jej dcéra, ktorá má dvoch synov. Tiež bola vojenskou dôstojníčkou a potom, ako zrušili kasáreň v Mlynkoch, odišla do dôchodku. Dvaja synovia - vnuci tety Gizky - hovoria tiež po slovensky, ale už nie tak dobre.
„Voľakedy musel učiteľ vedieť trochu spievať, mali sme aj prijímaciu skúšku zo spevu. Ak si nevedela spievať, nemohla si ísť za učiteľa,“ povedala G. Molnárová, ale zároveň sa priznala, že na klavíri sa naučila hrať len toľko, aby prešla na skúške. Desaťročia viedla školský spevokol, s ktorým dosiahla pekné úspechy. „Vtedy sa ešte nevydávali platne, ale s našimi deťmi sme jednu nahrali,“ povedala hrdo. Deťom sa venovali celý deň, pripravovali im rôzne mimoškolské aktivity a krúžky, tak aj ľudového tanca a spevu. Vyhrávali všetky súťaže, na ktorých sa zúčastnili: „Každý rok sme boli prví na slovenských súťažiach,“ spomína si teta Gizka.
Počas svojej dlhoročnej pedagogickej činnosti viedla mnohé generácie k vrúcnemu vzťahu k slovenskej ľudovej piesni. Je jedna zo zakladateliek mlynského pávieho krúžku, v ktorom od jeho založenia nepretržite spieva už celých 45 rokov. Páví krúžok a ľudový spev vôbec sú jej srdcovou záležitosťou. Lásku k ľudovým piesňam zdedila od matky, ktorá počas vykonávania prác okolo domu si stále pospevovala. Pilíšske piesne sú pekné, spievajú sa dvojhlasne a týmto dávajú celkom iný pocit recipientovi. Život v pávom krúžku však neznamená iba nacvičovanie nových pesničiek. Je to kolektív, ktorému sa treba venovať, a v tom sa teta Gizka veľmi dobre vyzná. Od založenia pávieho krúžku má na starosti spev ako taký: ona začína na javisku, ona udáva tón a ona nacvičuje s kolegami nové piesne. Páví krúžok je zároveň jadrom mlynskej pobočky ZSM. „My hovoríme len po slovensky, ani by nás nenapadlo ozvať sa po maďarsky na skúškach, ani na vystúpeniach,“ hovorí s uznaním o svojich kolegoch. Členovia pávieho krúžku sú pri všetkých obecných podujatiach, pomáhajú, pripravujú, pečú, hostia a spievajú.
Gizela Molnárová je hybnou silou spevokolu Pilíš, v ktorom spievajú nadšenci a ochrancovia slovenských ľudových tradícií z troch pilíšskych obcí: Mlynkov, Čívu a Santova. Je vedúcou mlynskej organizácie Zväzu Slovákov v Maďarsku.
Po vzniku Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) v roku 1995 sa stala členkou kuratória Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, kde počas troch volebných cyklov veľmi úspešne presadzovala záujmy Slovákov v Maďarsku. V rokoch 1995-2006 bola poslankyňou Valného zhromaždenia CSS.
Neúnavná aktivistka Slovákov v Maďarsku nechýba ani na jednej väčšej akcii ZSM: je členkou poroty v Spievankách a veršovačkách, aktívnou delegátkou za Mlynky vo Valnom zhromaždení ZSM.
Jej prácu ocenili roku 1994 nivo cenou za činnosť vykonanú v prospech národností žijúcich v Maďarsku, v roku 1996 Strieborným stupňom Rytierskeho rádu MR, Celoštátna slovenská samospráva jej v roku 2002 udelila vyznamenanie Za našu národnosť, ZSM roku 2004 Za slovenskú národnosť. Najviac hrdá je však na titul čestného občana Mlynkov a Blatného, spriatelenej obce na Slovensku. Gizele Molnárovej tohto roku udelili prestížnu cenu Pro Cultura Minoritatum Hungariae za jej mimoriadny prínos v oblasti vzdelávania a kultúry, za zachovávanie a posilňovanie slovenskej identity, za mnohostrannú osvetovú prácu v prospech slovenskej národnosti v Maďarsku.
Eva Patayová Fábiánová
Národnostný galaprogram v Budapešti
Vyznamenanie MOÚ Gizele Molnárovej
Významné osobnosti trinástich minorít žijúcich v Maďarsku sa 12. decembra schádzali v budove Maďarského osvetového ústavu a lektorátu výtvarného umenia (MOÚ) v Budapešti. Národnostní aktivisti zo všetkých kútov Maďarska vyhoveli pozvaniu generálnej riaditeľky inštitúcie Eriky Borbáthovej a prišli si pozrieť tradičný národnostný galaprogram pri príležitosti Dňa menšín. MOÚ v rámci osláv od roku 2005 udeľuje národným a etnickým menšinám v Maďarsku ako prejav uznania ich činnosti v oblasti kultúry cenu „Pro Cultura Minoritatum Hungariae“. Toto prestížne ocenenie dostávajú takí jednotlivci, resp. kolektívy, patriaci k národným a etnickým menšinám v Maďarsku, ktorí vykonali výnimočnú prácu v oblasti zachovávania a rozvíjania kultúrneho dedičstva vo svojom materinskom jazyku a zároveň touto činnosťou prispeli k pokojnému a tolerantnému spolunažívaniu národov Karpatskej kotliny. Hlavným patrónom slávnosti bol minister verejnej správy a spravodlivosti Tibor Navracsics.
Prítomných privítala generálna riaditeľka MOÚ Erika Borbáthová: - December je mesiac očakávania, veď obdobie prípravy na vianočné sviatky je spojené s rôznymi dôstojnými udalosťami a podujatiami. Medzi ne bezpochyby patrí aj Deň menšín, keď oslavujeme obetavú prácu, ktorú príslušníci minorít vykonávajú v záujme zachovania svojej kultúry, ktorú ako klenot integrujú do maďarskej kultúry. Dôležité je spoločne oslavovať a aj týmto spôsobom posilňovať našu spoločnosť, - povedala. Pripomenula, že vláda Maďarskej republiky v roku 1995 vyhlásila 18. december za Deň menšín, keď sa venuje zvýšená pozornosť národným a etnickým minoritám, s väčšinou ktorých žijú Maďari v spoločnom štátnom útvare od svojho príchodu do Karpatskej kotliny.
Tohoročné vyznamenanie Pro Cultura Minoritatum Hungariae za slovenskú národnosť prevzala bývalá učiteľka slovenčiny v Mlynkoch Gizela Molnárová, za bulharskú herečka, vedúca divadla „MalkoTeatro“ Gabriella Hadžikostova, za pestovanie rómskej kultúry Spoločenský dom Aladára Rácza v Päťkostolí, chorvátske hudobné teleso Čabar, Spolok poľských menšinových samospráv v Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župe, nemecký hudobný pedagóg v Taksonyi Ferenc Kreisz, šéfredaktorka rumunského týždenníka Foaia Românească Eva Iova Simon a slovinská amatérska divadelná skupina Veselí priatelia.
Po odovzdaní vyznamenaní nasledoval galaprogram, v ktorom vystúpili najlepšie kultúrne telesá národností žijúcich v Maďarsku. Slovákov reprezentoval Folklórny spolok Lipa z Budapešti, ktorý nedávno oslávil 20. výročie svojho vzniku. Založili ho Zuzana Hollósyová a spočiatku pôsobil pri budapeštianskej slovenskej škole ako súbor Prameň. V roku 2003 sa pretransformoval na spolok. Jeho predsedníčkou sa stala Monika Szelényiová a umeleckou vedúcou Eva Szilágyiová Šubová. V súčasnom 25-člennom kolektíve sú tanečníci zo slovenských obcí v Maďarsku, viacerí bývalí a súčasní žiaci Slovenského gymnázia v Budapešti. Lipa absolvuje ročne okolo 50 vystúpení, a to doma aj v zahraničí. Folklórny spolok sprevádzala ľudová hudba Svrčkovci zo Šalgótarjánu. Obecenstvo očarili slovenskými tancami z Vágašskej Huty.
Diváci v sále sa mohli presvedčiť o tom, že spoločné oslavy Dňa menšín poskytujú nielen mimoriadny umelecký zážitok, ale vo všetkých prítomných prehlbujú pocit národnostnej príslušnosti a spolupatričnosti. Slávnosť sa skončila recepciou v hale Maďarského osvetového ústavu a lektorátu výtvarného umenia.
Andrea Szabová Mataiszová
