Koho možno a kto sa nedá asimilovať?
Asimilovať možno len toho, kto nie je dostatočne vkorenený do svojho etnika, kto necíti vlastnú kultúrnosť ako súčasť priestoru určovaného aj národne (a to je jav väčšmi slovenský než maďarský). Človek so zdravým národným či národnostným cítením sa nedá asimilovať, nech by žil v akokoľvek ťažkých podmienkach...
Neznámy, ale významný pilíšsky Slovák
O pilíšskych Slovákoch sa popísalo už všeličo. Nielen u nás v Maďarsku, ale aj na Slovensku. Zrejme to má svoju opodstatnenosť. Pilíšske (kedysi Plešské) a Vyšehradské vrchy podnes majú slovenské názvy, čo jasne hovorí o tom, že v týchto vrchoch nielen dnes žijú, ale už aj pred príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny bývali naši predkovia Sloveni.
Plešský kraj v próze Jána Domastu
Už dlhší čas mám vo svojej knižnici knihu Jána Domastu: Veľké skúšky. Dokonca som ju raz už aj čítal... Náhodou mi v týchto dňoch prišla opäť pod ruku.
My sme akísi neprebudení
Narodil som sa v Maďarsku, žijem pod Budínskym hradom - a som Slovák. Celkom prirodzene. Tu, neďaleko môjho bydliska, medzi Viedenskou bránou a Slávičou ulicou (Csalogány u.), ešte v 13. storočí bola veľká slovenská dedina.
Ach, tie naše skomolené mená!
Už 1108 rokov žijeme tu spolu s Maďarmi. Z toho 1024 rokov priamo v spoločnom štáte. Boli sme naraz aj rovní (totiž ako obyvatelia Uhorska aj oni boli Uhri, aj my sme boli Uhri), ale aj rôzni (lebo my sme boli slovenskí Uhri, oni boli maďarskí Uhri). Od r. 1920 žijeme v osobitných štátoch, každý vo svojom, ale vedľa seba. Obaja máme však u toho druhého svoju početnú menšinu. Je takmer neuveriteľné, že napriek tomu natoľko nepoznáme jeden druhého, ako keby sme sa boli stretli len včera.
