Výmena obyvateľstva v Kestúci v rokoch 1946-48

„Výmena obyvateľstva je vtedy opodstatnená, keď v niektorých oblastiach etnografické hranice fyzicky nemožno určiť, avšak pre vyostrenie sa protikladov historický stav alebo status quo je nemožné udržať.“ (Historik, filozof István Bibó)

„Seba bez Slovenska si neviem predstaviť“

„Je historickým faktom, že teória kolektívnej zodpovednosti nemeckej a maďarskej menšiny a predstava, že nová (Československá) republika sa má zbaviť svojich menšín sa zrodila v kruhoch benešovskej buržoáznej emigrácie.“ (Slovenský historik Juraj Zvara)

Už zo samotných protikladných názorov, ktoré vyplývajú z úvodných dvoch citátov, je samozrejmé, že objektívne posúdenie výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom v rokoch 1946-48 je mimoriadne zložité a takmer nemožné. Koľko rodín a jednotlivcov, toľko osudov sa viaže k výmene obyvateľstva. Tragédie rozpadnutých rodín, opustenie rodiska, rodného domu, hrobov svojich najbližších a všetkého, čo spájalo presídlenca s doterajším životom v rodnom mieste. Oproti tomuto stála možnosť zbaviť sa drsného národnostného útlaku, nádej v lepší osud, vidina slobodného života v novej, slobodnej vlasti, snaha zachovať si jazyk predkov, modliť sa a deťom poskytnúť vzdelanie v tomto jazyku. Autor tohto príspevku sa ani nepokúsi o hodnotenie týchto pohnutých udalostí, už aj preto nie, lebo je nimi citovo dotknutý: jeho starí rodičia a dvaja strýkovia s rodinami z otcovej strany a teta s rodinou z matkinej strany, čiže aj bratranci a sesternice v tomto čase opustili svoj rodný pilíšsky Kestúc (Kesztölc) a presídlili sa na Slovensko. Chcel by však na základe dokumentov, archívnych materiálov a hlavne spomienok presídlených rodákov priblížiť čitateľom niektoré okolnosti repatriácie Kestúčanov na Slovensko.

Viacerí európski historici označujú roky 1944-49 za obdobie sťahovania sa národov. Milióny ľudí opustili dobrovoľne alebo pod nátlakom svoje rodiská. Toto obdobie, presnejšie roky 1946-48, sa stali osudnými i v živote Slovákov v Maďarsku a výrazne sa zapísali do ich histórie. O vysídlení nemeckej menšiny z európskych krajín a o hľadaní riešenia výmeny obyvateľov medzi Československom a Maďarskom bolo dohodnuté na Postupimskej konferencii v lete v r. 1945. Už koncom tohto roka sa začali rokovania medzi zástupcami Maďarska a Československa v otázke výmeny obyvateľstva. Maďarsko pre nevýhodnú povojnovú politickú pozíciu bolo nútené 27. februára 1946 podpísať dohodu o výmene obyvateľstva s ČSR, kde sa nacionalistické kruhy takto chceli zbaviť maďarského obyvateľstva na južnom Slovensku a vytvoriť, pravda i vysídlením Nemcov, jednotný štát Čechov a Slovákov. (Tieto menšiny považovali za kolektívnych vinníkov rozbitia ČSR).

Maďarský parlament len po prudkej diskusie potvrdil pre Maďarsko, ale hlavne pre maďarskú menšinu v ČSR, mimoriadne nevýhodnú dohodu, ktorá v pätnástich článkoch zákona zachytáva takmer všetky dôležité body výmeny obyvateľstva od dobrovoľného presídlenia sa Slovákov z trianonského územia Maďarska až po odsun československou vládou vyznačených príslušníkov maďarskej menšiny z Československa. Dohoda určila výmenu rovnakého počtu obyvateľov, okrem tohto maďarská strana sa musela zaviazať, že prijme na svoje územie aj tzv. „vojnových zločincov“ maďarskej národnosti. Dohoda presne určila aj majetkové nariadenia, podľa ktorých si presídlenci mohli vziať do novej vlasti všetok hnuteľný majetok a za zanechané nehnuteľnosti by mali dostať odškodné. Články dohody stanovili aj možnosť založenia úradov a komisií, ktoré sa mali postarať o praktické prevedenie výmeny obyvateľov. Takto vznikla Maďarsko-československá zmiešaná komisia a za účelom propagácie a mobilizovania Slovákov na území Maďarska Československá presídľovacia komisia (Čs. PK).

Československý vládny splnomocnenec Dr. Daniel Okáli do tejto komisie pozval štyristo nadšencov, horlivých predstaviteľov slovenského verejného, politického, kultúrneho a náboženského života. Vedenie komisie krajinu rozdelilo na 18 oblastí s centrom v Budapešti. Mestá a obce s veľkým počtom slovenského obyvateľstva, ako Békešská Čaba, Sarvaš, Slovenský Komlóš, mali samostatnú oblastnú úradovňu. Oblastné úradovne však boli aj v niektorých malých obciach, ako napríklad v novohradských Horných Peťanoch, alebo v zemplínskej dedinke Forró. Samozrejme, v každej aj Slovákmi obývanej župe bolo aspoň po jednej oblastnej úradovni. 

Oduševňovacia kampaň

Mobilizovanie našich Slovákov sa začalo 4. marca 1946 a úradne trvalo do konca mája. Náborová akcia však „neoficiálne“ bola predĺžená približne o poldruha roka a za túto dobu sa členovia presídľovacej komisie dostali (aj viackrát) do všetkých, aj do tých najzapadlejších dediniek, ba i na sálaše. To znamená, že o možnosti presídlenia sa vedeli všetci dospelí slovenskí obyvatelia. Oduševňovacia činnosť prebiehala živým slovom, prostredníctvom rozhlasu, plagátov alebo letákov. Okrem tohto sa podľa dohody členovia komisie mohli stretnúť s obyvateľmi na dvoch verejných zhromaždeniach, ktoré usporadúvali obyčajne v kultúrnych domoch alebo v kostoloch.

V presídleneckej akcii sa angažovala (hlavne v kruhoch dolnozemských Slovákov) aj mladá organizácia Antifašistického frontu Slovanov. Jej týždenník Sloboda sa v tom období zaoberal takmer výlučne propagáciou presídlenia sa našich Slovákov.

Horlivú, oduševnenú činnosť členov presídľovacej komisie stupňovali i návštevy popredných predstaviteľov politického a kultúrneho života za účelom získať priazeň slovenských občanov „veľkého slovenského ostrova“ na Dolnej zemi. Medzi týmito návštevníkmi bol aj vedúci presídľovacej komisie Dr. Daniel Okáli, podpredseda československej vlády Viliam Široký, predseda Slovenskej národnej rady Jozef Lettrich, podpredseda KSS, minister Karol Šmidke a povereník školstva a národnej osvety Laco Novomeský. Do presídľovacej akcie sa zapojili aj reprezentanti slovenskej evanjelickej i rímskokatolíckej cirkvi.

V Maďarsku pracujúci slovenskí agitátori chceli v prvom rade citovo vplývať na potenciálnych presídlencov. V znamení názvu presídľovacej akcie „Mať volá“ plamennými prejavmi poukazovali na historickú príležitosť zbaviť sa národnostných krívd, čiže v novej, rodnej vlasti sa môžu cítiť slobodnými Slovákmi. Rečníci, samozrejme, nikdy nezabudli zdôrazniť priaznivejšie hospodárske pomery v novej vlasti, ktorá presídlencom ponúka robotu, dom, role, podnikanie, a čo je hlavné, väčší kus chleba. Pre deti školy, vzdelanosť v materinskom jazyku.

Väčšina slovenského obyvateľstva v Maďarsku so záujmom privítala členov komisie a bola aktívnymi účastníkmi verbovacích zhromaždení, na ktorých často vystupovali poprední slovenskí umelci, divadelné, tanečné súbory a hudobné telesá. V mnohých prípadoch, aby agitátori zdôraznili pravdivosť blahobytu v novej vlasti, medzi najchudobnejšími záujemcami o presídlenie rozdeľovali oblečenie a obuv. Okrem toho vyše tisíc slovenských detí z Maďarska mohlo stráviť s cieľom rekreácie a cvičenia slovenského jazyka štyri až šesť týždňov v niektorom slovenskom horskom rekreačnom stredisku. (Starší brat autora týchto riadkov, ktorý mal vtedy dvanásť rokov, podnes nezabudol na mesačný rekreačný pobyt vo Vysokých Tatrách).

Z radu presviedčajúcich argumentov nechýbali ani pozvánky na Slovensko, presnejšie možnosť pozrieť si budúce bydlisko v niektorej maďarskej obci na južnom Slovensku. V týždenníku Sloboda sa pravidelne uverejňovali mapky a fotografie budúcich bydlísk presídlencov.

Rozhodnúť sa zanechať rodisko, príbuzných, priateľov a všetko to, čo človeka spájalo s tunajším životom, veru nebolo ľahkou záležitosťou. Mnohých nerozhodných, váhajúcich, o presídlení iba uvažujúcich obyvateľov nakoniec možno presvedčili poplašné správy, ktoré podľa maďarských úradov rozširovali aktivisti presídľovacej komisie a Antifašistického frontu Slovanov. Podľa týchto falošných správ vraj kto sa nepresídli dobrovoľne v stanovenom termíne, čiže v r. 1946-47, toho neskôr donúti maďarská vláda opustiť krajinu, ale už bez akýchkoľvek hnuteľností.

Popri kampani presídľovacej komisie však ovplyvňovalo obyvateľov slovenských osád v rozhodnutí, či sa presídliť alebo ostať, aj viacero iných okolností. Boli to v prvom rade neblahé medzivojnové sociálne pomery, ktoré v mnohých našich Slovákoch budili pocit, že príčinou ich biedy je práve ich národnostný pôvod. Preto mnohí, hlavne z chudobných vrstiev našej Slovače, od presídlenia očakávali zlepšenie svojich životných podmienok. Nesmieme zabudnúť ani na psychologický vplyv agitačnej kampane, ktorý smeroval k oživeniu národnostného cítenia. Odrazu si mnohí mohli uvedomiť, že sa o nich zaujíma rodná vlasť, ktorá sa obáva o nich, je zvedavá na ich život, počíta s nimi a ako už vlastným občanom im zabezpečí všetky podmienky potrebné k dôstojnému ľudskému životu. K tomuto bol potrebný iba jeden jediný podpis na dvojjazyčnej žiadosti o presídlenie sa. 

108 tisíc prihlásených

Výsledkom horlivej agitačnej činnosti členov Československej presídľovacej komisie v dohodou stanovenom termíne (27. februára až 27. mája) a po ňom ešte počas mesiaca sa prihlásilo na presídlenie 108,6 tisíca občanov slovenskej národnosti Maďarska. Prihlášku musel podpísať každý dospelý nad 18 rokov. Na jednom tlačive mohli byť uvedení iba manželia a maloleté deti. Prihláška obsahovala okrem osobných údajov aj otázky o majetkovom stave, ba presídlenci mohli označiť aj miesto budúceho bydliska.

Prvé transporty s presídlencami začali odchádzať v lete r. 1946. Boli to bezmajetné rodiny, hlavne baníci a priemyselní robotníci, ktorých slovenská vláda usadila v mestách, alebo roľníci z Dolnej zeme, ktorých bydliskom sa stali Nemcami zanechané osady v Čechách a na Morave. Tá opravdivá výmena obyvateľov sa začala takmer o rok neskôr, na jar r.1947.

Maďarská vláda ako len mohla prekážala realizáciu medzištátnej dohody. „Dohoda o výmene obyvateľstva z 27. februára 1946, ktorá je jedným z najdôležitejších krokov k vytvoreniu lepších vzťahov s Maďarskom, bola z maďarskej strany od začiatku narušovaná,“ cituje s trpkosťou slová československého štátneho tajomníka zahraničných vecí Dr. Vlada Clementisa týždenník Sloboda. „Po dlhých a vyčerpávajúcich rokovaniach došlo konečne 12. apríla (1947) k výmene prvých transportov. Mesačne malo byť z každej strany vymenených 2000 rodín, ale tu sa ukázala „nepripravenosť“ maďarskej vlády, ktorá nepočítala s tým, že kedysi k uskutočneniu dohody dôjde.“ „Tu je ten koreň zla,“ komentuje slová V. Clementisa týždenník. „Veď čože je to 32 rodín denne? Kvapka v mori! Prečo má denne odchádzať len 32 rodín? Prečo? Oddialiť presídlenie, znechutiť tých, čo čakajú, donútiť ich, aby sa odhlásili…“ Týždenník povzbudzuje netrpezlivých, udalosťami sklamaných a na presídlenie beznádejne čakajúcich Slovákov slovami Dr. Daniela Okáliho: „My vás ubezpečujeme, že vás všetkých presídlime, lebo niet na svete tej moci, ktorá by nám v tom zabránila a niet tej sily, ktorá by vás tu zadržala“. Preto niet sa čo čudovať, že najvyhľadávanejším čítaním v týždenníku Sloboda boli zoznamy tých šťastných ľudí, ktorí sa v najkratšom čase môžu presídliť.

Protipropagandou, odhováraním, ba i zastrašovaním úradov a politických strán maďarská vláda dosiahla, že takmer 40 tisíc už prihlásených Slovákov sa zrieklo opustiť Maďarsko. (Medzi nimi i rodina pisateľa týchto riadkov. Hlava rodiny, vtedy už vdova, nemala odvahu odísť do neznáma s tromi maloletými deťmi bez vlastných rodičov.)

Akcia výmeny obyvateľstva medzi dvoma krajinami bola zastavená po socialistickej premene v obidvoch štátoch 21. júna 1948. Do tohto termínu sa z Maďarska presídlilo 73 273 Slovákov a ČSR opustilo vyše 100 tisíc občanov maďarskej menšiny. Prevažnú väčšinu našich presídlencov, približne tridsať percent, tvorili bezmajetní nádenníci, asi desať percent maloroľníci a približne desať percent strední roľníci. Zo Zadunajska si na Slovensku našli nový domov stovky baníkov, remeselníkov, živnostníkov, podnikateľov a roľníkov. Pozoruhodný je i počet - asi štyri tisíc - príslušníkov inteligencie a štátnych zamestnancov, ktorí v nádeji lepšej budúcnosti opustili svoje rodisko. Rozhodnutie týchto, popri sociálnom zvažovaní, určite ovplyvňovalo i silné národnostné povedomie a súhlasenie s názorom agitátorov, že iba na Slovensku sa môžu pokladať za Slovákov a byť rovnoprávnymi občanmi aj z národnostného hľadiska.

Presídlenecká akcia nesplnila očakávania politikov. Na parížskej mierovej konferencii pre veto USA nedošlo k jednostrannému odsunu ďalších 200 tisíc Maďarov z ČSR a z Maďarska sa oproti očakávaniam československých politikov presídlilo dobrovoľne oveľa menej Slovákov. Pri konečnej realizácii presídlenia sa Slovákov do ČSR nesplnili sa zámery a túžby presídlencov žiť v slovenskom etnickom prostredí, lebo skupiny repatriantov (s výnimkou skupiny baníkov a malého počtu robotníkov) sa ocitli v maďarskom etnickom prostredí na južnom Slovensku. Dostali sa takto opäť do menšinového stavu, ale teraz už na území materskej krajiny. Výmena obyvateľstva medzi dvoma krajinami, pochopiteľne, značne oslabila Slovač v Maďarsku, veď stratila 73 tisíc občanov zo svojich radov a síce z radov svojej najuvedomelejšej vrstvy. K tomuto musíme dodať, že úbytok našich Slovákov urýchľoval ich asimiláciu, čo len stupňovalo dosídľovanie predtým slovenských osád maďarským obyvateľstvom z Československa. 

Kestúc: 368 presídlencov

Podľa miestnej tlače Komáromsko-Ostrihomskej župy a týždenníka Sloboda členovia obvodnej úradovne Československej presídľovacej komisie v Ostrihome počas propagačnej akcie výmeny obyvateľstva viackrát zavítali do každej Slovákmi obývanej obce župy. Nie náhodou, veď toho času išlo o pomerne veľké osady, - o Dág, Šárišáp, Bánhidu, Čív, Kestúc, Orosláň a Síleš. Obyvateľov tvorili prevažne príslušníci slovenskej národnosti. Podľa sčítania ľudu v r. 1930 v Kestúci sa zo 2 265 obyvateľov hlásilo za občana so slovenským materinským jazykom 2 085. V roku 1941, aj napriek násilnému maďarskému nacionalistickému nátlaku, sa tento pomer podstatne nezmenil. Z 2 664 obyvateľov 1991 sa hlásilo za Slovákov, čiže rozhodná väčšina. Slovenský ráz obce v tom čase je teda nepopierateľný. K tomu však, aby sme našli odpoveď na pomerne vysoký počet presídlencov na Slovensko, musíme sa zmieniť o mimoriadnej udalosti, o traume, ktorá ohromila obec počas II. svetovej vojny. Spomedzi obcí župy ani jednu nepostihli také straty na majetkoch občanov, ale hlavne na ľudských životoch. Sovietske veliteľstvo v prvý vianočný deň, 25. decembra 1944, vyhlásilo Kestúc za bojové územie a každého evakuovali do susedného Čívu. Domy ostali síce nepoškodené, ale obyvatelia, ktorí sa vrátili z Čívu, nenašli v nich takmer žiadnu stravu. Vojaci bez výnimky vykradli každý dom, nezobrali iba všetky potraviny i domáce zvieratá, ale odniesli aj väčšie-menšie predmety, nástroje i kusy nábytku. Ešte krutejšia rana zasiahla obec, keď 30. decembra 1944 pod zámienkou „málenkoj rabóty“ odvliekli z nej 400-450 práceschopných mužov. O počte odvlečených kolujú rôzne údaje. Notár obce Béla Rózsa vo svojom hlásení zo dňa 18. marca 1946 píše nasledujúce: “Hmotné straty obyvatelia obce časom môžu nahradiť, ale oveľa smutnejšie sú okolnosti, že 30. decembra 1944 ruské vojsko odvlieklo na vojenské práce 480 práceschopných mužov, z ktorých doposiaľ je asi 300 ešte stále preč, a o ktorých sa do dnešného dňa nič nevie. Tí, ktorí prišli domov, sú zdravotne natoľko v zlom stave, že by si vyžadovali dlhé, starostlivé ošetrovanie a oddych, ale na toto, žiaľ, zatiaľ nemajú žiadnu možnosť… Pre veľkú biedu musia opäť pracovať v baniach… Medzi odvlečenými sú hlavne otcovia, hlavy rodín, čo veľkú biedu v obci len ďalej zvyšuje.“

Skoro každá kestúcka rodina niekoho stratila, manžela, otca, syna alebo brata. Sovietske zajatie neprežila ani polovica odvlečených. Starší nad 30 rokov a mladší ako 20 rokov takmer všetci zahynuli v gulagoch na Sibíri. V čase zrodenia sa listu kestúckeho notára maďarská i slovenská tlač a rozhlas sa už zaoberali výmenou obyvateľstva. Jednou z hlavných neoficiálnych argumentov v Kestúci bolo práve odvolávanie sa na to, že zajatci s československým štátnym občianstvom sa vrátia zo zajatia skôr ako maďarskí občania.

Pod vplyvom propagandy a nesmiernej biedy boli viaceré ženy nútené rozhodovať samy o tom, či sa presídlia, alebo nie. V menoslove presídlených rodín je ako hlava rodiny zapísaných 18 žien zamestnaných v domácnosti, ktoré spolu so svojimi deťmi sa pokúsili o nový život v novej vlasti. Medzi presídlencami nájdeme aj veľmi chudobné maďarské rodiny, členovia ktorých však dokonale ovládali kestúcke slovenské nárečie.

Prvý transport presídlencov odišiel z Kestúca 13. júna 1946. Táto udalosť je zachytená aj v zápisnici zasadnutia kestúckeho zastupiteľského zboru: „Na základe československo-maďarskej dohody o výmene obyvateľstva sa presídlenie dobrovoľne prihlásených Slovákov na Slovensko začalo 13. júna. Z Kestúca, Čívu, Dágu a Šárišápu slovenskými nákladnými autami odviezli presídlencov. Presídlenci si mohli zobrať so sebou všetky hnuteľnosti, ba aj všetok dobytok… Presídlenie z maďarskej strany kontrolovali policajní komisári. Presídlencov previezli na Slovensko cez komárňanský most.“

Ihneď po odchode prvého transportu presídlencov sa narušila činnosť verejnej správy obce. Na Slovensko odišiel aj richtár a niekoľko členov aparátu obecnej správy, medzi nimi i zástupcovia komunistickej a sociálnodemokratickej strany. Na mimoriadnom zasadnutí obecného zboru 12. septembra 1946 sa zúčastnil aj okresný hlavný notár, pretože išlo o voľbu nového richtára. Spomedzi troch kandidátov - Jána Naďkutiho, Štefana Navratila a Lukáša Šimoneka - sa členovia obecného zboru rozhodli pre Jána Naďkutiho. Na tomto zasadnutí zbor vyznačil aj jeden z opustených domov pre prvú maďarskú rodinu, ktorá prišla zo Slovenska z obce Obid. Do Kestúca sa zo Slovenska prisťahovalo spolu iba šesť rodín z obcí Obid a Gbelce, nachádzajúcich sa neďaleko Štúrova. (Dnes tu už z nich nebýva ani jedna, časom vymreli alebo sa odsťahovali).

Výmena obyvateľstva vyvolala veľký ohlas aj v župnej tlači. V prvom augustovom čísle r. 1946 sa úvodník týždenníka Szabad Esztergom Vármegyei Híradó zaoberal s odchodom kestúckych rodín. V ňom môžeme čítať nasledujúce: „Dlhý rad nákladných áut stojí na Námestí hrdinov naložených nábytkom, šatstvom, zvieratami a… ľuďmi. O niekoľko hodín sa karavána áut vydá na cestu, odvezie dobrovoľne sa prihlásených Slovákov z Maďarska do Československa. Na autách sa tlačia robotníci so smutnou tvárou, mozoľnatými rukami, ktorí teraz odchádzajú do novej vlasti a tu nechajú starú, ktorá im nebola najlepšia, ale bola dobrá cez stáročia. Teraz odchádzajú v nádeji, že tam, kam idú, sa im dostane väčší kus chleb.“ Konečné vyznenie úvodníka je však obava o násilne vysťahovaných Maďarov zo Slovenska, o čom svedčí aj otázka, že „pre nich kto pošle nákladné autá?“

Aj napriek prekážkam, odhováraniam a zastrašovaniam zo strany maďarských úradov sa z Kestúca presídlilo spolu 368 osôb, z toho sa k presídleniu podpísalo 123 osôb ako hlava rodiny. Z týchto najviac tvorili baníci: bolo ich presne 50. Počet robotníkov činil 29, zamestnaných v domácnosti - ako sme už spomenuli - bolo 18 (vdovy i ženy, manželia ktorých boli v sovietskom zajatí), remeselníkov bolo 8 a roľníkov iba 5. Okrem týchto v zozname presídlených nájdeme aj farára, žandára, fotografa, vychovávateľku a predstaviteľov iných povolaní. Najviac kestúckych rodín sa dostalo do Búču (neďaleko Štúrova), vzdialeného na necelých štyridsať kilometrov od ich pilíšskeho rodiska. Prišlo sem okolo 40 rodín, prevažne remeselníci, roľníci a niekoľko baníckych rodín. Samozrejme, väčšina baníckych rodín sa presťahovala do banských miest Handlová i Nováky. (Mnohí z nich tam však dlho nevydržali, o čom sa zmienime neskôr). Spomedzi kestúckych presídlených rodín aj v súčasnosti viaceré žijú v Marcelovej (asi 18 rodín), vo Svodíne, Obide, v Bátorových Kosihoch (vtedajším názvom Vojnice), v Hornej Kráľovej, v Dunajskej Strede a v iných osadách južného Slovenska.

Napriek pomerne vysokému počtu repatriantov národnostný ráz Kestúca sa podstatne nezmenil. Zo 76 opustených domov - ako sme už spomenuli - iba 6 obsadili do obce sa prisťahované maďarské rodiny. Ostatné domy, okrem budovy novozaloženej materskej školy a klubu komunistickej strany, boli pridelené príbuzným presídlených sa rodín.

Kestúc počas výmeny obyvateľov opustilo necelých 14 percent jeho obyvateľov, čo je v porovnaní s dolnozemskými osadami, kde sa tento pomer pohyboval medzi 30- až 80-percentami, skromnejšie. Keď však berieme do ohľadu aj straty na ľudských životoch tesne po vojne, Kestúc zasiahli silné oslabenia a ťažké rany, ktoré sa dodnes nezahojili.

Od výmeny obyvateľstva medzi dvoma krajinami uplynulo šesťdesiat rokov. Prevažná väčšina presídlených dospelých už nežije. O tom, čo ich čakalo v novej vlasti, akým smerom pokračoval ich osud, či sa splnili ich očakávania i nádeje, dnes už zväčša majú spomienky iba deti presídlených. My sme v Búči mali česť stretnúť sa so vzácnou rodáčkou, informátorkou Helenou Karovou, ktorá ako dospelá opustila Kestúc a živo sa pamätá na udalosti tamtých čias spred šesťdesiatich rokov. 

Helena Karová, rodená Bujnová

Privítala ma s láskavým úsmevom na tvári, s akým sa len rodáci môžu zdraviť, a to aj vtedy, keď sa predtým nikdy nestretli. Spomienky na rodnú obec a na mnohých spoločných známych nemali konca-kraja. Keď však začala hovoriť o udalostiach presídlenia sa, jej tvár zvážnela.

- Pamätám sa, že v štyridsiatom šiestom, keď nás začali volať na Slovensko, pokoj dediny podľa mňa nikdy nebol natoľko narušený, - spomína Ilča néna, ako ju Búčania volajú. - Na plotoch i na stenách domov samé plagáty, pekné farebné, aké Kestúčania predtým sotva videli. Na nich nápisy: „Matka vás volá!“ „Vráťte sa domov, prídete k svojim!“ a podobne. Rozdávali sa aj letáky a ľudí agitovali aj v robotníckom dome, len aby sa presídlili. My sme sa prihlásili. 

Helena Karová nezamlčí ani to, že ona osobne veru by sa nebola presídlila, lebo jej rodičia o odchode nechceli ani počuť. Svokor a svokra však naopak, tých by nebolo zadržalo nič na svete, bez váhania podpísali prihlášku. Všemožne chceli ísť na Slovensko, i za cenu prípadného nepriaznivého narušenia ich majetkových pomerov. Príklad rodičov nasledoval aj ich syn, čiže jej manžel.

- Mala som dvadsať rokov a bola som len šesť mesiacov vydatá, - pokračuje pani Karová. - Čo som mohla robiť? Miesto ženy je pri svojom mužovi, takže som privolila aj ja. Obrovité nákladné auto prišlo pre nás a previezlo nás cez komárňanský most na Slovensko. Keď sme došli do Handlovej, pridelili nám taký dom, ktorého som sa celkom vyľakala. Toto je dom? - pýtala som sa. Okná mal malilinké, dvere železné. Ježišmaria, veď to vyzerá ako berka (väznica). Ja tu veru neostanem, povedala som a rozplakala som sa. Neplačte pani, upokojoval ma jeden pán, asi pracovník tamojšieho Osídľovacieho úradu. Oproti je dom vysídlenej nemeckej rodiny, povedal mi. Dostanete ten. Tak sa aj stalo, ale aj ten dom bol skôr len domček s izbou, kuchyňou a pivnicou. Bolo to veru skromné bývanie.

Pobyt rodiny Karovcov v Handlovej trval iba poldruha roka. Vtedy manžel utrpel v miestnej uhoľnej bani ťažký úraz na hlave a bol prevezený do nemocnice v Turčianskom Sv. Martine.

- Viliama som tam navštívila a len o jedno-jediné som ho prosíkala, aby mi sľúbil, že keď sa uzdraví, odídeme z Handlovej. Baňa je prevelice nebezpečné pracovisko, to sme vedeli ešte z Kestúca. Tak sa aj stalo. V tom čase, v štyridsiatom ôsmom, prišli z Kestúca do Búču svokor a svokra a po nich nám moji rodičia poslali z Kestúca kravu, sviňu i dobré kestúcke víno. Z Handlovej sme sa teda nasťahovali sem do Búču k svokrovcom do jednej izby. Tu sme žili necelé dva roky a potom sme sa pustili do výstavby vlastného domu. Kúpili sme pozemok a postavili sme si tento dom, v ktorom sedíme, v päťdesiatom roku z hliny. Vtedy tu každý staval len z tohto materiálu.

Rodina Karovcov v Búči, nakoľko jej pridelili pôdu ako aj iným presídlencom, začala hospodáriť. Toto obdobie však dlho netrvalo, lebo aj tu nadišiel čas kolektivizácie poľnohospodárstva. Aj ona s manželom vstúpili do družstva, ale kvôli deťom dlho tu pracovať nemohla, musela s nimi ostať doma. Aj takto pri štyroch deťoch mala roboty neúrekom. Roky plynuli jeden za druhým a naraz začali prichádzať na svet vnúčatá. Dcéry ju prosili, aby nešla naspäť do družstva, ale aby sa starala o vnúčatá, aby im takto pomáhala. A keď aj vnúčatá začali chodiť do školy a bola by mohla ísť pracovať do družstva, ochorela.

- Pre chorobu mojej robote bolo koniec, - pokračuje tetka Karová. - Ostarli sme, natrápili sme sa, hlavne, keď sme stavali dom. Pre nejakú administratívnu chybu sme nedostali žiadnu pomoc, ani len pôžičku nie. Ale chvála Pánu Bohu, aj bez pôžičky dom vyrástol zo zeme a žili sme v ňom, vychovali sme tu svoje deti. Mordovali sme sa, ako sme len mohli, ale na deti sme vždy hľadeli. Chceli sme, aby chodili do slovenskej základnej školy. Nakoľko v Búči bola len maďarská, museli denne dochádzať do susedných Vojníc, ktoré sa teraz nazývajú Bátorovými Kosihami. Zo syna sa stal automechanik, jedna dcéra je osvetovou pracovníčkou, títo sa odsťahovali z Búču, a dve ďalšie dcéry ostali pracovať tu v družstve. Jedna z nich, najstaršia, na moje najväčšie trápenie, po ťažkej chorobe pred rokmi zomrela.

Pani Karová v súvislosti s jej presídlením dnes už nemá horkosť v srdci. Nezabudla však na tie nesmierne ťažkosti, ktoré ju sprevádzali počas rokov, keď pri výchove svojich detí nemala takmer žiadnu pomoc. Čo ju však najviac trápilo, bola skutočnosť, že celých deväť rokov ju nepustili navštíviť rodičov a vôbec príbuzných v Kestúci. Ani na svadby, ani na pohreby nemohla ísť.

„Mrchavé časy to boli, zle na ne aj myslieť,“ hovorí. „Dnes je to už celkom ináč. Už slúži aj most medzi Štúrovom a Ostrihomom, môžeme sa navzájom navštevovať. Len to je chyba, že tých príbuzných je čoraz menej. Dávno som sa vyrovnala aj s týmto a s pokorou znášam to, že po smrti manžela som ostala v tomto veľkom dome sama-samučká. Srdce mi však ohrieva prítomnosť detí, keď ma navštevujú, a veľkú radosť mám aj z desiatich vnúčat.

Keď sa lúčim s mojou informátorkou-hostiteľkou, s láskavým úsmevom mi nalieva do pohára červené domáce víno s poznámkou: „Na zdravie! Je akurát také, aké je aj kestúcke víno.“ 

Vedúci strediska Gabriel Kara

Býva na okraji Búču vo vlastnom, pekne a vkusne zariadenom rodinnom dome. Šesťdesiatdvaročný vedúci strediska Regionálnej správy ciest obvodu Gbelce mi ukazuje všetky dokumenty týkajúce sa presídlenia jeho rodičov i starých rodičov z matkinej strany. Dostal ich od svojho otca, aby ich postrážil, aby nezabudol na korene svojich predkov a na to, za akých okolností sa presídlili. Sú to dokumenty týkajúce sa hlavne majetkových pomerov dvoch rodín v Kestúci a potom tu v Búči, v novom bydlisku.

„O presídlení sa našej rodiny na Slovensko rozhodli vlastne starí rodičia Vitekovci,“ hovorí náš hostiteľ. „Oni boli v tejto veci rozhodní, nekompromisní. Prihlásili sa medzi prvými, avšak to je už iná záležitosť, že na presídlenie museli čakať takmer dva roky. Nemotivovali ich prípadné sociálne výhody, veď na Kestúci mali majetok, dom a role. Ako som to vybral z rozprávania otca, starí rodičia sa jednoducho chceli vrátiť na Slovensko, verili slovám agitátorov, verili v krajší zajtrajšok v novej vlasti. Nakoľko moja matka silou mocou chcela držať so svojimi rodičmi a ani otec nebol proti, i my sme sa dostali na listinu presídlencov. Moji rodičia r. 1948 tiež zanechali na Kestúci dom, veľkú záhradu a kúsok role. Čo je však podstatnejšie, otec zanechal aj isté pracovisko. Bol banským zámočníkom v dorogských uhoľných baniach. Aj toto viem od otca, ja sa na tieto okolnosti nemôžem pamätať, mal som iba štyri roky, keď sme sem došli. 

Na čo sa aj G. Kara dobre pamätá, to je bývanie ich rodiny. V Kestúci zanechali slušný dom, tu dostali jednu jedinú maličkú miestnosť o rozmere trikrát štyri metre, ktorá bola zároveň spálňou, kuchyňou i komorou. Otec, nakoľko v Búči i na okolí si nenašiel prácu, v počiatkoch pracoval ako zámočník vo Vrútkach pri Martine a neskôr v Bratislave. Týždenne dochádzal k rodine. Keď sa potom v obci založilo družstvo, aj jeho zamestnalo ako traktoristu a neskoršie ako kováča.

„Nakoľko sme s bývaním boli veľmi nespokojní, družstvo ponúklo otcovi prácu na samote, na tzv. Čekeš tani, kde bol slušný rodinný dom, pravda, bez elektriny a vodovodu,“ pokračuje. „A navyše táto samota bola vzdialená od obci na takých päť-šesť kilometrov. Odtiaľ som chodil bicyklom do školy do Búču, potom rok do Štúrova a dva roky do Bátorových Kosíh. Boli to veru ťažké roky. Keď obecný výbor začal predávať pozemky, rodičia ani chvíľku neváhali. Kúpili si stavebný pozemok a v roku 1958 sa z tej samoty nasťahovali do dediny, do pekného priestranného domu. Veru, desať rokov uletelo, kým sa nám dostalo slušného bývania. V našom prípade sa teda nerealizovala zásada, že „aký dom máš tu, taký dostaneš tam“. Tu nás potom so sestrou s láskou vychovali.

Gabriel Kara po skončení základnej školy sa v Nových Zámkoch vyučil za zámočníka a automechanika. Dlhé roky pracoval ako automechanik v Štúrove a od r. 1983 až po dnešok zastáva v Regionálnej správe ciest funkciu vedúceho strediska. Medzitým však skončil aj večernú strednú školu strojársku.

„Mojim domovom je Búč a mojou vlasťou Slovensko,“ hovorí G. Kara, keď sa ho pýtam na jeho vzťah ku Kestúcu. „Všetko, čo vypĺňa môj život, sa viaže k týmto miestam. V mojom srdci však má preveliké miesto aj rodný Kestúc a vôbec Maďarsko, ktoré vďaka blízkosti a štúrovskému mostu na Dunaji často navštevujem. Mám tam príbuzných, ktorí občas aj mňa prídu pozrieť. Tieto stretnutia sú vždy veľmi očakávanými a radostnými udalosťami v mojom živote. Naša rodina je dvojjazyčná, manželku mám Maďarku. Dvaja synovia svoje stredné i vyššie vzdelane získali v slovenských školách, ale o nič horšie nevedia maďarsky ako slovensky. My sme teda všetci doma v obidvoch jazykoch i v obidvoch krajinách. 

Gabriel Kara je známou a ctenou osobou v Búči. Spolu s manželkou Katarínou, ktorá pochádza z Bátorových Kosíh, ako veriaci katolíci majú veľkú zásluhu na tom, že Búč už dva roky má vlastný katolícky kostol. Pred dvoma rokmi sa splnila dávna túžba katolíkov prevažne kalvínskeho Búču, a to vďaka hlavným iniciátorom Karovcom. Počet katolíkov v obci sa značne zvýšil v rokoch 1946-48, keď sa sem presídlilo asi štyridsať kestúckych katolíckych rodín. Karovci v záujme čím skoršieho vybudovania kostola robili všetko, čo len bolo potrebné. Uchádzali sa o podpory, organizovali dobrovoľné zbierky a vybavovali rôzne potrebné povolenia. G. Kara celý čas zastával funkciu stavbyvedúceho a vôbec sa nešetril: zabezpečoval stavebný materiál, pomocných robotníkov, organizoval podnikateľov, slovom koordinoval všetky stavebné práce. A výsledok sa dostavil behom ôsmich-deviatich mesiacov bol kostol takmer celkom dobudovaný. Vianočné sväté omše r. 2004 sa konali už v novom kostole, za čo je takmer 380 katolíkov Búču, medzi nimi i kestúcki presídlenci, vďačných manželom Karovcom. O nerušenú činnosť kostola sa, pochopiteľne, starajú oni. 

Staviteľ Štefan Valkoun

Býva na okraji starobylej Nitry, v časti Kynek, v úhľadnom rodinnom dome, ktorý si postavil sám, takpovediac vlastnými dvoma rukami. Vo vkusne zariadenej obývačke mi ukazuje už vopred pripravené rodinné dokumenty o presídlení sa starých rodičov i vlastných rodičov Valkounovcoch.

„Bieda a národnostný útlak nielen po druhej svetovej vojne, ale dávno predtým postupne vyháňali Kestúčanov do sveta. Môj starý otec Matej Valkoun s mnohými inými Kestúčanmi pracoval v uhoľných baniach v severnej časti Francúzska. Tam sa narodil aj môj otec v r. 1918. Pravda, z Francúzska sa vrátil, ako aj mnohí iní. Natrvalo opustil Kestúc a presídlil sa do Búču až 30. novembra 1948. Bol murárskym majstrom - ako i jeho štyria synovia - a svojou murárskou prácou poznačil obidve dediny, ba začiatkom 20. storočia viac rokov pracoval aj v Budapešti. V Búči napríklad v kalvínskom cintoríne postavil pomník obetí prvej a druhej svetovej vojny a veľa tunajších rodín, medzi nimi i kestúckych, je mu dodnes vďačných za kvalitnú a náročnú murársku robotu. 

Rodičia Štefana Valkouna, ktorý mal vtedy iba pätnásť mesiacov, boli medzi prvými odvážnymi, ktorí sa rozhodli natrvalo opustiť Maďarsko a presídliť sa do Československa. Z dokladov sme zistili, že presídlenie rodiny Štefana Valkouna st. sa realizovalo 14. júna 1946 transportom so značkou S-05001 do baníckeho mesta Handlová. Členovia rodiny Valkounovcov týmto dňom nadobudli československé štátne občianstvo. Otec pracoval v uhoľnej bani ako banícky technik, projektoval a realizoval vetriace šachty. Nakoľko bol privyknutý bývať v rodinnom dome, mať veľkú záhradu a vinohrad, necítil sa dobre v mestskom prostredí. Požiadal preto Úrad osídľovacej komisie, aby mu vyznačila inú lokalitu. (S podobnou prosbou nebol sám.)Takto sa rodina r. 1948 dostala do Búču, kde spočiatku bývala za skromných podmienok, v malom dome so slamennou strechou. V r. 1952 štát jej potom postavil nový rodinný dom ako náhradu za dom nechaný v Kestúci. Ale ešte predtým okresné i miestne orgány v osobe Štefana Valkouna videli vhodnú osobu, ktorá dokáže zorganizovať v obci Jednotné roľnícke družstvo (JRD). Nakoľko jazykové bariéry mu neprekážali v práci v maďarskej obci, veď okrem slovenského materinského jazyka dokonale hovoril aj maďarsky a francúzsky a na slušnej úrovni nemecky i rusky. Podarilo sa mu na vlastnú stranu postaviť aj protivníkov, riaditeľa maďarskej školy a kalvínskeho farára, a tým svoje poverenie úspešne realizoval.

„Takto môj otec založil družstvo štvrtého typu a zvolili ho za jeho prvého predsedu,“ pokračuje môj hostiteľ. „Jeho prvou úlohou ako stavbára bolo naprojektovanie maštalí a za hmotnej pomoci štátu aj ich vybudovanie. Mladučké družstvo takto nadobudlo kravín, koniareň a sušiareň tabaku, ktorá zároveň slúžila i na zábavu. Otec naprojektoval aj skleník a dal postaviť slepačiu farmu z drevených barakov. Ďalej bol iniciátorom výstavby futbalového ihriska na spôsob amfiteátra a obliekarne pre hráčov. Neďaleko ihriska na jeho podnet vybudovali i malé jazierko pre vodné športy. V obci ešte pred vojnou sa začala výstavba katolíckeho kostola. Nakoľko jeho dostavanie bolo v tom čase ireálnou záležitosťou, otec na jeho základy naprojektoval veľký kultúrny dom, ktorý slúžil, a i dnes slúži, kultúrnym i zábavným účelom. Tu dostalo miesto aj kino a tu nacvičoval divadelný ochotnícky súbor slovenské i maďarské divadelné hry. Len pre zaujímavosť spomeniem, že tu vystupovali aj poprední maďarskí umelci, napríklad aj Hanna Honthyová, a pravidelne sem prichádzalo aj Komárňanské maďarské oblastné divadlo M. Jókaiho.“

K menu otca Štefana Valkouna sa viaže aj založenie poľovníckeho spolku, ktorý sa behom krátkeho času rozrástol na 30-členný kolektív. Popri tejto mnohostrannej a neľahkej organizačnej práci chodil na školenia a kurzy do Bratislavy. Musel si obhájiť stavebnú kvalifikáciu (paliera-staviteľa) z Maďarska, aby mohol projektovať objekty podľa československých noriem. R. 1952 odovzdal post predsedníctva družstva svojmu zástupcovi, lebo ho nadriadené orgány premiestnili do Štúrova na Okresný národný výbor na odbor výstavby a jeho úlohou bol patronát nad poľnohospodárskymi družstvami v okrese, hlavne napomáhanie realizácie výstavby rôznych poľnohospodárskych objektov. Popri práci na okrese zhotovoval pre občanov v Búči projekty rodinných domov, z ktorých behom rokov vzniklo viacero nových ulíc. Neskôr, v r. 1957, sa dostal do novej firmy Agroprojekt Nitra a tu zastupoval Štúrovský okres ako vedúci pracovník až do r. 1962, keď utrpel ťažký úraz na nohe, ktorý mal potom tragické následky: r. 1964, než by bol nastúpil na liečenie, náhle zomrel.

„Môj otec je jedným z tých prinavrátených Slovákov, ktorí sa dostali na čelo hospodárskeho života a mal rozhodné slovo aj vo verejnej správe svojho nového bydliska. Počas poldruha desaťročia, ktoré prežil v Búči, vždy sa snažil pomáhať jeho obyvateľom. A to aj vtedy, keď jeho pracovisko nebolo v obci. Aj protivníci vždy uznávali, že takmer z ničoho on vybudoval silné základy JRD, ktoré sa potom v neskoršom období stalo jedným z najlepších v celom okrese. A ním bolo až do konca osemdesiatich rokov, potom sa všetko zmenilo,“ dodal s trpkosťou Štefan Valkoun. „Môj život ani zďaleka nebol taký rušný ako život môjho otca. Pravda, aj doba bola už konsolidovanejšia. Po skončení základnej školy som sa v Kremnici vyučil za murára a potom v Bratislave som vyštudoval strednú priemyslovku. Osud ma r. 1969 odvial do Nitry, kde som si založil rodinu. Za prácou som však naďalej chodil do hlavného mesta, kde som sa podieľal na výstavbe rôznych objektov, medzi nimi na mestskej časti Petržalka a Devínskej Novej Vsi. Tu som zastával funkcie stavbyvedúceho a hlavného stavbyvedúceho.“

Aj do života Štefana Valkouna prišli novšie a náročnejšie úlohy. Ako zamestnanec Pozemných stavieb Nitra od r. 1989 pracoval v zahraničí celých jedenásť rokov. V Kazachstane v meste Aksaj ako stavbyvedúci realizoval výstavbu sídlisk s deväťposchodovými budovami, potom pracoval pri rekonštrukcii letiska. Zahraničná práca pokračovala v Ingušsku, kde sa podieľal na výstavbe nového hlavného mesta Magas. V meste Nazran postavil futbalový štadión s bežeckou dráhou i kurtami v medzinárodnej norme. Rad ním postavených objektov spestrili aj zábavné i pohostinské podniky. V ruskom Oreburgu 41 rodinných domov a dva hotely svedčia o kvalitnej práce stavbyvedúceho a vôbec slovenských stavbárov.

„Kestúc je mojou rodnou obcou,“ - vyznáva Štefan Valkoun. „Dôkladnejšie som ho spoznal však až za mladi, keď sme už mohli chodiť na návštevy k tamojším príbuzným. Moje rodisko, jeho prírodné krásy, prekrásne pilíšske hory, Kláštor, vinice Pod skalami a pivnice na okraji obce sa hlboko vryli do mojej pamäti. Vždy, keď zavítam do Kestúca, od toľkej krásy mi radosť ohrieva srdce. Chystám sa do dôchodku a verím, že aj na Kestúc budem mať viac času. Musím ho mať.“ 

Mgr. Katarína Valovičová, rodená Velmovská

Sme v Štúrove, na sídlisku, na ôsmom poschodí činžiaku. Z balkónu pekne a vkusne zariadeného bytu dovidieť na časť kestúckeho chotára, na kúsok Bílej a Veľkej skaly. Katarína Valovičová spolu s manželom Jozefom, ktorý pochádza z Čívu, môže mať takto denne trebárs aj viackrát „kontakt“ so svojim rodiskom. Svoje spomienky na Kestúc, veď som sem prišiel kvôli nim, mi ochotne odovzdáva písomne. Už dávnejšie ich napísala a poslala do Nášho kalendára na tento rok, kde boli čiastočne uverejnené.

„Naša rodina, rozvedená matka s dvoma dcérami, sa presídlila na Slovensko r. 1946, a to do Handlovej,“ - spomína Katarína Valovičová. „Mala som vtedy iba päť rokov, ale do mojej pamäti sa mi nezmazateľne vryl vtedajší biedny stav rodiny v Kestúci, v ktorej hlad bol denným hosťom. Spomínam si, ako som cez deravý plot žobronila od suseda, poštára Gažiho: „Daj mi bobicu“. Do malých spojených ručičiek mi po lyžiciach dával hustú fazuľovú polievku. Doma najčastejším jedlom bola zapražená a cesnaková polievka so zámelkami, sviatočný zákusok - gerhen z kukuričnej múky. Našou živiteľkou bola koza. Z tejto biedy nás vytiahla vidina lepšieho života v novej vlasti, na Slovensku. Matka-vlasť volala svoje roztratené deti späť do svojho lona. Bieda a silná maďarizácia a také poznámky, že „maďarský chlieb žerieme a slovensky brešeme“ mamku vyburcovali a medzi prvými sa prihlásila na presídlenie. Pamätám sa, ako som vyhadzovala milióny a miliardy pengő z nákladného auta, ktoré nemali takmer žiadnu kúpnu cenu. Z matkiných súrodencov odišiel aj brat Adam, ostatní: Paľo, Jožo a Marča ostali. Starí rodičia tiež prišli na Slovensko a so strýkom Adamom sa usadili v obci Búč.“ 

Prvé miesto presídlenia rodiny Velmovskej bola Handlová, ktorá nesplnila predstavy kestúckych presídlencov. Bývali v mestských bytoch, v činžiakoch, bez záhrady, bez rolí a viníc. Necítili sa tu dobre, chýbalo im dedinské prostredie, v akom žili na Kestúci. Po dvoch rokoch osídľovací úrad štrnástim kestúckym rodinám umožnil presťahovať sa na južné Slovensko, do maďarskej obce Marcelová.

„Roky v Handlovej mi utkveli v pamäti už viacej,“ spomína Katarína Valovičová. „Tu som začala chodiť najprv do materskej a potom do základnej školy. Moje vzdelanie prebiehalo spisovnou slovenčinou. Horšie to bolo so sestrou, ktorá bola o sedem rokov staršia. Jej neznalosť spisovného jazyka bola veľkou prekážkou v učení. V Marcelovej mamka začala pracovať v družstve a ja som pokračovala v učení sa v osemročnej škole.“

Rodina aj tu žila za ťažkých podmienok. Majetok, ktorý jej bol pridelený, bol síce väčší než čo zanechala v Maďarsku. Rozdiel však musela postupne splácať a navyše, aby mohla gazdovať, musela si vybrať tzv. „Zelený úver“. Bola to pôžička na nákup osiva a poľnohospodárskych strojov, čo znamenalo ďalšie zadĺženie rodiny. Samostatné hospodárenie netrvalo dlho, lebo sa založilo JRD a matka Kataríny sa stala jednou z jeho zakladajúcich členov. Týmto družstvo zhltlo celý majetok rodiny: role, stroje i všetok dobytok.

„Počiatky v družstve boli veľmi ťažké,“ pokračuje naša hostiteľka. „Z nízkych platov sa veru ťažko dalo vyžiť. Mali sme však veľkú záhradu a domáci rozpočet sme si prilepšovali predajom ovocia, ktoré mamka vozila do Komárna autobusom. Všetci sme oberali čerešne, višne, marhule, slivky a všetko, čo nám záhrada rodila. Privykla som si na poľnohospodárske práce, aj na tie najťažšie. Medzitým som študovala. Po základnej škole som v štúdiu pokračovala na strednej škole v Komárne. Bola to drina. Denne dochádzať 20 km do školy, popoludní práca v záhrade a noc mi bola určená na učenie. Po maturite som dostala možnosť pracovať ako poľnohospodárska robotníčka v družstve. Tamojší ľudia sa mi vysmievali, vraj k okopávaniu nie je potrebná maturita. Ako Slovenka v maďarskej dedine nemala som šancu umiestniť sa v žiadnom úrade. Zmena v mojom živote nastala až r. 1958, keď som sa stala zastupujúcou učiteľkou. Pre finančnú nesolventnosť rodiny o ďalšom štúdiu som nemohla ani snívať. Keď sa však r. 1959 otvoril Pedagogický inštitút v Nitre, tajne som si podala žiadosť a bola som prijatá. Nakoľko ma rodina nemohla finančne podporovať, musela som sa tak učiť, aby som dostala prospechové štipendium.“

Dávny sen mladej Kataríny - stať sa učiteľkou - sa uskutočnil. Celých 31 rokov sa venovala vysnívanej práci. Jej život - ako sa zmienila - nebol rozprávkovým schodišťom, vedúcim na piedestál. Koľkokrát v živote vyletela ako sokol a vracala sa ako slimák, čo mu rozmliaždili ulitu. Vzlety a pády, radosť a žiaľ v neustálom striedaní, taký bol jej osud.

„Dnes už ako dôchodkyňa spomínam, akú trasu som vlastne za tých 65 rokov prešla. Z verejného života som sa dodnes neutiahla: aktívne pracujem v Matici slovenskej. Že čo ma ešte dnes spája s Kestúcom, do ktorého som sa pre známe povojnové obmedzovania dostala opäť až ako 18-ročná? Rodina mi tam pomaly vymiera. Aktívny styk udržujem so sesternicou Markou Šrutekovou. Sme si veľmi blízke. Moja mamka zomrela pred dvadsiatimi rokmi a tak som citovo upla na jej mamu, ktorá ma mala rada ako vlastnú dcéru. Žiaľ, už tiež nie je medzi nami. Kestúc je moje rodisko, moja dedovizeň. Tu pod Pilíšom sa narodili moji rodičia, starí rodičia a prarodičia, no domovinou mojou sa stalo Slovensko. Na Slovensku som vyrástla, prežila svoj produktívny vek a tu som aj zostarla. Neviem si predstaviť život nikde inde. Veľmi dobre si viem predstaviť Slovensko bez seba, alebo hocikoho iného, ale seba bez Slovenska si neviem predstaviť.“

x           x           x

Nám, potomkom presídlených a nepresídlených sa Slovákov, ostáva už iba zamyslieť sa v súvislosti s výmenou obyvateľstva nad mienkou popredného slovenského historika Štefana Šutaja, s ktorou nás oboznámil na Sympóziu o Slovákoch v Maďarsku v Békešskej Čabe r. 1993. Tu povedal nasledujúce: „Po tomto kroku (výmene obyvateľstva), ktorý v podstate dokumentoval záujem Slovenska o Slovákov v Maďarsku, nastalo dlhé obdobie negativistickej politiky voči Slovákom v Maďarsku zo strany slovenských a československých úradov. Skončila sa výmena, skončil sa záujem. Slováci zostali napospas osudu…“

Nuž, zamyslime sa aj nad touto novšou, bolestnou kapitolou histórie našej Slovače.

Zoltán Bárkányi

Literatúra:

József Kugler: Presídlenie sa Slovákov z Maďarska. História, 2002/2

Dejiny Kestúca. (Školská príručka). Red. Paula Radovičová. Kestúc, 2001.

András Ortutay: Slovenská výmena obyvateľov v Kestúci. Limes, 1992. 1. č.

Sloboda. Ročníky 1946, 1947.

Slovenský kalendár na rok 1948. Vydal Zväz Slovanov v Maďarsku.

275 rokov Békešskej Čaby. Slovenský výskumný ústav. Békešská Čaba, 1995.