alt : header1.swf

Wed08232017

Posledná aktualizácia03:31:54

J. Schwarz: Spomienka na Paríž (1920, 1947, 1995)

Pariz6-1-newSlovensko a jeho štátoprávni predchodcovia majú Paríž a jeho okolie vo svojich spomienkach zaradené do príjemných súvislostí. Dokonca trikrát! V roku 1920, v roku 1947 a v roku 1995. V tomto bohémskom meste sa kládli základy nových vzťahov Slovákov a Maďarov. Z našej strany vždy s veľkou nádejou.

Po prvýkrát to bolo v roku 1920

Vtedy (4. júna 1920) - skoro rok po ostatných porazených krajinách - bola podpísaná mierová zmluva s Maďarskom, ktorá pre našu krajinu, pre Slovensko ako súčasť Česko-Slovenska znamenala faktické uznanie (de jure) slovenského práva na svoju štátoprávnu existenciu. Zároveň treba odmietnuť maďarskú interpretáciu o vraj trianonskom diktáte, ktorý znamenal nespravodlivé „roztrhanie“ maďarského štátu. Uhorsko nebol maďarský štát, len vládnuca maďarská trieda Pariz6-2chcela dosiahnuť takýto cieľ. Po rakúsko-uhorskom (maďarskom) vyrovnaní v 1867 maďarizačný tlak sa premenil doslova na kultúrnu genocídu Nemaďarov, predovšetkým Slovákov. V maďarskej národnej spoločnosti sa vytvorilo presvedčenie, že len maďarstvo je život a toto sa vštepovalo (a vštepuje) do ďalších generácií. Aj v náboženstve boh bol v prvom rade bohom Maďarov. Láska k (maďarskej) vlasti sa nezakladala na úspešnom sociálno-ekonomickom rozvoji spoločnosti, ale výlučne na imaginárnych prednostiach „maďarstva“ a „maďarského“. Rezíduá takéhoto prístupu pretrvávajú v maďarskej politike dodnes. Osobitne vo vzťahu k Slovensku. Maďarské zmierenie s rozpadom Uhorska v roku 1918 bolo minimálne, maďarské vojská musia byť zo slovenského územia vytlačené silou, nasledujú štrajky a bojkoty proti novej (česko-slovenskej) moci. Jar a leto 1919 sa nesie v znamení revolučnej invázie vojsk Bélu Kuna a až rok po ostatných vo veľkej vojne porazených krajinách, v júni 1920 Maďarsko podpisuje mierovú dohodu, aj to „druhosledovými“ ministrami a s krajnou nechuťou. Maďarský postoj v období medzi vznikom Česko-Slovenska a podpisom mierových dohôd sa nesie v znamení aktívneho nesúhlasu (aj vojenského odporu) so sebaurčením Slovenska.

Pariz6-3Práve mierová dohoda - prenesene nazývaná Trianon - určuje kvalitu vzájomných slovensko-maďarských vzťahov dodnes. Na slovenskej strane je považovaná za modus vivendi dobrého spolužitia, na strane maďarskej za prekážku naplňovania maďarského „poslania“. Typickým príkladom správania dotknutých strán v období rokov 1920 až 1938 je dôsledné maďarské sledovanie všetkých možných i nemožných indícií, ktoré podľa nich znamenajú protimaďarskú aktivitu. Napríklad roľnícka kolonizácia (aj) južného Slovenska na základe pozemkovej reformy znamená vraj snahu po zmene etnických pomerov. Pritom v Maďarsku v horthyovskom období v centre pozornosti stála „svätá vec maďarizácie“ (po slovensky: zmena etnických pomerov) uskutočňovaná aj spôsobmi tak „malichernými“ ako je násilná zmena priezvisk a (aj dnes Maďarmi) „ospevovaná idyla ničím nerušeného rozkvetu Pariz6-4slovenského živlu v Békešskej Čabe v 20-tych a 30-tyh rokoch minulého storočia bola narušovaná rôznymi represiami zo strany orgánov maďarskej štátnej moci, prenasledovaním ľudí, ktorí organizovali slovenské ochotnícke divadlá, slovenské jazykové kurzy a udržiavali kontakty s materskou krajinou, ba zo strany štátu úplne cynickým spôsobom za prejavenie svojej slovenskosti naši Slováci museli znášať aj finančné tresty o. i. prispievaním na tzv. revizijný fond?“ (Imrich Fuhl: Nie sme šachové figúrky. In: Literárny (dvoj)týždenník, 2012, XXV., č. 29-30, s. 8) Uvedená politika zostávala bez náležitej československej odpovede. Počas medzivojnového obdobia existencie Maďarska „iredentizmus (...) predstavoval, ako súčasť edukačného systému a sociálnej každodennosti obyvateľstva, významný fenomén prítomný vo všetkých segmentoch spoločnosti.“ (Miroslav Michela: Pod heslom integrity, Bratislava, Kalligram, 2009 s. 231)

Nečudo, že po nástupe Hitlera k moci aj Maďarsko vytušilo možnosti „nápravy trianonskej krivdy“ a vzťahy k Česko-Slovensku po podpise „Mníchova“ sa jednostranne vyvíjali podľa želania maďarskej strany. Aj z etnickej stránky nespravodlivú Viedenskú arbitráž v rýchlom slede sprevádza vyhnanie kolonistov či agresívna „malá vojna“ v marci 1939 spolu s okupáciou ďalších území Slovenska, ktoré už ani neobývali príslušníci maďarskej národnostnej menšiny. Novým prvkom vo vzájomných vzťahoch sa stáva princíp reciprocity, ktorý sa ukázal v tom čase relatívne efektívny z hľadiska obhajoby slovenských záujmov v Maďarsku. Treba však poznamenať, že v „arbitrážnom“ MPariz6-5aďarsku slovenská menšina zosilnela: z okupovaných južných a východných území Slovenska, z Podkarpatska a najmä z Báčky, čo významne pomáhalo aktívnemu slovenskému životu. I keď v pôvodnom Maďarsku v tom čase boli slovenské prejavy už hodne obmedzené. Aj toto Maďarsko pokračovalo v nekompromisnej maďarizačnej politike. Známe sú protislovenské vystúpenia maďarských žandárov s tragickými následkami v Šuranoch na Vianoce 1938 a v obci Čechy na Tri krále 1939. A pozrite sa na početnosť mien padlých na východnom fronte na pomníkoch z obcí južného Slovenska... Nie, maďarská politika voči iným národom sa nezmenila!

A je tu rok 1947

Pariz6-6Maďarsko, ako spojenec fašistického Nemecka, prehralo druhú svetovú vojnu, hranice sa vrátili pred Mníchov. Platnosť pôvodnej mierovej zmluvy z roku 1920 deklaruje parížska mierová zmluva z roku 1947. Pri posudzovaní dodržiavania predchádzajúcej trianonskej zmluvy československou stranou V. Clementis v roku 1946 konštatoval: „Maďarská menšina mala v Československu nielen všetky občianske práva, ale nadto ešte národnostné nadpráva. (...) a lepšiu situáciu sociálnu akú mali Maďari v samotnom Maďarsku.“ Opačne, maďarská strana svoje záväzky z mierovej dohody nedodržiavala. „Už sama príslušnosť k slovenskej národnosti znamenala u nich diskrimináciu. (...) Slováci v Maďarsku nemali ani jedinú školu, (...) Slováci v Maďarsku nemali ani jedného poslanca...“ A čo je najdôležitejšie, „podľa archívov ženevskej Spoločnosti národov (...) najviac sťažností v menšinových otázkach bolo vznesené proti Československu zo strany maďarskej menšiny, ale ani jedna sťažnosť zo strany Československa, resp. slovenskej menšiny v Maďarsku, proti Maďarsku.“ (Vlado Clementis: Medzi nami a Maďarmi, Bratislava, Eko-konzult, 2008, s. 76-77)

Spojenci potvrdili správnosť svojho rozhodnutia po prvej svetovej vojne. Vystúpenia V. Clementisa z tých čias v Národnom zhromaždení, na parížskych mierových rokovaniach a iných dvoj a viacstraných stretnutiach predstavujú novú, viac sebavedomú a ucelenú koncepciu (česko)slovenskej politiky vo vzťahu k Maďarsku. Určitou zaujímavosťou je, že vtedy realizovaný posun československo-maďarskej hranice na petržalskom predmostí, kde boli k Československu pripojené tri dediny (Jarovce, Rusovce a Čunovo), umožnil v roku 1992 realizovať variant C náhradného riešenia pri výstavbe vodného diela Gabčíkovo. Vo vzájomných vzťahoch nastalo obdobie, ktoré sa na maďarskej strane často označuje ako obdobie reslovakizácie či obdobie tzv. Benešových dekrétov. Pritom to, čo sa nazýva Benešovými dekrétmi je objektívne vyrovnanie sa s Viedenskou arbitrážou a následnou vojenskou agresiou Maďarska. Benešove dekréty nie sú začiatok pokrivenosti slovensko-maďarských vzťahov. Ten treba hľadať predovšetkým v nedodržiavaní mierovej zmluvy z Versailles z 1920 maďarskou stranou. Následne, obranné opatrenia Československa, neskôr Slovenska (niekedy nie najvhodnejšie volené, ale oprávnené) sa vydávajú za porušovanie európskych zásad spolužitia. Permanentné odmietanie, resp. nerešpektovanie základných slovensko-maďarských zmlúv je Pariz6-8súčasťou maďarskej politiky dodnes. Uvedený trend pokračoval aj počas spoločných „ľudovo-demokratických“ či „socialistických“ politických režimov v oboch krajinách. Po roku 1989 etnicky či nacionalisticky motivované prístupy prepukli naplno na obidvoch stranách. „Demokracia“ znamenala otvorenejšie a priamejšie presadzovanie dlhodobej maďarskej „susedskej“ politiky voči svojmu severnému susedovi.

V poslednom období federácie sa ukázala potreba novej základnej zmluvy s Maďarskom. Treba však prihliadať aj na prichádzajúcu zmenu štátoprávneho postavenia Slovenska. Slovensko-maďarské vzťahy sa ako vzťahy dvoch zvrchovaných subjektov medzinárodného práva začínajú 1. januára 1993. Ale už od novembra 1989 sa začína formovať suverénna slovenská zahraničná politika a formuje sa aj vzťah k Maďarsku. Ako konštatuje štúdia z projektu Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe (Miroslav Mojžita: Kňažko, demeš, kňažko - Formovanie slovenskej diplomacie v rokoch 1990 až 1993, Bratislava, Veda, Vydavateľstvo SAV, 2004, s. 31,zbližovanie slovensko-maďarských záujmov komplikujú rozdielne typy reflexie a sebareflexie a na maďarskej strane prevažuje pocit veľkého národa, na základe ktorého sa stotožňujú uhorské dejiny s maďarskými. Autori konštatovali, že vo vzájomných vzťahoch nevystačíme s minulosťou ani s úzkym národným pohľadom, uviedli, že je nevyhnutné obojstranne rešpektovať základné hodnoty európskej civilizácie a prirodzené vzťahy sa môžu utvárať iba na princípe spolupráce dvoch svojbytných a rovnoprávnych partnerov“.

Pariz6-7Text medzištátnej zmluvy medzi ČSFR a MR bol v podstate hotový už na jeseň 1991, keď sa mala podpisovať na krakovskom visegrádskom summite. Maďarská strana sa na poslednú chvíľu pokúsila do neho vsunúť pasáž o menšinách a odsúdení košického vládneho programu (podľa maďarskej interpretácie - princípu kolektívnej viny). Z podpisu zišlo. Až premiéri samostatného Slovenska a Maďarska Vladimír Mečiar a Gyula Horn podpísali Zmluvu o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou 19. marca 1995 v Paríži. Tretia (základná) slovensko-maďarská zmluva a opäť podpísaná v Paríži! Platnosť nadobudla 15. mája 1996. Zmluva obsahuje asi v štvrtine svojho textu pasáže o menšinách (Maďarsko si presadilo svoje) a robí rámec novodobým slovensko-maďarským vzťahom dodnes. „Zmluva je kompromis (...) Zmluva dvoch strán nemôže mať víťaza, aj keby to zvonku tak vyzeralo. „Vyriešila“ dve traumy, ktoré tu pôsobia dávno, ale za posledných päť rokov eskalovali priam enormne: otázku menšín a otázku hraníc.“ (Rudolf Chmel: Moja maďarská otázka, Bratislava, Kalligram, 1996, s. 385)„Vyriešila“, ale len dočasne. Podľa maďarského presvedčenia môže byť vyriešená otázka maďarskej národnostnej menšiny uspokojivo len v prípade jej uznania za „partnerský“ národ. Čo znamená spravovanie života a vecí spoločných Maďarov na Slovensku v maďarskom „partnerskom duchu“? Nezávisle od slovenského štátoprávneho prostredia! Základná zmluva - ako požiadavka zmluvných strán i Európy - bola dohodnutá, ale slovensko-maďarské vzťahy ďalej tiekli svojimi slovenskými či maďarskými jarkami. Preto aj účinnosť základnej zmluvy a najmä jej pozitívny dopad sa dostavuje iba v krátkych chvíľach obojstranného porozumenia.

Vráťme sa na záver k Parížu 1947. Ako to už býva zvykom, nie je to presný výraz. (Aj októbrová revolúcia bola v novembri!) Podpis mierovej zmluvy sa uskutočnil 10. februára 1947, ale rokovania (a veľmi náročné) sa odohrávali v roku 1946. Taký titul - PARÍŽ 1946 - má aj kniha D. M. Krna, ktorá vyšla tlačou v roku 1947. Jej podtitul „Pripravoval sa mier s Maďarskom“ vypovedá o náročnosti týchto rokovaní a plne umožňuje pochopiť aj dnešné správanie Maďarska. Na Slovensku (o Maďarsku ani nehovoriac) vychádza veľké množstvo kníh, štúdií, uskutočňujú sa konferencie na tému tzv. Benešových dekrétov, či skrivodlivostí páchaných na Maďaroch zo Slovenska (tie určite boli). Bohužiaľ, len veľmi málo sa hovorí o skutočných príčinách a dôvodoch toho, čo sa dialo v rokoch 1945 až 1948 vo vzájomnom slovensko-maďarskom priestore. Každý, kto chce do toho vážne a zodpovedne prehovoriť, by si mal povinne prečítať text parížskej mierovej zmluvy a spomínanú knihu: D. M. Krno: Paríž 1946 (Pripravoval sa mier s Maďarskom).

Jozef Schwarz