alt : header1.swf

Sun10222017

Posledná aktualizácia09:10:38

Spievanky, spievanky, kdeže... Prečo vymierate?

spiefu01Ľudové piesne Slovákov v Maďarsku O čom svedčia piesne našich Slovákov? O zbieraní a zapisovaní ľudových piesní Prečo vymierajú naše ľudové piesne? Naše stáročia zachovávané piesne sa postupne začali vytrácať - unikať Strata materinského jazyka, prechod na dvojjazyčnosť, vplyv maďarčiny...

Spievanky, spievanky, kdeže ste sa vzali? / Či ste z neba spadli, či ste v háji rástli?
Z neba sme nespadli, v háji sme nerástli, / ale nás mládenci a dievčence našli.”

Spievanky, spievanky,
kdeže ste sa vzali...
a prečo vymierate?

O ľudových piesňach - O čom svedčia piesne našich Slovákov?

spiefu02Pod ľudovou umeleckou kultúrou rozumieme popri ľudovej hudbe, tanci a výtvarnom umení najmä prejavy ľudovej slovesnosti. Táto slovesnosť môže mať rôzne podoby. Do skupiny ústnych slovesných prozaických žánrov zaraďujeme čarovné ľudové rozprávky, rozprávky o nadprirodzených bytostiach a o zvieratách, realistické, humoristické, satirické rozprávky a anekdoty, ale aj ľudové legendy a povesti. Slovesné žánre poetické tvoria ľudová pieseň (historická, vojenská, regrútska, ľudová balada, ľúbostná pieseň) a také klenoty, akými sú príslovia, porekadlá, hádanky, detské riekanky, zariekania, zaklínania a ľudové pranostiky. Do ľudovej slovesnosti sa pritom zaraďujú aj niektoré ďalšie prejavy, napríklad z oblasti ľudového a bábkového divadla, ako i vinše a ustálené slovesné prejavy v ľudových obradoch, obyčajach a zvykoch.

Ľudové piesne patria k najrozšírenejším formám ľudovej slovesnosti. Ľud v nich vyjadroval svoje city, zážitky a skúsenosti z každodenného života. Sú nerozlučne spojené s melódiou, s nápevom. Žili iba v ústnom podaní ľudu, teda podávali so od jedného človeka k druhému a takýmto spôsobom pretrvali cez dlhé stáročia až po dnešné časy. Ľudové piesne rozlišujeme najmä podľa toho, k akým príležitostiam sa viažu, ale aj podľa tematiky, prípadne podľa toho, kto ich zvykol najčastejšie prednášať. Piesne podľa ich obsahu delíme do viacerých skupín: piesne so sociálnou tematikou, spiefu03regrútske, vojenské, zbojnícke, ľúbostné, svadobné piesne, uspávanky a podobne…

Ľudové piesne sú v prvom rade prirodzené a jednoduché, veď ich tvorcom a rozširovateľom je sám ľud. Sú to piesne zrozumiteľné, prostým ľuďom veľmi blízke a ľahko sa zapamätajú. Prezrádzajú nám veľmi veľa o živote ľudu v minulosti, o jeho myšlienkach, náladách, citoch, túžbach a boji o lepší a spravodlivejší život. Pôvod ľudových piesní je neznámy, uchovali sa z pokolenia na pokolenie ústnym podaním. Zakladajú sa teda na tradíciách a často sa viažu k obradom alebo iným príležitostiam dedinského ľudu. Ľudové piesne sa dlho uchovávajú v pamäti. Ešte aj dnes sa nájdu piesne, o ktorých sa predpokladá, že vznikli pred viac ako tisícročím, mnohé sú ale oveľa novšie.

Ľudové piesne napriek svojej jednoduchosti skrývajú v sebe veľa poetických (básnických) hodnôt. spiefu04Predstavujú mnohotvárny žáner ľudovej poézie - so svojimi nápevmi a svojimi textovými časťami, v ktorých sa často blyštia prekrásne básnické prvky: rýmy rôzneho druhu, opakovania, zosobnenia, metafory, symboly a podobne. Popritom ide o žáner, v ktorom text spolu s nápevom tvorí jediný, nedeliteľný celok. Niektoré texty majú veľa rôznych nápevov a poznáme prípady, keď na ten istý nápev sa spievajú (aj tematicky) celkom odlišné texty.

Ľudová pieseň - slovami svetoznámeho maďarského zberateľa a skladateľa Bélu Bartóka - pozostáva z takých nápevov, ktoré spievalo veľa ľudí počas niekoľkých generácií. Obsah a forma ľudovej hudby a ľudových piesní sa viazali k spôsobu života ľudí na dedine. Najčastejšími príležitosťami k spevu boli rodinné stretnutia ako zabíjačka, krstenie, svadba, atď… Starší ľudia obyčajne spievali staršie piesne viažuce sa k ich mladosti, ktoré sa potom mladí naučili… Osobitnými príležitosťami k spevu aj pre mladých boli priadky a páračky. Na fašiangy mládenci volili „mládeneckého richtára”, ktorý počas roka usporadúval tanečné zábavy, napríklad na Veľkú noc, na Petra-Pavla, na fašiangy, okolo oberačiek a na hody. Tanečné zábavy boli tiež príležitosťou i k spevu.

spiefu05Ľudové piesne Slovákov v Maďarsku

Najviac starodávnych nápevov si zachovali naši zadunajskí Slováci. Motívy práce a motívy odzrkadľujúce spoločenské rozvrstvenie sú častejšie v piesňach dolnozemských Slovákov. U Slovákov žijúcich v Peštianskej a Novohradskej župe sú zase častejšie lyrické piesne spievané na priadkach a páračkách. Na území východoslovenského nárečia sú charakteristické piesne spievané pri dievčenskom tanci „Karičky”. Pomerne málo je takých spoločenských piesní, ktoré sú známe vo všetkých troch nárečiach Slovákov v Maďarsku. Aj toto svedčí o tom, že v minulosti medzi jednotlivými skupinami našich Slovákov bol sotva nejaký kultúrny kontakt.

Autor zbierky ľudových piesní spod Pilíša Zahučali hory Gregor Papuček o svojom vzťahu k piesňam svojej rodnej dediny, Mlynkov (Pilisszentkereszt) píše takto: „Keď som ako dieťa začal spiefu06spoznávať veci okolo seba a pozorovať, čo sa vôkol mňa deje, mohol som si všimnúť (…), že matka kade ide, tade spieva. Ráno spieva Už slnečko vichádzá…, celý deň spieva o niečom, ale často práve o tom, čo robí, alebo čo sa okolo nej deje, v predvečer Už večér iďe, domu pójďeme…, neskoro večer Čijé to koňički po nocách túlajú… Potom som postupne objavil, že nielen matka si stále vyspevuje, ale aj u susedov stále niekto spieva, ba aj zo susednej ulice, alebo až z druhého konca dediny počuť spev. (…) Mládenci v dobrej nálade, zvlášť po nedeliach, vyobliekaní do čiernych nohavíc a viest, v bielych košeliach a lesklých čižmách, ruky preložené cez plecia, v jednom rade aj desiati, viachlasne spievajúc išli hore dedinou. Dievčatá s dlhými vrkočmi, v riasených sukniach, v bielych vyšívaných rukávcoch, vestičkách a v čiernych polovičkách takisto. Ony sa však viedli pod pazuchy. Mládež aj dospelí spievali pri práci, pri zábave, doma či v chotári, alebo v horách. Spievali pri driapačkách, spievali v kostole a spievali aj na cintoríne. U nás sa spievalo takmer vždy a takmer všade. Človek sa pri speve narodil, pri speve a spevom trávil celý svoj robotný život a spevom ho odprevádzali z tohoto sveta: „Maj sa dobre, mární sveťe, už ťa tu zaňehávám…” Piesní spiefu07bolo na výber dosť a vyberali sa podľa príležitosti a podľa nálady. Raz veselé, raz smutné. Raz svetské, raz zase cirkevné.”

O čom svedčia piesne našich Slovákov?

„Čabänia - ako každý Slovák - sú veľkými priateľmi spevu,
takže ich smútočné kary, krstiny, svadby pozostávajú väčšinou
zo spievania, a neudeje sa žiadna známejšia udalosť ani v meste,
ani v krajine, na ktorú by Čabän nenapísal báseň, a aby ju neospevoval
v ľudovej piesni, balade alebo v romanci. Najmä v lete, v čase žatvy
a iných prác, každý krík, sálaš, záhrada a vinohrad sa ozýva spevom...”

spiefu08Tieto slová Ľudovíta Haana, výborného znalca života našej dolnozemskej slovenskej metropoly z polovice 19. storočia v tom čase platili aj pre obyvateľov ostatných, Slovákmi obývaných kútov krajiny. Naši predkovia so záľubou spievali nielen na hostinách a na priadkach, ale i na poliach sa nahlas ozýval spev. Naše piesne svedčia nielen o tom, že naši slovenskí predkovia veľmi radi spievali, ale aj o tom, že si zachovali piesňovú tradíciu, ktorú si priniesli zo sebou z pôvodného sídla. Napríklad viac ako polovica níreďházskych slovenských piesní patrí k spoločnému základnému dedičstvu slovenskej ľudovej hudby. V komlóšskych ľudových piesňach majú prevahu piesne staršieho typu a so starším nápevom, ale aj časť pilíšskych piesní patrí k tým skutočne najstarším.

Naši predkovia si však vytvorili i úplne nové piesne, ktoré sú, pochopiteľne, poznačené prostredím, v ktorom sa usadili a vplyvom príslušníkov iných národov či národností, s ktorými žili spolu. Podobne ako v maďarských, tak aj v slovenských piesňach zľudovelo veľa umelých piesní. Ich pôvod sa mnohokrát ťažko zisťuje. V najväčšom množstve sa medzi nimi nachádzajú ľúbostné piesne. Obľúbené sú však i regrútske a vojenské spevy. Významný je aj počet obradných, najmä svadobných piesní, ktoré spievali pri obliekaní mladuchy, cestou na sobáš, pri odovzdávaní spiefu09radostníka a pri čepčení.

Medzi našimi piesňami nachádzame stopy aj po piesňach vandrujúcich remeselníkov. Najstaršiu vrstvu tanečných piesní tvoria tzv. gajdové piesne, a najnovšiu vrstvu zase čardášové nápevy. Staré melódie sa zachovali v uspávankách, detských a v obradových piesňach. Hrané piesne pomaly vymreli, zachovali sa len mostové a karičkové spevy. Dnešné podoby prastarých pracovných piesní sú napríklad pracovné rytmy kameňolomov.

Balady sú po dnešný deň najobľúbenejšie v Zadunajsku, najmä v Pilíši; skromnejší je poklad balád dolnozemských Slovákov a bohatší je v severných a v severovýchodných pohoriach. U pilíšskych Slovákov sa zachovali aj varianty stredovekých legiend. Baladu, ktorá hovorí o Márii hľadajúcej nocľah, a ktorú spievajú po celej Európe, poznali všetky domáce slovenské skupiny. Balady, ktoré spiefu10hovoria o tureckom období pochádzajú zo 17. storočia (Rabuvali Turci, Už Turek ide). Taktiež sú zaujímavé pastierske a zbojnícke balady prameniace v 18. storočí..

Maďari a Slováci, ktorí sa zúčastňovali na spoločných sezónnych prácach, vzájomne si prevzali balady a ľudové piesne. Jednou z najobľúbenejších spomedzi balád nového štýlu v kruhu Maďarov je balada o dievčati, ktoré spadlo do mláťačky. Jej slovenský variant sa objavil u zemplínskych Slovákov. Podobné sú balady o rodinných a iných tragédiách.

Slováci v Maďarsku, ktorí sa už dávnejšie vytrhli z jednoty materského národa, v súvislosti s ľudovými piesňami sa prispôsobili novému okoliu tak, že texty starých piesní sa pripojili k novým nápevom. Časť piesní však dodnes nosí črty svojho pôvodu. Pomerne často sa v nich vyskytujú mená slovenských, ale aj moravských miest (Nitra, Trnava, Prešporok, Brno a podobne).

Časť našich ľudových piesní tzv. nového alebo novouhorského štýlu sa viaže k takým novým hodnotám ľudovej slovesnosti, ktoré naši Slováci vytvorili už v tunajšom prostredí. Tento štýl, ktorý odborníci spočiatku pokladali prevažne za menejcenný, je blízky Slovákom v Maďarsku z viacerých dôvodov. Nielen pre historické spolužitie s spiefu11Maďarmi a pre spoločné hospodárske aj spoločenské podmienky, medzi ktorými sa tieto piesne rodili i vyvíjali, ale aj preto, lebo aj sami sa aktívne zúčastňovali pri vytváraní tohto nového hudobného štýlu.

O zbieraní a zapisovaní ľudových piesní

Folklór žije v ústnom podaní v rozličných obmenách, v miestnej podobe a zaznamenáva sa zápismi. Zápisy piesní, ale aj rozprávok, povestí, prísloví, hier a iných folklórnych útvarov sa nachádzajú v samostatných zbierkach i v národopisných, vlastivedných a iných knižkách. Pokiaľ ide o slovenské ľudové piesne, po zberateľoch folklóru na prelome 18. a 19. storočia zohrala novotársku úlohu najmä zbierka Písně světské lidu slovenského v Uhřích (1823 a 1827) od Pavla J. Šafárika a spiefu12Jána Blahoslava (Benedikti). Šafárikova zbierka obsahuje 222 piesní a celá je obsiahnutá v zbierke Jána Kollára Národné spievanky vydanej v r. 1834 a 1835, ktorá sa pre svoju obsažnosť (2675 piesní z 10 hornouhorských stolíc) pokladá za prvú významnú zbierku slovenského folklóru. Národné spievanky chápané ako zbierka ľudovej poézie usmernili generáciu štúrovcov na formovanie národného spisovného jazyka.

Slovenské ľudové piesne inšpirovali i spomínaného maďarského hudobného skladateľa Bélu Bartóka, ktorý začiatkom 20. storočia zapisoval a nahrával ľudové piesne i na Slovensku a zostavil z nich rozsiahlu, trojzväzkovú zbierku. B. Bartók v ľudovej piesni, ktorú nazval „čistým prameňom”, nachádzal prirodzenosť, estetickú dokonalosť a pravdivosť. Podobne sa pozeral na ľudovú pieseň aj slovenský národný umelec Eugen Suchoň: „Každá naša ľudová pieseň je ako drahokam, ako čistý diamant. Pre nás, slovenských skladateľov bola a zostáva východiskom v tvorbe. Sme radi, že sme sa pri zrode slovenskej národnej hudby mohli o tento náš vzácny poklad oprieť, z neho vychádzať, umelecky znova a znova ho dotvárať.”

spiefu13V obrovskom materiáli slovenských ľudových piesní, ktorý zozbierali na konci 19. a začiatkom 20. storočia, sa nachádzajú už aj notované ľudové piesne dolnozemských Slovákov. Počnúc rokom 1950, keď vyšiel prvý výber ľudových piesní Slovákov v Maďarsku pod názvom Vyletel vták, rad-radom sa objavujú nové zbierky od Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy, cez tirpácke ľudové piesne (z okolia Níreďháze) po ľudové piesne pilíšskych, vértešských, čabianskych a poľnoberinských Slovákov.

Prečo vymierajú naše ľudové piesne?

Po druhej svetovej vojne aj v našich dedinách sa začal meniť tradičný spôsob života, a tým sčasti zanikli alebo sa podstatne zmenili aj príležitosti k spevu. Ľudové piesne postupne strácali svoje spiefu14prirodzené spoločenské pozadie a dnes žijú vlastne už len v pamäti staršej generácie, pričom mnohé sa aj strácajú. Úlohu pestovania a rozširovania ľudových piesní prevzali kultúrne (spevácke a tanečné) skupiny, folklórne súbory a záujmové krúžky. Rozpadávanie tradičných dedinských kolektívov, zrýchlené tempo a moderný spôsob života v posledných desaťročiach našim slovenským ľudovým piesňam nijako nežičili. Naše stáročia zachovávané piesne sa postupne začali vytrácať - unikať z hôr, z polí, ale aj z ulíc a dvorov. Tento jav, samozrejme, súvisí aj so stratou materinského jazyka našich predkov, s prechodom na dvojjazyčnosť, alebo dokonca s čoraz častejším používaním nášho „druhého materinského jazyka”, teda maďarčiny.

Medzičasom, pravda, aj naše donedávna uzatvorené dediny sa stali otvorenými. Ľudia začali odchádzať do cudzieho prostredia, našli si tam nových známych a priateľov. U mladých sa to prejavovalo aj v tom, že sa stali oveľa častejšími ako predtým miešané manželstvá (keď už iba jeden z rodičov je Slovákom). V zanikaní slovenských ľudových piesní v Maďarsku hrali a dodnes hrá nemalú úlohu aj rozhlas a televízia, prinášajú totiž do každej domácnosti prevažne cudziu hudbu a cudzie piesne ako módne a moderné. Naše prekrásne ľudové piesne sa teda aj pod ich vplyvom už takmer úplne vytratili z každodenného života. Zo svojho prirodzeného prostredia sa dostali do kultúrnych domov, kde sa ich ešte ako-tak darí udržovať pri živote. Za to, že piesne našich predkov ešte úplne nevymreli, môžeme ďakovať vo veľkej miere práve našim slovenským folklórnym súborom a speváckym skupinám, tzv. pávím krúžkom, ale aj mnohým školským speváckym kolektívom.

Sprac.: Imrich Fuhl
Ilustračné snímky autora

spiefu15spiefu16spiefu19
spiefu17spiefu18spiefu20

Použitá literatúra
Bartók Béla: Népzenénk és a szomszéd népek zenéje, Somló Béla Könyvkiadó Budapest, 1952
Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska, Veda - SAV, Bratislava, 1995
Etnografický atlas Slovenska, Veda -SAV - Slovenská kartografia, Bratislava, 1990
Gyivicsán Anna - Krupa Mihály: A magyarországi szlovákok, Útmutató, Budapest, 1997
Kodály Zoltán: A magyar népzene, Zeneműkiadó, Budapest, 1969
Alexander Kormoš: Spievaj s nami!, Vydavateľstvo učebníc, Budapešť, 1988
Alexander Kormoš: F santofském Pilíši, Vydavateľstvo učebníc, Budapešť, 1990
Ondrej Krupa: Kalendárne obyčaje I.-II., Slovenský výskumný ústav, Békešská Čaba, 1996-1997
Štefan Lami: Keď si ja zaspievam, Vydavateľstvo učebníc, Budapešť, 1988
Gregor Papuček: Zahučali hory, Vydavateľstvo učebníc, Budapešť, 1983