alt : header1.swf



Wed11222017

Posledná aktualizácia02:36:05

O pevných koreňoch, živých výhonkoch a umieraní slov

grepap01„Keby nebol, museli by sme ho vymyslieť” K 79. narodeninám básnika a publicistu G. PapučkaMnohým svojou vraj „prehnanou zanietenosťou za slovenskú vec” neraz lezie na nervy či pľuje do polievočky.Literát, verejný činiteľ, ale aj prekladateľ, redaktor, zberateľ ľudových piesní a bádateľ histórie...

Gregor Papuček - Básnik, publicista, prekladateľ, organizátor slovenského literárneho života v Maďarsku. Je čestným členom Spolku slovenských spisovateľov a členom Maďarského zväzu spisovateľov. Nositeľ Radu Bieleho dvojkríža II. triedy udeľovaného prezidentom SR.

Gregor Papuček sa narodil v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) 24. júna 1938. Základné vzdelanie získal v budapeštianskej slovenskej škole. Maturoval r. 1958 na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Potom študoval v Budapešti na vojenskej dôstojníckej škole, kde bol r. 1961 vyradený na grepap02poručíka. Už ako dôstojník študoval slovenčinu na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti, diplom získal r. 1984. Ako dôstojník spojovacej služby slúžil vo Vacove, od r. 1978 ako tlmočník a prekladateľ v Budapešti. R. 1993 odišiel do dôchodku ako podplukovník.

Básne začal písať už v základnej škole (1949). Uverejňoval ich v Našej slobode, neskôr v Ľudových novinách. R. 1958 získal 2. cenu v literárnej súťaži DZSM. R. 1975 sa zaradil do prúdu literárneho života Slovákov v Maďarsku - nielen ako tvorca, ale aj mnohostrannou organizátorskou činnosťou. Vydal 7 zbierok vlastných básní, 2 zbierky básní pre deti, zbierku preložených básní pre deti od S. Weöresa, zbierku a kompaktný disk (CD) zhudobnených básní pre deti, zbierku mlynských ľudových piesní a monografiu Mlynkov, je spoluautorom zbierky mlynských rozprávok a 6 antológií.

http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/gregor_papucek_ako_nam.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/gregor_papucek_dozvuky.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/gregor_papucek_hrajme_sa.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/gregor_papucek_nezabudaj.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/gregor_papucek_tvrde_hrudy.doc
http://www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/gregor_papucek_zahucali.doc
Slováci sú autochtóni Plešských hôr:
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/historia/165-historia2-historia2/557-slovaci-su-autochtoni-pleskch-hr
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/186-archiv-literatura-archiv-literatura/528-gregor-papuek-modlitba-za-re-nau
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/185-archiv-nazory-archiv-nazory/662-slovenska-hymna-koreni-hlboko-v-dui-naroda
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/185-archiv-nazory-archiv-nazory/594-g-papuek-ach-tie-nae-skomolene-mena
http://www.aktuality.sk/clanok/145303/papucek-v-madarsku-sa-uraduje-len-v-madarskom-jazyku/
http://nemzetisegek.hu/repertorium/2011/02/belivek_35.pdf
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/literatura/161-literatura1-literatura1/528-gregor-papuek-modlitba-za-re-nau
http://dolezite.sk/Mame_svoju_historiu_jazyk_kulturu__94.html
http://narod.sk/komentare/94-a-co-tak-reciprocita

O pevných koreňoch, živých výhonkoch a umieraní slov
grepap03Živé svedomie našej Slovače - Na margo tvorby G. Papučka

„Keby nebol, museli by sme ho vymyslieť” - o Gregorovi Papučkovi (iba napoly) žartovne sa neraz týmito slovami zmieňujú nielen jeho priaznivci či priatelia, ale aj tí, ktorí by ho radi neuznávali, ktorí s nim v mnohých zásadných otázkach nesúhlasia, ktorým svojou vraj „prehnanou zanietenosťou za slovenskú vec” neraz takpovediac lezie na nervy či pľuje do polievočky. Netreba byť prorokom k tomu, aby človek predpovedal, že ak sa raz napíšu najnovšie (kultúrne) dejiny Slovákov v Maďarsku, z konca 20. storočia nijako nebude možné vynechať všestrannú osobnosť, život a dielo G. Papučka. Na tomto mieste nám, pravda, ide v prvom rade o popredného básnika, z hľadiska súčasných potrieb Slovákov v Maďarsku je však aspoň tak dôležitá jeho - pre mnohých grepap04tak nebezpečná - publicistická tvorba, a to sme ešte ani nenaznačili, že táto vedúca osobnosť literárneho života a zároveň známy verejný činiteľ našej Slovače je i významným prekladateľom, redaktorom, zberateľom ľudových piesní a bádateľom histórie (najmä pilíšskych Slovákov).

Pokiaľ ide o básnickú tvorbu a celkové pôsobenie živého svedomia našej Slovače autor týchto riadkov sa musí hneď úvodom priznať, že sotva by dokázal byť nezaujatý. G. Papuček je totiž jeho rodákom, ktorému môže príliš veľa ďakovať - nielen v mene Pilíšanov, ale aj osobne. Nebyť G. Papučka a Alexandra Kormoša totiž pravdepodobne ani pisateľ tohto príspevku by sa v živote literárne neprevinil a zrejme by sa ani nechcel stať nijakým novinárom-redaktorom... Tvorba G. Papučka je snáď najvhodnejším príkladom demonštrovania toho, že slovenská písomná tvorba na území dnešného Maďarska má nielen pevné korene, ale aj živé výhonky; a to napriek čoraz zložitejšej situácii, keď v krajine slovenské „slová umierajú” snáď ešte rýchlejšie ako v predchádzajúcich desaťročiach.

O G. Papučkovi takpovediac oficiálne treba vedieť, že sa narodil 24. júna 1938 v podpilíšskej obci Mlynky (Pilisszentkereszt). Slovenské gymnázium skončil v Békešskej Čabe a diaľkovo vyštudoval odbor slovenského jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity ELTE v Budapešti. Pôvodným povolaním bol vojakom; v maďarskej armáde, v ktorej pracoval ako technický prekladateľ, dosiahol hodnosť podplukovníka. Básne začal písať už na základnej škole a roku 1958 vyhral cenu literárnej súťaže DZSM a Ľudových novín. Roku 1975 sa zapojil do diania, ktoré vyústilo do čulého literárneho života Slovákov v Maďarsku. Básnici a prozaici z tohto okruhu vydali r. 1978 antológiu Výhonky. G. Papuček bol zakladateľom a prvým predsedom Literárnej sekcie pri Masovokomunikačnom výbore Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku (1981-1988), neskôr predsedom Združenia slovenských spisovateľov v Maďarsku (1990-1993) a spoluzakladateľom časopisu SME. Je čestným členom Spolku slovenských spisovateľov a členom Maďarského zväzu spisovateľov. Od druhej polovice 70. rokov pravidelne publikuje najmä v Ľudových novinách, ako aj v časopisoch na Slovensku. V týždenníku Slovákov v Maďarsku dlhé roky viedol rubriku pod názvom Škola milovníkov literatúry, ktorej cieľom bolo získavať a vychovávať literárne talenty najmä z radov mládeže. S tým je spojená aj Papučkova tvorba grepap05pre deti. V slovenskej škole v Budapešti viedol literárny krúžok a bol spoluzakladateľom školského časopisu Plamienok. Venuje sa aj prekladaniu z maďarskej poézie a z tvorby v Maďarsku žijúcich národnostných autorov. Vo svojej publicistike sa zameriava v prvom rade na bytostné problémy slovenskej menšiny. V súčasnosti neúnavne obhajuje práva a záujmy Slovákov v Maďarsku aj ako podpredseda Slovenskej samosprávy Budapešti a vedúci redaktor jej časopisu, ktorý vychádza ako (dvoj)mesačník pod názvom Budapeštiansky Slovák. V otcových literárnych stopách kráča aj jeho syn Zlatko, ktorý sa úspešne prezentoval na rôznych literárnych prehliadkach.

Nie náhodou tak silne rezonuje národnostná problematika ako v publicistike, tak aj vo veršoch G. Papučka. Mnohí literárni kritici si všimli, že je to svojrázna črta čiastočne charakteristická aj pre ďalších slovenských literátov v Maďarsku, s ktorou sa nie veľmi stretávame v súčasnej slovenskej poézii (dokonca ani v našich dolnozemských končinách, v Juhoslávii či Rumunsku). Fakt, že poézia G. Papučka a vo väčšej či menšej miere aj jeho kolegov od pera sa snaží upevňovať identitu domácej Slovače, vonkajším pozorovateľom sa na prvý pohľad môže zdať akýmsi ťažko pochopiteľným anachronizmom.

„Zanedbať nemožno ani to, že táto literatúra vzniká v maďarskom prostredí, v ktorom je otázka národného povedomia (vlasteneckého cítenia) výraznejšia aj v súčasnosti ako napríklad na Slovensku...” - píše Peter Andruška vo svojej knihe venovanej literárnej tvorbe Slovákov z Dolnej zeme. Zaiste má pravdu, podobne ako Ľubomír Feldek, ktorý o Papučkovej poézii už v roku 1981 napísal: „Reč, v ktorej a o ktorej Papuček píše, je slovenská - ale nie je náhodou naliehavosť jeho výpovede rodu maďarského? Osudovo hlboký vzťah k reči nie je vlastnosť príliš našská... Tá vlastnosť je o to podivuhodnejšia, o čo lepšie si uvedomíme, že existencia národa a existencia jednotlivca sú dve rôzne veci - jednotlivec by nemusel svoju existenciu spájať s rečou tak nevyhnutne, ale len jednotlivci, ktorí to predsa urobia a teda preukážu schopnosť pociťovať nadosobné grepap06ako osobné, môžu v súčte tvoriť silný národ.”

Pravdou môže (a nemusí) byť i to, že za službu svojej národnosti naši tzv. verejne angažovaní autori občas musia zaplatiť tvrdú daň, veď - ako to vidí P. Andruška - „tým, že svojim textom prisudzujú úlohu propagandistickú, osvetovú, národnobuditeľskú, obyčajne musia opustiť od požiadaviek umeleckej náročnosti, čo zákonite spätne pôsobí na dosah ich umeleckých výpovedí...” Nemienime bagatelizovať tento objektívne existujúci problém, veď aj v tej najúprimnejšie myslenej, prípadne i dostatočne módnej (post)modernej či inej „angažovanej poézii” sa spomínané nebezpečenstvo skutočne skrýva. V Andruškovom varovaní však za kľúčové predsa pociťujeme slovíčko „obyčajne”; čo znamená, že tak môže a nemusí byť - ako o tom koniec-koncov svedčí aj tvorba G. Papučka, ktorému v celom rade svojich básni sa podarilo viac ako šikovne prekonať tento problém. Pravda, ani pre tzv. angažovanú poéziu nestačí dokonalé ovládanie básnického majstrovstva či remesla, odhodlanie alebo akýsi prešpekulovaný tvorivý zámer. Ak ide o ozajstného básnika, jednoducho potrebuje, aby ho múza poriadne kopla - ak už z nejakého dôvodu pobozkať nechce. Skutočný tvorca sa nijako nezaobíde bez nefalšovanej inšpirácie, bez grepap07bližšie ťažko definovateľného (možno až božského) dotyku odkiaľsi zhora... - prípadne práve zdola či zboku, na tom nezáleží.

G. Papuček aj podľa Laca Zrubca, ktorý o ňom o. i. píše, že „syntetizuje súčasný stav našich hlbokých koreňov v Maďarsku”, pochopil ľudský rozmer tajomstva umenia a slova. Nášmu básnikovi zďaleka nejde „iba” o náš krásne ospevovaný rodný Pilíš, ktorý v uplynulých desaťročiach vyrástol na jeden z najvýraznejších symbolov Slovákov v Maďarsku - v neposlednom rade práve vďaka pôsobeniu G. Papučka. Vyrastajúc z pevných koreňov aj sám prináša živé výhonky, i keď tie trochu paradoxným spôsobom hovoria prevažne práve o odumieraní slov. Za ten paradox však náš básnik ani nemôže, veď život našej Slovače je snáď ešte paradoxnejší a komplikovanejší, pre mnohých z nás pochopiteľný možno práve cez verše G. Papučka, ktorého úprimne, bolestne a životne trápi osud našich Slovákov.

Čoraz užšia skupinka príslušníkov tvorivej inteligencie, literárnych snaživcov našej tiež čoraz ochabnutejšej Slovače si často kladie oprávnenú otázku, pre koho vlastne písať v Maďarsku po slovensky a načo sa vôbec namáhať. Ozajstný literárny život má - popri základnej požiadavke existencie tvorcov a recipientov - viac kritérií, ktoré nespĺňame, napríklad v podstate nemáme vlastnú literárnu kritiku. Najväčším problémom (pre našich autorov a nielen pre nich) je predsa celkové ťaživé položenie našej národnosti a z toho vyplývajúca skutočnosť, že máme až priveľmi obmedzený okruh čitateľov. Žiaľ, môže to postupne viesť i k úplnému zániku pred takmer 30 rokmi znovuoživenej slovenskej literatúry v Maďarsku, ktorú sme zvykli nazývať i zázrakom či zmŕtvychvstaním. Podľa všetkého v (nielen literárnom) živote Slovákov v Maďarsku bytostne by sme potrebovali celý rad ďalších zázrakov a zmŕtvychvstaní...

Imrich Fuhl

Odznelo na vedeckom seminári Život a dielo troch...
17. mája 2001 na pôde Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.