P09292023

Posledná aktualizáciaSze, 27 szept. 2023 6pm

30-ročné Slovensko - Národ bez histórie?

ZibrSR 1Keď sme boli mladí, tak sa nám tak videlo, že ten čas sa doslova vlečie a chceli sme ho urýchliť. Chceli sme byť čo najskôr dospelí, samostatní. Teraz, keď sme už v penzii, sa nám tak vidí, že ten čas sa naopak veľmi ponáhľa. Akoby sa vznik samostatného Slovenska pred 30 rokmi udial iba včera.

Hádam aj preto sa my, starší radi vraciame do minulosti. A tak, keď si z času na čas sadneme s Miškom k poháriku dobrého vínka a rýchlo preberieme denné udalosti a choroby, ktoré nás gniavia, skočíme do minulosti a spomíname... Prirodzene, že vo väčšine prípadov sú tie naše exkurzy do minulosti spojené so životom Slovákov. Životom v Uhorsku, v Maďarsku, či tu na Čabe. Nuž a, samozrejme, pozorne sledujeme aj dnešné časy. Tak na Slovensku ako aj Maďarsku. A porovnávame.

Ako vieme, ten pohľad na naše spoločné dejiny je zo strany Slovákov a Maďarov značne rozdielny. Pokiaľ my hovoríme o Uhorsku (v Maďarsku neznámy pojem) ako o spoločnom štáte, o spoločných panovníkoch, o úspešných spoločných dejateľoch, cirkevných hodnostároch, umelcoch, vynálezcoch, športovcoch...atď., pre nich, predovšetkým pre maďarských „historikov“ a politikov (česť výnimkám ak vôbec existujú), to boli vždy iba maďarskí panovníci a maďarský štát. Nuž a každý úspešný človek bol prirodzene Maďarom, aj keď v jeho tele nekolovala ani kvapka maďarskej krvi (a je vôbec taká?) alebo mal slovenské meno ako remeň! Stačilo, že vedel po maďarsky. Žiaľ, tento spôsob myslenia sa zachoval do dnešných dní a to nielen v najvyšších politických kruhoch, ale aj v značnej časti maďarskej spoločnosti. A najradšej by vrátili koleso dejín do starých zlatých čias, keď: ...“ez is miénk volt!“ a Slovák bol iba „buta Tót“! Nerobme si žiadne ilúzie. Je to tak! Veď ešte pred sto rokmi celkom vážne popierali existenciu slovenského národa, a to aj napriek tomu, že na území Horného Uhorska žilo v tom čase 1,5 milióna Slovákov! Podobne neuznávali ani slovenský jazyk. A pritom kodifikácia slovenského jazyka (1843) predbehla kodifikáciu toho maďarského (1844)! Ako vidno obidva jazyky sa formovali v rovnakom období a približne rovnakým tempom. Ich používanie v bežnom živote však bolo samozrejmým dávno pred ich kodifikáciou.

Lenže... pokiaľ slovenský jazyk sa prejavoval ako „slávičí“, ten maďarský - „vlastenecký“ -, sa prejavil ako „jastrabí“, a začal sa agresívne naplno využívať ako nástroj rozširovania maďarskej hegemónie v celej Karpatskej kotline. Rozpínavosť je údajne charakteristická predovšetkým pre ázijské národy a Maďari majú dokázateľne ázijské korene. Nielen miesto pôvodu, ale aj jazyk. Ten je podľa viacerých jazykovedcov zmesou tureckých, latinských, slovenských, nemeckých a poľských zlátanín. Pravdepodobne aj to bol jeden z dôvodov, že Turci počas vyše 150-ročnej okupácie južnej časti Uhorska nebránili maďarizácii uhorskej šľachty. Skôr ju podporovali. Predovšetkým tú v Sedmohradsku, s ktorou ich spájala aj spoločná vojenská aktivita voči Viedni. Takto posmelenou a národne prebudenou sa stala aj uhorská šľachta, ktorá sa pred Turkom vysťahovala do Horného Uhorska. Takže na konci 18. storočia sa z väčšiny uhorských šľachticov a zemepánov stali maďarskí. A Horné Uhorsko sa nevídaným ZibrSR 3tempom začalo pomaďarčovať.

A naopak... Slováci, ktorí sa aj po Moháči dlho považovali naďalej za Uhrov (azda ako jediní) a Uhorsko považovali za svoju vlasť, sa začali „vytrácať“ a postupne sa „vytratilo“ aj Uhorsko a zostali len Maďari a „Maďarsko“. Totálnej maďarizácii Horného Uhorska a vymazaniu slovenského etnika – Slovákov - z rodiny európskych národov zabránila iba Trianonská zmluva a rozpad Rakúsko-Uhorskej monarchie. Etnocída sa nekonala. Slováci a ich ľubozvučná slovenčina boli zachránení, ale cesta k samostatnosti Slovenska bola aj naďalej ešte ťažká a ďaleká. Trvalo ďalších vyše 70 rokov, pokiaľ sa Slovensko 1. januára 1993 stalo samostatným, slobodným, nezávislým a medzinárodne uznávaným štátom a začalo si písať svoje skutočne vlastné dejiny. A treba povedať, že veľmi úspešne.

Ale sú slovenské dejiny naozaj iba tridsať ročné? Samozrejme že nie!!! Stačí sa pozrieť do histórie spoločných štátnych útvarov, v ktorých sme po stáročia žili a zistíme, že Slováci sa v nich nikdy nestratili. Mnohí úspešní Slováci (aj na najvyšších postoch) sa aj v tých časoch hrdo hlásili k svojmu pôvodu. Jedným z nich bol napríklad aj kardinál a ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay. Všeobecne známy je jeho výrok, ktorý vyslovil po vymenovaní za kardinála v roku 1826: „Slovák som, a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.” Týmto sa jasne prihlásil k svojmu slovenskému pôvodu. A naopak... Mnohí úspešní a slávni Slováci sa vo víre dejín „stratili“, alebo sa prispôsobili, pomaďarčili alebo si ich maďarská vládnuca trieda jednoducho „vyvlastnila“. Niektorí na svoj pôvod zabudli (?) či dokonca sa zaň začali hanbiť! Tie časy sú ZibrSR 2(?), našťastie, dávno preč. Niet sa začo hanbiť!

Za tridsať rokov samostatnej štátnosti sme už veľakrát ukázali sebe, aj celému svetu, že Slováci sú životaschopným národom. Vlastne sme ním vždy aj boli! Len to nebolo naplno vidieť. Dokazovali sme to počas predchádzajúcich storočí a jasne to dokazujeme aj teraz v našom krásnom, nezávislom Slovensku.

Naši predkovia žili v Uhorsku a právom ho cez celé stáročia považovali za svoju vlasť. Bránili ho a budovali a smelo môžeme povedať, že dedičstvo Uhorska a jeho dejiny sú vo veľkej miere našimi dejinami. Dejinami, ktoré sa tiahnu storočiami. Nenechajme si ich vziať!

Že prečo toto celé spomínam? V prvom rade preto, aby sme umlčali všetkých nevzdelaných, krikľúnov a „supermaďarov“, ktorí si ešte aj dnes dovolia na adresu Slovenska a Slovákov posmešné poznámky typu: „Môj papagáj je starší ako celá vaša história!“ a pripomenuli im čo bolo, ako bolo, a kde patria... /s takýmito názormi jednoznačne na smetisko dejín... – poznámka autora/. Dejiny Uhorska si zamieňajú s dejinami Maďarska, a tak im neustále musíme pripomínať (aj keď sa nám to môže zdať zbytočné), že to tak nie je. „Naši starí“ tu na Dolnej zemi ich už dávno prekukli, keď zvykli vravieť: „Maďar, synko môj, to ti je ľen Maďar! A môžeš mu vravieť čo ľen chceš! Aj tak nebude rozumieť!“

A pripomínať to musíme aj našim mladým, vlastne všetkým, pre ktorých sú pojmy ako Monarchia, Uhorsko, či už aj Československo takmer neznáme a patria v ich očiach do dávnej minulosti. Jednoducho im to musíme pripomenúť preto, aby si nemysleli, že dejiny Slovenska a Slovákov začínajú 1. januára 1993. Pretože vieme, že to tak nie je.

Paľo Žibrita
(Čabiansky kalendár 2023)

ZibrSR 4