alt : header1.swf

Thu04272017

Posledná aktualizácia19:44:18

O slovenskej ľudovej hudbe v Maďarsku

kirkat01Katarína Király, PhD.: Etnomuzikologické výskumy u Slovákov žijúcich v MaďarskuPočiatky zapisovania ľudových piesní v povojnovom obdobíRevival tradičnej kultúry pod vplyvom folklórneho hnutiaPo ceste kultúrnej autonómiePod vplyvom nového trendu

KATARÍNA KIRÁLY, PhD.

ETNOMUZIKOLOGICKÉ VÝSKUMY
U SLOVÁKOV ŽIJÚCICH V MAĎARSKU

Počiatky zapisovania ľudových piesní v povojnovom období

Na výskume slovenských ľudových piesní v spoločenstve Slovákov v Maďarsku po výmene slovenského a maďarského obyvateľstva v povojnovom období mali nepopierateľné zásluhy maďarskí odborníci, a to spolupracovníci Maďarskej akadémie vied a Osvetového ústavu (neskôr Maďarského osvetového ústavu). Na oddelení národopisu Osvetového ústavu podnecoval Elemér Muharay bádateľskú prácu, predovšetkým zapisovanie ľudových piesní a zvykov. Umelecké hnutie Slovákov v Maďarsku sa rozvíjalo v úzkom vzťahu s maďarským ochotníckym umeleckým hnutím (LAMI 1975: 118). Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku sa do značnej miery angažoval pri zakladaní folklórnych a speváckych skupín. Pri miestnych pobočkách zväzu začiatkom 50. rokov stále paralelne fungovali tieto počiatočné kultúrne inštitúcie (GYIVICSANOVÁ 1998: 336).

Svoje sily si zmerali na oblastnej a celokrajinskej kultúrnej súťaži. Na celokrajinskej súťaži v roku 1951 sa zúčastnilo celkovo 870 spevokolov, z nich vyše 20 skupín so slovenským programom (NAŠA SLOBODA č. 3, 5/1951). Na základe potrieb slovenských folklórnych skupín začali učitelia v jednotlivých lokalitách zapisovať ľudové piesne. Odborníci ich upravovali a zostavovali z nich zbierky piesní. Na podnet maďarskej vlády v roku 1955 vyšla ako prvá zbierka výber piesní štyroch národností v spoločnej publikácii Nemcov, Rumunov, Srbov a Chorvátov a Slovákov [BARJÁK, Jenő - BERNULA, Mihály - KLAMARIK, Lóránt (red.): Sto ľudových piesní národností v Maďarsku]. Do slovenskej kirkat02kapitoly sa dostalo 25 piesní z 11 lokalít (Pitvaroš 7, Šámšon 4, Slovenský Komlóš 3, Békešská Čaba 2, Čomád 2, Répášska Huta 2, Ambróz 1, Veľká Tarča 1, Ómašša 1, Mlynky 1, Pišpek 1). V tom istom roku pri príležitosti 10. výročia víťazstva nad fašizmom vyšla zbierka slovenských ľudových piesní Vyletel vták... [1], v ktorej boli uverejnené piesne zo siedmich žúp Maďarska a z 20 lokalít (Capár, Jášč, Šára, Maglód, Kerestúr, Čomád, Pišpek, Veňarec, Níža, Horné Peťany, Balašské Ďarmoty, Suhá, Répášska Huta, Hámor, Malá Huta, Sarvaš, Meddešeďház, Slovenský Komlóš, Veľký Bánhedeš, Pitvaroš). Autori rozdelili piesne do štyroch kapitol: severné kraje (Novohradská, Peštianska, Hevešská a Boršodská župa), Dolná zem (Čongrádska a Békešská župa), Zadunajsko (Vesprémska župa) a detské hry, kam zaradili aj piesne zvykoslovia. Zbieranie materiálu prebiehalo v rokoch 1950 - 1955. Bolo to súčasťou zberateľskej akcie Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Na zbere sa zúčastnili odborníci aj príležitostní zberatelia. Išlo predovšetkým o populárne piesne, o ktorých si mysleli v danej dedine, že by bolo dobré, keby sa ich naučili mladí ľudia a takto si osvojili slovenskú kultúru. Autori zbierky upozornili vedúcich kultúrnych skupín na to, aby skôr než začnú učiť piesne z publikácie, sa opýtali starších ľudí v obci, či nepoznajú nejaký u nich známy variant piesne. Ten potom treba šíriť v prvom rade. Každého povzbudzovali, aby texty piesní zapisovali podľa výslovnosti. Dezső DEME[2] v roku 1964 vydal výber ľudových piesní, jednu z prvých zbierok, v ktorej je zapísaných 109 piesní z niekoľkých lokalít zemplínskeho regiónu, a to pod názvom Mit dalolnak a Borsod-Abaúj-Zemplén megyei szlovákok? [V preklade: O čom spievajú Slováci v Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župe?].

Revival tradičnej kultúry pod vplyvom folklórneho hnutia

Od polovice 60. rokov sa utváral celoštátny systém rôznych kultúrnych podujatí, medzi nimi prehliadky umeleckých súborov vysokých škôl a poľnohospodársko-výrobných družstiev. Národnostné folklórne skupiny a tanečné súbory mali možnosť sa predstaviť každoročne 20. augusta - v rámci svätoštefanských osláv - na celoštátnom festivale a na medzinárodnom Podunajskom folklórnom festivale. Folklór priblížili širokej verejnosti cez televíznu obrazovku programy Röpülj, páva!” [v preklade: Vyleť, páv!] a „Ki mit tud?“ [v preklade: Kto čo vie?], ktoré masovo mobilizovali vidiecke skupiny. V tretej sérii „Röpülj, páva!” (v rokoch 1977 - 1978) zaradila Maďarská televízia do programu aj značný počet národnostných súborov. Slovákov reprezentovali: pávie krúžky z Jášču, zo Slovenského Komlóša, z Kestúca a Malého Kereša, samostatným tematickým programom sa predstavili ľudové súbory z Pišpeku (Priadky), Maglódu (Vianoce), Séjdi a Čemera. Výhodou uvedených seriálov bolo, že skupiny sa začali seriózne pripravovať na vystúpenia a pravidelne obnovovali, rozširovali svoj repertoár. Spomedzi slovenských súborov v súťaži „Ki mit tud?” s peknými výsledkami vystupovali pávie krúžky z Išasegu a Veľkej Tarče. Na podnet hnutia „Röpülj, páva!” vznikli ďalšie ľudové skupiny, pávie krúžky[3], členovia ktorých sa snažili reprodukovať lokálne tradície. Pod vedením kultúrneho referenta a vedúceho vlastivednej a národopisnej sekcie[4] Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku Štefana Lamiho začali sa usporadúvať prehliadky slovenských speváckych skupín s možnosťou kvalifikovať sa na celoštátnu prehliadku Vyletel vták. V krajine tak vzniklo 32 slovenských speváckych zborov. Toto folklórne hnutie vplývalo aj na výskum ľudových piesní, pretože skupinám, ktoré sa hlásili do celoštátnej súťaže alebo na kvalifikačnú prehliadku, záležalo na tom, aby nespievali iba populárne melódie, ktoré všetci na okolí poznali (tzv. „autobusové“ piesne), ale aby podnikali výskumy v svojej lokalite a podľa možností výsledky publikovali. Dávali pritom pozor na to, aby texty v publikácii už boli uvedené v nárečí.

Zásluhou maďarského etnomuzikológa Bélu KÁLMÁNFIHO sa konal výskum (1962 - 1969) v okolí Ostrihomu na základe výzvy Katedry národopisu Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti. Výsledky výskumu publikoval Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku pod názvom kirkat03Rozmarín zelený (1973). Zbierka obsahuje 222 zadunajských slovenských ľudových piesní. Kálmánfi piesne triedil tematicky (život sedliakov a baníkov, vojenčina, láska, balady, sviatky, svadba, žarty, detské hry), čo predtým nikto spomedzi autorov neurobil. Uviedol 11 informátorov zo šiestich lokalít (Huť, Čív, Kestúc, Šárišáp, Dág, Moďoróš). Texty pesničiek zapísal foneticky a v miestnom dialekte.

Osvetový ústav v rokoch 1960 a 1970 prejavil veľký záujem o kultúru národností žijúcich v Maďarsku. Vyhlásil, že mnohostranná kultúra národností nie je iba súčasťou celomaďarskej kultúry, ale ju aj obohacuje, ako to potvrdil aj etnomuzikológ Béla Bartók. Významní odborníci (Lányi Ágoston, Pesovár Ernő, Olsvai Imre, Tímár Sándor) začali študovať archívne filmové nahrávky z päťdesiatych rokov a chodili na výskumy po slovenských lokalitách.[5] Ján MANGA začal svoje výskumy v kruhu Slovákov v Maďarsku už okolo roku 1950. Raritou však bolo, že v Novohradskej župe v tej istej lokalite robil opakovaný výskum v rokoch 1955 a 1973. Oslovil zhruba tých istých informátorov, ale pri návratnom výskume sa mu podarilo zapísať od tých istých ľudí oveľa bohatší repertoár. Svojich informátorov (30) uviedol v publikácii menovite spolu s ich vekom. V monografii Z minulosti Veňarcu (1978) uverejnil 76 piesní. Sú to predovšetkým ľúbostné, svadobné a vojenské piesne, balady, uspávanky. V repertoári sa vyskytujú piesne starého a nového štýlu. Manga k piesni pripísal pod čiarou v poznámke, že pri akej príležitosti ju spievali. Texty pesničiek zapísal zjednodušenou fonetickou transkripciou a v miestnom nárečí.

Pri príležitosti 100. výročia narodenia Bélu Bartóka Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku usporiadal ďalší, v poradí II. ročník prehliadky Vyletel vták (1980/1981). Do súťaže sa prihlásilo 35 speváckych zborov, 22 sólistov, duo, trio, 5 skupín citaristov, spolu 875 osôb zo 41 lokalít, z deviatich žúp (LAMI: 1982). Galaprogram celoštátneho kola bol 21. marca 1981 v kultúrnom dome v Čemeri. Hlavným režisérom bol uznávaný maďarský odborník László Vásárhelyi, ktorý veľmi dobre poznal slovenské umelecké kolektívy. V programe vystúpilo 13 pávích krúžkov, 6 sólistov, jedno duo, rozprávkarka, skupina citaristov a dvojica citaristov, spolu 350 osôb.[6] V porote sedel okrem iných aj Ondrej Demo, spolupracovník oddelenia ľudovej hudby Bratislavského rozhlasu.[7]

Štefan LAMI[8] v rámci svojej zberateľskej činnosti sa venoval od r. 1960 zapisovaniu ľudovej slovesnosti. Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku v roku 1981 publikoval výsledky jeho výskumov pod názvom Slovenské ľudové balady v Maďarsku. V zbierke je zapísaných 145 balád, ktoré sú výberom. Autor výskumy realizoval v štyroch regiónoch (Zadunajsko, Severná oblasť - Peštianska a Novohradská župa, Dolná zem, oblasť matranských, bukových a zemplínskych hôr). Najbohatšia zbierka pochádza z pilíšskych lokalít. Balady sú zaradené do 11 tematických okruhov: motívy z pradávna, svet poddaných, žaloby na cintoríne, z tureckých čias, balady o vojakovi, o prespankách, piesne kirkat04ľúbostné, zbojnícke, miestne príbehy, piesne veselšie, vojenské piesne s baladickými zložkami. Publikácia obsahuje hudobný register, aj register typizovaných balád. V kapitole Vysvetlivky čitateľ nájde bohatý popis obsahu jednotlivých balád.

Pokiaľ ide o piesňovú kultúru, jednou z najbohatších lokalít sú Mlynky (Pilisszentkereszt). V roku 1983 vyšla prvá zbierka z tejto lokality. Výskum v dedine pod Pilíšom robil rodák Gregor PAPUČEK v roku 1958 a v období rokov 1968-1977. V zbierke ľudových piesní spod Pilíša - Zahučali hory - je publikovaných 316 piesní.[9] Piesne sú roztriedené podľa obsahu a sú zaradené do 11 cyklov: ľúbostné piesne, balady, regrútske, vojenské, pijanské, žartovné piesne, piesne so sociálnou tematikou, svadobné, detské, zbojnícke piesne a piesne tematicky odlišné. V publikácii nájdeme aj abecedný zoznam piesní. Texty pesničiek sú zapísané fonetickým prepisom v nárečí. Medzi 19 informátormi boli dvaja (Kata Pavleňáková a Jozef Glück Fróliánóf), ktorí vo svojom repertoári mali vyše dvesto pesničiek. A taktiež môj starý otec Štefan Király (1919) mal bohatý repertoár a keďže pochádzal zo susedného Santova, ovládal aj varianty. K tridsiatemu výročiu vydania zbierky piesní Kultúrny spolok Mlynky vydal nosič CD s názvom Od Santova do Mlinkof. Keď sme zostavovali výber, zo zbierky sme vyberali predovšetkým také piesne, ktoré už takmer upadli do kirkat05zabudnutia, alebo si ich len málokto pamätá. Speváci si naštudovali znotované piesne. Pri odprezentovaní nosiča CD sa vyjadrovali starší ľudia kriticky práve k prednesu. Je pravdepodobné, že piesne boli z hľadiska rytmiky a štýlu nápevu nesprávne notované.

Už spomenutý Štefan LAMI v roku 1984 publikoval ďalšie svoje výskumy, tentokrát o výročných zvykoch spolu s pesničkami (spolu 139). Autor v zbierke Výročné zvyky a ľudové hrysa zameriaval na celú krajinu. Zvyky boli zapísané v období rokov 1965 - 1983 vo viacerých župách (Zadunajsko, Peštianska, Novohradská, Boršodsko-Abovsko-Zemplínska župa), v 31 lokalitách od 56 informátorov. Ako doplnok publikoval niekoľko zvykov a hier aj z dolnozemského Slovenského Komlóša. Zastúpené sú všetky tri typy nárečia: západoslovenské, stredoslovenské, aj východoslovenské nárečie. Materiál je zaradený do troch veľkých kapitol: výročné zvyky (zimný cyklus: predvianočné obdobie, vianočné obdobie, od Vianoc do Troch kráľov, fašiangy, jarný cyklus: vynášanie zimy a prinášanie leta, veľkonočné obdobie, od Veľkej noci po Turíce, letný cyklus výročných zvykov), zvyklosti a hry na priadkach, riekanky a detské hry. Ide o vzácnu publikáciu, ktorá dnes už chýba na knižných poličkách.

Celoštátna rada speváckych zborov za pomoci Ministerstva vzdelávania a národnostných zväzov uverejnila po prvýkrát v roku 1973 ľudové piesne pre spevácke zbory Juhoslovanov, Nemcov, Rumunov a Slovákov žijúcich v Maďarsku. Časom národnostné chórové hnutie si vyžadovalo, aby vyšli aj ďalšie skladby. Takto uzrel svetlo sveta v roku 1986 samostatný zošit Slovenské ľudové piesne z Maďarska (zborové). Významní maďarskí hudobní skladatelia Gábor BAROSS, Árpád FASANG, Miklós PÁSZTI, Erzsébet SZŐNYI, Lajos VASS, Tihamér VUJICSICS čerpali zo zbierok Dezsőa Demeho, Bélu Kálmánfiho a vybrali 6 ľudových pesničiek zo Zadunajska a z Boršodskej župy, ktoré hudobne upravili pre zbory. Tu publikované piesne vyšli opätovne v redigovaní Ágnesy C. SZALAIOVEJ v r. 1988 v zbierke Nemzetiségi népdalkórusok I-IV [v preklade: Národnostné ľudové zbory I. - IV.].[10]

Štefan LAMI vydal samostatnú zbierku ľudových piesní pod názvom Keď si ja zaspievam (1988). Publikoval 362 piesní zo svojho celomaďarského výskumu z 50 lokalít v Peštianskej, Novohradskej, Báč-Kiškunskej, Békešskej, Sabolčskej, Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župe a v Zadunajsku. Medzi piesňami zapísanými od 84 informátorov sa nájdu rôzne varianty jednotlivých pesničiek. Texty piesní sú podané zjednodušenou formou fonetickej transkripcie v pôvodnom nárečovom znení: v západoslovenskom, stredoslovenskom a vo východoslovenskom nárečí. Materiál je rozdelený do desiatich tematických okruhov: piesne s pracovnými motívmi, ľúbostné piesne, balady, regrútske a vojenské piesne, svadobné piesne, prespanky, piesne so sociálnou tematikou, piesne tematicky odlišné, posmešné a žartovné piesne, tanečné piesne (gajdošské, karičky, čardáš). Piesne sú zoradené aj v abecednom poradí. Melódie boli zapísané podľa Bartóka, čiže finálny tón je „g“. Nevýhodou však je, že poloha piesní nie vždy zodpovedá praktickým účelom spevu.

Raritou zbierky piesní Lajosa DANCSA a Zoltána NÉMETHA Orie šuhaj (1988) je, že prezentuje piesňovú kultúru jednej skupiny Slovákov v Maďarsku, a to Tirpákov.[11] Výskum sa robil v období v rokoch 1970 - 1988 v Níreďháze a na 70 okolitých samotách (Nagycserkesz, Felsősima, Salamonbokor, Sóstó, Sulyánbokor, Vargabokor, Balfibokor, Alsósóskút, Dankóbokor, Dózsaszőlő, Szekeresbokor). Od 23 informátorov sa zapísalo spolu 66 pesničiek v nárečí. Zistilo sa, že Tirpáci radi spievajú slovenské texty na melódie maďarských ľudových piesní a iba 53 % zapísaných piesní patrí do dedičstva slovenskej ľudovej hudby. Nápevy sú rozdelené do dvoch skupín: 1. dedičstvo slovenskej hudobnej kultúry (štvorriadkové, trojriadkové, dvojriadkové, detské piesne) a 2. vplyv maďarských ľudových piesní (starodávne, novouhorské, prechodné, novodobé dvojjazyčné). Piesne šírili a dodnes uchovávajú tirpácke folklórne skupiny. Na verejnosti prvýkrát vystupovali v roku 1976. O ich kultúru v súčasnosti prejavujú veľký záujem maďarskí odborníci, ktorí vo svojich tanečných choreografiách používajú piesne v takej podobe, ako boli zapísané, čiže po slovensky. Zdôrazňujem to preto, lebo sa už stalo, že kvôli orientácii štátnej politiky bola kultúra Slovákov v Maďarsku sfalšovaná a texty slovenských piesní preložili do maďarčiny a šírili v maďarskom jazyku. Je to prípad Ečerskej svadby.[12]

Po ceste kultúrnej autonómie

Po zmene politického systému sa zakladali rad radom občianske združenia, cieľom ktorých bolo aktivizovať Slovákov na poli kultúry. Neochaboval záujem o tradičnú kultúru, ba rástla snaha zachrániť, čo sa ešte zachrániť dá v hodine dvanástej. Každá lokalita chcela mať vlastnú monografiu, národopisnú zbierku a podľa možností aj zbierku piesní. Tam, kde nemali vlastného odborníka, ktorý by zapísal piesne a vydal publikáciu, snažili sa publikovať zvukové nahrávky. Po vzniku národnostných samospráv sa prejavila snaha o spoluprácu s občianskymi združeniami, s miestnym pávím krúžkom, so slovenským klubom v záujme spoločného cieľa. Dnes takmer v každej dedine v Maďarsku, ktorú obývajú Slováci, funguje aspoň jeden umelecký kolektív, sú to najčastejšie spevácke a folklórne skupiny. Od roku 2004 sa skupiny a sólisti dvojročne kvalifikujú na regionálne kolo súťaže Zväzu Slovákov v Maďarsku Slovenský škovránok.

Stratu medzigeneračného prenosu vedomostí v oblasti tradičnej kultúry nahradzuje školský vzdelávací systém. Základné školy realizujú regionálny typ výučby slovenskej vzdelanosti a na hodinách spevu sa žiaci učia lokálne piesne. Mládež sa s miestnou kultúrou zoznamuje aj v rámci záujmových krúžkov. Talentovaní žiaci majú možnosť od r. 1997 sa zapojiť do súťaže Zväzu Slovákov v Maďarsku Spievanky a veršovačky. Na štyroch regionálnych kolách sa predstaví ročne 300 až 350 detí. V príprave na Slovenského škovránka či Spievanky slúžia zbierky piesní, ktorých počet od roku 1990 postupne rastie.

Na počesť 275. výročia založenia obce Santov vyšla zbierka ľudových piesní F santovském Pilíši (1990). Autor Alexander KORMOŠ zapísal vyše 300 pesničiek sledovaných v rokoch 1966, 1985 a 1987 od 32 informátorov. Piesne sú zaradené do 12 tematických cyklov: ľúbostné, regrútske a vojenské, žartovné a prekáravé, svadobné piesne, balady, pracovné, zbojnícke, pijanské piesne, detský folklór, vianočné, novoročné a fašiangové piesne, náboženské piesne, modlitby, podobenstvá a vinše, tematicky odlišné piesne. Nápevy sú zapísané dvojhlasne a v takých tóninách, aby sa dali ľahko interpretovať. Uvádza sa aj tempo piesní. Texty piesní sú uvedené zjednodušenou fonetickou transkripciou v pôvodnom nárečí. Pri piesni sa uvádza aj informátor. V publikácii je informátorom venovaná osobitná kapitola, kde sa nachádza ich fotografia a je uvedený ich stručný životopis.

Do zbierky Zuzany HOLLÓSYOVEJ (Red.): Slovenské ľudové piesne zozbierané v Orosláni (1992) sa dostalo 62 pesničiek. Piesne zapísal Ján Hanzlik od 11 informátorov, ktorých vek nie je uvedený. Texty sú zapísané podľa pravopisu spisovnej slovenčiny. O rok neskôr vyšli slovenské ľudové piesne Békešskej Čaby pod názvom Čabiansky spevník (1993) v redakcii Ildiky OCSOVSZKEJ.

Významný etnograf Ondrej KRUPA[13] počas výskumov pri zachytávaní tradícií zapísal súčasne aj piesne, ktoré dal odborníkom znotovať. V trilógii Kalendárne obyčaje I - III. (1996, 1997, 1998) publikoval výskumy takmer dvoch desaťročí z obdobia 1980 - 1998. Zahrnuté sú všetky regióny obývané Slovákmi. Autor zapísal 351 piesní vždy v nárečí, a to fonetickým prepisom.

Slovenský folklórny spolok Prameň v Budapešti inicioval vydanie zbierky, ktorú redigovala Zuzana HOLLÓSYOVÁ Konope, konope... - Ľudové piesne Slovákov v Maďarsku (1997). Publikácia mala slúžiť ako príručka pre učiteľov spevu a hudobnej výchovy, pre vedúcich speváckych a tanečných súborov a pávích krúžkov. Do zbierky sú zahrnuté ľudové piesne z 9 žúp, a to z 36 lokalít, spolu 107 nápevov. Piesne sú prevzaté z viacerých publikácií, ktoré vyšli v Maďarsku od r. 1955. Pri notách sa neuvádzajú informátori, iba lokality. Texty piesní sú uvedené v nárečí.

kirkat06Ako som už niekoľkokrát zdôraznila, do výskumov boli zapojení aj nadšenci - neodborníci. Vyskúmaný materiál sa nakoniec vždy ocitol v rukách slovenčinára, ktorý vedel, ako treba zapisovať texty pesničiek zjednodušenou fonetickou transkripciou. Bolo to dôležité hlavne preto, aby sa dali rozoznať jednotlivé nárečia uchované v societe Slovákov v Maďarsku. Žiaľ, stalo sa aj to, že hosťujúci učiteľ zo Slovenska počas pobytu v Maďarsku chcel „naučiť“ našich Slovákov spisovnú slovenčinu a nárečové texty ich pesničiek zapísal spisovne. Stalo sa to v Orosláni, Slovenskom Komlóši, aj v Sarvaši.

Piesne publikované v zbierke slovenských ľudových piesní zo Slovenského Komlóša Žiaľ, žiaľ, žiaľ mi je (1999) zozbierala skupina výskumníkov, zapísal ich hosťujúci učiteľ Miroslav BRNA a Mária KRČMÉRIOVÁ-Ďurkovičková. Keďže po tom, ako publikácia uzrela svetlo sveta, Komlóšania si spomenuli na ďalšie a ďalšie piesne, zbierka bola znovu vydaná v doplnenej verzii v roku 2001 a 2008. V poslednej zbierke vyšlo od 15 informátorov 223 nápevov. Nárečové texty piesní sú zapísané spisovnou slovenčinou, do zoznamu sú zoradené podľa abecedy.

Zbierka slovenských ľudových piesní Sarvašanov vyšla v edícii Naše tradície v roku 1999 s názvom MÓŽI, Alexander (red.): Na sarvašskom moste... Piesne (107) sú uvedené v chronologickom poradí, podľa kirkat07nahrávania od r. 1990. Texty piesní sú uvedené podľa platných pravopisných noriem slovenského pravopisu a vedľa v príslušnom riadku sa uvádza fonetická výslovnosť.

Zbierka ľudových piesní z Poľného Berinčoku Na berínskom moste (2000) bola zostavená Ildikou OČOVSKOU pri príležitosti 275. výročia znovuosídlenia mesta. Na publikácii spolupracovala skupina výskumníkov, ktorí do zbierky prispievali s vlastným výskumným materiálom: Lajos Hentz (1983 - 1984), Ondrej Krupa (1990), Eva Krekovičová (1990) a Ildika Očovská (1992 - 1999).

Eva Krekovičová uverejnila o svojom výskume v Poľnom Berinčoku štúdiu Spevnosť a piesňový repertoár Slovákov v Poľnom Berinčoku v Národopise Slovákov v Maďarsku (1994). Zapísané piesne (138) pochádzajú od 7 informátorov. Sú tematicky zaradené do nasledujúcich kapitol: detské hry, výročné zvyky, na priadkach, svadobné, lyrické, vojenské, zábavné piesne a balady. Texty piesní sú zapísané v nárečí.

Tardošské slovenské balady, piesne a modlitby vyšli v roku 2000: VARGA, Rózsa: Na Tardoši, na pažiťi, na placi / Tardoson, a téren és a pázsiton. Autorke sa podarilo počas výskumu v období rokov 1971 - 1998 zapísať 162 piesní od 38 informátorov. Materiál zbierky je uverejnený podľa žánrov a tematicky: balady, kirkat08ľúbostné, zábavné a tanečné piesne, vojenské, svadobné, detské piesne, vianočné spevy, náboženské piesne. Niektoré balady a piesne boli publikované aj v zbierkach Štefana Lamiho Keď si ja zaspievam, Slovenské ľudové balady v Maďarsku. Texty piesní sú zapísané zjednodušeným fonetickým prepisom. V zbierke osobitne sa uvádzajú informátori, poznámky k jednotlivým dielam, register diel podľa abecedy a podľa ich miesta na hudobných nahrávkach, register diel podľa ich zverejnenia a v prílohe je historický popis lokality.

Štefanovi LAMIMU veľmi záležalo na tom, aby vyskúmaný materiál bol dostupný aj maďarskej verejnosti, preto v roku 2001 vydal zbierku Erdő, erdő, sötét erdő - Ľudové balady a piesne k výročným zvykom Slovákov v Maďarsku, v ktorej balady Slovákov uverejnil v maďarskom jazyku, sám ich preložil do maďarčiny. Zbierka obsahuje 114 nápevov, balady a piesne sú zapísané od 48 informátorov v 27 lokalitách. Texty sa uvádzajú v nárečí a vo fonetickom prepise.

Ondrej KRUPA Publikoval v roku 2004 ľudové piesne zo svojho niekoľkoročného výskumu z obdobia 1969 - 1980 pod názvom Spevy našich Slovákov - Výber zo zbierky Ondreja Krupu. Dovedna zapísal vyše 863 pesničiek, v tejto zbierke publikoval z nich 398 piesní z 31 lokalít. Dal si záležať aj na triedení piesní. Rozdelil ich do 17 skupín (ľúbostné, svadobné piesne, piesne s rodinnou tematikou, pijanské, zábavné, kirkat09tanečné, žartovné a posmešné piesne, prekáračky, erotické piesne, piesne so sociálnou tematikou, remeselnícke piesne, žalostné, regrútske piesne, verbunky, vojenské piesne, balady, ľudové duchovné a cirkevné, dvojjazyčné piesne, maďarské piesne spievané Slovákmi, piesne kalendárnych obyčají) a 51 podskupín. Publikoval piesne prevažne z Dolnej zeme, spolu 340 piesní (Békešská Čaba 67, Veľký Bánhedeš 52, Slovenský Komlóš, Telekgerendáš 23, Elek 9, Čorváš 10, Ambróz 3, Kétšoproň 4, Pitvaroš 2, Poľný Berinčok 1, Malý Kereš 19), najviac piesní však z rodnej lokality Čanádalbert (132).

István KUZMA v publikácii Zbierka piesní (2006) uverejnil 149 slovenských melódií z obcí Pusztazámor, Šóškút a Tárnok, ktoré zapísal od 30 informátorov. Piesne sú zoradené v abecednom zozname. Pri každom nápeve je uvedený informátor a rok narodenia. Texty piesní sa uvádzajú v nárečí v prepise zjednodušenou fonetickou transkripciou. K publikácii je pripojený nosič CD s nahrávkami z výskumu.

István DARMOS po desaťročnom výskume, ktorý ukončil v roku 2005 v zemplínskom Fizéri, vydal publikáciu Tance a tanečné príležitosti vo Fizéri (2006), ktorej súčasťou je 24 tanečných nápevov s textom v slovenskom a maďarskom jazyku, ktoré zapísal od 3 informátorov. Texty slovenských piesní sú zapísané podľa pravopisu spisovnej slovenčiny a preložené do maďarčiny.
kirkat10
Raritou medzi zbierkami ľudových piesní je publikácia Evy KEREPECKEJ a Michala KOCZISZKÉHO Keď som išla včera večer z túlania / Mikor este a csavargásból megjöttem, ktorá vyšla v roku 2011 v edícii Čabianske spomienky s podporou Slovenskej samosprávy župného mesta Békešská Čaba. Piesne boli pozbierané v prostredí slovenských repatriantov, žijúcich na Slovensku v Komárne a Kolárove. Zapísané piesne sú z Békešskej Čaby (80 piesní) a Meddešu (8 piesní), ktoré si pamätajú Slováci, ktorí počas výmeny slovenského a maďarského obyvateľstva sa dostali na Slovensko, a pochádzajú z čias, keď ešte žili v Békešskej župe. Podľa redaktorky Ildiky Očovskej sa v zbierke nachádzajú aj také piesne staršieho typu, na ktoré Čabania už zabudli. Materiál podľa obsahu jednotlivých textov je rozdelený do piatich kapitol. Sú to piesne o láske (40), žartovné a mládenecké (22), vojenské (8), piesne s melódiami maďarských umelých piesní (10) a piesne z Kolárova (8).

Publikácia ASZÓDI, Csaba András: Ecseri Lakodalmas (Ečerská svadba), ktorá vyšla v roku 2007, popisuje priebeh tradičnej svadby v Ečeri. Autor počas výskumu získal informácie od 7 informátorov. V publikácii uverejnil iba 5 pesničiek, aj tie bez nôt. Texty pesničiek boli zapísané podľa pravopisu spisovnej slovenčiny. Ečer je prípad, keď v lokalite chýba knižná verzia zbierky piesní, ale ju nahrádza zvuková kirkat11nahrávka. Folklórny spolok Zelený veniec vydal nosič CD s ečerskými pesničkami, ktoré zaradil do 13 blokov. Medzi nimi sú aj svadobné piesne v slovenskom jazyku.

Slovenské vinárske a banícke piesne od Viliama URBANICSA (2014) je tenká publikácia, v ktorom je zapísaných 8 pesničiek zo Šárišápu a Bánhidy. Pri pesničkách nie sú uvedení informátori. Texty pesničiek sú zapísané podľa pravopisu spisovnej slovenčiny. Nebolo by na škodu, keby región, v ktorom sa nachádza niekoľko baníckych lokalít, vydal spoločnú tematickú zbierku piesní.

Po dlhom čase vyšla ďalšia publikácia zo zemplínskeho regiónu, a to dvojjazyčná monografia lokality Baňačka: Katarína KIRÁLY: Dedičstvo Baňačky - Ľudové piesne a tradícia folklóru jednej slovenskej komunity v Maďarsku na Zemplíne / Rudabányácska öröksége - Egy magyarországi szlovák közösség népdalkincse és folklórhagyománya a Zemplénben (2013)[14]. Autorka realizovala výskum v lokalite v rokoch 2011 - 2013. Od 32 informátorov zapísala 142 slovenských piesní. Texty sú uvedené zjednodušenou fonetickou transkripciou v miestnom východoslovenskom nárečí. Za notami je priložený nárečový slovník (pre ľahšie porozumenie textov) v troch jazykových verziách: v nárečí, po slovensky a po maďarsky. Piesne kirkat12sa uvádzajú v abecednom zozname, ich tematické rozlíšenie je uvedené pri nápeve v slovenskom a maďarskom jazyku: balada, na prechádzke, karička, verbunk, čardáš, halgatov, za stolom, po zábave, pri viazaní rozmarínu, svadobná, do sprievodu, pri čepčení, žartovná, krstinová, uspávanka, regrútska, vojenská, betlehemská hra, fašiangová, priadková, žatevná, dožinková, náboženská. Ak melódia má viac variantov textu, je označené pri akej príležitosti sa spieval, napr. pri svadobnej piesni aj to, v ktorej fáze svadby. Informátori sú vymenovaní v osobitnej kapitole. Súčasťou monografie je cd-nosič s piesňami z výskumu (Dolo našim valalom).

V posledných rokoch Maďari, ktorí sa dostanú do slovenských lokalít, zisťujú, akú vzácnu hudobnú a piesňovú kultúru uchovávajú Slováci. Aj preto vyšla zbierka ľudových piesní 100 év 1000 népdal a Tápió-mentén (v preklade: Sto rokov a tisíc ľudových piesní na povodí Tápió - 2014) od Józsefa TERÉKA. Prvé výskumy v lokalitách obývaných Slovákmi sa konali v tomto regióne na začiatku deväťdesiatych rokov. Do zbierky je zahrnutých 30 piesní a 4 melódie pre dychovú ľudovú hudbu. Texty piesní sú zapísané zjednodušenou fonetickou transkripciou v nárečí. Piesne boli zapísané v 5 lokalitách (Menďa, Sülysáp, Bíňa, Jászboldogháza, Tápiósáp) od 7 informátorov. Priložený je aj cd-nosič s výskumným materiálom. Počas výskumu boli vydané cd-nosiče A Tápió-mente népdalai, népzenéje - 2012 (v preklade: Ľudové piesne a ľudová hudba na povodí Tápió) a A sülysápi dombtetőn - 2014 (v preklade: Na vŕšku kopca v Sülysápu). Na jeseň roku 2015 sa do rúk verejnosti dostal samostatný cd-nosič Piesne Slovákov na povodí Tápió. K cédečku je priložený zošit s textami piesní zapísanými zjednodušenou fonetickou transkripciou v nárečí.

Pod vplyvom nového trendu

V našom uponáhľanom svete už málokto má čas a trpezlivosť zapisovať ľudové piesne. Kolektívy si zvolili modernú formu publikovania, a to formou DVD a CD nosičov, v lepšom prípade spolu so zošitom s textami piesní. Často sa však dostanú do rúk amatérske, menej kvalitné nahrávky. Ich dokumentačná hodnota je však nepopierateľná. V posledných rokoch sa na internetovom trhu objavila spoločnosť, ktorá v rámci projektu Fond dedičstva[15] zdokumentovala vo veľkom počte ľudové piesne a zvyky Slovákov aj v takých osadách, kde knižná publikácia, zbierka piesní nevyšla. Sú to: Páví krúžok vo Fizéri (2009 - ľúbostné, priadkové a svadobné piesne), v Malej Hute, Malej Náne, Huti, Jači, v Síleši, Šámšone, Sédi, folklórna skupina s tematickým programom vo Veňarci (1985 - Kračún, 1988 - Svadba, Priadky, Fašiangy, 1993 - Žatva, 1998 - Kyselica, 2003 - Regrúti, 2005 - V nedeľu na dedine, Šára (Kyselica, Štedrý večer), Čív (2010 - Čívska svadba, V tých pilíšskych horách), Orosláň (1996 - Svadba), Kestúc (2001 - Tá kestúcka veža).

17. obvod Budapešti - Kerestúr - kedysi vo veľkom počte obývali Slováci. Dnes ich hlavné mesto takmer pohltilo. Päť minúť pred dvanástou sa im podarilo pozbierať a zapísať 33 piesní od 18 informátorov. Publikovali ich na cd-nosiči Kerestúrske hrďie ďjovke, ku ktorému priložili zošit s textami piesní v nárečí.

A na záver mi dovoľte, aby som v niekoľkých vetách spomenula významnú spoluprácu s odborníkmi Slovenskej akadémie vied, s pracovníkmi Ústavu hudobnej vedy či Ústavu etnológie. Odborníci (etnomuzikológovia, etnografi, folkloristi) zo Slovenska prichádzali na výskumy za Slovákmi už od polovice päťdesiatych rokov. Skúmali tance, zvyky a piesňovú kultúru. Tieto výskumy sú zdokumentované na filmoch a magnetofónových páskach, ktoré sú uložené v archíve Ústavu hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied v Bratislave. ÚHV SAV uchováva zvukový materiál z výskumov z obdobia 1949 - 1973. Etnograf Ján Manga v období 1955 - 1973 zdokumentoval kultúru Slovákov vo viacerých lokalitách Peštianskej, Novohradskej, Békešskej a Komárňansko-Ostrihomskej župy (Slovenský Komlóš, Sarvaš, Šápov, Veňarec, Pišpek, Čív, Sudice, Novohrad, Mlynky, Márianostra, Čomád, Kerepeš, Kerestúr, Domosló). Muzikológ Bohuslav Valašťan zbieral slovenské ľudové piesne vo Veľkom Bánhedeši, v Níreďháze, Sarvaši, Pitvaroši a v Slovenskom Komlóši. Hudobný vedec a zberateľ ľudových piesní a tancov František Poloczekchodil v rokoch 1962 a 1964 na výskumy do vybraných lokalít v Hevešskej (Alkár, Stará Huta), Zemplínskej (Vágášska Huta), Sabolčskej (Bánfibokor), Békešskej (Sarvaš), Novohradskej (Balošské Ďarmoty), Peštianskej (Čemer) a Komárňansko-Ostrihomskej (Bánhida) župe. Hudobný vedec Kliment Ondrejka[16] v období rokov 1962 - 1973 realizoval niekoľko výskumov v 17 lokalitách v spolupráci s Františkom Poloczkom, etnomuzikologičkou Julianou Kováčovou a etnomuzikológom Oskárom Elschekom.[17] Od roku 1990 je aktívnou účastníčkou medzinárodného interdisciplinárneho výskumného tábora Výskumného ústavu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku etnomuzikologička Eva Krekovičová (Etnologický ústav SAV), ktorá pravidelne publikuje štúdie o svojom výskume (1994 - Poľný Berinčok, 1996 - Malý Kereš, 1997 - Slovenský Komlóš).[18]

Katarína Király, PhD.

Štúdia vyšla v roku 2014 v publikácii: Sklabinská, Milina (ed.): SLOVENSKÁ HUDBA VO VOJVODINE 2014. Zborník prác X. konferencie muzikológov a hudobných odborníkov. Nový Sad: Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov (21. novembra 2014). Téma: Hudobné umenie v živote človeka. ISBN: 978-86-87947-29-0.

       LITERATÚRA:

  • GYIVICSÁN, Anna - TÓTH, István: Szlovákok. In: Nemzeti és etnikai kisebbségek Magyarországon. Budapest: Auktor Könyvkiadó 1998, s. 319 - 353
  • LAMI, Štefan: Zo života našich kultúrnych súborov. In: Náš kalendár 1967, s. 65 - 68.
  • LAMI, Štefan: O ochotníckom umeleckom hnutí Slovákov v Maďarsku. In: Náš kalendár 1975, s. 118 - 121
  • LAMI, Štefan: O našej kultúrno-osvetovej činnosti. In: Náš kalendár 1977, s. 97 - 98.
  • KRUPA, András: A magyarországi szlovákok folklórjának kutatástörténete. In: KRÍZA, Ildikó (Red.): Folklór és tradíció III. Irányzatok a kortársi folklorisztikában. Budapest: MTA Néprajzi Kutató Csoport 1987, s. 107 - 111.
  • KRUPA, András: A magyarországi szlovákok folklórkutatásának eredményei. Budapest: Tudományos Ismeretterjesztő Társulat 1979.
  • KRUPA, Ondrej: Otázka folklorizmu v spojitosti s ľudovými zvykmi Slovákov v Maďarsku. In: KYSEĽ, Vladimír (ed.): Folklorizmus na prelome stroročí. Bratislava: Nadácia Prebudená pieseň 2000, s. 120 - 124.


[1] BORSAI, Ilona (red.): „Vyletel vták...” Magyarországi szlovák népdalok. Budapest: Zeneműkiadó, 1955

[2] Deme Dezső uverejnil niekoľko štúdií o piesňovej kultúre Slovákov. DEME, Dezső: A falu szlovák népdalkultúrája. In: SZABADFALVI, József - VIGA, Gyula (Reds.): Répáshuta ‒ Egy szlovák falu a Bükkben. Miskolc: Herman Múzeum, 1984, s. 349 ‒ 383/ DEME, Dezső: Slovenské ľudové piesne v Répáshute. In: Národopisné štúdie z Répáshuty. 1984, s. 467 ‒ 488/ DEME, Dezső: A nemzetiségiek énekkultúrájáért [v preklade: Za piesňovú kultúru národností]. In: Borsodi szemle. 15. (1971) 3, s. 39 ‒ 48.

[3] Ľudový spevácky zbor, ktorý sa zúčastnil na aktivitách hnutia „Röpülj, páva!” (Vyleť, páv!), sa nazýval páví krúžok.

[4] Vlastivedná a národopisná sekcia Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku bola založená v roku 1982.

[5] OLSVAI, Imre: Maglódi szlovák dallamok. In: LÁNYI, Ágoston - OLSVAI, Imre (Reds.): Sokszínű hagyományunkból I., 1973, s. 200 ‒ 209. Publikoval 12 nápevov, texty sú zapísané v nárečí podľa zásad spisovnej slovenčiny.

[6] Kategória spev: Mlynky, Čív, Čerňa, Jášč, Kestúc (Rozália Pavelková), Tardoš (Judita Dubovská), Bánhida (Alžbeta Loisová a František Tarnovecz), Čemer, Níža, Legínd, Ďurka (Tereza Petríková), Pišpek (Júlia Uzáková), Jača (Michal Bátyi), Malý Kereš, Kondoroš, Čabasabadi, Békešská Čaba, Pitvaroš, Slovenský Komlóš (Anna Ištvánová), Fizér. Kategória hudba ‒ citara: Kétšoproň, Sarvaš (Štefan Litavec, Michal Hanza), Malá Nána (Szőke Sándor).

[7] Vyletel vták V. Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku ho usporiadal 20. júna 1992 za účasti 20 kolektívov, 540 vystupujúcich (Náš kalendár 1993: 48).

[8] Ako referent Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku začal v roku 1978 organizovaním národopisných táborov skupinový terénny výskum tradičnej kultúry Slovákov v Maďarsku.

[9] 34 pesničiek vyšlo neskôr aj na amatérskom nosiči CD v podaní Slovenského speváckeho súboru v Mlynkoch.

[10] Tu publikované piesne vyšli opätovne v redigovaní Ágnesy C. SZALAIOVEJ v r. 1988 v zbierke Nemzetiségi népdalkórusok I-IV [v preklade: Národnostné ľudové zbory I. – IV.] - V súčasnosti hudobné úpravy pre slovenské spevácke zbory pripravuje Ján Šutinský. Úpravy slovenských ľudových piesní vyšli v podaní Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena na nosiči CD Šej, dobrý večer...I.

[11] Tirpáci sú evanjelickí Slováci (214 rodín), ktorí na pozvanie grófa Ferenca Károlyiho v roku 1753 sa z Dolnej zeme (Poľný Berinčok, Békešská Čaba, Sarvaš) presídlili do severnejších končín krajiny a usadili sa na okolí Níreďházy.

[12] Etnomuzikológ István Volly spolupracoval s Miklósom Rábaim na príprave známej choreografie pod názvom „Ečerská svadba“ (1952), ktorá sa v prezentácii Maďarského štátneho ľudového súboru (1950) preslávila po celom svete ako hodnoverná maďarská svadba. Počas šiestich rokov ju predstavili osemsto krát (Ľudové noviny II/4., 24. januára 1958). Texty pesničiek zapísaných v slovenskej osade pri Pešti preložil do maďarčiny práve Volly I. Najznámejšia je pesnička „Már a miénk a menyasszony…“, pôvodne „Už je ďjovča, už je naše…”.

[13] V roku 1993 vyšla rozsiahla štúdia KRUPA, András: A szlovákok lakodalma (preklad: Svadba Slovákov). In: GRIN, Igor - KRUPA, András: Békéscsaba néprajza. 1993, s. 648 ‒ 728. Uverejnil 8 svadobných piesní zapísaných v nárečí od 7 informátorov a zo 4 lokalít (Békešská Čaba, Elek, Čorváš, Kétšoproň).

[14] Na nosiči DVD sú zachytené zvyky lokality (svadba, krstiny, priadky) a piesňový repertoár Ženskej speváckej skupiny Rozmarín. www.sulinet.hu/oroksegtar/data/magyarorszagi_nemzetisegek/szlovakok/_multimedia/rudabanyacska

[16] ONDREJKA, Kliment: Materiály zo zvukovej a tanečnej kultúry Slovákov v Maďarsku. In: Slovenský národopis 3/1995, s. 390 ‒ 406.

[17] ELSCHEK, Oskár: Výskum ľudovej hudobnej kultúry Slovákov v Maďarsku. In: Slovenský národopis, 23/ 1975, s. 301 - 315

[18] Noty Evy Krekovičovej boli uverejnené v nasledujúcich publikáciách, štúdiách: Szinczok, Gy. (ed.): Tótkomlós néprajza. Tótkomlós 1996, s. 315-351/ Gerbócová, Jarmila (ed.): Z minulosti Slovenského Komlóša 1746-1996. Bratislava 1997, s. 215-255/ Národopis Slovákov v Maďarsku 10, Budapest 1994, s.131-159/ Národopis Slovákov v Maďarsku 12, 1996, s. 129-156/ Národopisná revue IX, 1999, č. 4, s.199-204/ Bárth, János (ed.): Két víz között. Baja - Kecskemét 1999, s. 105-110