H12052022

Posledná aktualizáciaV, 27 nov. 2022 10am

O našej literatúre - Dolnozemskí Pilíšania

Kedysi početná komunita Slovákov v Maďarsku bola v minulom storočí najviac postihnutá asimilačnými tlakmi. Prejavilo sa to v úrovni ich literárnej tvorby. Po roku 1918 literárnu kontinuitu udržiavali predovšetkým ľudoví básnici. Na vážnejšie literárne pokusy bolo potrebné počkať niekoľko desaťročí.

Roku 1945 vyšiel prvý zborník literatúry Slovákov v Maďarsku Hrušky mamovky Špiakovej a v 70. rokoch sa začala profilovať skupina autorov, ktorá sa predstavila antológiou Výhonky (1978).

V Maďarsku neexistovala inštitúcia, ktorá by podporovala literárnu činnosť a okrem Ľudových novín neexistovalo nijaké fórum, kde by Slováci mali primeraný publikačný priestor. Prelomovým rokom bol rok 1976, keď v budapeštianskom Vydavateľstve učebníc založili Národnostnú redakciu, ktorá začala vydávať aj knižné publikácie slovenských autorov v Maďarsku.

Od druhej polovice 70. rokov vznikla možnosť pravidelného vydávania slovenských literárnych prác. Prvou bola antológia Výhonky (1978), zostavená z prác troch básnikov (G. Papuček, A. Kormoš, J. Marik) a dvoch prozaikov (M. Hrivnák, P. Kondač). Táto antológia sa pokladá za skutočný medzník vo vývoji slovenskej literatúry v Maďarsku.

Na tento projekt nadviazali ďalšie iniciatívy: antológia pre deti Fialôčka, fiala (1980), antológia poviedok Pramene (1981) a antológie poézie Chodníky (1984), Skutočnosti (1992), Čo nás spája (1994) a Nádej držať (1994). V 80. rokoch minulého storočia dochádza k vyvrcholeniu literárnych aktivít Slovákov v Maďarsku, keď sa vyprofilovali výraznejšie básnické osobnosti: Juraj Antal Dolnozemský, Gregor Papuček, Mária Fazekašová, Imrich Fuhl, Alexander Kormoš a prozaici Michal Hrivnák, Oldřich Kníchal, Pavol Kondač a ďalší.

altSpoločným motívom dolnozemských autorov v Maďarsku je výstraha pred možnosťou etnického zániku, ktorý sa objavuje v básňach takmer u všetkých autorov, ale najvýraznejšie v básnickej tvorbe Juraja Dolnozemského a Gregora Papučka, u ktorého sa tento moment prejavil aj v publicistike a v celkovej spoločenskej činnosti. Národnostná problematika je prítomná aj v básňach Imricha Fuhla, ale v jeho tvorbe vyznieva celkom inak ako u Papučka, Kormoša a iných básnikov (Harpáň, M., 2008, s. 187-188).

Na sklonku roku 1988 vyšlo prvé číslo literárneho a kultúrno-spoločenského štvrťročníka Združenia slovenských spisovateľov v Maďarsku SME. Časopis sa prostredníctvom kvalitnej práce redaktorov, popredných spisovateľov a teoretikov (Alexander Kormoš, Michal Hrivnák, Oldřich Kníchal, Mária Fazekašová, Imrich Fuhl) vyprofiloval do podoby kritického reflexívneho periodika, ktoré svojím viacrozmerným obsahovým zameraním výrazne prerástlo problematiku slovenského života v Maďarsku. Toto ideovo vyhranené periodikum zaniklo po troch rokoch pre nedostatok financií na jeho vydávanie.

Slovenská poézia v Maďarsku nie je typologicky taká diferencovaná ako vojvodinská. Táto konštatácia Michala Harpáňa je bez apriórnej hodnotovej a hodnotiacej dimenzie a vyplýva z celkového etnického a kultúrneho kontextu slovenskej enklávy v Maďarsku. Takmer všetci slovenskí literáti z Maďarska do svojho literárneho prejavu zapájali aj funkcie súvisiace so zachovaním etnickej identity.

Prof. Ph Dr. Imrich Sedlák, CSc.


altDolnozemskí Pilíšania

Keď vymiera národnosť a keď sa už sotva nájde v celom Maďarsku spolu desať-dvadsať tisíc Slovákov (o uvedomelých ani nehovoriac), keď pomaly nemáme čitateľov, a ani neviem, či sme ich vôbec niekedy mali, ťažko hovoriť o literárnom živote v kruhu slovenskej národnosti v Maďarsku. V poriadku, povedzme, že zato ešte nás niekto číta a sem-tam sa nájdu aj slovenskí básnici, spisovatelia... Aj vďaka ním sa v posledných desaťročiach podarilo ozrejmiť si pojmy a špecifické črty slovenskej literárnej tvorby v Maďarsku, ktorú aj najlepší znalci problematiky bežne začleňujú  do dolnozemského kontextu. Podľa mňa však tam patrí iba čiastočne. Zovšeobecňujúce označenie dolnozemská literatúra mi akosi ani z terminologického hľadiska nesedí, pretože väčšina, dozaista viac než polovica našich literárnych tvorcov nie je dolnozemská v pravom slova zmysle, ale ide najmä o Pilíšanov. Vrch Pilíš má 757 metrov, nič sa nedá robiť, na Slovensku môžu o nás hovoriť ako o dolnozemských autoroch, my sme však prevažne predsa len hôrni chlapci, ba máme medzi sebou aj autorky - ženy. Isteže, naše rady posilňujú aj Komlóšania, Čabänia a Sarvašania, ale podstatná časť našich autorov sa rodí pod Pilíšom. Najmä vďaka Alexandrovi Kormošovi a Gregorovi Papučkovi sa Pilíš stal podobne silným symbolom Slovákov v Maďarsku ako napríklad komlóšska turňa, čabianska klobása či dolnozemské tkaniny.

Imrich Fuhl


Imrich Fuhl: Proti vetru sa nedá… A či predsa?
Slovenská literatúra v Maďarsku ako zázrak

Je čoraz ťažšie hovoriť alebo písať o slovenskej literatúre v Maďarsku. Desaťročia po období výmeny jazyka, ktorá síce otriasla základmi nášho národnostného bytia, ale dúfame, že s konečnou platnosťou sa nikdy nedovŕši, a niekoľko dekád po zlatom veku našej literatúry čoraz viac bolí akákoľvek úprimná sebareflexia. Za symbolikou stiahnutých roliet v našich dušiach doznieva tiché rekviem, pritom prednedávnom sme ešte ako veľmi protestovali proti svojmu statusu zaživa pochovaných. Odpovede na otázky typu prečo? a ako? sme, samozrejme, vo veľkom hľadali už vtedy, keď ešte ani slovo nepadlo o kolektívnej tvorivej kríze vlastne už aj vtedy iba hŕstky našich domácich slovenských literátov. V časoch zrýchlenej straty jazyka a identity sme si namýšľali, že sme kŕdľom jarných lastovičiek; vzdorujúc živlom a prúdom sa prízrak trepotu našich dolámaných krídiel zdal byť len akousi nepravdepodobnou surreálnou mátohou. Pritom mali (mohli) sme vedieť: proti vetru sa nedá… A či predsa? Nevďačné potomstvo môže na nás povedať všeličo, môže nás mať za snívajúcich bláznov, precitlivených „písmakov“, ktorí sa vzdialili realite, alebo aj oduševnených – dobroprajných amatérov, ktorí však neboli dostatočne nainfikovaní „izmami“ a ani len neprivoňali k hyper-super-post-pozérskej dobovej moderne, ale to, že my sme to aspoň skúsili, nám nemôže nikto uprieť. Ako ani to, že sme zašli riadne ďaleko, ponad celý ten cirkus napohľad ukážkovej politiky, zvysoka sme kašlali na vypudrovaný obraz národnosti, v živote ktorej „všetko je veľmi dobré, veľmi pekné“, a že sme sa sústredili na podstatu, upriamili sme pozornosť na alfu a omegu prežitia všetkých národností: na jazyk. A to v dobe, keď húf falošných prorokov roztruboval slová, ktorými si odpúšťali vlastnú obmedzenosť, vzdanie sa vlastného ja, poondiatosť a zrady: „Aj po maďarsky môžeme byť Slováci, ani nie je až také dôležité vedieť po slovensky, stačí, ak sa cítime byť Slovákmi, ak sme spätí so svojimi koreňmi...“ Jasné, isteže, bodaj by (nie)..., z určitého pohľadu, keď sa to tak vezme... veru, aj oni, ba dokonca aj páchatelia sú obeťami... Mohli by sme to rozoberať ďalej, všímajúc si aj sociálne makro- a mikroprostredie, mohli by sme načrtnúť celkový stav tunajších Slovákov v Maďarsku, pritom by sme mohli právom nadávať na politické, školské a iné systémy uplynulého storočia, avšak v súvislosti s našou súčasnou slovenskou literatúrou v Maďarsku je najdôležitejšie, že napriek všetkým doteraz spomínaným (a mnohým ďalším) ťažkostiam existuje. Mohli by sme povedať, že to hraničí so zázrakom, čo by však nebola celkom pravda, pretože samotná existencia slovenskej literatúry v Maďarsku je zázrakom. (2011)