Cs11262020

Posledná aktualizáciaSzo, 21 nov. 2020 10am

Životné jubileum Ondreja Zetochu (1940)

9. októbra 2020 sa básnik, kultúrny činiteľ, zakladateľ, podpredseda a bývalý predseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku (DZSČR) Ondrej Zetocha dožíva úctyhodného veku: osemdesiatky. Za jeho činnosť tak v Rumunsku, ako i na Slovensku mu boli udelené viaceré vyznamenania.

Ondrej Zetocha sa narodil na Bihore v obci Židáreň (rum. Valea Târnei) 9. októbra 1940. Základnú školu skončil v rodisku, stredoškolské štúdie absolvoval na slovenskej sekcii v Nadlaku a potom bol poslucháčom univerzity v Temešvári, kde vyštudoval matematiku a mechaniku. Pôsobil v Mănăşturi (župa Arad) ako profesor matematiky, potom zastával funkciu riaditeľa kultúrneho domu v Nadlaku a neskôr vedúceho knihovníka v nadlackej mestskej knižnici. Od r. 1980 viedol i šachový krúžok, spoluorganizoval súťaže, a tak mohol svoje vedomosti a skúsenosti cvičiteľa a rozhodcu zúročiť v rubrike venovanej šachu Zetocha2v publikácii Naše snahy a zo svojho staršieho syna, Klaudia Zetochu vychoval medzinárodného majstra šachu.
Ako prvý slovenský spisovateľ v Rumunsku sa venoval zostavovaniu bibliografických zoznamov. Vyšli čiastočne vo Variáciách 7 a neskoršie i samostatne vo zväzku Bibliografia slovenskej literatúry v Rumunsku 1971-1980 (Nadlak 1999). Ďalšia časť bibliografie zostala v rukopise. Zasvätil čas zbieraniu a uverejňovaniu slovenského folklóru zo Slovákmi obývaných oblastí Rumunska, podobne ako i jeho manželka Albínka Mária Zetochová, znalkyňa slovenského dolnozemského zvykoslovného i piesňového folklóru. Vo Variáciách vydal zimné hry, Chodenie so sv. Dorotou a Chodenie s Betlehemom, ako aj ľudové piesne, z Nadlaku sú to novšie formy Betlehemu.
Na stránkach domácich i zahraničných periodík publikoval články, v ktorých propagoval práce literárnych druhov a kultúrne podujatia, v Našich snahách istý čas mal šachovú rubriku. Prekladal zo slovenskej literatúry. Spolu s manželkou Albínkou Máriou Zetochovou preložil do rumunčiny Bujtárove rozprávky, ktoré sa dostali do prestížnej a populárnej edície „nesmrteľných rozprávok“ (Poveşti nemuritoare 1984). Preklady z rumunskej literatúry mu vyšli v učebniciach pre slovenské školy v Rumunsku.
Do literatúry sa Ondrej Zetocha uviedol veršami, keď začal v roku 1978 publikovať v antológii Variácie bájky a básne pre deti. Niektoré básne boli uvedené i v učebniciach slovenčiny pre prvý i druhý stupeň škôl s vyučovacím jazykom slovenským v Rumunsku. Uverejnil aj krátku prózu, pestoval krátke žánre ako aforizmy a hádanky. Na pokračovanie vychádzali v hádankárskej súťaži vo Variáciách, neskoršie v časopise Naše snahy. Verše mu vyšli aj v rumunskej mutácii v časopise Arca i v Nadlackých zošitoch I. a II. (v preklade D. M. Anoca).
R. 1995 vyšiel výber z jeho veršov pod názvom Zastávka na rázcestí. Touto zbierkou sa Ondrej Zetocha natrvalo zaradil medzi slovenských spisovateľov žijúcich v Rumunsku a obohatil tematiku tunajšej poézie. Básne sú inšpirované detstvom a spomienkami na detstvo i mladosť, ktorú autor strávil v bihorských horách a ktoré mu prirástli k srdcu, zanechali v ňom nezmazateľné stopy. Preto ju aj pripisuje svojim rodným (venovanie Mojim rodákom). Nenachádzame v nej ostentatívny oslavný tón, ale pritom je zjavné, že autorovi išlo o to, aby vzdal hold rodnému priestoru, aby ospieval rodný kopcovitý kraj, tak ako Štefanko či Ambruš ospievali panónske archetypy a nížinatú šíravu nadlackého priestoru. ZetochaO 330 228A tak sa koordináty definujúce pocit i pojem domova tunajších Slovákov Zetochovou zbierkou spresnili.
Vo svojich básňach, nerovnakých čo do rozpätia a básnickej hodnoty, autor nastoľuje všeobecné, duchovnejšie pôsobiace literárne témy, ako sú podstata poézie (Tajomstvá), údel básnika i človeka, plynutie času (Tak ako, Balada osamoteného stromu, Zvyšok času), zachytáva obrazy všedného života i zábery z prírody a evokuje citový zemepis detstva prežitého v horách (Podvečer, Most, Vrchársky svet), transponuje mravné imperatívy do paradoxných metafor (Prebúdzanie), vzdáva hold prameňom životnej a tvorivej sily, ktoré nachádza vo svojich koreňoch, vo svojich spomienkach na rodičov, na ľudí, medzi ktorými vyrastal (Kameň, Neobyčajný deň). Sociálne a príležitostné básne (Opustené deti, Pri soche Eminesca), vitalizmom poznačené motívy (Žrebce) spestrujú motivickú paletu básnických hľadaní autora.
Osobné nostalgie zaznievajú vyrovnaným tónom: „Rebríkom času, / kolmo / zostupujem k brieždeniu. // Potom kráčam / po stopách Panny. // Od Lýry / v objatí hudby / navraciam sa na koľaj / Veľkého voza. // Po modrej chvíli / zabočím do tmavých ulít. // Tam sa nasýtim ticha. // Do podpalubia zimy zostupujem / žeravými steblami dňa.“ (Po stopách Panny).
Zhustenosť básnickej výpovede má bezpochyby pôvod v potrebe účinne a presne sa vyjadriť k podstate vecí. Potreba presnosti sa tak prevteľuje do formy nielen voľného verša, do krátkych veršov, do aforizmov, ale aj do pevnej formy sonetu, klasickej viazanej reči, kde je dodržiavanie pravidiel ozajstnou mierkou majstrovstva. Okrem dokonalých rýmov je v nich aj nefalšovaná emócia: „Unavený potok pomedzi kamene / nechal sa unášať skromnými vlnkami. / V nedeľnom tichu vždy k príchodu žblnká mi. / Namiesto pozdravu vzdychol som zmámene: // Aké to prečudné prírody znamenie! / Krajina víta ma zrelými trnkami, / na struny boľavé pohľadom brnká mi. / V očiach hneď vzbĺkajú radostné plamene. // Mysľou mi prebehne krutosti obrázok: / Koľko som potôčku narobil odrážok?! / Dnes jeho pesnička ožíva dedinou, // a že som odtiaľto ušiel - nablízko, / vrátiť sa - túžbou je sladkou i jedinou, pretože v spomienkach večne mám rodisko!“ - Rodisko).
V rokoch ústrania na dôchodku začal pestovať krátke veršové formy, zhrnuté do ešte knižne nevydaného cyklu Haiku, kde sa akoby v zrkadle objavujú motívy oboch priestorov, ktoré rámcovali a definovali jeho ľudskú i básnickú dráhu. V skratke sa mihnú obrazy nížinatého rázu, urbánne prvky očividne odkazujúce na Nadlak, vystupujú zábery hornatého kraja i detaily horalského spôsobu života, hydronymá odkazujúce na konkrétne kraje: Za jasnej noci / hviezdy a mesiac bežia / Bystrou do Tisy (Haiku hviezd); Maruša tichá, / vôkol tiež, sedím,... stojím,... / čakám... na raka (Haiku ticha). Okrem tejto pôsobivej konfrontácie „dvoch domovov“, objavujú sa tu aj zhustené reminiscencie z doterajšej tvorby, no aj vtipne (nenadarmo je autorom hádaniek pre deti), hutne (veď je známy ako autor aforizmov) a miestami aj humorné (Zrkadlo správne / rieši: ukáže ti len, / koľko ty jemu. - Haiku zrkadla), pôsobivé postrehy (Čitateľ nemá / čas na dlhé básne, tak / aspoň tu haiku! - Haiku čitateľa) a záznamy skutočnosti, citov, pocitov, poznania aj ašpirácií, ozveny slovenskej kultúry vôbec, ale aj pohotové reakcie na súčasnosť (Covid - 19 / prišiel hneď po príchode / Čiernej labute! (Haiku covidu).
Ondrej Zetocha patrí medzi zakladajúcich členov Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku. Po založení zväzu bol až do celoštátnych parlamentných volieb predstaviteľom Slovákov a Čechov v Dočasnej národnej rade. Na prvom zjazde zväzu bol zvolený za podpredsedu pre aradskú oblasť (1990-1994), v rokoch 1994-1998 za predsedu DZSČR. V prvom volebnom období reprezentoval zväz v Rade pre menšinové národnosti pri vláde Rumunska (1990-1994).
Za svoju činnosť v rôznych oboroch bol vyznamenaný tak v Rumunsku, ako i na Slovensku viacerými oceneniami. V Rumunsku Medailou práce (1976) a na Slovensku mu prezident Michal Kováč udelil Medailu Milana Rastislava Štefánika, prvého stupňa (1997). Pri príležitosti životného jubilea mu blahoželáme a voláme Živio! La mulţi ani! AD MULTOS ANNOS!

Dagmar Mária Anoca

Zetocha3 a NEWZetocha3