H09262022

Posledná aktualizáciaP, 16 szept. 2022 10am

Sarvaš 300 - Z histórie starého ev. kostola

Sarvas01 330 228Príspevok Jána Jančovica  Naše Slovákmi založené mesto si pripomína tristo rokov svojej existencie. Čo prezrádza Krištofiiho protokol (1734-1833) Storočnicu oslávili zvukom zvonov, bubnov a solnockých mažiarov V Sarvaši pôsobili: Matej Markovic, Samuel Tešedík, Martin Hamaliar a Štefan Jančovič

S a r v a š   3 0 0

Druhé, slovenskými osadníkmi roku 1722 založené mesto v Békešskej župe (vtedy stolice) je Sarvaš, ktorý leží na ľavom brehu mŕtveho ramena Kereša (Kriš). Prvým richtárom bol zemepánom Harruckernom vymenovaný Ján Kúdela, ktorý najprv prišiel roku 1718 z novohradskej Uderinej do Békešskej Čaby a stadiaľ na pokyn zemepána do Sarvaša. Sarvas02Zemepán Ján Juraj Harruckern popri vymenovaní Kúdelu za prvého richtára poveril ho aj funkciou impopulátora, ktorý mal za úlohu organizovať príchod ďalších Slovákov na zemepánove majetky. Zemepán prijal roku 1722 na osídlenie svojej susednej sarvašskej pustatiny prvých 34 slovenských rodín. V osadníckej zmluve Sarvaša novým prisťahovalcom zaručil, že dva roky budú oslobodení od platenia daní, budú slobodne vyznávať evanjelickú vieru, môžu si postaviť suchý mlyn, na stavbu kostola dostanú drevo zadarmo, podobne aj na stavbu domov.

Sarvaš bol od začiatku svojho založenia považovaný za poľnohospodársku osadu, neskôr za (poľné) mesto. Zemepán už v čase, keď bol na začiatku ešte iba nájomcom, prijímal postupne na svoj prenajatý sarvašský majetok slovenských utečencov. Keď sa roku 1722 stal definitívnym vlastníkom, medzi prvými na svoj majetok v Sarvaši prijal aj Jakuba Medveďa z hontianskej Opavy, ktorý ušiel od svojho zemepána Štefana Koháryho. Väčšia časť štyridsať utečených rodín prišla vtedy k nemu od baróna Podmanického z Asódu, ktorému sa 17 rodín v dôsledku dlhodobého súdneho sporu s J. J. Harruckernom podarilo neskôr vrátiť, ale za ďalších Sarvas03Harruckern Podmanickému platil odškodné.

Po Asódčanoch v druhom slede prichádzala väčšia skupina Slovákov z Novohradu, najmä z majetkov Pavla Balašu. Medzi nimi je zaznamenaný zaujímavý útek poddaného Michala Nemca z Veľkej Vsi pri Lučenci, ktorý ušiel od zemepána Močáriho tak, že do Sarvaša roku 1727 prišiel so svojou rodinou na povoze ťahaných volmi, ktoré mu potom drzo poslal späť do Veľkej Vsi. Podľa Samuela Tešedíka prvým osadníkom bol v roku založenia Sarvaša Pavel Valentík z Ostrej Lúky, ktorého podľa jeho pôvodného bydliska menovali Ostrolúckym. Sarvas04Ako je už uvedené, v prvom roku založenia osady mali už okrem richtára, aj prvého farára Ondreja Hrdinu a roku 1723 aj prvého učiteľa, ktorým bol Daniel Deitsenschmiedt. V roku 1722 žilo v Sarvaši 200 Slovákov a o sto rokov neskôr 14 126 osôb vo veľkej prevahe Slovákov evanjelikov. V poradí druhým evanjelickým farárom sa roku 1734 stal Matej Markovic, ktorý zavedením cirkevného poriadku, stal sa formovateľom života celej obce a v cirkvi zaviedol modernejší vzdelávací program. Po jeho stopách tu pokračoval jeho zať Samuel Tešedík, ktorý spojil školu a výchovu s potrebami života. Postupne ju realizoval v roku 1780 založenom Praktickom hospodárskom inštitúte. Proti spôsobu výučby v ňom najskôr bol jeho druhý farár a neskôr aj obecné zastupiteľstvo. Vyústilo to do toho, že tento inštitút ukončil svoju činnosť a obec s cirkevnými predstaviteľmi sa dohodla o novom spôsobe a metóde vyučovania, a to aj hľadaním vhodného učiteľa. Takého prvého učiteľa roku 1795 našli v Jurajovi Krištoffimu, ktorý za sebou zanechal okrem vyučovania aj v protokole zapísané dobové údaje. Po presťahovaní seniorátneho gymnázia z Berinčoka prišiel do Sarvaša roku 1837 za farára a učiteľa jazykovedec Štefan Jančovič a z Asódu za učiteľa zakladateľ Matice slovenskej Štefan Koreň. V roku 1840, kedy v Sarvaši ešte dominoval slovenský Sarvas05jazyk, mala evanjelická cirkev sedem škôl, z nich štyri vyššie a tri nižšie. Po tomto období nasledovala maďarizácia.

Čo prezrádza v archíve starého evanjelického kostola Krištofiiho protokol (1734-1833)

Juraj Krištoffi, rodák zo Slavošoviec (2. 4. 1767 - 1831 Sarvaš), bol pozvaný roku 1795 za učiteľa a kantora do Sarvaša z Gemerskej Panice, kde bol tiež evanjelickým učiteľom a Sarvas06kantorom. Vo svojom prevažne po slovensky písanom cirkevnom protokole, zachytáva veľa vzácnych údajov a dokumentov, týkajúcich sa cirkevnej histórie a v nej najmä školstva. O svojom príchode v roku 1795 píše, že prišiel nielen za učiteľa, ale aj za kantora a organistu. Keď mu cirkev ponúkla bývanie v novej školskej budove, kde boli tri izby, kuchyňa, pitvor, špajza, komôrka, gang, učebne pre dve triedy, pokojne tam s rodinou býval štyri roky. Pri škole bol aj dvor, záhradka, štepnica (ovocná škôlka), maštale a sýpka na obilie. Ale keď prišiel za farára z Banskej Štiavnice superintendent Martin Hamaliar, stalo sa, že superintendent po roku bývania žiadal, že kým mu postavia novú faru, Krištoffiho mu musí prepustiť školský byt a vrátiť sa na starú faru. V starej fare býval päť a pol roka a uvádza, že si v nej vytrpel dosť nerestí. Až roku 1808 postavila cirkev na pozemku Martina Trhana a Jána Borguľu novú školskú budovu, kde bol aj byt, do ktorého sa Krištoffi presťahoval. Tehlová budova stála východne od kostola a richtárom bol vtedy Ján Kováč-Pavlov. Bola to stavba v tvare L, postavená z tehál, dlhá šesť siah, s gangom, dvoma izbami, kuchyňou, čeľadnou izbou, špajze, obilnej komory a pivnice. Sarvašská evanjelická cirkev mala Sarvas07od svojho založenia, kým nepostavili takzvaný starý kostol (1788), tri kostoly. Z protokolu evanjelického učiteľa Juraja Krištoffiho (1734-1833) sa dozvedáme, že prvý kostol, pravdepodobne to bola iba modlitebňa, existoval už v roku založenia Sarvaša 1722, druhý kostol roku 1729, tretí roku 1759. „ Keď toto 20. apríla 1817 píšem, nachádza sa tu 1500 domov, tritisíc duší evanjelicko - luteránskeho náboženstva, šesťsto rímskych katolíkov, šesťdesiat kalvínov a sedemdesiat grékokatolíkov“, uviedol učiteľ a kantor Krištoffi. Z jeho zápisov sa ďalej dozvedáme ďalšie údaje, ktoré si k histórii Sarvaša zaslúžia zachovať ich. Keď sa štvrtý chrám staval (1786-1788), kazateľmi Slova Božieho boli Samuel Tešedík a druhý rodom zeman Daniel Bocko, učiteľ a kazateľ na kancli Sarvas08výborný, a dobrý Slovák. Školskými „majstrami“ boli Daniel Zolniensis, učiteľ starších žiakov a rektor, Ondrej Tešínsky, učiteľ mladších žiakov, toho času menovaný preceptor, Jonáš Farkaš spolu s manželkou, učiteľ dievčeniec. Cirkevným kurátorom bol Michal Škorka, ktorého cirkevníci pre učenosť a horlivosť chválili, školskými kurátormi boli Ján Šonkoly a Juraj Belopotocký. Majstrom murárom pri stavbe kostola bol N. Kumnach, rodák z Prešporka (Bratislava), evanjelik, ktorý roku 1787 zomrel. Jeho nástupcom bol peštiansky majster Krausz, tiež evanjelik.

Chrám bol stavaný v čase tureckej vojny, od „industriálnych“ Slovákov za dva roky postavený a roku 1788 posvätený. K tejto pamiatke boli napísané pesničky. Od rieky Kereš je v latinčine nápis „AUXILIANTE DEO REGNANTE JOSEPHO II. AUGUSTO EDEM HANC SACRAM STRUXIT COETUS EVANGELIKUS SZARVASCHIENSIS ANNO 1788“. Krištoffi uvádza, že na východ od jeho bytu je na kostole ten istý nápis v slovenčine, ktorý znie: „S pomocou Božou, pod láskavým panovaním Jozefa druhého, cisára rakúskeho, tento chrám Boží postavila cirkev evanjelická sarvašská, roku Pána 1788“. Chrám je dlhý 22 siah a široký 10 siah z vnútornej strany, múr má hrúbku 1 siahy, dĺžku 24 siah,, široký celkom 12 siah, má 5 dverí. Veža je vysoká 15 Sarvas09siah. Vnútorná časť kostola je veľmi pekne usporiadaná a vyzdobená, stĺpy sú kamenné, na ktorých okrem múru je klenba a vhodne ležia. Lavice sú mocné a pekné, zhotovené majstrom stolárom s priezviskom Bindrim. Chóry sú okolo celého vnútra kostola dupľované. Od strany Kereša sú určené len pre remeselníkov, od východu pre hospodárov (roľníkov). Chór stojí na mocných dubových hranoloch, natretých modrou farbou. Oltár je z mäkkého dreva, maľovaný tmavou červenožltou farbou, akoby bol z mramoru, majstrovský zhotovený a postavený. Stojí na poludňajšej strane. Pre svetlosť a výhľad, by mal byť podľa Krištoffiho postavený vyššie. Organ bol najskôr na XI mutácií, ten však roku 1805 cirkev darovala evanjelikom v Nadlaku. Namiesto neho dala cirkev postaviť u organára Jozefa Heroteka Sarvas10nový a menší, na 30 registrov. Posvätený bol sarvašským farárom a superintendentom Banského dištriktu Martinom Hamaliarom. Pozitív organa mal 7 mutácií, stál v rade, stáli na ňom dva anjeli s trúbkami, v prostriedku stojí jeden s bubnami, za ním stoji pulpit s klaviatúrou, s dlhou oktávou od C po F. To isté je na manueli, ktorý mal 16 registrov, na pedáli 7 registrov. Okrem toho bola aj tremula, ktorá slúžila pre pozitív. Organ v bankových peniazoch stál 1800 rýnskych zlatých. Na jar roku 1814 dala cirkev organ zafarbiť a okolo oltára pozlátiť, za ktorý zaplatila 1200 forintov v šajnách. Celkom organ stal 9300 rýnskych zlatých. Na tomto organe hral práve kantor Juraj Krištoffi, ktorý napísal, že aj podľa organára tento organ nemá páru. Pekne sa na ňom dajú vytvoriť mnohonásobné variácie, premeny hlasov, mužský, ženský, dievčenský v podobe rôznych hudobných nástrojov. Na veži je ochodza, okrem hodín, ktoré ukazujú čas na všetky 4 strany, sú zavesené 4 zvony, najväčší má 17 centov, menďan 10 centov, tým sa každodenne do kostola, na poludnie, večer zvoní, tretí má 3 centy a zvoní sa ním na svitaní, štvrtý cinkilinki váži cent. Mŕtvym sa zvoní všetkými zvonmi, keď žiadateľ zaplatí 20 groší. Na veži drží mestečko 2 zvonárov, z ktorých jeden, ktorý tam celý deň a noc pre bezpečnosť býva. Ak sa vyskytne požiar, v noci vyloží na oblok lampáš na stranu Sarvas11kde vyskytol požiar, cez deň vyloží na oblok červenú zástavu a v obidvoch prípadoch bije aj na zvon. Cez noc každú hodinu hlási, i toľkokrát trúbkou hlási, koľko je hodín.

Storočnicu oslávili zvukom zvonov,
bubnov a solnockých mažiarov

Slovákmi osídlené a založené dolnozemské mesto Sarvaš si v roku 2022 pripomína tristo rokov svojej existencie. Predpokladá sa, že pri tejto príležitosti organizátori pripravia veľkolepé oslavy, iste slávnostnejšie ako tie, ktoré sa konali pri storočnici mestečka, ktoré tu Sarvas12v nasledujúcich riadkoch uvádzam. V archíve starého sarvašského kostola evanjelickej cirkvi sa okrem iných archiválií nachádza aj rukopis cirkevného učiteľa a kantora Juraja Krištoffiho, ktorý ako je to už uvedené, pôsobil v Sarvaši od roku 1795 až do svojej smrti roku 1831. V samostatnej zápisničnej knihe - protokole úradne nazvanom po ňom, prevažne v slovenčine zaznamenal významné historické udalosti nielen evanjelickej cirkvi, ale aj mesta Sarvaš. Čriepky Krištoffim písanej rodinnej kroniky, oboznamujú aj o pomeroch vtedajšej doby v meste a krajine. Nevynechal ani oslavy storočnice založenia Sarvaša, ktorých bol priamym účastníkom a svedkom a tak ich priebeh verne napísal. Z jeho opisu sa môžeme dozvedieť, že keď 7. novembra 1822 oslavovala sarvašská evanjelická cirkev založenie mestečka a cirkvi, už v predvečer 6. novembra sa slávnostným spôsobom dávali tejto udalosti všetky božské pocty. V sobotu večer a potom celú nedeľu sa zvonilo na všetkých štyroch zvonoch a nechýbal ani zvuk a streľba z mažiarov, ktoré obsluhovali majstri „moždíri“ zo Solnoku. Nedeľné ráno začalo prisluhovaním velebnej sviatosti Večere Pánovej. Na chóre hrala muzika na husliach, dvoch klarinetoch, troch trúbkach, bubnoch a kráľovským nástrojom organom. Po slovenský kázal Gabriel Machula, pôvodom zeman z turčianskej Abramovej a po maďarský Jozef Gál. V kázňach a v spevoch odzneli aktuálne zostavené priliehavé slová k storočnej existencii a pamiatke mesta a Sarvas13cirkvi. V jednej v poradí piatej sa spievalo: „Zachovaj cirkev sviatosti, školy ako štepnice cnosti, udržuj ich učiteľov a daj im, čo sluší duši a telu“. Po „božských poctách“ bol obed na fare a v obecnom dome a na pľaci na vysokom pódiu vytiahnuté dva sudy vína, z ktorých si mohol vytiahnuť toľko vína kto koľko chcel. Pred obecným domom stáli dve pekne pripravené pyramídy, ktoré lákali na príspevok pre berínske (Poľný Berinčok) gymnázium, kde sa k ľuďom prihovárali jeho profesori, zvlášť profesor Jankovič. Takto aj pri tejto významnej udalosti sa nezabúdalo na mládež a školstvo. V obecnom dome bol večer venovaný pre pánov a mešťanov, kde nechýbal ani tanec. V protokole mimo osláv Krištoffi o Sarvas16Sarvas14roku 1822 napísal okrem obecných, aj osobné rodinné údaje:

- Nikto z nás nebol vážne chorý, len ja som od februára do mája kašľal a v decembri ma trápil záduch, ale v mojom povolaní som nič nezmeškal. Syn Samuel sa odobral na viedenskú akadémiu (potom farár v Nadlaku). Aj sestra Klára Pataky na Berinčoku, zaťove dcéry, naše vnučky prežili v zdraví. Za peniaze bolo dosť draho a predsa kurz sa držal a stál rovnaký - 250 miesto 100 grajciarov. Aby to v krajine prestalo, tak mnohí postavení v úradoch to mali lepšie, ale aj ja. V meste boli tri požiare, oheň postihol dom Jána Demtjaka a Maconka, zhorelo aj seno na dvore Kruniho. Našiel sa aj rozpustený ľud, zlodeji a zbojníci. 24.októbra štyroch aj obesili pri Kováčových salašoch. Na Farkaš halome istého Jána Fiľa a Jána Pliešovského, našincov obesili, potom dvoch na Káka halome, Laciho Maďara ( pápeža) a Ondreja Slava, zatvrdilého šialenca. Cirkev a mesto Sarvas17oslávilo storočnú pamiatku. Pri tejto príležitosti notár Ján Hellebrand napísal v uhorskom jazyku knižočku. 16. júna bolo veľké krupobitie, ktoré obilninám a viniciam veľmi poškodilo. Mne samému spôsobilo 500 grajciarová škodu. Narodilo sa 656, zomrelo 398 osôb, sobášilo sa 104 párov.

O predchádzajúcom roku 1817 Krištoffi napísal, že v Sarvaši žilo v 1500 domoch 13 tisíc evanjelikov, 600 rímskych katolíkov, 70 gréckych katolíkov a 60 kalvínov. Pre porovnanie, Sarvas18podľa oficiálneho sčítania ľudu v Sarvaši roku 1 880 žilo celkom 22 504 obyvateľov, z nich 13 905 Slovákov, roku 1 930 celkom 25 000 obyvateľov, z nich sa k Slovákom prihlásilo 7 247, roku 2011 celkom 16 954 obyvateľov, z nich sa k slovenskej národnosti prihlásilo 1 498, ale neoficiálne sa k slovenskému pôvodu hlási viac ako 7 tisíc obyvateľov.

V tristoročných dejinách Sarvaša medzi najvýznamnejšie slovenské osobnosti, ktoré tam pôsobili, patrí kňaz, filozof a básnik Matej Markovic, kňaz, agrárny reformátor Samuel Tešedík, náboženský spisovateľ a biskup Martin Hamaliar a jazykovedec Štefan Jančovič. Z osobností, ktoré tam študovali, nemožno vynechať okrem iných komeniológa Jána Kvačalu, spisovateľa Gustáva Maršalla Petrovského a Milana Rastislava Štefánika. Ku starému sarvašskému evanjelickému kostolu, ktorého stavba sa spája so Samuelom Tešedíkom, mi nedá neuviesť, že poslednou tu po slovensky odbavujúcou bohoslužby, bola miestna rodáčka, legendárna Alžbeta Nobiková (1940-2021), ktorej odchodom do večnosti v Sarvaši slovenskému slovu v kostole hrozí zánik.

Ján Jančovic
Foto: Autor a Imrich Fuhl

Sarvas19