P03052021

Posledná aktualizáciaK, 02 márc. 2021 10am

Ján Jančovic: Pôtorský evanjelický kostol

Obec, fara a kostol zasvätený sv. Petrovi sa prvýkrát spomína v listine z roku 1297. Historický názov obce v okrese Veľký Krtíš je Svätý Peter alebo iba Peter, jej názov sa často menil, a dnešný názov Pôtor sa úradne používa od 12. mája 1923. Evanjelický kostol v Pôtri je v štátnom zozname kultúrnych pamiatok.

Pôtorský evanjelický kostol je významnou kultúrnou pamiatkou regiónu

PotorK02K významným vnútropolitickým udalostiam v Uhorsku v prvej polovici 16. storočia patrila reformácia namierená proti neporiadkom v cirkvi, nadvláde rímskeho pápeža, proti ideologickému monopolu cirkvi a latine, ako jednému z nástrojov nadvlády katolíckej cirkvi. Do Novohradu sa reformácia dostala v druhej polovici 16. storočia, keď väčšina šľachty sa odvrátila od rímskej cirkvi. Takto napríklad reformáciu prijali Balašovci a na svojom panstve si vydržiavali protestantských kňazov. Začali vznikať prvé evanjelické cirkevné zbory. Podľa dostupných údajov reformácia si medzi pôtorskými poddanými prerážala cestu v rokoch 1560 - 1570. Podľa najstarších vizitačných protokolov superintendentov, dokumenty o začiatku evanjelického PotorK03cirkevného zboru zhoreli počas prvých dvoch požiarov farskej budovy. Z tohto dôvodu za rok vzniku evanjelického cirkevného zboru v Pôtri sa môže považovať rok 1599.

Podľa nápisu vyrytého do skaly nad schodmi do kostolnej veže, vtedy už v Pôtri evanjelická cirkev existovala. Tento dodnes zachovaný latinský písaný text: VERBUN ET DOCTRINA LUTHERI MANEBIT IN INTERNUM. PRIOR FUN.A.1599 POST A.1731 PASTOR D.PAV. FIGURA ET THO FABIAN, rok vzniku cirkevného zboru potvrdzuje. Prvá oficiálna písomná zmienka o evanjelickom PotorK04cirkevnom zbore je z 27. januára 1615, keď ho po žilinskej synode vizitoval superintendent Samuel Melík.

Evanjelický kostol v Pôtri je v štátnom zozname kultúrnych pamiatok. Terajšia stavba kostola pochádza pravdepodobne z 15. storočia a písomné doklady hovoria, že kostol obnovili roku 1507, lebo z pôvodného kostola zostali iba obvodové múry. Pri neskoršej obnove tohto gotického kostola roku 1877 našli nad hlavným vchodom v tzv. slepom oblôčku nápis: „S. Péter, Zsihlava et. K. Sztraczin MDVII“. Aj superintendent Ján Seberíni pri kanonickej vizitácii píše o pôvodnej existencii gotického kostola. Dodnes pretrvávajúce úvahy, že kostol postavili alebo, že ho z rímskokatolíckeho prestavili husiti, nezodpovedá ani historickému obdobiu, a tiež historikmi vyvrátené. Všeobecne je však v Novohrade, Honte a Gemeri evanjelikmi romantizujúco často aj teraz verí, že kostoly ohradené kamenným múrom stavali husiti. Nové a prestavané kostoly už upravovali a PotorK05zariaďovali v renesančnom slohu. Na začiatku 17. storočia dostal evanjelický kostol v Pôtri najhodnotnejšiu úpravu. Pod strop presbytéria a lode, ktorými zakryli kostol po odstránení poškodených gotických klenieb, namaľovali vlys so schematickými rozvilinami, na vnútornú stenu víťazného oblúka zase symetricky komponované schematické listy s kvetmi tulipána vyrastajúce z dvojuchých váz, okolo okien štylizované vavrínové festony. Svetlé motívy na tmavosivom podklade a ich osová PotorK06kompozícia poukazujú na majstra, ktorý používal predlohy prevzaté z talianskej renesancie. Od začiatku je opevnený obranným múrom, za ktorým nachádzali ochranu deti a ženy počas nebezpečenstva. Medzi kostolom a obranným múrom bol v minulosti cintorín. Múr prerušuje vstupná veža - zvonica, ktorá pochádza z roku 1599 a ktorá sa tiež menila v nasledujúcich storočiach. Počas osmanskej okupácie kostol pustol a zostal bez zariadenia aj z toho dôvodu, že mohamedanizmus zakazuje figurálne zobrazenie. Zvalila sa aj juhozápadná stena presbytéria a zhoreli stropy. Desať rokov po vizitácii superintendentom Dávidom Lánim, roku 1667, cirkevný zbor si dal do poriadku vnútro chrámu. Okrem iného PotorK07dal vymaľovať strop presbytéria a obložil mramorom strop lode. Maliarom bol Dávid Alitis, pravdepodobne talianskeho pôvodu. Dodnes zachovaný nápis na jednej z dosiek nad oltárom o tom podáva svedectvo: „Hoc opus fecit David Alitis impensis Ecclae potrensis Anno Dni 1667 existente pastore J.B.B.N.“ (farár Ján Bombicenus). Vymaľovanie dreveného stropu týmto maliarom dostalo presbytérium definitívnu renesančnú podobu. Jednotlivé dosky stropu pomaľoval peststrofarebnými PotorK08motívmi, medzi ktorými prevládajú schematické listové rozviliny s kvetmi tulipánov a klincov, viacerými typmi roziet, vázami, vtákmi, pávami a serafínmi. Pri uskutočnenom prieskume po druhej svetovej vojne pamiatkovým ústavom sa na stenách zistilo niekoľko zachovaných omietkových vrstiev. Gotická vrstva bola značne rozrušená, ktorá sa na prelome l6 a l7. storočia prekryla renesančnými vrstvami. Pod stropom boli objavené súvislé pásy rozvilín s kvetmi, okolo okien lemovanie štylizovaných vavrínových festonov. Steny víťazného oblúka sú plné maľované. Našlo sa aj olemovanie okien a dverí. Prevládajú farba oranžová, čierna a okrová. Pri reštaurácii odstránili sa novšie PotorK09omietkové vrstvy - na vrstvu s maľbami. Poškodená renesančná omietka sa upevnila a doplnila novou, toho istého zloženia. Uskutočnila sa retuš a rekonštrukcia ornamentálneho vkusu na stenách svätyne a na triumfálnom oblúku. Vykonala sa aj retuš maliarskej výzdoby okolo okien, konzervovanie gotického portálu vedúceho do sakristie, konzervovanie a retuš pastofória. V lodi kostola sa vykonalo reštaurovanie omietok maľovaného stropu, oltára, kazateľnice, empory, organu a lavíc. Roku 1693 vonkajšia časť kostola bola požiarom PotorK10značne poškodená, ale v tom istom roku hneď opravená.

Oltár je epitafového typu, s plošnou stĺpovou oltárnou architektúrou, etážový z nadstavcom, zovretý boltcovými krídlami, vo vrchole je kartuš. Objednaný bol roku 1681 u maliara Samuela Mialovicha, je z dreva, pekne maľovaný a pozlátený s primeraným nápisom z roku 1767 „Aram hanc A. 1681. Daniel Tepei, Sz. Péteriensium, Žihlavnik atque Kis et Nagy Sztraczinensium Pastor posuit: renovari vero curavit Matthias Barány V.D.M. anno quo TrVsa sVo rVrsVs CresCIt sVb ponDere paLMa, sub inspectoratu Georgii Gyuriss, pinqente Sam.Mialovich“. V strede oltára je obraz Sv. Trojice, a v nadstavci obraz Nanebevstúpenie pána. Na vrcholci oltára je podoba pelikána a pod ním dva obrazy s nápisom „Aram hane etc. Samuel Mialovich“, ktorý vymaľoval pri renovácii drevenú klenbu nad organom, o čom svedčí PotorK11aj dodnes zachovaný latinský nápis. Oltár je modrozeleno mramorový, s červenými architektonickými článkami, zlatými a zelenými ornamentmi. Empora je na troch stranách lode a na severnej strane svätyne. Nesú ju konzoly, parapet sa člení na kazety, ktorý dekorujú plastické akantové zvonce a modrobiely mramor. Kazateľnica má polkruhové murované riečište s jedenoduchou rímsou a baldachýnom. Na parapete riečišťa je neskorobaroková výmaľba al secco - kvety a festóny, PotorK12modrosivé mramorovanie.

Roku 1743 cirkev zrenovovala kostolné lavice, spodok kostola vyložili doskami a zadovážili novú kazateľnicu s korunou (strieškou), dielo prandorfského (dnes Devičany) stolára Ondreja Prandorfiho. 12. júla roku 1745 víchor strhol časť strechy kostola a z fary celú strechu. Vo farskej záhrade v ten deň vyvrátil a polovicu z 50 stromov zlomil. Roku 1747 upevnili piliere kostola a opravili porušený obvodový cintorínový múr okolo kostola. V marci roku 1761 zadovážili pre farára za 10 zlatých novú kamžu s čipkami a o rok neskôr vymurovali novú kazateľnicu. Údaje z roku 1876 hovoria, že vnútorná dĺžka kostola je 8 siah a šírka 3 siahy a má dva vchody. Nové stolice zakúpili v roku 1820. Kostol má tri chóry, dva po bokoch a tretí v sanktuáriume postavený roku 1790. Rok postavenia prvých dvoch je PotorK13neznámy. Strop chrámu, podlahy ako i prvé dva chóry boli obnovené roku 1776 s týmto nápisom: SAMUELE MIALOVICH, CUM SVOLALIBUS PAVIMENTUM HOC INTEGRUM INA CUM CHORIS REPARATUM PISTUMQUE EST ANNO 1776 SUB MINISTERIO MATHIA BARÁNYI. INSPECTORE IVANNE GYURIS. ELDITUIS EXIST. LUCA KUKUCSKA, SZENTPETERIENSI, IVANNE KÚKELY, ZSIHLAVNIKIENSI ATQUE PotorK14MARTINO BENYO, KIS - SZTRATINIENSI. PINGENTE JOS. LACAY ET IVANNE PUCHOVSZKY QUI LABORI QUQUE HUIS IMMORTUUS EST. CHORO TUNC PRAFUIT ANDREAS BENKÓCZY. V priebehu tejto modernizácie sa rozhodol inšpektor (dozorca) cirkevného zboru Ján Ďuriš, vycestovať na dvor panovníčky Márie Terézie, aby ju oboznámil s priebehom prác v interiéri kostola, aby cirkev po dokončení prác, nemala problémy. Podporu mal nielen v domácom cirkevnom zbore, ale hľadal ju aj v susednom - Dolných Strhároch.

Organ bol postavený roku 1764. Na tento fakt poukazuje vo vnútri pod klaviatúrou nájdený lístok s týmto nápisom: „Construxil Martinus Podkonický, organopaqus Nevsoliensis 1764, Reparavit Carolus Kyszely, organopaqus Nevsoliensis 1851, 16 Juli“. Vtedy pozdĺž troch stien lode a jednej steny presbytéria postavili drevené empory a ich konštrukciu i orámované kazety farebne ozdobili mramorovaním. Loď súčasne zakryli PotorK15kazetovou povalou a nad organom postavili kopulku vo forme zrezaného štvorbokého ihlanu, ktorého polia zakryli maľovanými akantovými listami a bohatými rokajmi. Medzi nimi je nápis, že práce vykonali S. Mialovič, J. Laco a J. Púchovský roku 1776. Z preloženého textu vyplýva že pozitív s krídlami zhotovil organár Martin Podkonický (1709 Ľubietová -1771 B. Bystrica) z Banskej PotorK16Bystrice roku 1764. Jeho následnú opravu uskutočnil roku 1851, banskobystrický organár Karol Kyseľ. Údaj z kroniky prezrádza, že roku 1897 organ ladil trnavský organár Belo Mišurec. Dispozícia: kryt 8,, kryt 4,, principál 4,, oktáva 2,, kvinta 1 1/3, superoktáva 1,. V dôsledku vojnovej rekvirácie píšťaly v prospekte chýbali, ostatné s výnimkou niekoľkých najmenších boli všetky a zachovalé. Dodaním chýbajúcich píšťal a menšou opravou sa organ stal opäť po reštauračných prácach v rokoch 1969-71 užitočným a plnohodnotným doplnením interiéru. Plochý päťdielny prospekt má krídla na zatváranie. Drapérie a čelnú výzdobu tvorí rokajový ornament s mriežkou, maliarsku výzdobu krídiel tvoria vázy s kyticami. Organárska dielňa Komunálnych služieb Kutná Hora (bratia Kubátovci) urobila roku 1975 generálnu opravu a doplnila prospekt štýlovými píšťalami z cínu. Ostatné časti nástroja sú pôvodné. Po dlhom čase si organ opäť vyžiadal generálnu opravu nástroja. Pri PotorK17príležitosti 250. výročia organa z dielne Martina Podkonického (1764-2014), náročnú odbornú opravu, ktorá trvala dva roky, vykonal Jozef Galla, organár z Dvorov nad Žitavou. Najdôležitejšia z prác bola oprava a výmena píšťal, elektromotoru, dodanie nových mechov, upevnenie klávesnice. Podľa kantora-organistu cirkevného zboru Pavla Baja sa tým dosiahla maximálna šírka tónov, čím nástroj vydáva široké spektrum PotorK18zvukov. A čo je tiež dôležité, že opravou sa nestratili jeho pôvodné barokové tóny. Výsledkom je, že tento kráľovský nástroj je dobre zoštylizovaný a hra na ňom nám všetkým robí radosť a potešenie. Túto významnú udalosť v živote evanjelického cirkevného zboru v Pôtri si veriaci pripomenuli slávnostnými službami Božími 3. 8. 2014, jubilejnom roku postavenia organa (250. výročie), kedy sa súčasne uskutočnila za účasti biskupa ZD Milana Krivdu, seniora NS Ivana Muchu a domácej zborovej farárky Jany Stiasnej posviacka generálnej opravy PotorK19organa.

Doskový maľovaný strop je modro-bielo mramorovaný, s lištami kryjúcimi styky dosiek. Nad organom je kopulka, ktorá ma tvar renesančného štvorbokého ihlanu s maľovaným rokokovým ornamentálnym dekorom - kvety a rok aj s nápisom, ktorý datuje strop a udáva mená maliarov a mená inšpektora kostolníka, ktorými v roku 1776 boli Ján Ďuriš, Lukáš Kukučka a farár Mateja Barányho. Text nápisu: Pavimentum hoc integrum una cum chores reparatum pietunelue est A. 1776 sub ministerio Mathiae Barany, insp. Joannis Gyuris, pingente Sam, Mialovichcum sodalibus Jos. Lacay et Joanne Puchouszky qui labori guogne huic immortus est. Choro tune praefnit Andr. Benkoczy. Nástenné maľby a omietky sa pri reštaurácii PotorK20upevnili po vyčistení a chýbajúce zrekonštruovali. Obnovilo sa aj pôvodné lemovanie okien na základe nálezov.

Ako je už uvedené, medzi obranným kamenným múrom vybudovaným okolo kostola a kostolom, bol v minulosti a približne do roku 1813 cintorín. Tento múr sa podľa kurátorského denníka viackrát opravoval. Kamenný múr bol vtedy pokrytý šindľovou strieškou. Takéto jeho pokrývanie je zaznamenané roku 1806 a generálna oprava celého opevnenia sa uskutočnila roku 1813, keď Pôtorčania naň vyzbierali 90 zlatých. Aj kostol si vyžadoval pravidelnú opravu a údržbu. Najčastejšie sa podľa poznačených údajov opravovala strecha, obnovovala omietka a múry. Roku 1816 vybrali na obnovu kostola 748 zlatých a tehly vozili z Lörincza (MR). Aj ďalší materiál vozili zo vzdialených miest a dedín. Vápno roku 1827 priviezli z Ružinej a za 14 kile zaplatili 15 zlatých a 59 grajciarov. O desať rokov neskôr priviezli vápno z Veňarca (Vanyarc, MR), kde za 2 kile zaplatili 1 zl. a 46 gr. Za 22 tehál zo Zálužian na farskú pec zaplatili 2 zl. a 34 gr. Roku 1821 zadovážili do PotorK21kostola úplne nové lavice od haličského stolára Karola Köhllera za 326 zlatých. Vo februári roku 1870 zbor sa rozhodol postaviť nový kostol. Konvent sa uzniesol na žitnej zbierke až dovtedy, kým sa nepostaví nový kostol. Ďalej sa na tento cieľ vyzbieralo v cirkevnom zbore 220 zlatých (Pôtor 110, Žihľava 55, M. Straciny 55). Vtedy poslal zbor aj prosbu na Kráľovské ministerstvo na povolenie zbierky v dištriktoch uhorského kráľovstva. Za tým účelom vyslal do štyroch dištriktov Uhorska svojich zástupcov na vykonanie zbierky. Do ďalšej renovácie kostola sa pustil zbor v rokoch 1877-79, a to nákladom 950 zlatých, ktoré pochádzali z uvedenej celouhorskej zbierky. PotorK22Podľa tohto všetky uvedené snahy a zbierky na stavbu nového kostola nestačili. V jednom zborovom protokole je v roku 1819 zaujímavý zápis, že okolo kostola pre úžitok cirkvi vysadili ovocné stromy, ako cirkevnú štepnicu. Na konci zápisu farár Samuel Stech končí v bibličtine slovami: „Milí čtenári ! Srdečnau horlivost a dobrau vuli tauto za skutek pričiň pak co mužeš, by tvá budaucnost z naší prítomnosti jako ze Štepnici s potešením zbírala ovoce. Mej se dobre a buď pametliv na tvau prijdauci budaucnosť. Psano roku 1819.“ V rokoch 1904-5 opravili puknuté múry a opravili lavice. Roku 1922 sa kostol znovu omietol a zvonica sa pokryla plechom. Roku 1934 sa zase kostol pokryl novým šindľom, za 7700 korún, z toho pamiatkový úrad prispel sumou 4000 korún. Kostol ako vzácna historická kultúrna pamiatka bol sústavne opravovaný a v pozornosti pamiatkového ústavu aj pred druhou svetovou vojnou. Najväčšej pozornosti sa mu dostalo po skončení druhej svetovej vojny, kedy Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a PotorK23ochrany prírody, stredisko v Banskej Bystrici najprv vykonal prieskum a na tomto základe začal ho aj opravovať z vlastných prostriedkov. Veľkú zásluhu na obnove kostola a celého jeho areálu od roku 1961 mal profesor Gejza Balaša z uvedeného pracoviska a vtedajší farár Ján Klain. Reštaurátorské práce na interiéri vykonával akademický maliar - reštaurátor Ľudovít Štrompach z Prievidze.

Hlahol pôtorských zvonov

Ako je už uvedené, veža pri pôtorskom kostole bola ku kostolu pristavená neskoršie roku 1599. Až roku 1731 renesančnú vežu kostola zvýšili drevenou nadstavbou, ktorú postavili na drevené krakorce a otvorili dvojitými zvukovými arkádami. Úprava veže je slohovo oneskorený renesančný prejav a dokumentuje sympatie protestantských cirkví k renesančným formám, ktoré boli protestantskému mysleniu bližšie ako patetické prejavy dobového baroka. Roku 1751 pokryli vežu šindľom. Pokrývku vykonal pôtorský mlynár Ján Vallus (Valtíni) a statinský Miháľ. Pod šindľovou strechou je drevená šalovaná konštrukcia so zvukovou arkádou, kde sú teraz umiestnené tri zvony. Zvonica počas tureckej okupácie slúžila ako pozorovatelňa. Zvonením pomerne dlho, na čo sa ešte aj teraz mnohí pamätáme, oznamovali blížiace sa živelné pohromy. Keď sa napríklad chýlilo k veľkej búrke, zvonár mal za povinnosť zvoniť na všetkých zvonoch, a to z toho dôvodu, že ľudia verili, že zvuk širiaci sa z mohutného zvonenia rozoženie búrkové oblaky. V Pôtri bol zvonár, ktorý plnil i službu nočného strážcu (bachtera) a chovala a šatila ho obec. Zvony na pôtorskej zvonici počas existencie evanjelického cirkevného zboru boli viac krát dopĺňané. Aj keď údaje o prvých zvonoch nemáme, prvé písomné zmienky o nich sú už z roku 1657, keď zbor vizitoval David Lani a uvádza, že na zvonici sú dva zvony. Ďalší údaj z kurátorskej knihy prezrádza: „Dňa 20. 1. 1752 dali u zvonára Prajsa v Bystrici preliať zvony Median a maličký, ktoré stáli 120 zlatých. Median, ku ktorému sa dala nová matéria má dva centy štyridsať a jeden funt. Maličký pol centa a štyri funty. Za kostolníka Mateja Vaškora“. V tomto roku si Veľkostracinčania kúpili zvonček za 35 zlatých, keď bo kostolníkom Ištók Križan. Už predtým si roku 1739 kúpili zvon za 120 zlatých, keď kostolníkom bol Ištók Marko. V knihe inšpektorov sa v roku 1813 píše, že za malý zvonček sa platilo lučenskému zvonárovi a za jeho prípravu kováčom a tesárom v menkách 28 zlatých a 48 grajciarov. „V máji roku 1826 pukol veľký zvon, ktorý cirkev dala znovu odliať u Miša Heidenbergera v Lučenci. Starý zvon vážil 4 centy a 25 kg a cirkev žiada, aby nový mal 4,5 centa. Podľa kontraktu sa platilo za každý funt starej matérie 8 grajciarov a za novú matériu v ohni zliatu zlatku. Spolu sme zaplatili 295 zlatých. Navyše za korunu a obilie a za remeň na srdce 25 zlatých“. Roku 1835 za srdce do veľkého zvona zaplatili 100 zlatých a 50 grajciarov. V týchto rokoch sa za pohrebné zvonenie platilo od jedného pulzu za dospelého 12 grajciarov a za deti 6 grajciarov. Pravidelne ročne, a to aj viackrát v roku sa na zvony kupovali štrángy /povrazy/, ktoré sa pri častom ručnom zvonení opotrebovali. Napríklad za tri štrángy roku 1801 v Sečanoch zaplatili 18 grajciarov. Roku 1827 pokryli vežu novým šindľom. Za 7600 šindľov vtedy zaplatili 46 zlatých a mlynárovi za jej pokrytie 50 zlatých. (Vtedy všetky tesárske a vôbec práce s drevom robili miestni mlynári). V zápisnici o kanonickej vizitácii zboru, ktorú vykonal roku 1899 balašskoďarmotský farár a biskup Bedrich Baltík sa píše : „Veža na 8 metrových múroch, celkom 17 m vysoká, pokrytá šindľom, roku 1879 reparovaná a pokrývaná. Zvonárom je Martin Hudec“. Keď roku 1838 vykonal v cirkevnom zbore superintendent Ján Seberíni kanonícku vizitáciu v protokole uviedol, že na veži pôtorského kostola sú tri zvony: prvý 462 funtový, druhý 258 funtový a tretí 49 funtový. Pred prvou svetovou vojnou boli na veži pôtorského kostola tri zvony. Na základe nariadenia vtedajšej vlády boli z pôtorského kostola rekvírované pre účely zbrojného priemyslu počas prvej svetovej vojny dva zvony. Jeden veľký, jeden menší a jeden najmenší a na zvonici zostal len „Median.“ Po skončení prvej svetovej vojny zborový konvent 15. 8. 1920 rozhodol zabezpečiť najprv približne 50 kg zvon v tóne „c mol“. Evanjelický cirkevný zbor tento zvon objednal 13.2.1921 v brnenskej firme Rudolf Manoušek, ktorého cena bola 3900 korún a bol dodaný roku 1922. Tisíc korún naň daroval árendátor Arpád Horn. V ďalšom roku konvent 4.5.1922 rozhodol o víťazovi opravy zvonice, ktorým bol Michal Borik z Veľkých Zlievec - vtedy ju pokryli plechom. Ponúkol sumu 2980 korún aj s menšími opravami kostola. Konvent z 3.5.1925 rozhodol o kúpe ďalšieho nového zvona a tiež o výmene malého zvona tak, aby zvony mali súzvuk v jednotných tónoch. Prvé dodané zvony nezodpovedali a boli vrátené a znovu odliate. Potom Prešovská zvonolejáreň dodala roku 1925 - 451 kg zvon v tóne „a“ za 16 500 korún s nápisom „K chvále Božej dali uliať zvon tento Pôtor a Žihľava“. A menší dodala firma Manoušek roku 1927, ktorý váži 139 kg v tóne „e“ a stál 4 024 korún s tým istým nápisom a na druhej strane má zobrazený kalich. Tretí stredný zvon, ktorý je tiež doteraz na veži, čiže Median, ktorý nebol rekvírovaný je z roku 1910. Váži 213 kg a je v tóne „cis“ a má nápis „Isten dicsöségére öntötte nógrádszentpéter csalányos és kis halom 1910“. Roku 1937 dal cirkevný zbor rozchádzajúcu vežu stiahnuť do železa nákladom 6000 korún. Roku 1990 zo zbierky cirkevníkov za sumu 25 000,-Sk sa uskutočnila elektrifikácia zvonov. Elektromontážne práce vykonal na objednávku majster Július Orban z Krupiny za účinnej pomoci domácich majstrov Júliusa Jánošíka st. a ml., Vladimíra Malého a Ľubomíra Ragača. Na veži pôtorského kostola sa počas jeho existencie vystriedalo veľa zvonárov, či to už boli najprv obecní zvonári a potom neskôr výlučne cirkevní. Mená zvonárov poznáme od roku 1899 v tomto poradí: Martin Hudec, Ondrej Vozaf, Michal Vozaf, Pavel Šimko, Jozef Samson, Pavel Blaho, Ján Hrubík, Mária Vozafová, Michal Vozaf, Zoltán Kaločay. Typickou zvonárskou rodinou, ktorá ako jedna z posledných ručne zvonila bola rodina Vozafovcov. Ich pokračovateľom, ktorý, ktorý ešte ručne zvonil bol Michal Vozaf. Tento už v detstve vypomáhal pri zvonení. Najprv sa učil zvoniť na malom, potom na malom, strednom a veľkom, čiže na všetkých na raz. Cvik z mladosti prerástol v majstrovstvo a tak tento lesný robotník, tiež aj pôtorský zvonár pred elektrifikovaním zvonenia dokázal sám ručne zvoniť na všetkých troch zvonoch. Dva najväčšie ovládal rukami a tretí najmenší nohou prostredníctvom drevenej páky, ktorú si sám zhotovil. Najväčším jeho umením bolo, aby zvonenie bolo harmonické, aby každý zvon vydával zvuk samostatne a aby začiatok a najmä koniec zvonenia bol bez jediného klepnutia srdca zvona navyše. Zastavenie všetkých troch zvonov sa preto muselo urobiť naraz. Po elektrifikácii zvonenia obsluhu zvonenia začal roku 1990 vykonávať Július Jánošík ml. a od roku 2000 do roku 2020 Ján Ďurčov, od roku 2020 je zvonárom Ľubomír Kukučka.

Text a foto: Ján Jančovic