alt : header1.swf

Wed10182017

Posledná aktualizácia13:47:57

Ján Jančovic: Po stopách ságy rodu Slančíkovcov

Slanci01Kým zakladateľ tohto významného novohradského rodu sa držal národného povedomia, rovnako aj jeho dcéry, ktoré zostali žiť v prostredí medzi pospolitým slovenským ľudom, ich bratia zastávajúci duchovné povolania a stretávajúci sa medzi vyššími vrstvami, chceli byť dobrými maďarskými vlastencami.

Medzi významné novohradské rody zo začiatku 19. storočia patria aj Slančíkovci. Zo zachovaných dokumentov za doloženého zakladateľa rodu možno považovať Juraja Slančíka, remeselníka z Lovinobane, ktorého manželkou bola Zuzana Lőrenčíková. Týmto manželom sa 24. 1. 1833 v Lovinobani narodil syn Pavel Slančík I., ktorý okrem ľudovej školy v rodisku študoval v Ožďanoch, Kežmarku a v Banskej Štiavnici, kde i maturoval.

Teológiu skončil v Bratislave a potom podľa tradície evanjelických farárov odišiel roku 1857 Slanci02študovať do Halle. Po návrate z tejto nemeckej univerzity bol tri roky kaplánom pri farárovi Ladislavovi Bartolomeidesovi v Uhorskom. Farárom v Polichne sa po predchádzajúcom volebnom konvente stal 7. 8. 1861. V nasledujúcu nedeľu ho do úradu uviedol farár z Ľuboreče Daniel Maróthy a farár z Ábelovej Pavel Rell. Na budúci rok 20. 5. 1862 sa oženil so 17-ročnou sirotou po kyjatickom farárovi Máriou Honétzyovou. Sobášil ich kyjatický farár Ondrej Antalík a svedkami im boli farári Štefan Valentínyi a Juraj Hetényi. Pavel Slančík s manželkou Máriou mali jedenásť detí, z toho šesť dievčat a päť chlapcov. Dospelého veku sa dožili štyri dievčatá (Irena, Božena, Izabela, Mária) a dvaja chlapci (Pavel a Bohuslav). Pavel Slančík, aj keď ho napríklad Michal Bodický považoval iba za tichého Slováka, bol národne uvedomelým Novohradčanom. Napríklad v roku 1863 vysadil pred polichnianskou kostolnou vežou lipu na pamiatku tisíceho výročia pokresťančenia Slovanov.

Aj mená dvojčiat (Bohuslava a Boženy), ktoré prišli po najstaršom synovi Pavlovi a najstaršej dcére Irene, Slanci03zvolil ako prejav vedomého priznávania sa k slovenskému národu. Odoberal národnú tlač, ku ktorej mali prístup aj jeho deti. V roku 1871 sprostredkoval namaľovanie oltárneho obrazu pre polichniansky kostol u uvedomelého slovenského národovca, jedného zo zakladateľov národného slovenského výtvarného umenia, Jozefa Božetecha Klemensa. Polichniansky farár Pavel Slančík zomrel v Polichne 13. mája 1909 a po jeho smrti sa musela jeho manželka a slobodná dcéra, spisovateľka Božena Slančíková-Timrava vysťahovať z polichnianskej fary k synovi Bohuslavovi do susednej Ábelovej, kde bol farárom.

Najstarším synom Slančíkovcov bol Pavel Slančík II., ktorý sa narodil 21. 6. 1863 v Polichne. Krstil ho Juraj Petényi-Petian, farár v Budinej a krstnými rodičmi boli Daniel Slanci04Maróthy, farár z Ľuboreče a Otília Petényiová-Algőverová, manželka farára z Budinej. Prostredie, v ktorom vyrastali deti Slančíkovcov, malo vplyv aj na ich kultúrny vývin a literárne nadanie. V Timravinej pozostalosti sa zachoval zošit s titulom Práce Pavla Slančík 1883. Okrem básní sú v ňom aj dve veselohry: „Zlý začiatok, dobrý koniec“ a „Dnes žiak, zajtra vojak“. Čoskoro najstaršieho brata v literárnej tvorbe nasledovali aj sestry. Pavel Slančík II. po skončení teologických štúdií sa najskôr (1893-1910) stal farárom v novohradských Šuranoch (Cserhátsurány) a potom v rokoch 1910-1935 farárom medzi slovenskými osadníkmi v susedných Teranoch (Terény). Dlhšie bol slobodný a tak jeho sestra, spisovateľka Božena, až do jeho svadby chodila často do Šurian a Terian viesť mu domácnosť. Oženil sa s dcérou evanjelického učiteľa vo Veľkých Stracinách a od roku 1875 obvodného notára v Dolných Strhároch Jána Hanulaya - Júliou Máriou, ktorá sa narodila 1. 9. 1868 vo Veľkých Stracinách. Jej otec bol v Banskej Štiavnici spolužiakom spisovateľa Kálmána Mikszátha, pri jej krste 16. 9. 1868 pôtorským farárom Ferdinandom Freňom, stal sa tento spisovateľ, vtedy ešte podpísaný ako Miksad - krstným otcom Márie Slanci05Hanulayovej. Jej krstnou matkou bola dcéra pôtorského farára Vilma Freňová, ktorej Mikszáth dvoril, preto aj z toho dôvodu býval častým hosťom na pôtorskej fare.

Kým pri narodení Júlie Márie Hanulayovej bol farárom Ferdinand Freňo, pri jej svadbe s Pavlom Slančíkom zase syn tohto pôtorského farára Július Freňo, ktorý túto dvojicu sobášil 16. 7. 1893 v Dolných Strhároch. Svedkom bol farár Viktor Vladár zo Sudíc a Anton Geleny, správca hospodárstva. Deťmi Pavla Slančíka a Márie Hanulayovej boli: Pavel (1894 Cserhátsurány - 1966 Šalgótarján), Štefan (1899 Cserhátsurány - 1959 Eger), Aladár (1902 Slanci06Cserhátsurány - 1903 Cserhátsurány), František (1904 Cserhátsurány - 1920 Terény).

Ich najstarší syn Pavel Slančík III. po ukončení štúdií v roku 1912 na evanjelickom lýceu pokračoval v štúdiu evanjelickej teológie v Bratislave (1913-1916). Po jej absolvovaní nastúpil počas prvej svetovej vojny ako vojenský farár i poľný farár v Bratislave, potom Klagenfurte a Mostare. Po skončení prvej svetovej vojny pôsobil ako evanjelický farár na viacerých miestach v Maďarsku, medzi nimi aj v Sarvaši a Slovenskom Komlóši. Najdlhšie však v rokoch 1924-55 v dolnozemskom Pusztaföldváre. Jeho otec Pavel Slančík II., farár v Teranoch (Terény), po skončení aktívnej farárskej služby prišiel spolu so svojou manželkou Máriou Hanulayovou k nemu na dôchodok. V Pusztaföldváre 12. 7. 1945 zomrel. Na tom istom mieste zomrela 25. 10. 1948 aj jeho manželka Mária.

Ich syn Pavel Slančík, farár v Pusztaföldváre, si však rok po smrti svojho otca, ako 54-ročný zmenil priezvisko na Szentpáli a jeho ďalší syn Štefan (István) Slančík na Szanday. Pavel (Pál) Szentpáli - Slančík mal za Slanci07manželku Elenu Jeszenszkú (1898-1977 Segedín), rodáčku z pustatiny pri Šalgótarjáne, ktorá bola zemianskeho pôvodu s prediktom Kisjeszeni, čiže z Malého Jasena v Turci. Ich deti sú Pavel (1930-1988), Elena (1932), Karol (1934), Ladislav (1938-2008). Poznáme podrobný rodostrom všetkých ďalších žijúcich a nežijúcich potomkov, ale ich uverejnenie by zabralo veľa miesta. Spomeniem aspoň to, že pravnučka lovinobanského Pavla Slančíka (1833), vnučka polichnianskeho Pavla (1863) a dcéra šurianskeho Pavla Szentpáliho -Slančíka, Elena (Ilona) Szentpáliová - Slančíková (1932 Terény) žije v Segedíne a v júni roku 2010 som sa po predchádzajúcej e-mailovej korešpondencii s jej synom Istvánom Gondom, s ňou stretol v jej rodisku v Teranoch (Terény).

Slanci08Tam vtedy slovenská národnostná samospráva pod vedením svojej predsedníčky, slovenskej evanjelickej farárky Hildy Gulácsiovej - Fabuľovej, usporiadala Slovenský deň. Ilone som tam odovzdal viac ako storočnú korešpondenciu jej otca Pavla so svojimi starými rodičmi Hanulayovcami z Dolných Strhár a rovnako aj iné zaujímavé dokumenty súvisiace s notárskymi a bankovými aktivitami Jána Hanulaya, ktoré som získal na burzách starožitností. Štefan Szanday-Slančík (1899-1959) sa oženil s Ágotou Mészöly a majú dvoch synov. Štefan (1928) je strojár v Egeri a Zoltán (1936) lekár v Breviku (Nórsko). Ďalší Pavlovi synovia Aladár a František zomreli v mladom veku. Pri tejto príležitosti som sa spýtal hádam už jedinej priamej vnučky polichnianskych Slančíkovov, že čo viedlo jej otca, už v takom zrelom veku zmeniť si svoje rodné meno. Pri veľmi ťažkej odpovedi najskôr spomenula, že jej ujec Štefan tak musel urobiť ako plukovník pracujúci na ministerstve obrany a jej otec vraj zrejme zo zrozumiteľnejšieho biblického hľadiska (Apoštol Pavol). Ona bola vtedy 14-ročným dievčaťom a jej vraj toto priezvisko nevadilo, ale rozhodnutie otca musela akceptovať. Žiadalo by sa vymenovať a sledovať vývin a osud Slanci09ďalších potomkov po viacstupňových rodinných líniách, bolo by to zdĺhavé. Syn Ilony - István Szentpáli má však všetko zostavené. Keďže priestor na ich uverejnenie je limitovaný, aspoň spomeniem, kde všade okrem Slovenska pokračuje a prúdi krv slovenských Slančíkovcov z Novohradu. V Maďarsku sú to dediny a mestá: Budapešť, Segedín, Dunaújváros, Szekszárd, Eger, Pécs, Komló, Mezőfalva, Baracs... V iných krajinách: v Dánsku, Nórsku a Paraguaji. Pozrime sa ešte, kde sa Slančíkovi rozšírili na Slovensku. Najstaršia z dievčat Pavla Slančíka bola Irena Laciaková-Slančíková (1865-1951), ktorá bola v mladosti redaktorkou a vydavateľkou domáceho rukopisného časopisu s názvom „Ratolesť“ - zábavno-poučného časopisu, ktorý vychádzal päť rokov (1887-92) a bol rozposielaný po evanjelických farách a školách. Písala verše a prózu. Do slovenských novín Slanci10prispievala pod pseudonymom Poľanská. Irena bola veselá a temperamentná spoločníčka. Vydala sa za Michala Laciaka, evanjelického farára z Horného Tisovníka. Mali dvoch synov a dve dcéry, z nich syna Michala (1893-1963) evanjelického farára v Dolných Strhároch a dcéru Irenu, vydanú Ráztockú (1895-1922). V poradí ďalšou dcérou bola Božena, dvojča s bratom Bohuslavom.

Boženu Slančíkovú - Timravu (1867 Polichno - 1951 Lučenec) poznáme ako známu slovenskú spisovateľku. Dva roky ľudovej školy absolvovala v rodisku, potom ju učil otec. V Banskej Štiavnici vychodila štyri triedy meštianskej školy, neskôr urobila skúšky na Učiteľskom ústave v Lučenci. Literárnej tvorbe sa začala venovať v rodisku a pokračovala v Ábelovej, kde sa presťahovala roku 1909 po smrti otca k bratovi Bohuslavovi, tunajšiemu farárovi. Tu bola vychovávateľkou v detskej opatrovni. Po roku 1945 odišla do blízkosti svojej neteri v Lučenci, kde roku 1951 aj zomrela. O tomto mi jej 96-ročná neter Zlata Petrivaldská (dcéra Bohuslava) v apríli roku 2010 vo svojom lučenskom byte povedala:

- Do roku 1945 sme s ňou v Ábelovej žili v susedstve, ona v budove bývalej materskej školy a my v učiteľskom Slanci11byte v budove školy. To znamená, že sme boli spolu denne. Keď po skončení vojny v roku 1945 sa Lučenec opäť vrátil do Československej republiky, hneď na jar sme sa presťahovali do Lučenca, kde manžel učil na učiteľskom ústave. Tetu Boženu sme volali aby sa hneď s nami presťahovala aj ona. Jej sa však nechcelo, lebo toto mesto považovala stále ako maďarské. Až na jeseň, keď prichádzala zima a nemala s čím v byte kúriť, neraz bola nútená prikurovať aj svojimi knihami, sa rozhodla prísť za nami. Starostlivosť o ňu pripadla v susednom byte nám a tak ja som sa o ňu denne starala až do jej smrti v roku 1951. Až potom som aj ja ako učiteľka mohla nastúpiť do zamestnania. Pracovala som ešte plných 25 rokov na prvej ZDŠ, kde som založila družinu. Teta len prespávala vo svojom byte a cez deň bola u nás, kde sa aj stravovala. Bola však veľmi uzavretá a veľmi málo o sebe a svojom diele Slanci12rozprávala. Keď sa jej naše deti na niečo z jej tvorby pýtali, ona odpovedala: „Ja som už zložila svoje pero a teraz ho nechávam vám“. Dobré vzťahy mala aj so svojim bratom Bohuslavom, ktorý tiež od dôchodkového veku žil v Lučenci. Otec sa u nás často zastavoval a najradšej mal, keď mu sestra na našom šporáku upiekla pečené zemiaky - takto si zaspomínal najstarší žijúci potomok slančíkovského rodu o spisovateľke.

Treťou dcérou bola Izabela Čečetková - Slančíková (1870 Polichno -1948 Lučenec), ktorá sa vydala za učiteľa Alexandra Čečetku, ktorých syn Juraj (1907 Polichno - 1983 Bratislava) bol významným pedagógom a spisovateľom a Ľudovít Čečetka (1910 Polichno) právnikom a publicistom.

Slanci17-tartBohuslav Slančík, dvojča Boženy, narodil sa 23. 10. 1867 a od začiatku svojho pôsobenia až do roku 1937 bol farárom v Ábelovej. Do manželstva vstúpil 26. 9. 1899 s Auréliou Freňovou (1880 Pôtor - 1968 Lučenec), dcérou evanjelického farára Júliusa Freňu v Pôtri. Sobášnym svedkom im bol Pavel Slančík II., farár v Šuranoch (Cserhátsurány) a Július Dobroňovský, farár v Slovákmi osídlenom Alberti v Peštianskej župe. V pôtorskom kostole ich sobášil nevestin otec. Ich deti: Július Slančík (1904 Ábelová - 1959 ?), Šarlota Lehnerová-Slančíková (1905 Ábelová - 1993 ?), Irena Baráthová-Slančíková (1909 Ábelová - ?) zomrela s manželom v Paraguaji, Štefan Slančík (1911 Ábelová - 1931 ?), Zlata Petrivaldská (1914-). Potomkovia po Júliusovi sú: dcéra Júlia (1942), žijúca v Bratislave, Ladislav (1946) žijúci v Lučenci. Po Irene sú žijúci v Paraguaji: Ladislav (1942), Zsolt (1944), Etela (1949). Šieste, siedme a ôsme dieťa Pavla Slančíka I.: Gustáv (1872), Ľudovít I. (1872), Ľudovít II. (1874) zomreli v útlom veku. Deviatou v poradí bola Mária Krpelcová-Slančíková (1876 Polichno - ?). Vydala sa za učiteľa v Polichne a neskôr školského inšpektora v Bardejove Bartolomeja Krpelca (1879-1957), ktorý zanechal v rukopise o Polichne národopisný dokument. Jedenáste a dvanáste dieťa Oľga (1879) a Gabriela (1883) zomreli v útlom veku.

Slanci13

Ešte v súvislosti so svokrovcami Pavla Slančíka II., Hanulayovcami sa žiada doplniť, že Ján Hanulay (1846-1925) pochádzal z Pliešoviec - Sásy a po skončení štúdií sa v rokoch 1864-75 stal evanjelickým učiteľom vo fílií pôtorského evanjelického cirkevného zboru vo Veľkých Stracinách. Pred ním tam v tomto povolaní pôsobil František Katzian, ktorý stadiaľ odišiel za učiteľa do Bodoňu (Kétbodony) v Novohradskej župe v Maďarsku.

Nie je preto náhodou, že Ján Hanulay si za manželku zobral Katzianovu vnučku Etelku Katzianovú (1849-1934). Hanulayovci mali aj syna Júliusa, ktorý zomrel v roku 1934. Ján Hanulay bol nielen obvodným notárom, ale aj vedúcim dolnostrhárskej filiálky balašskoďarmotskej Hospodárskej banky, a do roku 1919 bol známym novohradským finančníkom. Jeho potomkovia na Dolnej zemi evidujú len rok jeho úmrtia 1925, ale nepoznajú posledné miesto jeho trvalého odpočinku. Na druhej strane poznajú popri roku úmrtia (1934) a jej miesto uloženia ostatkov jeho manželky Etelky Katzianovej, ktoré je v Teranoch, o čom tam svedčí aj jej udržiavaný pomník.

Slanci14

Ako z vývoja tohto významného novohradského rodu vidieť, že kým jeho zakladateľ sa držal národného povedomia, rovnako aj jeho dcéry, ktoré zostali žiť v prostredí medzi pospolitým slovenským ľudom, ich bratia zastávajúci duchovné povolania a stretávajúci sa medzi vyššími vrstvami, akosi z módy chceli byť dobrými uhorskými, čiže maďarskými vlastencami. Čo u väčšiny vtedajšej evanjelickej inteligencie bolo príznačné. Po odvolaní cirkevného patentu v roku 1867 a po nástupe vlády Kolomana Tiszu sa roku 1875 národnostná politika v Uhorsku podriaďovala myšlienke vytvorenia jednonárodného štátu. Cieľavedome sa mu potom prispôsobovala zákonodarná moc, činnosť štátnych orgánov, verejnej správy, školských, kultúrnych a cirkevných inštitúcií. K najdôležitejším úlohám parilo aj pomaďarčovanie slovenskej inteligencie a odstránenie Slovákov z významných spoločenských a náboženských funkcií, ku ktorým patrili aj predstavitelia slovenskej evanjelickej cirkvi, najmä tí, ktorí zostali rodu verní. Viacerí, aj potomkovia novohradských učiteľských a farárskych rodov, neuniesli tento nátlak a volili ľahšiu cestu, ustupovali a prikláňali sa na stranu vládnucej maďarskej ideológie. Kým starý otec, alebo ešte čiastočne aj ich otec bol slovenskému rodu verný, ich synovia a vnuci sa nielen odnárodňovali, ale aktívne sa zapájali aj do maďarizácie cirkevných zborov a tým aj školského vyučovania. Najlepšie to vystihol v Červeňanoch vyrastajúci spisovateľ a publicista Michal Bodický vo svojom diele Rozpomienky a pamäti (Turč. Sv. Martin, 1933), ktorý v ňom o pomaďarčovaní tejto inteligencie opísal jemu dobre známe prípady, ktoré tu uvádzam:

Slanci15

- Z málinského farára Jozefa Hrka sa zrazu stal József Hörk. V Kalinove bol učiteľ s nemeckým menom Jozef Putz a jeden jeho syn bol M. Bodickému v Lučenci profesorom so zmeneným priezviskom Kürtőssi, jeho stredný brat farár v Čerhátskych Šuranoch (Cserhátsurány) sa písal Fényes a najmladaší, spolužiak Bodického - Petényi. Ľuborečský farár, štúrovský básnik Daniel Maróthy mal brata Jána Pravdoľuba, ktorého syn Emil bol farárom vo Veňarci (Vanyarc) a keď z Balašských Ďarmôt odišiel farár Šimko, chodil ho zastupovať Emil Maróthy. Po jednej po maďarsky odslúženej kázni ho ďarmotskí cirkevníci žiadali kázeň predniesť po slovensky, on to odmietol. Na to mladšia časť cirkevníkov odpovedala: „Keď nám nechcú slovensky kázať, poďme k Weissovi tancovať!“ Ďarmoty v tom čase nazývali aj hlavným mestom novohradských Židov. Bolo ich viac ako v Lučenci.

V Uhorskom bol v minulosti farárom Ján Švehla, zakladateľ farárskeho rodu, z ktorého pochádzali ďalší traja farári v Cinobani, Dobroči a Českom Brezove a nakoniec syn jedného z nich farár v Lovinobani, všetci maďarskí fanatici, ďalší v Závade a Turom Poli. Pri jednej príležitosti jeden z nich cinobanskí Eduard, pohádal sa v Lučenci pre národnosť s Danielom Maróthym. Práve on spoločne s rodinou Bodických a rovnako o niečo neskôr aj Božena Slančíková - Timrava, svojou činnosťou a tvorbou v týchto pre Slovákov v Novohrade ťažkých časoch, niesli zástavu národného povedomia.

Slanci16

V prípade maďarizácie u potomkov Slančíkovcov to čiastočne môžeme povedať o Pavlovi II. a jeho potomkoch. Aj Bohuslav podľa Ábelovčanov v úradnom pôsobení nepôsobil medzi nimi národne, tak ako by si boli želali, keďže aj on rád išiel za vtedajšou módou a vyššou spoločnosťou. Jeho deti, ktoré zostali žiť na Slovensku však zostali verní svojmu rodu. Inak je to s potomkami po Pavlovi Slančíkovi II., pôsobiacom po štúdiách celý čas na území terajšieho Maďarska, kde sa narodili nielen jeho synovia Pavel Szentpáli-Slančík a Štefan Szanday-Slančík. Korešpondencia v maďarčine Pavla Slančíka III. zo svojimi starými rodičmi v Dolných Strhároch, ktorú som odovzdal jeho dcére, svedčila už počas jeho štúdia na začiatku 20. storočia o tom, že tento mladík študujúci v Bratislave, nazýva svojich niektorých spolužiakov za panslávov a že jeho budúci vývoj je týmto aj vyznačený. Je len samozrejmé, že v Maďarsku okrem nich, aj ich potomkov a rovnako aj ďalších žijúcich po svete, stihol osud úplnej asimilácie, čím sa takto vytratili zo slovenského slančíkovského rodu. Dá sa predpokladať, že terajšia globalizácia sveta bude v tomto ohľade u všetkých národov a národností ešte neúprosnejšia.

Ján Jančovic
Foto a reprofoto:
Autor a István Gonda