alt : header1.swf



Tue11122019

Posledná aktualizácia17:01:45

Obec Príboj bola životaschopná dedina

priboj01Chotár úzky, život ťažký, útek južným smerom nutný / Slobodné sťahovanie na Dolnú zem po patente Jozefa II. / Niečo zo spomienok Michala Bodického / Starší nám prikázali vykrikovať „Vápno!-vápno!-vápno!“ / Mali parnú pílu, vodný mlyn, stupu (zvanú karlov) aj kováča / Novšie dejiny prezrádza pamätná kniha obce

Fragmenty z histórie bývalej samostatnej obce

V minulosti jestvovali na Slovensku dve obce s rovnakým názvom Príboj. Kým rovnako malú obec Príboj v Gemeri - Malohonte pričlenili už roku 1926 k Rimavským Zalužanom, novohradská obec Príboj si držala svoju samostatnosť až do roku 1972, kedy bola pričlenená priboj02k obci Senné. Leží v úzkej hlbokej doline, na ľavej strane potoka Tisovník, s hornatým chotárom o pôvodnej rozlohe 419 ha pozemkov. So severu susedí s obcou Šuľa a z juhu s obcou Senné. Chotár tvoria vysoké, ploché, dolinami rozčlenené chrbty z andezitických tufitov. Táto nie celkom vyľudnená dedinka s nedávnymi dvoma desiatkami domov z pevného materiálu, si vďaka niekoľkým majiteľom zachováva ráz podobný živému skanzenu. Pri jestvovaní ju udržiava približne päť- šesť rodín, ktoré nestratili bývanie a puto so svojim rodiskom či bydliskom, aj napriek tomu, že je už len súčasťou obce Senné.
Prvá zmienka o obci pochádza z roku 1393 s názvom Priboy, maďarsky Prényes. Patrila divínskemu panstvu a v rokoch 1554 - 1593 ju tak ako ďalšie okolité obce okupovali Osmania. Koncom 17. storočia patrila ešte divínskemu panstvu a vtedy majiteľom mlyna bol Peter Karman so synom. Tesne pred začiatkom 18.storočia, priboj03keď obec patrila haličskému Forgáčovi a Darvašovi, sa začala rapídne vyľudňovať útekmi poddaných, ktorí tu zanechali dlhy aj s pozemkami. V polovici 18. storočia sa začala znova zaľudňovať a obyvatelia si začali stavať kamenné domy. V ďalších storočiach, roku 1828 mala 14 domov a 95 obyvateľov, roku 1869 -130, 1880 - 107, 1890 - 108, 1900 - 121, 1910 - 119, 1921- 107, 1930- 96, 1940- 99, 1948- 79, 1961-78, 1970-72, z toho 34 žien, 23 domov, a dnes už žiaľ stojí iba 15 domov udržiavanými aj zásluhou chalupárov.

Chotár úzky, život ťažký, útek južným smerom nutný

priboj04V období feudalizmu, po vytlačení Osmanov, poddaní obyvatelia dedín hľadali lepšie podmienky života v južnejších častiach regiónu, postupne až na Dolnej zemi, a to zo začiatku aj útekmi od svojich zemepánov. Stoličný súpis utečených poddaných spísaný roku 1720 prezrádza, že z Príboja utiekla rodina Jána Celenka, Ondreja Celenka, Juraja Celenka, Petra Babku, Tomáša Babku (ten mal zemepána Karola Zičiho), a v rokoch 1681 - 1690 ich prijala kráľovská kúria v Leseniciach. Ondrej Babka utiekol od zemepána do Tury v Peštianskej stolici, ale zostal v Príboji jeden z Babkovcov - Peter. Niektorí zbehovia z Príboja od svojho úteku od svojich zemepánov na začiatku 18. storočia, majú v Békešskej Čabe priezvisko Príbojský. Z tohto obdobia si zaslúži pozornosť doložený historický údaj, ktorý svedčí, že aj počas feudálneho útlak sa našla v Príboji aj výnimka u
priboj05poddaných. Syn Adama Labáta, matky Anny Antolovej, Ondrej Labát, narodený v Príboji okolo roku 1695, po elementárnej škole, ktorú absolvoval vo Veľkom Lome a v Sennom u Jána Benedectiho, pokračoval v štúdiu v Kremnici, Banskej Bystrici, 1706 súkromne v Jelšave a Štítniku pod vedením Štefana Klevíniho. Ondrej Labát bol po tomto štúdiu učiteľom v Malých Zlievcach a v Sudiciach. Za farára do Stredných Plachtiniec, bol ordinovaný 10.októbra 1718 v Štítniku superintendentom Samuelom Antonim. Od roku 1726 bol farárom v Maškovej, od roku 130 v Dolnej Strehovej, kde roku 1759 zomrel. Údaj o ňom som prevzal priboj06z protokolu jeho ordinácie: Evanjelický krajinský archív (EOL) v Budapešti.

Slobodné sťahovanie na Dolnú zem po patente Jozefa II.

V čase už slobodného sťahovania sa do Slovenského Bardánu, stadiaľ cez Ečku roku 1802 do Kovačice v Banáte, roku 1785 -1786 z Príboja s rodinami vysťahovali. Rodina Jána Babku tam dostala 32 ha pôdy, rodina Juraja Labáta 20,93 ha pôdy, Jána Vargu ¼ sesie pôdy. Potomkom Jána Babku, ktorý prišiel roku 1785 najskôr do Slovenského Bardánu, stadiaľ roku 1788 do Ečky a odtiaľ do konečného cieľa roku 1802 do Kovačice, je Pavel Babka, majiteľ svetoznámej Galérie Babka v Kovačici. Ten pozná svoj rodokmeň a Príboj, preto rodisko svojich predkov, v ostatných rokoch viackrát navštívil. V uvedenom období sťahovanie do Banátu organizoval priboj07pôtorský farár Matej Barányi, ktorý tam prišiel na pozvanie prvých evanjelických osadníkov v roku 1783, ako prvý evanjelický farár na tomto území. Jeho úlohou bolo na základe zmluvy s majiteľom pozemkov, grófom Gabrielom Buttlerom, zaľudniť tento pustý kút Banátu evanjelickými Slovákmi. Týchto Barányi verboval najmä v Novohrade, kde ako pôtorský farár a seniorátny dekan šestnásť rokov pôsobil. V Kovačici dodnes prevládajú potomkovia novohradských rodín. Napríklad zo susedných obcí Príboja sú to napríklad Markovci, Benkovci, Ďuricovci, Kováčovci zo Senného, Sokolovci, Lenhartovci, Vargovci z Brusníka.

priboj08Niečo zo spomienok Michala Bodického

Ostré a vtipné pero na samom začiatku 20.storočia, mal o novohradských obciach cirkevný historik, profesor a bývalý dekan Evanjelickej bohosloveckej fakulty Michal Bodický. Vyrastal vo Vereši (teraz Červeňany), kde jeho otec tam prišiel ako šuster, ale zároveň bol evanjelickým učiteľom, ale strýkom Michala Bodického bol národne uvedomelý farár v Sennom Andrej Bodický. Známe je Michala Bodického knižné dielo Rozpomienky z roku 1933. Tam okrem svojho života a pôsobenia, uvádza aj spomienky zo starších čias, konkrétne po zrušení poddanstva, týkajúcich sa konkrétne ľudí z Tisovníckej doliny. V jednej časti píše: „ Bolo poznať, že vyšli spod panskej palice, mali dvoch zemepánov Zičiho a Kálnoka. Starší spomínali, ako chodili na panské do Želoviec, ako panskí hajdúsi s nimi zaobchádzali. Zapamätal si aj pieseň, ktorú tam spievali - „ Plače diovča na doline, zobrali ho na burine. Čo ti diovča, čo ti vzali ? Hej, ten ručníčok vyšívaný, kebych vedel kerý hájnik! Hej ten, priboj09želovský pán úradník. Kebych vedel, že bez viny, hej, vypálil by tie dediny. Jeden Vereš, druhý Šuľa, hej, a to všecko pre moj milú“. A druhú spievali takto: „ Košút Lajoš, veľký hladoš, kúpil si on chleba za groš, za groš chleba, za dva bryndze, keď ho zožral, išiel inde“. Bodický o Príboji uvádza, že v obci bolo vtedy 90 duší a tak i detí málo. Príboj cirkevne patril ako fília do evanjelického cirkevného zboru v Sennom, podobne aj Brusník. Príbojčania si podľa Bodického zakladali na tom, aby mali svoju školu. Ich evanjelickými učiteľmi do rozpadu monarchie boli Ján Molnár, kožušník Ján Králik, čižmár Pavel Macko, Porubský, Pavel Sokol, v Šuli krajčír Rutkay a v Nedelišti obuvník Ľudovít priboj10Bodický (1876), v Madačke kolár Petrivaldský.

Starší nám prikázali pred obcou vykrikovať „Vápno, vápno, vápno!“

Za významný pre obec sa uvádza rok 1903, a to z toho dôvodu, že do obce sa z hradskej cesty vchádzalo dovtedy cez potok Tisovník tak, že pešiaci prechádzali lávkou, ale doprava povozov bola možná len cez tečúci potok. Aj to len vtedy, keď bola nízka hladina vody v potoku. Keď prúdila veľká voda, povozník s vozom a ťažnými volmi, alebo koňmi musel zostať na pravom brehu, často od večera do rána, kým neprišla pomoc. V tom roku sa konali krajinské voľby a zičiovská strana prisľúbila obyvateľom, že keď ich všetci voliči budú voliť, dostanú od nich drevo na stavbu mosta. To sa aj obojstranne splnilo. Odvtedy sa do obce vchádza cez most, ktorý bol neskôr zrekonštruovaný. V tejto súvislosti si spomínam na jednu osobnú príhodu. V roku 1952 priboj11po založení pôtorského JRD, teda roku, ktorý bol aj poslednou súkromnou žatvou. Môj krstný otec Michal Černík vlastnil nákladné auto ako súkromný dopravca, a bol požiadaný, aby odviezol žencom do Starej Huty ich podiel zo skoseného a vymláteného obilia. Na korbe auta sme sedeli okrem gazdov aj my 11-12 roční chlapci. Keď sme prechádzali popri moste vedúceho do Príboja, dospelí nás nahovorili, aby sme smerom k obci kričali: Vápno!-vápno!-vápno! Až doteraz, kým som v tomto roku nenavštívil Príboj a v ňom Milana Ďuríka, som nevedel, že prečo sme Príbojčanom mali kričať Vápno! Vysvetlenie za pomoci domorodca Milana Ďuríka prišlo práve z dôvodu v minulosti nejestvujúceho mosta. Okrem rôznych kočujúcich predajcov - remeselníkov svoje výrobky na povozoch ponúkali aj priboj12vápenkári. V peciach vypálené vápno povozníckym spôsobom predávali po obciach vápenkári. A keď po ceste smerom od Tisovníka južným smerom nechceli obísť ani Príboj, svoje vozy pristavili v blízkosti lávky smerujúcej do dediny a hlasne kričali Vápno!- ponúkajúc takto svoj artikel, po ktorý si musel prísť osobne záujemca až pred lávku. Takéto je vysvetlenie, že prečo Príboju prischol takýto pokrik pri cestovaní popri ich dediny. Nebola to len ich dedina, ktorá mala takéto humorné prívlastky - prezývky.

Novšie dejiny prezrádza pamätná kniha obce

V obci Príboj sa zachovala Pamätná kniha z roku 1933, kedy starostom bol Ján Petrovič, a v obecnom zastupiteľstve boli Pavel Hudec, Ján Ďurík (Šimoje), Ján Krnák (Ďuroje). Za kronikára bol na obecnom zastupiteľstve konanom 30.6.1933 zvolený Štefan Čunderlík, obecný v notárskom úrade v Sennom, narodený roku 1912 v Starých Horách. Pamätnú knihu od začiatku až doteraz viedla a vedie 86 rokov rodina Ďuríková priboj13(Šimoje). Pokračovateľom po svojom nebohom bratovi Jánovi, je Milan Ďurík, z tretej generácie, ktorý dopĺňa túto knihu o staršie a nové údaje o bývalej obci. Ďuríkovci zapísali, že prvými známymi rodinami v Príboji boli Krnákovci, Babkovci, Labátovci. Do prvej svetovej vojny v júli 1914 narukovalo 13 mužov, postupne až 17 mužov, čo bola na takú málopočetnú obec veľká strata. Zahynuli v nej Adam Ďurík, Ondrej Ďurík, Ján Hatadám a Priboj14Pavel Krnák. V roku 1929 Ján Ďurík (Šimoje) zapísal, že bola krutá zima, pomrzli všetky ovocné stromy, najviac orechy. Nočný strážnik mal v tom roku dostával od každej rodiny ročne 15 litrov pšenice a že jeho jedinou zbraňou bola palica. Pokračovateľom v písaní do Pamätnej knihy bol Ján Ďurík (*1946), ktorý do nej zapísal, že pred rokom 1900 žili za jeho života Ján Krnák (Ďuroje), narodený roku 1872, Ján Ďurík (Šimoje) 1886, Ján Krásnik 1882, Ján Hudec (Paloje) 1895, Ján Krnák (Babka) 1900. Narodení v rokoch 1900 - 1950 Ondrej Mrva, 1903, Pavel Ďurík (spodný,1904, Ján Labát (Matejove) a Ján Krnák (Gažoje), 1906, Pavel Jesenský (kováč), 1911, Ján Krásnik (horár), 1914, Ján Ďurík (Šimoje), 1924, Pavel Jesenský,1934 - prvý maturant z dediny, Ján Krčmárik, 1936, Ján Ďurík, 1946, druhý maturant a prvý vysokoškolák z dediny. Po roku 1945 deti navštevovali Základnú školu (zo začiatku s názvom Národná) 1.-5. ročník v Sennom, 6.- 9. ročník v Dolnej Strehovej. Príboj cirkevne patril ako fília do evanjelického cirkevného zboru v Sennom, podobne aj Brusník. V strede obce na návrší stojí Priboj16kostolík - zvonica s modlitebnou, do ktorej v roku 1935 zakúpili zvon, na ktorom je portrét Dr. Martina Luthera a pod nim text výrazný nápis HRAD PREPEVNÝ JEST PÁN BUH NÁŠ. Pod nim pokračuje text Tento zvon bol zadovážený v roku 1935 z ochoty cirkevníkov. Príboj ako fília evanjelického cirkevného zboru v Sennom mal prvý zvonček už roku 1764, ktorý bol umiestnený na drevenom podstavci v tvare rázsochy.

Mali parnú pílu, vodný mlyn, stupu (zvanú karlov) aj kováča

V obci boli samostatní vo viacerých odvetviach. Okrem toho, že mali strojové družstvo, už predtým roku 1936 založili parnú pílu ako účastinnú spoločnosť 14 účastníkov. Píla mala Priboj15gáter o priemere 85 cm, a pohon píly zabezpečoval parný kotol. V blízkosti píly bola obecná studňa s tradičným vahadlom a válovom, ktoré najviac využívali pasúce sa kravy počas obedného odpočinku. Nechýbala ani vodný mlyn a stupa, nazývaná tam karlov, ktorá sa používala pri potoku na vyváľanie plátna. Na druhej strane mlynského potoka, sa nachádzalo miesto pred obrovskou vŕbou, kde sa dlhé roky pálilo drevené uhlie. Spoločnosť parnej píly fungovala do roku 1951. Keďže občania Príboja nechceli vstúpiť do JRD, okresný úrad im pílu dal zaplombovať. Tým sa prestalo píliť drevo, ktoré si ľudia privážali z celého okolia. Takáto najbližšia píla bola v Starej Huti. Malá dedinka mala aj svojho kováča s kováčskou dielňou, ktorej zbúranú časť vidieť aj teraz. Terajšou modernou chladničkou - mrazničkou im bola na kopci vykopaná a udržiavaná a chránená ľadovňa. Z Príboja vedie poľná cesta do osady Imrov Kopec. Roku 1948 si založili Roľnícke strojové družstvo a hneď si pre členov kúpili starší traktor s vlečkou, kosačku, pluhy. JRD III. typu bolo založené roku 1959 a roku 1965 zlúčené s JRD Senné a Brusník so sídlom v Sennom a v roku 1972 bola rovnako k Sennému pričlenená aj obec, keď v Sennom bol vytvorený spoločný MNV pre obec Senné, Príboj, Šuľa a Červeňany.

Text a foto: Ján Jančovic