alt : header1.swf



Sat12142019

Posledná aktualizácia20:26:20

Juraj Štefánik - Najstarší evanjelický organista

orgste01Posledným transportom do ČeskoslovenskaPresťahovanie bližšie k Slovensku62 rokov nepretržite v službe cirkviDôstojná oslava jubilanta v Nitre a v Nových Sadoch  Dolnozemský Slovák s čabianskymi koreňmi sa dožíva matuzalemského veku Životný príbeh 90-ročného potomka čabianskych prisťahovalcov

Dolnozemský rodák Juraj Štefánik, žijúci v Nitre, vstúpil už do jedenástej dekády svojho plodného a tvorivého života a stále sa teší dobrému zdraviu a aktívnej činnosti. Narodil sa 29. marca 1923 v Slovákmi obývanej dedine Cipár, okres Arad, v terajšom Rumunsku. Deväťdesiatročný a dodnes stále aktívny Slovák s čabianskymi koreňmi vedie si rodinnú kroniku a pozná podrobnú genealógiu rodu Štefánikovcov, ktorí prišli v čase feudalizmu na Dolnú zem. Jeho čabiansky prastarý otec, narodený podľa knihy „Oznámenie mŕtvych“, ktorú spísal pre budúce pokolenia evanjelický farár v Békešskej Čabe Ľudovít Haan, sa narodil v roku 1720 ešte na orgste02Slovensku. V archíve evanjelickej cirkvi v Békešskej Čabe v spomínanej knihe sa nachádza zápis: „28. decembra 1785 zomrel v Čabe mlynár Ján Štefánik, ktorého otec bol Juraj a matka Mária. Narodil sa ako obyvateľ „sližanských“ (?) v slávnej stolici Novohradskej s poznámkou, že pri službách a mlynárstve bol 20 rokov a že so statočnou manželkou Annou žil 22 rokov a vdovcom bol 2 mesiace.“
Pokračovateľom tohto Štefánikovského rodu na Dolnej zemi bol otec Juraja Štefánika Michal Štefánik, narodený roku 1883 v Slovákmi obývanej dedine Ambróz (Ambrózfalva) a mal ešte ďalších jedenásť súrodencov. V roku 1910 po ženbe sa presťahoval do Cipáru, skadiaľ roku 1915 narukoval do prvej svetovej vojny a slúžil ako delostrelec v Dalmácii a Čiernej Hore. A keď sa po skončení vojny a tým aj po rozpade Rakúsko-Uhorska chcel vrátiť s manželku roku 1919 do rodného Ambrózu, došlo k uzavretiu hraníc medzi Rumunskom a Maďarskom a tak Cipár pripadol Rumunsku. V tejto prihraničnej dedine popri malom majetku neskôr Michal Štefánik vykonával funkciu kantora a učiteľa náboženstva. Rovnakú funkciu vykonával aj v neďalekej, tiež Slovákmi obývanej dedinke Mokrá a potom opäť od roku 1935 v Cipáre. Od roku 1941 rodina žila v Nadlaku. Michal Štefánik s manželkou Máriou, rodenou Kmeťkovou mali päť detí, troch synov a dve dcéry, z ktorých žije už len v ďalšej časti článku spomínaný Juraj v Nitre a v austrálskej Cambere Elena narodená v r. 1921.

Životný príbeh 90-ročného potomka čabianskych prisťahovalcov

orgste03Juraj orgste04Štefánik základné školské vzdelanie získal v slovenskej škole v Cipáre. Počas prázdnin si ako maloletý privyrábal u miestneho bohatšieho gazdu, ktorý bol v dedine richtárom. Pri otcovi, ktorý bol cirkevným kantorom, sa veľmi skoro priučil k spevu a hudbe. Už ako desaťročný vedel hrať na cimbale, stolovej citare, flaute a heligónke a neskôr mal aj svoju kapelu. Po skončení povinnej školskej dochádzky ešte krátky čas slúžil u gazdov a potom až do roku 1941 v temešvárskej jazdiarni. V tom istom roku sa Juraj Štefánik s rodičmi presťahoval do Nadlaku, kde sa roku 1943 oženil s Márou Bujtárovou. Rodina Štefánikovcov v Nadlaku pracovala u väčších roľníkov spravidla z „rísu“. Pred koncom druhej svetovej vojny Juraj Štefánik v roku 1944 narukoval do vojska a pridelili ho k hraničiarskemu pluku. Po základnom výcviku bol zaradený ako zdravotník a súčasne pracoval vo vojenskej kapele. Našťastie, onedlho po jeho narukovaní sa vojna skončila a Juraj začal rozmýšľať, akou cestou sa bude rodina uberať. Stál pred dilemou, či orgste05zostane s manželkou v Rumunsku alebo bude nasledovať osud rodičov, ktorí sa rozhodli s najmladším synom Pavlom repatriovať do Československa. Rodičia sa v roku 1947 prihlásili na presídlenie do krajiny predkov a sklamaných ich umiestnili na česko-nemecké pohraničie. Najprv ich umiestnili v Starej Huti pri Frenštáku a v Aši, až neskôr sa im podarilo dostať bližšie k Slovensku, na Moravu do Hevlína pri Znojme.

Juraj Štefánik sa hneď ako mládenec po príchode do Nadlaku zapojil aktívne do kultúrno-spoločenského života, kde s úspechom hrával v kapele a vystupoval v súbore Zora. Navyše mužská pracovná sila u svokrovcov bola veľmi potrebná a tak sa dlho s manželkou rozhodovali, či bude nasledovať jeho rodičov a presťahujú sa za nimi. Po Oradei sa neskôr Československá presídľovacia komisia presídlila aj do Nadlaku. Na budove, kde sídlila bol dojímavý nápis: „Mať volá svoje roztratené dietky domov, dobrý syn alebo dcéra nepohŕdne rečou svojej matky“ - Tento nápis nejednému roduvernému Slovákovi vyvolal od dojatia slzy v očiach, ale narobil aj starosti. Nebolo to pre nás ľahké rozhodnutie opustiť rodisko a všetko, čo nás dlhé roky k nemu pútalo. Došlo aj k mnohým nezhodám v rodinách. Tak to bolo aj v našom prípade, keď sme sa rozhodli presídliť a prišiel čas, že sa treba baliť, svokra s nevidiacim synom odmietli nás nasledovať. Takto nastala aj pre mňa aj s manželkou orgste06ťažká chvíľa a nevedeli sme čo robiť. Nakoniec sme nastúpili do posledného transportu, ktorý opustil Rumunsko 8. augusta 1949“ - vysvetľuje Juraj Štefánik po desiatkach rokoch presídlenia. A ako to prebiehalo a bolo ďalej?

Posledným transportom do Československa

Vlakový transport s poslednými Slovákmi z Rumunska, ktorí sa rozhodli presťahovať do krajiny predkov, prechádzal celým Maďarskom a maďarsko-slovenskú hranicu prekročil v Štúrove. Vlak zastavil len v Bratislave, kde vystúpili niektoré rodiny, najmä z radov učiteľov, ale ostatných odviezli do českého Chebu, kde bol rozdeľovací tábor. „Tam nás čakali zástupcovia viacerých podnikov. Ja som sa prihlásil do závodu Premiér, kde sa vyrábali bicykle a detské kočíky a orgste07pridelili ma k elektrikárom. Manželke, ktorá mala na starosti syna narodeného v Nadlaku a navyše bola tehotná, dali ľahšiu upratovačskú prácu. V Chebe sa nám v tom istom roku narodil syn Milan a keď som ho išiel nahlásiť do matriky, úradníčka ma presvedčila, že by sme mu pridali aj druhé meno Rastislav po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, veľkej osobnosti československých dejín. A tak som ju poslúchol“ - zaspomínal si na túto milú udalosť Juraj Štefánik.

Narodením ďalšieho syna pre mladú rodinu Štefánikovcov pribudli nové starosti a tak sa rozhodli presťahovať tiež do pohraničného mesta Aš, kde už dva roky bývali jeho rodičia. Zamestnanie dostal v komunálnom podniku, kde ako elektrikár pracoval spolu s bratom Pavlom. V Aši na rozdiel od Chebu bolo aj veľa repatriantov, krajanov z Rumunska a tak si založili svoj spolok, ktorý viedla učiteľka Dovalová. Jurajov otec Michal Štefánik v Aši organizoval nadlackých navrátilcov po cirkevno-náboženskej stránke. V tomto meste si Juraj Štefánik štúdiom rozšíril vedomosti v elektrotechnike, aj práca sa mu darila a tak po hmotnej stránke rodine nič nechýbalo. Ale to čo im v Česku chýbalo a na čo boli bežne zvyknutí ako Slováci v Rumunsku, bola absencia duchovného a národného života, jednoducho plnohodnotný pobyt v materskej krajine, kvôli čomu sa vlastne rozhodli presťahovať. Na orgste08začiatku presídlenia si ani neuvedomili, do akých krajov ich odvezú, ale potom v Aši pomerne skoro zbadali, kde ich úrady usadili a začali premýšľať, že ako sa najľahšie dostanú na Slovensko. Nebolo to jednoduché, lebo po vysídlených Nemcoch zapĺňali domy a pracovné miesta práve repatrianti. A nádej dostať sa hneď na Slovensko sa pre nedostatok bytov pre nich neukazovala a tak sa rozhodli najprv pre južnú Moravu, kde v niekoľkých dedinách bolo už dosť presídlencov evanjelikov z Rumunska a Bulharska.

Presťahovanie bližšie k Slovensku

Po roku pobytu na česko-nemeckom pohraničí sa na jar roku 1950 presťahovali Štefánikovci spolu s rodičmi do Hevlína nad Dyjou, dediny ležiacej v blízkosti česko-rakúskej hranici. Tam Juraj orgste09Štefánik a jeho otec začali medzi repatriantmi organizovať slovenský cirkevno-kultúrny život. Obidvaja pracovali na štátnom majetku, Juraj ako elektrikár v ústredných dielňach v Hrušovanoch a otec v Hevlíne ako robotník na hospodárskom dvore. Popri zamestnaní Juraj navštevoval v Bratislave kantorsko-katechétsky kurz, kde získal spolu aj s ďalším Nadlačanom Petrom Molnárom oprávnenie laického kantora-katechéta a mohol učiť náboženstvo na plný úväzok. Treba pripomenúť, že i napriek početnému a dostatočnému zastúpeniu Slovákov osídlených v českých a moravských strediskách, úrady im nikde nepovolili mať samostatné slovenské školy, ale na druhej strane, vyučovanie náboženstva po slovensky bolo povolené. Keď potom na výučbu náboženstva dostali zo Slovenska riadneho farára Jána Palica, Jurajovi Štefánikovi ponúkol biskupský úrad v Bratislave roku 1951 výučbu náboženstva v Brezovej pod Bradlom. Väčšiu symboliku spojenú jeho priezviska s menom tunajšieho rodáka M. R. Štefánika a jeho mohylou si vtedy ešte mladý učiteľ náboženstva nevedel ani lepšie predstaviť a navyše splnila sa mu túžba z detstva, dostať sa do blízkosti generálovho rodiska. Po nedoriešenej bytovej otázke v Brezovej pod Bradlom sa onedlho roku 1952 z rozhodnutia biskupa Jána Chabadu dostal na uvoľnené miesto kantora - katechéta do Nových Sadov pri Nitre.

orgste1062 rokov nepretržite v službe cirkvi

Keď na začiatku krutých päťdesiatych rokov zredukoval štát vyučovanie náboženstva na minimum hodín, roku 1953 nastúpil Juraj Štefánik do pôvodného zamestnania elektorinštalatéra. Neskôr, keď si rozšíril vzdelanie na elektrotechnickej priemyslovke, získal aj lukratívne zamestnanie. Evanjelický cirkevný zbor v Nových Sadoch ani po zrušení vyučovania náboženstva neopustil, s výnimkou sedemročnej prestávky doteraz tam vykonáva i napriek pokročilému veku zborového kantora. V rokoch 1954 - 1956 pracoval ako odborník elektroinštalatér v dvoch podnikoch v Nitre a najdlhšie na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite. Na tejto vysokej škole ako technik na internáte a Katedre strojov a traktorov spoľahlivo pracoval až do úplného odchodu do dôchodku.

orgste11-tartJuraj Štefánik počas svojho aktívneho pracovného života medzi svojimi rodákmi vykonával veľkú národnú a duchovnú prácu pre zachovanie identity presídlených Slovákov. Je potešiteľné, že ani po odchode do dôchodku v tomto smere neodpočíva. Naďalej okrem toho, že vykonáva kantora v evanjelickom zbore v Nových Sadoch, týždenne sa zúčastňuje na nácviku v evanjelickom cirkevnom spevokole Slovákov - presídlencov prevažne z Malého Kereša, usadených v Nesvadoch. Aktívne, a to aj ako voľakedajší funkcionár, sa zapája do činnosti MO Matice slovenskej v Nitre, kde často ako citarista vystupuje na príležitostných podujatiach. Zaujíma sa o život a štúdium Slovákov z Rumunska v Nitre a pomáha im v rôznych otázkach. Pre krajanov zbiera knihy a časopisy a po študentoch ich posiela do knižníc a kultúrno-osvetových spolkov. A keď mu to čas dovolí, nevynechá žiadne kultúrno-spoločenské podujatie, ktoré je venované Slovákom zo zahraničia a keď ho o to požiadajú alebo sa aj sám ponúkne, zaspieva a zahrá na typickom dolnozemskom hudobnom nástroji - citare. Každý rok sa na niekoľko dní vyberá medzi svojich súkmeňovcov v Nadlaku a Békešskej Čabe, odnesie knižné dary a obohatený o nové poznatky o živote tunajších Slovákov spokojne sa vracia domov. A ešte niečo, ako obyvateľ „veľkokapacitného“ činžiaku je známy, že dobrovoľne robí všetky elektroinštalačné, zámočnícke a údržbárske práce a udržiava túto „malú dedinu“ v technickej funkčnosti. Jeho nezištnú pomoc a ochotu výrazne pociťujú všetci obyvatelia tohto činžiakového orgste13-tartdomu. Nuž, taká je povaha väčšiny dolnozemcov žijúcich dlhodobo na Slovensku. Po svojich dolnozemských predkoch má Juraj Štefánik podľa jeho slov najbližšie k Čabanom.

Dôstojná oslava jubilanta v Nitre a v Nových Sadoch

Služobník na vinici Pánovej - Juraj Štefánik sa na Veľký Piatok dožil matuzalemského veku - 90 rokov. Plných šesť desaťročí ako evanjelický kantor je doteraz činný v slovenských evanjelických zboroch. Okrem rodinnej oslavy si jeho významné životné jubileum pripomenuli a poďakovali sa mu 7. apríla najskôr na bohoslužbách nitrianski evanjelici, kde Juraj Štefánik viackrát v úlohe kantora zastupoval svojho syna Juraja, ktorý v nitrianskom zbore ako kantor pôsobil 34 rokov. Najvyššia pocta sa mu dostala v materskom cirkevnom zbore v Nových Sadoch, kde sa bohoslužby 14. apríla, v nedeľu Dobrého Pastiera, niesli v znamení jeho významného sviatku. Spoločne si ich pripomenul celý cirkevný zbor a jubilantovi za všetkých gratulovala zborová farárka Jana Bartová, dozorkyňa Emília Kulíšková a členka spevokolu Emília Rybová. Významným hosťom bol jeden z našich najvýznamnejších organistov a umelcov vôbec, profesor Ján Vladimír Michalko, ktorý v novosadskom chráme jubilanta zastupoval v úlohe kantora a ktorý potom v príhovore vysoko vyzdvihol jeho záslužnú prácu ako nestora slovenských evanjelických kostolných organistov. Na dôstojnej oslave jubilanta sa okrem členov cirkevného zboru zúčastnila jeho celá rozvetvená rodina žijúca v troch štátoch a ďalší významní hostia.

Text a foto: Ján Jančovic