alt : header1.swf



Sun12082019

Posledná aktualizácia15:15:43

Naše pamiatkové domy - Konferencia v Mlynkoch

mlyle-01XIII. Celoštátna konferencia vedúcich slovenských ľudových pamätných domov v Stredisku pilíšskych Slovákov v MlynkochMôže sa stať pamiatkový dom etnogastronomickým centrom lokality?Oblastný dom v MlynkochO našich ľudových pamätných domoch a národopisných zbierkachFotogaléria

Stredisko pilíšskych Slovákov v Mlynkoch bolo 13. apríla 2013 dejiskom XIII. Celoštátnej konferencie vedúcich slovenských ľudových pamätných domov, ktorú usporiadali Nezisková verejnoprospešná s. r. o. Legatum, Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku (CSSM), Osvetové centrum CSSM a Slovenská samospráva v Mlynkoch. Početní účastníci veľkolepého podujatia - spojeného so súťažnou ochutnávkou zákuskov - hľadali odpoveď na otázku: Môže sa stať pamiatkový dom etnogastronomickým centrom lokality? V úvodnej časti konferencie kyticou autentických miestnych slovenských ľudových piesní vystúpili členovia ľudového mlyle-02speváckeho zboru, pávieho krúžku a sestry Laura a Vanessa Glückové v sprievode harmoniky. Po úvodných slovách poverenej riaditeľky spoločnosti Legatum Etelky Rybovej nasledovali zdravice predsedu CSSM Jána Fuzika, vedúceho Národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov Antona Paulika a predsedníčky Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marty Demjénovej. Etnografka, námestníčka riaditeľa Skanzenu v Senondreji, predsedníčka Zväzu oblastných domov v Maďarsku Ibolya Bereczkiová prednášala o tradičnej kultúre stravovania a o možnostiach jej použitia v súčasnosti. S ďalšou odbornou prednáškou s názvom Od piecky k plynovému sporáku vystúpil gastronóm, riaditeľ Hotela Fiume v Békešskej Čabe Martin Vozár. Etnologička, riaditeľka Osvetového centra CSSM PhDr. Katarína Királyová sa vo svojej prednáške zamerala tiež na tradičnú ľudovú stravu s osobitným zreteľom na gastronomické podujatia. V záverečnej časti podujatia, v rámci ktorej mali možnosť prihovoriť sa viacerí účastníci konferencie, riaditeľ Múzea Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe Juraj Ando vysvetlil prítomným, ako sa stane z ľudového jedla marketing mesta. Lákavým a vydareným sprievodným programom konferencie bola poobedňajšia ochutnávka zákuskov spojená so súťažou pod taktovkou chýrneho pilíšskeho cukrárskeho majstra Emila Valenčiča. mlyle-03Usporiadanie konferencie finančne podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. (-hl / oslovma.hu)

Fotogaléria

Foto: Imrich Fuhl

Tájházaink - Országos konferencia Pilisszentkereszten

Magyarországi Szlovák Tájházvezetők XIII. Országos Konferenciája 2013. április 13-án a Pilisi Szlovákok Központjában - Témája: Lehet-e a tájház egy település etnogasztronómiai központja?

2013. április 13-án Pilisszentkereszten a Pilisi Szlovákok Központja adott otthont a Legatum Közhasznú KFT, az Országos Szlovák Önkormányzat, a Szlovák Közművelődési Központ és a Pilisszentkereszti Szlovák Önkormányzat által rendezett Szlovák Tájház-vezetők XIII. Országos Konferenciájának. A nagyszabású - hagyományos sütemények versenyével egybekötött - rendezvény szép számú résztvevője arra a kérdésre kereste a választ, hogy „Lehet-e a tájház a térség népi gasztronómiájának központja?“A konferencia bevezetéseként a pilisszentkereszti Szlovák Pávakör, valamint Glück Laura és Vanessza autentikus helyi szlovák népdalcsokorral léptek fel. A Legatum Kft. megbízott igazgatója, Ryba Etelka bevezető szavai után Fuzik János, az Országos Szlovák Önkormányzat elnöke, Paulik Antal, a Nemzeti Erőforrás Minisztériuma Nemzetiségi Osztályának vezetője, valamint Demjén Márta, a Pilisszentkereszti Szlovák Önkormányzat elnöke köszöntötte a megjelenteket. A szentendrei Skanzen igazgatóhelyettese, a Magyarországi Tájházak Szövetségének elnökasszonya, Bereczki Ibolya, etnográfus a hagyományos étkezési kultúráról, és annak napjainkban történő alkalmazásáról tartott előadást. A következő szakmai előadást, melynek címe „A kemencétől a gáztűzhelyig“, Vozár Márton mesterszakács, a békéscsabai Hotel Fiume igazgatója tartotta. Dr. Király Katalin, etnológus, a Szlovák Közművelődési Központ igazgatónője előadását szintén a hagyományos, népi étkezésnek szentelte, különös tekintettel a gasztronómiai témájú rendezvényekre. A konferencia záró részében, amelyben a résztvevők is szót kaptak, Andó György, a békéscsabai Munkácsy Mihály Múzeum igazgatója arról beszélt, hogyan válhat egy hagyományos étel a település marketing eszközévé. Vonzó és sikeres volt a konferencia ebéd utáni kiegészítő programja is, a hagyományos sütemények kóstolója, amelyet Valencsics Emil, a jónevű pilisi cukrászmester irányításával lebonyolított versennyel kötöttek össze. A rendezvényt a Határon túli Szlovákok Hivatala támogatta.

Kép és szöveg: (-hl / oslovma.hu)

https://www.facebook.com/media/set/?set=a.403957369703245.1073741832.147596498672668&;type=3

Oblastný dom v Mlynkoch

mlyobdo1V chotári obce Mlynky (Pilisszentkereszt) sa nachádza viac pamätihodností, bohatá história obce siaha až do 11. storočia. Znovuosídlenie sa začalo v tereziánskom období, zemepánmi boli peštianski paulíni. Prvý údaj, ktorý svedčí o tom, že lokalita bola obývaná, pochádza z roku 1747 - vo farskej matrike v Pilíšskej Čabe. Prví kolonisti boli podľa záznamov Slováci (s priezviskami pochádzajúcimi zo Santova), okrem jednej moravskej rodiny neskoršie Nemci. Osadníci uzavreli urbársku zmluvu v roku 1755. Prevažnú časť chotára tvorili lesy a vrchy, preto sa obyvateľstvo živilo pálením vápna, uhlia a lesníctvom. Barokový kostol obce postavili paulíni v roku 1766. Miestne farské matriky sú vedené od roku 1767. Tunajší Slováci sú rímskokatolíckeho vierovyznania, identitu si zachovali dodnes.

Dlhý, viacgeneračný dom s valbovou strechou predstavuje charakteristický typ obytných domov tunajších Slovákov druhej polovici 19. stor. Budova bola pôvodne rodinným domom Jána Mikušika, miestneho kováča, ktorý majstrovstvo zdedil po predkoch. Expozícia je umiestnená v prvých troch miestnostiach domu, v izbe sú okrem nábytku - „posteľ”, „kasňa”, „kolíska” a zariadenia uložené súčasti odevu používané na začiatku 20. stor. - „partuška”, „sukňa”, „pruclek”, „spodná sukňa”, ako aj súčasti mužského odevu. Tu sú uložené aj pamiatky spoločenského života obce ako akordeóny a bubon. Do „kuchyne” a komory uložili kuchynský riad, náradie a nádoby, ktoré sa používali hlavne koncom 19. stor. začiatkom 20. stor. V zadnej časti budovy je autenticky zariadená kováčska dielňa bývalého majiteľa, je tu kováčske náradie, výrobky zo železa a ďalej i mech s vyhňou. V oblastnom dome vystavené exponáty sú darmi obyvateľov obce. Prvá menšia národopisná zbierka prezentujúca ľudovú kultúru obce bola uložená v škole. V roku 1997 obecná samospráva kúpila ľudový dom s cieľom zariadiť výstavu prezentujúcu národopisnú miestnu históriu. Hlavnými iniciátormi zachovania pamiatok ľudovej kultúry, zariadenia oblastného domu v obci boli vtedajší starosta Jozef Havelka, predseda slovenskej samosprávy Imrich Fuhl, kurátorka verejnej nadácie Gizela Molnárová a poslanec Jozef Szivek. Oblastný dom bol slávnostne odovzdaný na 250. výročie osídlenia osady 5. júla 1997.

mlyobdo2

Juraj Ando: Pomoc slovenským národopisným zbierkam

Na území Maďarska sa v roku 2009 nachádzalo 57 slovenských národopisných zbierok v župách: Báčsko-Kiškunskej, Békešskej, Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej, Čongrádskej, Fejérskej, Hevešskej, Komárňansko-ostrihomskej, Novohradskej, Peštianskej, Sabočsko-Satmársko-Beregskej a mlyle-04Vesprémskej.

V súčasnosti v Maďarskej republike existuje vyše 300 oblastných domov (expozícia v objektu ľudovej architektúry). Na ich záujmové zastúpenie, odborné koordinovanie práce bolo 26. novembra 2002 ustanovené Združenie oblastných domov v Maďarsku. Najdôležitejším cieľom združenia je „Zosúladiť zastupovanie záujmov prevádzkovateľov právnických a fyzických osôb v Maďarskej republike existujúcich oblastných domov. Napomáhať zachovanie, odbornú rekonštrukciu, prevádzkovanie, rozvíjanie oblastných domov, odbornú podporu novozriadených oblastných domov, ďalej účasť na vedeckých výskumoch súvisiacich s oblastnými domami, zbierkami.”

Oblastné domy a národopisné zbierky predstavujúce ľudovú kultúru národností sa v Maďarsku vyskytujú v značnom počte. Spomedzi domácich národností majú najviac múzeí ľudovej kultúry Nemci a Slováci. Na pomoc oblastným domom, národopisným zbierkam si najprv Slováci žijúci v Maďarsku založili odbornú hospodársku spoločnosť. Celoštátna slovenská samospráva 12. decembra 2003 rozhodla o založení Verejnoprospešnej spoločnosti služieb a zužitkovania nehnuteľností Legatum. Funguje s podporou Úradu pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, hlavnou úlohou je zabezpečiť prevádzkovanie a spravovanie slovenských národopisných zbierok, ktoré sú v správe miestnych menšinových samospráv. Legatum podporuje rozvoj oblastných domov, ako aj zachovanie národopisných zbierok.

Verejnoprospešná spoločnosť začala fungovať v roku 2004. Jej sídlo sa nachádza v sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy. Od začiatku jej fungovania musela čeliť výzvam zakladateľov a prevádzkovateľov oblastných domov. Boli to predovšetkým otázky právneho, vlastníckeho a odborného charakteru. Slovenské oblastné domy majú podobné problémy ako všetky ostatné v Maďarsku. Týkajú sa najmä vlastníctva, povolenia na fungovanie, údržbu a zachovanie budovy a zbierky, prevádzkovanie, výstavy, otvárací čas, vstupné, poplašné zariadenie, odmena, mzda pre správcu, propagačné materiály.

Odborná práca verejnoprospešnej spoločnosti sa koncentruje na muzeologickú, ekonomickú (poskytovanie finančnej podpory), a právnu oblasť súvisiacu s prevádzkovaním slovenských národopisných zbierok. V muzeologickej oblasti práca je zameraná na poskytovanie odbornej pomoci v umiestnení, inštalovaní výstav, reštaurovaní, vo vedení evidencie a rekonštruovaní domov. Odbornú prácu a vedenie spoločnosti vykonáva výkonný riaditeľ, národopisec, člen predsedníctva Združenie oblastných domov v Maďarsku Juraj Ando, právnu oblasť Dr. Ondrej Horváth, ekonomiku Marta Feketeová, administratívne mlyle-05úlohy zabezpečuje Ester Lamiová.

V riešení otázok súvisiacich so slovenskými oblastnými domami, národopisnými zbierkami verejnoprospešná spoločnosť Legatum, neskoršie Nezisková verejnoprospešná s.r.o. organizuje každoročne celoštátne konferencie pre vedúcich oblastných domov. Každá takáto konferencia je zameraná na odbornú tému týkajúcu sa na danej problematiky a na záver každej konferencie sa prijme odborný program spoločnosti s určením oblasti zamerania podpory na daný rok. V roku 2003 bola téma konferencie - Hodnoty bez ochrany, v roku 2004 v Sudiciach - Oblastné domy pre návštevníkov (Úloha marketingu pri oblastných domoch), v roku 2005 v Šárišápe - Ničiace sa hodnoty (reštaurovanie národopisných predmetov), v roku 2007 v Ečeri - Zrátanie hodnôt (Inventár národopisných predmetov). VIII. celoštátnu konferenciu vedúcich slovenských ľudových pamätných domov spoločnosť v roku 2008 organizovala v Kestúci na tému Hodnoty ľudového staviteľstva - Zachovanie ľudových domov domácim spôsobom. Celoštátna konferencia v roku 2009 sa konala v Dunaeďháze s témou: Oblastný dom je výklad obce. Okrem konferencií pokračuje i doškoľovanie prevádzkovateľov národopisných zbierok vo forme regionálnych seminárov.

Nezisková verejnoprospešná s.r.o. Legatum poskytuje i významnú finančnú podporu pre slovenské zbierky. V roku 2004 dostalo podporu 12 slovenských národopisných zbierok podľa cieľov určených na predchádzajúcej konferencii, v rámci rekonštrukcie domov a dotovania správcov. V roku 2005 spoločnosť podporovala 10 domov so zámerom vybudovania poplašného zariadenia a popri tom zaplatila ročné prevádzkové náklady dvoch domov a mzdy pre 8 správcov. V roku 2006 na základe rozhodnutia z roku 2005 na konferencii v Šárišápe dostalo 30 domov príspevok na reštaurovanie, zachovanie zbierky. Okrem toho 3 domy dostali príspevok na údržbu. V roku 2007 spoločnosť podporila 6 oblastných domov, popri tom každá národopisná zbierka dostala seriál odbornej publikácie Maďarskej národopisnej spoločnosti - Národopis Slovákov v Maďarsku a inventárnu knihu. V roku 2008 bolo finančne podporených 14 národopisných zbierok, štyri z nich zbierky získali figuríny muža a ženy na prezentáciu ľudového odevu danej lokality.

mlyle-06Spoločnosť Legatum prevádzkuje i vlastnú národopisnú zbierku, v roku 2005 Celoštátna slovenská samospráva investovala do vlastného oblastného domu, kúpila nehnuteľnosť v Baňačke (Nové Mesto pod Šiatrom). Budova je pamiatková a vedľa nej funguje aj jedno zo osvetových centier v Maďarsku. Ešte v roku 2005 sa začali renovačné práce s odborným dohľadom a financovaním spoločnosti Legatum. Práce sa ukončili na jeseň 2006, keď bola odovzdaná aj hosťovská izba. Vytvorené spoločenské priestory, prírodné divadlo, hosťovská izba, oblastný dom a v ňom uložená národopisná zbierka ponúkajú multifunkčné služby. Prevádzkovanie budovy, údržba a starostlivosť o prostredie je úlohou verejnoprospešnej spoločnosti. V roku 2007 Celoštátna slovenská samospráva usporiadala Deň Slovákov v Maďarsku v obci, kde účastníci z celého Maďarska mali možnosť spoznať multifunkčné prevádzkovanie Oblastného domu zemplínskych Slovákov.

Vydavateľská činnosť zohráva významnú úlohu v živote spoločnosti, pripravuje a vydáva propagačné materiály pre slovenské oblastné domy, národopisné zbierky v jednotnej forme. Priebežne vydáva farebné, viacstranné leporelá pre každý oblastný dom s opisom miestnej histórie a zbierok, ako aj s ďalšími užitočnými informáciami. Každé leporelo po 5000 kusov má aj vložku, na ktorej sa nachádzajú kulinárske informácie po maďarsky, ako aj v miestnom nárečí.

Spoločnosť vydáva od roku 2007 vlastné, samostatné farebné periodikum, predstavila v ňom 12 slovenských národopisných zbierok v Maďarsku, býva v ňom uverejnená odborná štúdia a popri tom i zoznam všetkých slovenských oblastných domov, národopisných zbierok s dôležitými informáciami (adresa, telefón, otvárací čas atď.) ktoré fungovali v danom roku.

Najvyšším cieľom spoločnosti je prevádzkovať slovenské oblastné domy, národopisné zbierky takým spôsobom, aby to odborne zodpovedalo najmodernejším výzvam doby a aby to vyhovovalo aj turistickým nárokom.

Takmer pre každú slovenskú obec v Maďarsku je príznačné, že obyvatelia sa snažia pozbierať a zachovať starodávne hodnoty. Zakladajú pamätné, oblastné domy, národopisné zbierky. Tieto zbierky sa tak stávajú kultúrnymi hodnotami tu žijúcej slovenskej národnosti. Cez tento bohatý nazhromaždený vecný materiál, zdedený po slovenských predkoch - nábytok, nástroje, náradie, keramika, súčasti odevu, textílie, knihy - môže predstaviť bývalý život, kultúru danej osady a popri tom sú predmety i dôkazom bohatej minulosti

Ondrej Krupa: Niekoľko myšlienok o ľudových pamätných domoch

V polovici 20. storočia sa realizácia funkcie ľudovej kultúry v značnej miere vytratila. V tomto období ju do úzadia zatlačili nové spoločenské, hospodárske, politické a kultúrne činitele, ktoré sa začali uplatňovať čoraz viac a v širšej miere. Už sa zdalo, že tieto zmeny, ba premeny čoskoro vytlačia ľudové tradície. mlyle-07Nové však ešte nepustili korene.

Avšak ľudia oddaní „starodávnym“ kultúrnym poznatkom a činnostiam chceli ich zachrániť s horlivou a úprimnou snahou. Vzniklo ozajstné hnutie, ktorého členmi boli príslušníci inteligencie a takmer zo všetkých ďalších vrstiev spoločnosti, ale najmä takí ľudia, ktorí so svojimi zbierkami, miestopisnými, národopisnými monografiami, kvalitnými štúdiami chceli zachovať v tom čase ešte prítomnú minulosť. Cieľom ich tvorivej činnosti bolo zachovať kultúrne dedičstvo pre nasledujúce generácie. Predovšetkým však dokázali, že ľudové vzdelanie je takou univerzálnou hodnotou, ktorou sa nemá plytvať a ktorá je neoddeliteľnou súčasťou dnes sa vytvárajúcej alebo existujúcej verejnej kultúry, pretože to v značnej miere obohacuje a bez nej by bol náš život ochudobnený.

Z pohľadu dejín vlastivedné - národopisné hnutie sa v krátkom období stalo celoštátnym hnutím, s doteraz nevídanou usilovnosťou sa začalo zbieranie a spracovanie predmetov sedliackeho, remeselníckeho kultúrneho dedičstva; zakladali sa ľudové spevácke zbory, tanečné skupiny, konali sa celoštátne súťaže, v celej krajine sa vyšívalo s použitím miestnych alebo regionálnych motívov, na odevoch a na nábytkoch sa objavili ľudové motívy, predmety ľudového umenia tvorili súčasť moderného zariadenia obydlí a vytvárali tak kultúru bývania daného obdobia. Staralo sa však aj o umiestnenie a sprístupnenie ľudových relikvií v patričných budovách.

Vlastivedné hnutie rozkvitajúce v 60. a 70. rokoch 20. storočia neobišlo ani národnostné menšiny v Maďarsku, teda ani našich Slovákov. V celoštátnej súťaži nazývanej „Páv vzlietni“ mali svoje miesto aj slovenské skupiny, ba vo viacerých Slovákmi obývaných obciach vznikali ľudové spevácke zbory a organizovali sa súťaže s názvom „Vyletel vták“. Podobne zbierali ľudové predmety, súčasti krojov aj naši Slováci. Podľa možnosti ich umiestňovali z hľadiska ľudovej architektúry hodnotných, najtypickejších budovách.

Prvé maďarské zbierky obsahovali predmety národopisnej kultúry jednej oblasti, preto ich v celej krajine nazývali oblastné domy. Nové, ale miestne zamerané inštitúcie tohto druhu - už automaticky - sa nazývali oblastnými domami.

Nadšení slovenskí zberatelia si zakladali svoje zbierky v 1970. rokoch s pomocou príležitostných dobrovoľníkov, priemyselných združení, miestneho výboru alebo školy. Tieto takmer bez výnimky zahrnovali ľudové kultúrne dedičstvo danej obce, napriek tomu prevzali názov oblastné domy, čo je doslovný preklad maďarského výrazu „tájház“. Prvé slovenské oblastné domy boli otvorené v Slovenskom Komlóši a v Békešskej Čabe v roku 1972, potom v roku 1975 v mlyle-08Sarvaši, následne v roku 1977 v Malom Kereši.

Už pri prvých sa videlo, že iniciátormi a prevádzkovateľmi nie sú výlučne odborníci, ale takí ambiciózni, snaživí ľudia, vedúci predstavitelia, ktorých povolanie nejako súvisí s touto krásnou činnosťou, takže v pozadí alebo aj v popredí pracovali slovenskí amatéri, ktorí pestovali ľudové tradície.

Zo začiatku boli tieto domy koordinované Demokratickým zväzom Slovákov v Maďarsku, neskôr sa však dostali do pozornosti Celoštátnej slovenskej samosprávy. V skutočnosti nemali patróna, ktorý by ich zoskupoval. Slovenský výskumný ústav založený zväzom so sídlom v Békešskej Čabe sa nimi začal cielene zaoberať.

A tu sa musím zmieniť o svojej osobnej práci. Ako hlavný vedecký spolupracovník výskumného ústavu zodpovedný za národopis a zdokumentovanie som za svoju významnú úlohu považoval dve oblasti. Po prvé, aby som celoštátne zaevidoval materiály, rukopisy štúdií, diplomových, dizertačných prác a údajov o zbierkach zaoberajúcich sa miestnou históriou, národopisom a dialektom Slovákov, ktoré sa nachádzali na univerzitách, vysokých školách, vo výskumných ústavoch a v iných vedeckých inštitúciách. Osobitne som spracoval množinu priezvisk, zemepisných názvov a register tematických okruhov. Takto triedené katalógy sú dôležitou databankou.

Druhou rozsiahlou oblasťou bolo vypracovanie presnej evidencie dovtedy založených slovenských oblastných domov, miestnych múzeí a súkromných zbierok. Od všetkých som získal najdôležitejšie údaje (vznik, názov, tematický okruh, množstvo pozbieraných predmetov, inventarizácia, prevádzkovateľ, správca, poštová adresa, telefónne číslo). Poznanie tejto evidencie ma prinútilo - s podporou vtedajšej vedúcej Anny Divičanovej -, aby som všetky tieto miesta aj osobne navštívil a pripravil pre každé z nich aj vlastného „sprievodcu“. Prvoradým cieľom bolo získanie presných informácií o každej odlišnej a prekrásnej zbierke, v druhom rade zas ponúknuť návštevníkom odborný výklad. Rozhodol som sa pre opisovú formu. Predstavil som jednotlivé vystavené exponáty postupne, ako som prechádzal z miestnosti do miestnosti. Pomocou tohto „sprievodcu” môže návštevník objavovať, obdivovať každý predmet konkrétne a môže sa presvedčiť o jeho hodnote. Aby sa návštevníci mohli vopred pripraviť, doplnil som ich o významnejšie údaje pamätného domu.

Keďže táto moja činnosť dosiahla značný úspech, z pozbieraných materiálov, opisov a z údajov domov som pripravil dvojjazyčnú knihu Pamätné ľudové domy, zbierky, dedinské múzeá - Tájházak, gyűjtemények, falumúzeumok, ktorá vyšla pod záštitou Slovenského výskumného ústavu v roku 1997. Táto publikácia predstavila vtedy existujúcich 26 takýchto inštitúcií. Ako autor som veril, resp. spolu s vydavateľom sme verili tomu, že táto kniha bude mať pozitívny ohlas a naši Slováci budú vyhľadávať tieto pamätné domy v čoraz väčšom počte.

Je mojím potešením, že počet ľudových pamätných domov odvtedy vzrástol na 57 a že táto publikácia ich aj podrobne prezentuje. S veľkým potešením som prijal úlohu napísať štúdiu pre túto publikáciu, nie len pre moje skúsenosti, znalosti, ale aj preto, lebo je dobrý pocit byť súčasťou jednej rozvíjajúcej sa, rozkvitajúcej, užitočnej a krásnej činnosti. Ako sme sa dozvedeli vyššie, tieto domy ľudovej kultúry mohli vniknúť vďaka rozhodnutiam jednotlivcov alebo skupín. Po slávnostnom otvorení mohlo nadšenie pretrvať, len ak bolo zabezpečené kvalitné prevádzkovanie. A táto fáza je najťažšia, pretože údržba a prevádzkovanie budovy, ako aj vedľajšie výdavky znamenajú problém. Všetky tieto činnosti značne zaťažujú prevádzkovateľa. V dôsledku týchto problémov bol nie jeden oblastný dom zanedbávaný.

Pritom vznik a aktívna činnosť slovenských národnostných samospráv znova naštartovala proces zakladania miestnych pamätných domov. Táto snaha mala znaky iniciatívy vychádzajúcej zdola nahor. V niektorých obciach sa dialo organizovane, keďže vodcami a vykonávateľmi boli miestne samosprávy. Tieto samosprávy si uvedomili, že pamätné domy sú vecnými dôkazmi národnostnej identity a pritom reprezentujú významné dedičstvo miestneho slovenského a mlyle-09maďarského obyvateľstva.

Pre mňa to je upokojujúce, že v rámci Celoštátnej slovenskej samosprávy bola založená hospodárska spoločnosť Legatum so stabilným finančným pozadím, s možnosťou ponuky viacstrannej odbornej pomoci pre domy od ich prevádzkovania a získania povolenia cez moderné inštalácie až po ich propagovanie, ba aj školenie vedúcich týchto inštitúcií. Dnes sme svedkami aj zvýšenej priazne štátu.

V pomenovaní zbierok vidieť neistotu už od začiatkov, ako som to vyššie spomenul, väčšina z nich napodobňovala maďarskú verziu v doslovnom preklade, ale nachádzajú sa aj pomenovania dedinské múzeum, národopisná zbierka, dedinský dom, slovenská národnostná výstava atď. V slovenskej verzii mojej knihy používam výraz ľudový pamätný dom, totiž toto pomenovanie zahrnuje všetky súvislosti ľudovej vzdelanosti (národopis, ľudový život‚ miestna história, história školy, hospodárske dejiny, ľudové umenie, kroje, rukopisné práce, archívne knihy, mapy, fotografické umenie atď.) v danej obci.

Ak takýto pamätný dom ešte nebol v okolitých slovenských obciach založený, ale pracovné nástroje, všeobecné predmety, nábytok, odevy sú takmer totožné, môže sa oprávnene nazývať oblastným domom, pretože zastupuje aj ľudové rarity susedov.

V týchto obciach pravdepodobne nebol veľký rozdiel vo forme tradičného hospodárenia a spôsobe života, teda hlavné pracovné nástroje a ďalšie predmety sú pozväčša totožné. Avšak čert sa skrýva v detailoch. Na tie si zberatelia a prevádzkovatelia musia dávať veľký pozor. Vo väčšine obcí sa jeden - dva prvky, formy ozdôb na ľudových predmetoch, krojoch odlišujú od takéhoto druhu predmetov susednej alebo blízkej obce. Tieto ťažko zbadateľné variácie tvoria ozajstnú svojráznosť obcí. Zo skúseností vieme, že sa stalo: chýbajúci kroj bol doplnení zo susednej dediny, pretože aj oni majú taký istý kroj. V tomto prípade je najlepšie poveriť odborníka, aby si to vybral a identifikoval.

Preto zvlášť zdôrazňujeme, že nárast počtu ľudových pamätných domov je dôležitý proces nielen z hľadiska počtu, ale aj obsahu a metodiky, pretože jemné variácie predmetov nachádzajúcich sa v nich poukazujú na nové formy výskytu a tak obohacujú naše poznatky. Môžeme byť na ne hrdí, pretože svojím spôsobom aj ony môžu zvyšovať, upevňovať našu identitu.

Zánik materinského jazyka neznamená zároveň aj vytratenie kultúry našich Slovákov. Práve naopak, tieto pamätné domy oživujú, zakonzervujú tradície. Značná časť ľudovej kultúry takto prežíva, ak aj nezastupuje znalosť materinského jazyka, posilňuje rodovú identitu a spolupatričnosť.

Keďže materiály jednotlivých ľudových pamätných domov pozbierali miestni aktivisti, aj samotná miestna spoločnosť, sú preto pestré a majú zmiešanú hodnotu. Každý takto zachovaný predmet bol reálne používaný v obci a je teda relikviou, ktorá dávnejšie alebo prednedávnom plnila dôležitú funkciu.

Zmiešaný materiál však má hodnotu preto, lebo nám sprostredkúva inventár každodenného života, ktorý sa nikdy nejaví ako neškvrnitý, jednorazový a úplne čistý. Na každodenný život vplývajú zmeny, nemôžeme ho predstaviť ako rigidný, pretože sa v ňom naraz nachádzajú veci, objekty s odlišnou hodnotou a odlišného veku.

Keďže však každý darca chce vidieť svoj predmet, je veľmi ťažká úloha pripraviť takú výstavu, zariadenie, ktoré okrem odborných kritérií vyhovuje aj takýmto požiadavkám. Preto sa pamätné domy neraz stali preplnenými a mnohé exponáty sa k sebe nehodili.

Prebudenie úcty k ľudovej kultúre a pohnútka k darovaniu sú uznania hodné hodnoty, ale bolo a je potrebné sa snažiť, aby sa uplatnila zásada hodnovernosti a predstavenie hodnotnosti (pritom aj príťažlivosť) s cieľom, aby návštevníci a obyvatelia všetko naďalej považovali za svoje. Väčšinu zbierkových predmetov tvoria pracovné náradia, úžitkové predmety, zariadenia z konca 19. a zo začiatku 20. storočia. V značnej miere sa objavili predmety továrenskej výroby z medzivojnového obdobia, ktoré podľa mojej mienky majú správne a oprávnené miesto v domoch - keďže sa stali organickou súčasťou ľudového života. V historickom vedomí darcov sa pojem starých čias viaže k vzťahu k starým rodičom: „To je veľmi staré, používala to ešte moja stará mama.” Ak teda chceme prezentovať toto obdobie, majú medzi predmetmi jednoznačné miesto aj napr. smaltované šporáky, kanvice, opaľovacie stroje atď.

Je však veľmi dôležité, aby tieto predmety rozličného veku, resp. odlišného spôsobu výroby boli umiestnené podľa svojho obdobia, resp. podľa existencie a fáz funkcie. Na základe toho sa dobre uplatňuje zásada historická a zásada hodnotových rozdielov. V poslednom období čoraz viac odzrkadľujú túto minimálnu odbornosť pamätné domy a naozaj vyžarujú moderné hľadisko na vec. Vďaka patrí za pomoc muzeológom, odborníkom. S ich vykonanou prácou a využitými znalosťami okrem osvetového charakteru miestne vecné, písomné, pamiatky ľudového umenia prezentujú aj vedecky náročné výstavy.

Zvlášť oceňujeme i duchovné dedičstvo pamätných, oblastných domov. Na viacerých miestach nachádzame viacstoročné knihy, spevníky a modlitebníky, publikované príbehy. Zbierky rukopisov presne odzrkadľujú znaky slovenského ľudového písomníctva (texty starosvatov, družbov, hospodárske poznámky, anomálie počasia, luciový kalendár). Obzvlášť hodnotné sú dobové fotografie zobrazujúce rodinu, pracovný proces, kresby, insitné maľby. Tieto sú tiež autentickým miestom bohatej kultúry a ľudového života slovenského obyvateľstva a tým môžu podávať dobré pozadie pre životodarnosť originálnej duchovnej kultúry miestnych obyvateľov.

Ľudové pamätné domy, oblastné domy neznamenajú pre potomkov iba rýdze odovzdanie poznatkov a obohatenie svojich vedomostí, ale zároveň môžu slúžiť k viacstrannému, organickému spojeniu ľudového života a ostatných vetví ľudovej kultúry. A to pre každého z nás.

(Z publikácie Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku, Legatum, 2009)